Školstvo na Slovensku čelí rôznym výzvam, vrátane otázky disciplíny. Čoraz častejšie sa objavujú diskusie o tom, či tradičný prístup k disciplíne je stále efektívny a relevantný v dnešnej dobe. Tento článok sa zaoberá argumentmi pre a proti škole bez disciplíny, pričom zohľadňuje rôzne perspektívy a faktory, ktoré ovplyvňujú správanie žiakov.
Problémy s disciplínou v školách - realita
Nedostatok disciplíny v školách nie je nový fenomén, no zdá sa, že v niektorých prípadoch dosahuje alarmujúce rozmery. Príkladom je situácia, ktorú zažili odborníci vyslaní na pomoc jednej základnej škole. Počas návštevy 7. ročníka sa stretli s triedou, kde absentovali lavice a prevažovali v nej starší rómski žiaci, ktorí odmietali spolupracovať s učiteľkou. Učiteľka sa sťažovala, že žiaci sa nechcú učiť a odmietajú aktivity. Prítomnosť pracovníka bezpečnostnej služby bola nevyhnutná z dôvodu predchádzajúceho fyzického napadnutia učiteľky žiakmi. Tento extrémny prípad poukazuje na vážne problémy s nedisciplinovanosťou, anarchiou a porušovaním školských noriem.
Príčiny nedisciplinovanosti
Nedisciplinovanosť žiakov má komplexné príčiny. Jednou z najčastejších je porucha aktivity a pozornosti (ADHD), ktorá sa diagnostikuje už pred siedmym rokom života. Dlhodobé nevhodné výchovné pôsobenie môže viesť k premene ADHD na asociálne správanie. Pridružené môžu byť aj špecifické poruchy učenia. Dôležité je, že vzdelávací a výchovný program pre žiakov s ADHD je súčasťou štátneho vzdelávacieho programu.
Okrem ADHD existujú aj ďalšie faktory, ktoré ovplyvňujú správanie žiakov. Jedným z najrozšírenejších presvedčení dnešnej doby je predstava, že tvorivosť vzniká zo slobody bez obmedzení. Čím menej pravidiel, čím menej tlaku, čím menej nároku, tým viac priestoru pre kreativitu. Na druhej strane, bez disciplíny človek nemá o čo oprieť svoju myšlienku, nemá návyk sústredenia, nemá schopnosť vydržať pri probléme ani silu dokončiť začaté. Tvorivosť nie je opakom disciplíny. Dnes sa často hovorí o potrebe rozvíjať kreativitu detí. Zavádzajú sa nové metódy, projektové vyučovanie, voľnejšie formy práce, dôraz na samostatnosť. To všetko môže mať zmysel. Nápad je len začiatok. Škola tu stojí pred dôležitou úlohou. Nemá potláčať tvorivosť, ale ani ju nesmie zamieňať za voľnosť bez nároku. Bez formy sa totiž tvorivosť rozpadá. Bez hraníc sa rozplýva. Bez nároku sa neprehlbuje. Potrebuje ľudí, ktorí vedia myslieť a zároveň konať. Ktorí majú nápad a zároveň vytrvalosť ho uskutočniť. Ktorí dokážu prekonať vlastnú pohodlnosť. Ktorí vedia pracovať aj vtedy, keď to nie je príjemné. Ak sa tieto veci v škole oslabia, tvorivosť sa síce bude spomínať častejšie, ale bude čoraz slabšia. Bude rýchla, povrchná a krátkodobá.
Rozdiely medzi chlapcami a dievčatami a ich vplyv na disciplínu
Na to, aby ste si všimli značné rozdiely v správaní medzi chlapcami a dievčatami nemusíte byť žiadny odborník ani génius. Už v škôlke môžeme pozorovať výrazné a stále sa zväčšujúce rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Spôsob komunikácie, ktorý musia učitelia voliť je často úplne odlišný, aby učiteľ dosiahol u dieťaťa to isté. Priepasť medzi chlapcami a dievčatami sa v školskom systéme práve nástupom do škôlky začína zväčšovať. Cieľ, ku ktorému majú všetky deti dôjsť, je však rovnaký. V skutočnosti sú ale podmienky, ktoré sme týmto deťom vytvorili, absolútne odlišné a možno povedať, že voči chlapcom až diskriminujúce.
Chlapci a školské prostredie
Výrazy ADHD, hyperaktivita alebo „veľmi živý“ sa stali akousi módou či základným výrazom v slovníku rodičov chlapcov. Sú to „barličky“ vďaka ktorým učitelia môžu slušne naznačiť, že ich dieťa je v škôlke či škole neznesiteľné. A majú v podstate pravdu. To čo sa vo vývoji chlapca považuje za prirodzené, v školskom prostredí sa pokladá za neprijateľné. Nulová tolerancia základných chlapčenských čŕt vo vzdelávacom procese vytvára doslova prostredie nepriateľské voči chlapcom. Toto potvrdzuje aj vedkyňa a autorka knihy Vojna proti chlapcom (The War against Boys: How Misguided Feminism Is Harming Our Young Men) Dr. Christina Sommers.
Určite ste už počuli, že dievčatá sú vynikajúce komunikátorky, zatiaľ čo chlapci potrebujú riskovať a dostávať sa do situácií, kedy môžu preukázať, že sú odvážni. Chlapci milujú tvrdšie hry, riziko a neustále sa pokúšajú v skupinách vytvárať hierarchiu. A ak im dáte na ihrisku voľnosť, intuitívne sa od dospelého vzdialia. Nové predmety potrebujú ohmatať a taktiež sú menej ovplyvniteľní ako dievčatá. Nič z toho však s prihliadnutím na školské pravidlá nevyznieva veľmi lichotivo. Pravidlá nastavené v triedach sú plne kompatibilné s vývojom dievčat, ktoré zväčša vo všeobecnosti nemajú problém do školských koľají zapadnúť. Školské osnovy sú prakticky postavené podľa nich. Úsilie malých chlapcov, aby splnili očakávania učiteľov a zároveň rodičov, musí byť v útlom veku ďaleko väčšie ako u dievčat. Táto skutočnosť môže byť už v prvom kontakte so školským prostredím pre chlapcov veľmi frustrujúca.
Požadujeme od detí čoraz viac pozornosti a sústredenia na hodinách, skracujeme im prestávky, škôlky sa menia na prvý stupeň základnej školy a od detí požadujeme stále viac vedomostí. Nielenže sa v škole deti učia viac, ale dostávajú i stále viac domácich úloh. Jemná motorika sa u dievčat vyvíja rýchlejšie. Prakticky takmer všetky aktivity v škôlke sú zameraná na kreslenie, lepenie, či prácu s miniatúrnymi predmetmi. Nedostatočná jemná motorika môže dokonca vaše dieťa vďaka predškolskému testovaniu vyradiť z prváckych školských lavíc. Podľa štúdie 2000 National Center for Education Statistics dva krát viac chlapcov než dievčat v škôlkarskom veku (14% vs. 6%) malo ťažkosti so sústredením pozornosti počas neprerušenej doby. Sociálne zručnosti sú dramaticky odlišné u dievčat a chlapcov už počas materskej školy. Dievčatá proste prirodzene fungujú spôsobom, ktorý je zlučiteľný s fungovaním skupiny. Dievčatá výborne v skupinkách spolupracujú, komunikujú.
Zo všetkých vyššie spomenutých schopností a čŕt chlapcov možno vyvodiť fakt, že niekde v materskej škole začína prehlbovanie nedôvery chlapcov voči škole a osvojovanie negatívnych pocitov voči existujúcemu systému. Dospelí od nich vyžadujú stále dookola, čo v podstate nie je v ich silách. Všetky požadované zručnosti ako precíznosť, sebakontrola, schopnosť spolupracovať a pekne sa hrať sú v skutočnosti vývojovo pre chlapcov nedosiahnuteľné. Viaceré štúdie dokázali, že chlapci sú v období dospievania menej motivovaní ako dievčatá a majú menej pozitívnych názorov na školu. Vo všeobecnosti sa eviduje, že chlapci trávia menej času robením domácich úloh, vyrušujú v triede na hodinách a viac chodia poza školu v porovnaní s dievčatami. Majú od seba nižšie očakávania oproti dievčatám a sú menej zanietení v pokračovaní ich štúdia. Nepracujú tak tvrdo a sú rýchlejšie vyrušiteľní. Dievčatá majú prirodzene viac trpezlivosti a chlapci zas potrebujú viac povzbudenia. Napriek tomu sa chlapcom dostáva zo všetkých strán opak.
Argumenty pre školu bez disciplíny
Koncept školy bez disciplíny je založený na myšlienke, že tradičné metódy založené na trestoch a autorite sú kontraproduktívne a môžu viesť k negatívnym dôsledkom pre žiakov. Zástancovia tohto prístupu argumentujú, že:
- Motivácia: Namiesto vonkajšej disciplíny by sa mala klásť dôraz na vnútornú motiváciu žiakov. Ak sú žiaci motivovaní učiť sa a rozvíjať svoje schopnosti, disciplína je menej potrebná.
- Rešpekt: Namiesto trestov by sa mal uplatňovať rešpektujúci prístup, ktorý berie do úvahy potreby a pocity žiakov. Ak sa žiaci cítia rešpektovaní, je pravdepodobnejšie, že budú spolupracovať a správať sa zodpovedne.
- Spolupráca: Namiesto autoritatívneho prístupu by sa mala podporovať spolupráca medzi učiteľmi a žiakmi. Ak sa žiaci cítia ako súčasť komunity, je pravdepodobnejšie, že budú dodržiavať pravidlá a prispievať k pozitívnej atmosfére v škole.
- Individualizácia: Každý žiak je jedinečný a má individuálne potreby. Namiesto uplatňovania rovnakých pravidiel pre všetkých by sa mal prístup k disciplíne individualizovať, aby zodpovedal potrebám konkrétneho žiaka.
- Rozvoj osobnosti: Škola by mala podporovať rozvoj osobnosti žiakov, vrátane ich schopnosti kriticky myslieť, riešiť problémy a preberať zodpovednosť za svoje činy. Ak sa žiaci učia byť zodpovední, disciplína je menej potrebná.
Demokratické školy sa pýtajú: Učiť deti všetko, čo „treba", alebo im dať priestor zdokonaľovať sa v tom, čo ich skutočne baví? Je nutné dieťa podrobiť hierarchii, pravidlám, štruktúre a disciplíne?
4 princípy vzdelávania od Johna Deweyho
Argumenty proti škole bez disciplíny
Kritici školy bez disciplíny argumentujú, že:
- Chaos: Úplná absencia disciplíny môže viesť k chaosu a neporiadku v škole, čo negatívne ovplyvňuje proces učenia.
- Bezpečnosť: Nedostatok disciplíny môže ohroziť bezpečnosť žiakov a učiteľov.
- Príprava na život: Škola by mala pripraviť žiakov na život v spoločnosti, ktorá má určité pravidlá a normy. Ak sa žiaci v škole nenaučia dodržiavať pravidlá, budú mať problémy v dospelosti.
- Nereálnosť: Úplná absencia disciplíny je nereálna a neudržateľná. V každej spoločnosti existujú určité pravidlá a normy, ktoré je potrebné dodržiavať.
- Zneužitie slobody: Niektorí žiaci môžu zneužiť slobodu a nerešpektovať ostatných.
Historický kontext disciplíny vo vzdelávaní
Dnes sú učitelia pod obrovským tlakom verejnosti, no ktovie, či by menili s minulosťou. A žiaci? Dá sa povedať, že majú šťastie, kedysi by si ani „neškrtli“. Ak by sa v súčasnosti objavil v triede filmový učiteľ Igor Hnízdo so svojou výchovnou „rákoskou“, ešte v rovnaký deň by jeho činy niektorý zo žiakov iniciatívne zavesil na YouTube a milý pedagóg by mal opletačky s políciou. Na druhej strane je pravda, že z niektorých súčasných žiakov by bol i zásadový učiteľ národov a ľudomil Komenský po pár minútach „na prášky“.
Absolútna poslušnosť v staroveku
Boli ste na dovolenke v Egypte a obdivovali pyramídy? No v časoch ich najväčšej slávy by ste sa tam isto do školy nehrnuli. Vtedajšia vyspelá civilizácia mala totiž perfektne vypracovaný trestný systém, čo platilo i pre školstvo. Egypťania uznávali príslovie, že dieťa má uši na chrbte a dôležitým nástrojom vtedajších učiteľov bola palica - ich úlohou bolo vychovať z malých Egypťanov poslušných ľudí. Podobne to vyzeralo aj v staročínskych školách, kde sa tvrdými disciplinárnymi opatreniami úplne potláčala samostatnosť žiakov.
Ak by ste sa narodili v starovekej Sparte, museli by ste poslúchnuť každého dospelého - výchova bola verejnou vecou, na ktorej sa podieľali všetci. Okrem tvrdej fyzickej prípravy museli mladí chlapci znášať nedostatok a telesné tresty aj za nepatrné previnenie. Tvrdú výchovu mali aj dievčatá.
Palica a metla v Ríme
Vybrali ste si na výlet do staroveku príjemnú destináciu v Ríme? Na školu sa veľmi netešte, nečaká vás tam iba strašidelná palica, ale aj metla. Zmierniť to môžete naplánovaním si výletu do čias pôsobenia Marca Tullia Cicera, ktorý presadil menej drastickú disciplínu a obmedzil tvrdé telesné tresty. A neskorší Senecov výrok Non scholae, sed vitae discimus - Neučíme sa pre školu, ale pre život - je vlastne použiteľný aj dnes.
Vo väčšine vtedajších krajín bolo hlavným cieľom vzdelávania vychovať poslušného člena spoločnosti. Telesné tresty slúžili nielen ako výchovný prostriedok, ale zároveň na „oťukanie“ sa do budúcnosti.
Temný stredovek a somárske hlavy
Pripravte si baterku, nasleduje temný stredovek: obrovská moc cirkvi, inkvizícia, upaľovanie čarodejníc... Vtedajšia škola svojimi výchovnými metódami kresala z detí pokorných sluhov Božích a poddaných tak kvalitne, že starovek oproti tomu vyzeral ako rajská záhrada. „Školstvo bolo scholastické, založené na princípe viery. Učiteľ na jej základe vysvetľoval isté veci, boli to dogmy štýlu - takto to je a takto to bude a tomu sa prispôsobovala aj výchova. Znamená to, že žiak mal ticho sedieť a počúvať. Ak to porušil, dostal trstenicou po ruke, alebo bol presadený dozadu. Niekde mali somárske návleky na hlavu - išlo o zosmiešnenie žiaka,“ vysvetľuje PhDr. Daniela Vaněková, riaditeľka Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave. V stredovekých školách sa najviac trestala krádež a klamstvo. Telesné tresty neboli nikdy nikde stanovené, každý učiteľ mal vlastný „cenník“, či už primeraný alebo nie. Na univerzitách sa proti neviazaným mravom udeľovali pokarhania, pokuty, pôsty a dokonca existovali aj univerzitné väzenia.
Ak si myslíte, že by sa vám možno vtedy lepšie vodilo u jezuitov, ktorí namiesto telesných trestov používali pokarhania a potupné označenia, tiež by to nebola výhra, pretože psychická šikana takisto nie je bohviečo. Vo veľkom tam panovalo špehovanie a udavačstvo, cieľ bol rovnaký - absolútna poslušnosť.
Komenský a učiteľ ako pán
„V 16. storočí spomína tresty aj Jan Amos Komenský napriek tomu, že bol demokratický a hovoril o ľudskosti. Bol za to, aby žiaci boli trestaní a autorita bola zachovaná. Ale nešlo o tresty na zosmiešnenie, bolo však jasne povedané, že učiteľ je v škole určitým pánom a žiaci musia dodržiavať isté pravidlá. Trstenicu v triede mali, no nie preto, že sa učiteľ rozhodol mlátiť žiakov hlava-nehlava,“ pokračuje. Komenský však bol proti trestom za to, ak žiak niečo nevedel, no schvaľoval trestať pýchu a nadutosť. Vo svojej Veľkej didaktike zdôrazňoval, že učiteľ má k žiakom pristupovať mierne a láskavo a zároveň upozorňoval, že škola bez disciplíny je ako mlyn bez vody.
Mária Terézia a Jozef II.
S myšlienkou povinnej školskej dochádzky prišla Mária Terézia, lenže chvíľu trvalo, kým sa jej nápad dostal do praxe. „Štát sa o to začína starať až za vlády Jozefa II., lebo si podobne ako jeho matka uvedomil, že potrebuje mať bohatú krajinu, a to bez vzdelaných ľudí jednoducho nejde. Je to zaujímavý prístup, na rozdiel od dneška, pretože dnešní reprezentanti štátu iba deklarujú a sú zväčša slabými vykonávateľmi,“ hovorí Daniela Vaněková. V roku 1868 prijal Uhorský parlament zákon o povinnej školskej dochádzke, ktorého nedodržanie bolo sankcionované. „Nastolil pravidlá správania, povinnosti žiakov v škole - školský poriadok. Problémom však boli veľké počty detí v triedach, v jednotriedkach to bolo neraz aj viac ako sto žiakov na učiteľa a jeho pomocníka. Takže často dochádzalo k situáciám, keď ich musel umravniť,“ vraví. Žiaci legálne dostávali výprask ešte dva roky - kým v roku 1870 neboli telesné tresty v rakúsko-uhorských školách zakázané zákonom. Na porovnanie v britských školách boli telesné tresty zrušené v roku 1986, v USA vo viac ako dvadsiatich štátoch ešte tento typ trestov úspešne funguje aj v súčasnosti.
Trestanie detí v súčasnosti
Od tých čias sa fyzické tresty v našich školách stali akýmsi nepísaným pravidlom. V deväťdesiatych rokoch 19. storočia Tomáš Garrigue Masaryk síce vo svojich prednáškach učiteľom z praxe zdôraznil, že základným pravidlom je vychovávať a nie trestať, no naznačil, že i bitka je niekedy dobrá. Jeho krédom však bolo, že trestať sa má čo najmenej.
Napriek tomu, že deti mali voľakedy omnoho viac pohybu a voľnosti oproti novodobým deťom, neexistovali počítače, tiež si s ich energiou a disciplínou učitelia nevedeli celkom rady. Bežne v školách chlapci dostávali telesné tresty. Zväčša sa bitka uplatňovala aj 2x - v škole a aby chlapčisku nebolo málo, tak aj doma. Na problémy s chlapcami existoval v našej kultúre domáci všeliek pod kódom varecha. Ak sme nevedeli ako ďalej, bitka bola riešením na všetky rodičovské združenia a chlapčenské vylomeniny. Samozrejme, že ani varecha nič nevyriešila, ale všetky dotknuté strany mali aspoň pocit, že potrebné opatrenia boli vykonané. Rokmi sa táto sekundárna funkcia varechy úplne vytratila, ale "problémy" s chlapcami zostali. Dnes trestáme deti tiež. Nerobíme to síce fyzicky, ale prostredníctvom vydierania. Zákazy od výmyslu sveta sa stali súčasťou našich domovov. Pravda je však taká, že trestáme chlapcov pomaly za všetko. Trestáme ich aj za to, že sa chcú hrať na superhrdinov, ninjov alebo policajtov a zlodejov. „Je to smutné. Akoby sme kriminalizovali samotnú predstavivosť chlapcov,“ hovorí Dr. Sommers.
Tlak spoločnosti nás neustále núti chlapcov karhať, krotiť, trestať a vsúvať do nejakej šablóny, ktorá však vôbec neprihliada na ich osobnosti. V Amerike môžeme vidieť ešte väčšie extrémy ako u nás, kedy vylučujú deti zo škôl pre hry, aké sa chlapci proste hrajú od nepamäti. 7-ročného Christophera vylúčili zo školy, keď predstieral, že ceruzka je zbraň a strieľa na spolužiaka, alebo keď 7-ročný Josh Welch obhrýzal okraje keksíka, aby ho vyformoval do tvaru zbrane. Obaja boli vylúčení za to, že školy mali nulovú toleranciu násilia na svojej pôde. Neurobili nič. Boli len 7-ročnými typickými chlapcami. Nemôžeme zmeniť predstavivosť chlapcov. Tento plán je už vopred odsúdený na zánik. To, čo od chlapcov požadujeme, nie je prirodzené. Všetci chceme, aby chlapci učenie a nové poznatky milovali, no spôsobom, akým si to vynucujeme, dosahujeme presný opak. Všetci chceme, aby z nich nadšenie pre vzdelávanie hneď na štarte nevyprchalo.
Hľadanie rovnováhy
Namiesto extrémnych prístupov (úplná disciplína alebo úplná absencia disciplíny) je dôležité hľadať rovnováhu. Efektívny prístup k disciplíne by mal byť založený na:
- Jasných pravidlách: Pravidlá by mali byť jasné, zrozumiteľné a spravodlivé.
- Konzistentnosti: Pravidlá by sa mali uplatňovať konzistentne, aby žiaci vedeli, čo môžu očakávať.
- Pozitívnom posilňovaní: Namiesto trestov by sa malo uprednostňovať pozitívne posilňovanie, ktoré odmeňuje žiakov za dobré správanie.
- Komunikácii: Učitelia by mali komunikovať so žiakmi o ich správaní a pomôcť im pochopiť, prečo je určité správanie neprijateľné.
- Spolupráci s rodičmi: Učitelia by mali spolupracovať s rodičmi pri riešení problémov so správaním žiakov.
Alternatívne prístupy k disciplíne
Existuje mnoho alternatívnych prístupov k disciplíne, ktoré sa zameriavajú na rozvoj vnútorné motivácie a zodpovednosti žiakov. Medzi ne patria:
- Rešpektujúca výchova: Tento prístup sa zameriava na budovanie vzťahov založených na rešpekte a dôvere.
- Pozitívna disciplína: Tento prístup sa zameriava na pozitívne posilňovanie a učenie žiakov zodpovednosti.
- Nenásilná komunikácia: Tento prístup sa zameriava na efektívnu komunikáciu, ktorá berie do úvahy potreby a pocity všetkých zúčastnených strán.
- Komunitné kruhy: Tento prístup sa zameriava na budovanie komunity v triede a riešenie konfliktov prostredníctvom dialógu.
Legislatívny rámec a zmena kurikula
Slovenská legislatíva upravuje práva a povinnosti žiakov a škôl. Riaditeľ školy je povinný zabezpečiť ochranu a zdravie žiaka v škole, čo určuje ustanovenie § 144 ods. 4 zákona č. 245/2008 Z. z. Škola sa môže snažiť o zlepšenie disciplíny prostriedkami, ktoré má k dispozícii, alebo uplatniť postup podľa § 58 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z. z. Priestupky sú definované v § 37 zákona č. 245/2008 Z. V prípade problémov v správaní žiaka môže riaditeľ školy navrhnúť iný spôsob vzdelávania, napr. v diagnostickom centre, reedukačnom centre, liečebno-výchovnom sanatóriu, po písomnom súhlase orgánu miestnej štátnej správy, príslušného zariadenia výchovného poradenstva a zákonného zástupcu. Vo výnimočných prípadoch môže byť žiak s poruchami správania na základe lekárskeho odporúčania na určitý čas oslobodený od povinnosti dochádzať do školy, pričom sa mu poskytuje individuálne vzdelávanie.
Súčasná kurikulárna reforma (2023) prináša zmeny v organizácii základného vzdelávania. Základné vzdelávanie je rozdelené do troch cyklov:
- Prvý cyklus: 1. až 3. ročník
- Druhý cyklus: 4. až 5. ročník
- Tretí cyklus: 6. až 9. ročník
Táto zmena reflektuje potrebu rôznorodosti vzdelávacích ciest žiakov a zohľadňuje ich vývinové potreby.
Dôležitosť prvého stupňa základnej školy
Prvý stupeň základnej školy (1. až 5. ročník) je kľúčový pre rozvoj žiakov. V tomto období sa formujú ich postoje k učeniu, rozvíjajú sa ich sociálne zručnosti a osvojujú si základné vedomosti a zručnosti. Je dôležité, aby bolo v škole vytvorené také pedagogické prostredie, ktoré zabezpečí podmienky na adaptáciu detí na školskú dochádzku a vyrovnávanie sociálnych, jazykových, fyzických i zdravotných odlišností.
Kritika nového zákona o absenciách
Nový návrh zákona Ministerstva školstva SR, ktorý obmedzuje počet dní, počas ktorých môže žiak chýbať v škole bez lekárskeho potvrdenia, vyvoláva kritiku. Mnohí argumentujú, že ide o nekonštruktívne a demotivujúce riešenie, ktoré trestá zodpovedných a aktívnych žiakov namiesto toho, aby im vytváralo priaznivé podmienky. Tvrdiť, že žiaci dosiahnu lepšie výsledky len preto, že ich prinútime sedieť viac hodín v lavici, je naivné a z pedagogického hľadiska krátkozraké. Kvalita vzdelávania nezávisí len od počtu odsedenej výučby, ale najmä od motivácie, prístupu učiteľov a prostredia, ktoré podporuje rozvoj schopností. Zákon týmto spôsobom trestá zodpovedných a aktívnych žiakov namiesto toho, aby im vytváral priaznivé podmienky. Práve tí, ktorí sa usilujú o vynikajúce výsledky a zároveň majú povinnosti mimo školy, sú týmto návrhom zbytočne limitovaní.
Omnoho efektívnejšie a spravodlivejšie by bolo, keby sa voľnejší režim ospravedlňovania viazal na prospech žiaka - napríklad podľa jeho výsledkov v aktuálnom a predchádzajúcom polroku. Takýto model by deti motivoval k lepším výkonom, pretože by videli priamy prínos svojej snahy. Zákon v navrhovanej podobe neprinesie vyššiu kvalitu vzdelania, ale skôr frustráciu a pocit nespravodlivosti. Vzdelávací systém by mal deti podporovať, nie ich disciplinovať len preto, že niektorí z nich zlyhávajú.
Ako rodiča ma veľmi hnevá, že tento nepremyslený zákon ostal bez povšimnutia (kým sa varil), nielen zo strany opozičných strán, ale aj médií. Akoby bolo všetko v najlepšom poriadku. Kým sa všetci dookola zaoberajú vychytenými, populárnymi top témami pomedzi prsty im unikajú iné dôležité témy, ktoré pritom výrazne zasahujú do našich každodenných životov. Ako napísali aktuality.sk, nové pravidlá ospravedlňovania absencií umožnia školám bez lekárskeho potvrdenia ospravedlniť len 5 až 15 dní za polrok, v závislosti od režimu a typu školy… V novom systéme ospravedlňovania sa majú uplatňovať dva režimy… V rámci voľnejšieho režimu platí, že škola môže ospravedlniť desať dní za kalendárny mesiac a zároveň najviac 15 dní za posledné dva mesiace.
Protiargument k mojej pripomienke v tomto blogu, môže byť, že deti, ktoré reprezentujú školu na súťažiach, majú možnosť individuálneho vzdelávania, patria do klubov a miesto absencií majú uvádzané reprezentácia. Avšak toto sa týka hlavne športovcov a hlavne stredných škôl. Je mnoho iných oblastí - umelecké, technické, humanitné, kde nadané deti taktiež potrebujú viac priestoru na osobnostný rast. A zároveň sú talentované deti, ktoré sú úzkostlivé, najlepšie svoje nadanie rozvíjajú v súkromí a súťaže zbytočne preťažujú ich psychiku. Škola sa nedokáže venovať individuálne a s citom každému žiakovi tak, aby mohol osobnostne rásť a využiť svoj potenciál naplno. Potom tu máme introvertov, deti s PAS, ADD atď., všetkým týmto deťom voľnejší režim umožňuje načerpať energiu, aby sa mohli následne lepšie sústrediť v škole. A ak sú doma podporovaní, tak aj rozvíjať svoje talenty mimo školy. Naviazať voľnejší režim ospravedlneniek na prospech môže motivovať všetkých bez rozdielu. Je fatálnou chybou vnímať ako talentovaných a nadaných len tých, ktorí sú sebavedomí a draví, ktorí reprezentujú a súťažia, ktorí sú medailisti, premianti. Opak je pravdou. V skutočnosti je nadaná väčšina detí, len ich talent ostane nerozpoznaný a nerozvinutý. Absolútna väčšina talentov a nadaní sa nerozvíja na súťažiach ani v kluboch, ale v súkromí.
Inovácie a budúcnosť vzdelávania
Ministerstvo školstva by sa malo inšpirovať praktickými zlepšeniami školského prostredia v iných krajinách a zohľadňovať argumenty z oblasti vedy a výskumu, zameraných na biologický a kognitívny vývin detí. Zákon v navrhovanej podobe neprinesie vyššiu kvalitu vzdelania, ale skôr frustráciu a pocit nespravodlivosti. Bývalý učiteľ, vedec a inovátor v oblasti školstva Ken Robinson o vzdelávaní hovorí: "Vzdelávanie nie je proces dávania inštrukcií, ale inšpirovania, dodávania zvedavosti a zjednodušovania." Dodávať niekomu zvedavosť a inšpirovať ho určite učitelia nedokážu, ak sa v deťoch hromadia pocity zlosti a neprávosti. Kedy sa začneme zaoberať tým, aby učitelia mohli opäť s nadšením učiť a deti s nadšením nasávať nové informácie? Ako sme mohli dopustiť, že sa rokmi školy dostali do situácie, že deti nie sú nadšené a učitelia vyhorení? Nájdime riešenia, ktoré umožnia aj chlapcom zažívať potešenie z vyučovacích hodín či domácich úloh.
Christina Sommers vyjadrila obavy, že ak rodový rozdiel v školách nebude riešený, budúcnosť mužov, aby si našli svoje miesto vo vzdelanostnej ekonomike je ohrozená. „Slabý výkon chlapcov vo vzdelávacom systéme znepokojuje všetkých“, hovorí Sommers. „Sú to naši synovia. S týmito mladými mužmi budú naše dcéry budovať svoju budúcnosť. Ak majú chlapci problém, máme problém všetci.“
Absurdný nápad mení vzdelávanie. Školy bez učiteľov fungujú lepšie. Žiadne učebnice. Žiadne domáce úlohy. Žiadni učitelia. Takto vyzerá škola, ktorú vizionári postavili na umelej inteligencii. Učia sa 10-krát rýchlejšie ako ich rovesníci, hoci v školských laviciach sedia sotva 120 minút. Zvyšok dňa venujú rozvoju zručností. Novú generáciu detí poznačila umelá inteligencia (AI), ktorá v Spojených štátoch prevzala výučbu a prepísala kompetencie pedagóga. Z nositeľa informácií sa stal kouč, ktorý rozvíja potenciál žiakov. Dlhé roky pritom dominoval priemyselný model postavený na jednom učiteľovi, veľkej skupine študentov a tempe, ktoré malo vyhovovať všetkým. V praxi totiž vytváral rozdiely. Tí pomalší strácali kontakt s osnovami, zatiaľ čo nadanejší stagnovali.
