Mnohí si myslia, že životnú krízu môžu prežívať len ľudia v strednom veku. Podľa nedávnej štúdie to však nie je pravdou. Mladí ľudia sú často vystavovaní omnoho väčšiemu tlaku než si staršie generácie dokážu predstaviť. Prečo sa mladí cítia viac sklamaní a nespokojní než kedykoľvek predtým? Aj tejto otázke sa venovala nedávna štúdia, ktorá ukázala „veľký pokles šťastia a spokojnosti mladých ľudí s ich životom“. Mladí ľudia dnes čelia výzvam, ktoré ich robia menej šťastnými. Namiesto toho, aby si si užíval život a budovali si svoj sen, stretáš sa s komplikáciami. Je jasné, že situácia je vážna a môže mať dlhodobé dôsledky. Odborníci varujú, že to môže ovplyvniť nielen ekonomiku jednotlivých štátov, ale aj celkovú produktivitu ľudí v budúcnosti.
Mnoho problémov sa odvíja aj od zázemia, ktoré má človek v rodine, v akom sociálnom zariadení žije, od úspechu či neúspechu v práci alebo škole. Pre niekoho je problém zdravie, pre niekoho sú to peniaze alebo problémy v láske a súkromnom živote. David Blanchflower, jeden z výskumníkov, ktorí sa podieľali na spomínanej štúdii, uviedol, že „si nemyslí, že ide o absolútnu globálnu krízu, pretože nie všetci mladí ľudia žijú vo veľkom chaose a problémoch“. Napriek tomu je dôležité venovať sa ich ťažkostiam.
Duševné zdravie ako kľúčová výzva
Téma duševného zdravia sa v posledných rokoch dostala viac do popredia. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) trpí duševnou poruchou každý siedmy dospievajúci, pričom depresia a úzkosti vedú štatistiky, ako najčastejšie príčiny ochorení. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie trpí každý siedmy dospievajúci nejakou formou duševnej poruchy, pričom najčastejšie ide o depresiu a úzkosti. Depresie a úzkosti sú najčastejšie diagnostikovanými ochoreniami a ich priemerný nástup sa pohybuje v období dospievania. Až 75 % chronických duševných ochorení sa prejaví do veku 24 rokov a 50 % duševných ochorení sa prejaví už pred 14. rokom človeka. Obdobie dospievania prináša mnoho výziev a míľnikov, prechádzame náročnými fyziologickými i psychickými zmenami, sme vystavení stresu napríklad po prestupe zo základnej na strednú školu, tvorí sa naša osobnosť a identita. Začíname svet vnímať viac kriticky a v kontexte, naše emócie sú búrlivejšie a učíme sa postupne, ako s nimi pracovať.
Častým mýtom je, že mladí ľudia ešte nič poriadne nezažili, tak nemajú dôvod sa trápiť. Akoby na psychické ochorenia kvôli nízkemu veku nemali nárok. Alebo že je za každým ich trápením a problémom puberta a dospievanie. Tiež sa môže vyskytovať mylný názor, že medikácia dieťaťu zmení celú osobnosť a poškodí ho. Z hľadiska prevencie je dôležité v škole šíriť informácie o duševnom zdraví a ochoreniach, tému tým pádom destigmatizovať a otvárať, a tiež hovoriť o krízových linkách a možnostiach pomoci.
5 spôsobov, ako pomôcť niekomu, kto má problémy s duševným zdravím | Sezóna duševného zdravia - nápady BBC
Varovné signály a potrebná podpora
Dôležitým varovným signálom je ZMENA v tom, ako daného človeka poznáme, výrazné dlhodobejšie zmeny v jeho správaní, nálade, socializácii, prežívaní. Z hľadiska správania to môže byť napríklad pozorovateľný telesný nepokoj, ako trasenie rúk či potenie, ďalej zmena v mimike či očnom kontakte, uzavretosť, únava, môže sa objaviť i pokles záujmu o svoj vzhľad a hygienu. Nálada sa môže nečakane meniť hore a zas dole, alebo daný človek pôsobí konštantne smutne, skľúčene. V oblasti socializácie sa často začne izolovať, nezapájať sa do konverzácie či vyhýbať priateľom a aktivitám. Zmena môže tiež nastať v dochádzke do školy, náraste absencií, častých nosení poznámok či zhoršení prospechu.
Veľmi dôležitú, pretože práve triedni učitelia môžu dieťa poznať dlhodobo, v priereze niekoľko rokov, a všimnúť si zmeny varovných signálov. Je dôležité, aby následne učitelia vedeli, na koho sa môžu obrátiť a s kým konzultovať, v ideálnom prípade je to školský psychológ, výchovný poradca či psychológ z centra poradenstva a prevencie. U maloletých je vhodné po dohode s dieťaťom kontaktovať zákonných zástupcov, v prípade ohrozenia života a zdravia okamžite.
Vplyv sociálnych sietí a izolácie
Výsledky spomínanej štúdie, o ktorej informuje aj portál The Guardian, zdôrazňujú nárast vplyvu technológií na ľudské šťastie. „Mladí sa izolujú od okolia. Nejde o to, že žijú život v online svete a trávia čas s mobilom v ruke, ale skôr o to, čo nerobia. Nevenujú sa priateľmi a rodinou, nenadväzujú vzťahy v realite a svoje problémy riešia inak než by mali,“ tvrdia odborníci. Takýto životný štýl, samozrejme, nie je dobrý. Štúdia tiež poukazuje na prepojenie duševného zdravia s neregulovaným používaním sociálnych sietí, nízkou sociálnou stabilitou v živote či dokonca s klimatickou krízou.
Keď dnes hovoria o samote, hovoria o tom, že sú aj vďaka sociálnym sieťam a technológiám obklopení obrovským množstvom ľudí, ale všade musia podávať výkon. V škole musia dosahovať dobré známky, v rodine musia plniť očakávania rodičov. Špecifické je, že dnes musia dosahovať výkon aj medzi kamarátmi. To je niečo nové, čo tu predtým nebolo. Pre mladých ľudí napríklad nie je vhodné byť v kontakte s niekým, kto má problém a ťahá ich dole. Preto keď mladí ľudia zlyhávajú, cítia sa sami. Majú pocit, že tu nie je nikto, s kým by mohli hovoriť na rovinu. Samotu spájajú aj s inou témou - boja sa sklamať ľudí. Pred pár rokmi sme ešte sledovali, že sa báli osloviť rodičov, lebo mali strach z trestu. Dnes majú strach sklamať rodiča. V tomto znova vnímame obrovský tlak na výkon.
Osamelosť a rozdielny vplyv na pohlavia
„Najčastejšou témou za 12 rokov, čo robím túto prácu pri mladých ľuďoch, je pocit osamelosti,“ povedal Madro. Čo sa však výrazným spôsobom zmenilo, je obsah pocitu. Dotýka sa podľa odborníka aj chalanov, pretože tí to v sebe dusia. A keď nehovoria, neventilujú, ale nesú to v sebe a skrývajú to, tak niekde sa to potom prejaví. A väčšinou je ten prejav u chalanov vážnejší ako u dievčat. „Pred pár rokmi nám mladí ľudia hovorili, že nepoviem rodičom, učiteľom, trénerovi o tom, čo prežívam, lebo sa bojím následku, trestu, že budem znevýhodnený voči ostatným,“ spomenul Madro. Následne uviedol, ako je to v súčasnosti. „Posledné 3 - 4 roky mladí ľudia rozprávajú o tom, že sa boja, že uvidia na ostatných, že zlyhali, že ich sklamali. Mladí ľudia sa prestali rozprávať, deliť sa o najvnútornejšie veci aj medzi sebou. Oni už ani medzi sebou v partii nevyjadrujú svoje pocity, ale dusia ich v sebe, pretože ani v partii sa nehodí zlyhať.“
Štúdia HBSC hovorí, že dievčatá majú väčší problém so zvládaním psychickej záťaže a vykazujú väčší problém pri zvládaní psychických ťažkostí. Následne uviedol príklad zo skúseností ich poradne. Zastúpenie dievčat a chlapcov je podľa neho v štatistikách pol na pol. „Podľa dát však sú dievčatá citlivejšie, zraniteľnejšie. Zdá sa, že sociálne siete vnímajú oveľa citlivejšie a ich odolnosť nie je dostatočná. Chalani majú stratégie zvládania, ktoré im pomáhajú odbúravať stres. Dievčatá si to v sebe nosia. To hovorí štúdia HBSC, ale naše skúsenosti sú, že nevidíme veľmi rozdiel, či dievčatá vykazujú väčšie problémy ako chlapci,“ dodal Madro. Podľa Jandovej sú dievčatá viditeľnejšie, pretože sú v prejavovaní emócií expresívnejšie. Chlapci sú skôr vychovávaní k obrazu „chlapi neplačú“, ale to podľa nej neznamená, že netrpia, keď majú problém.
Aj kouč a autor bestsellerov Dušan Kadlec potvrdzuje, „mladí muži alebo chlapci majú pocit, že musia všetko zvládnuť, keď už to nezvládnu a potrebujú požiadať o pomoc, ide o osobné zlyhanie, je to hanba. Dievčatá sú viac vedené k tomu, že je v poriadku prejaviť svoje emócie, vyhľadať pomoc a hovoriť o emóciách, pocitoch.“ Podľa neho je toto stále stigma alebo tabu pre mužov. Rozdiel medzi pohlaviami vidno v dátach zdravotnej poisťovne. „Návštevy odborníkov v oblasti duševného zdravia viac vyhľadávajú dievčatá a mladé ženy, je to hlavne v tej kategórii 15 až 19 rokov,“ reagovala Monika Rusnáková, liečebná pedagogička a terapeutka zo zdravotnej poisťovne Dôvera. „Až polovica z pätnásťročných dievčat vníma aj nedostatočnú podporu zo strany rodiny. Klesá to signifikantne od roku 2014, to nie je novodobý fenomén, my to v dátach vidíme.“
Tlak sociálnych médií
V reakcii na sociálne médiá reagoval Vašečka, že „tlak, ktorý prichádza zo sociálnych médií na mladé ženy, je dramatický, neporovnateľný s tým, čo ide na mladých mužov. Tam sa znásobuje všetko, čo vieme napríklad o mýte krásy. Predstava mužov o ženskej kráse, čo je približne 1 - 2 percentá ženskej populácie, je úplne scestná, ale ten tlak je obrovský a ženy si ho, žiaľ, osvojili“. Mladé ženy podľa neho ešte nemajú schopnosť ako dospelé ženy nejakým spôsobom si to reflektovať, falzifikovať samy pre seba. „Tak, samozrejme, sa rúcajú oveľa viac ako chlapi, pretože na sociálnych médiách vidia ženy, ktoré sú dramaticky iné ako ony. A potom z toho vznikajú prípady bulímie, anorexie, vážne problémy, ktoré mužov postihujú menej.“
To, že ťažkosti majú závažnejší charakter, vidno opäť v dátach. „To, že ťažkosti majú závažnejší charakter, vidíme napríklad aj v náraste spotreby antidepresív. Keď si pozrieme priemernú spotrebu, v porovnaní s rokom 2019 nám to narástlo o takmer polovicu. A podiel na náraste majú najviac mladé ženy vo vekovej kategórii 15 až 19 rokov. Nerozprávame sa tu len o nejakom banálnejšom probléme, ktorý daná osoba preklenie za pár dní, ale skutočne o indikácii na antidepresíva,“ zdôraznila Rusnáková.
Krízy súčasnosti a ich dopad
Ešte väčšiu váhu na dôležitosti získala téma duševného zdravia počas a po pandémii covidu-19, ako i pre vojnu na Ukrajine. Tieto a ďalšie faktory prispeli k tomu, že udržanie duševnej pohody detí a mladistvých dostáva „zabrať“. Pandémia covidu a karanténa veľmi negatívne ovplyvnili duševné zdravie mladých ľudí, tým že sa nemohli prirodzene socializovať so svojimi rovesníkmi, učili sa z domova a vypadli zo svojich každodenných aktivít.
Dopad pandémie COVID-19
„Obrovské množstvo mladých ľudí bolo osamotených, mali pocit opustenia, dva a pol roka boli zavretí v čase ich formatívnych rokov života. Keď sa to stane niekomu po päťdesiatke, je to nepríjemné, ale môže sa s tým popasovať. Keď to príde v 14 - 15 rokoch, je to dramatické,“ reagoval Vašečka. Ľudia sa nemohli navzájom stretávať, spoznávať, „ponorili sa do seba a nevedeli, ako z toho von. Dospelí ľudia si vedia racionalizovať život nepomerne lepšie ako dospievajúci, ktorí odpovede iba hľadajú“, dodal Vašečka. Jandová doplnila, že sa pribrzdil proces socializácie. „Adolescentný vek, mladšie deti, mladí dospelí - to je obdobie, keď si potvrdzujú svoju identitu, vymedzujú si priestor, hľadajú svoje miesto vo svete a to sa nedá robiť bez konfrontácie s inými ľuďmi.“ Pandémia podľa nej bola mimoriadne veľkým zásahom do ich bytia, života. Počas pandémie deti „nasávali“ pocity rodičov. „Nešlo tu len o pandémiu, mnoho dospelých ľudí má svoje ťažkosti, duševnú nepohodu, a tí ľudia zrazu boli nútení byť sami so sebou a čeliť svojim pocitom, nemali kam ujsť a k pocitom ohrozenia, neistoty, strachu pribúdali ďalšie, ktoré v sebe dlho potláčali, a to sa vo veľkej miere prenášalo na deti. Deti z nás vycítia, akú máme energiu, aké emócie prežívame,“ reagoval Kadlec.
Vplyv vojny a multikrízy
Pandémia výrazným spôsobom zasiahla do životov tínedžerov a veľmi podobný efekt podľa Madra priniesla vojna na Ukrajine. „Mali sme veľké množstvo kontaktov. Stredoškoláci, maturanti sa na nás obracali s tým, že majú pocit, že inštitúcie u nás nefungujú, že lídri nás nedokážu ochrániť pred hrozbou vojny, a často nám kládli otázku, či má vôbec zmysel maturovať, či má zmysel sa o niečo snažiť, keď o dva roky pôjdu na vojnu a zomrú,“ spomenul. Ďalej upozornil, že ak dospelí rozprávajú o nejakej kríze, mladí ľudia potrebujú vidieť niekoho, kto ich rieši, a keď majú pocit, že takýto tím nevidia, tak prenášajú zodpovednosť na seba. „Sami nám mnohí písali: ‚Mám ísť bojovať na Ukrajinu, aby som to zastavil, aby moja rodina nebola ohrozená? Mám si urobiť kurz sebaobrany? Mám sa vyškoliť v manipulácii so zbraňami?‘ O mladých ľuďoch často hovoríme ako o budúcnosti, ale oni sú prítomnosť, žijú teraz, vnímajú, teraz potrebujú pomoc,“ zdôraznil Madro.
Podľa Vašečku by nás to nemalo prekvapovať, pretože v 21. storočí žijeme v období multikríz. „Niežeby v minulosti krízy neboli, ale dnes sú veľmi precízne pokryté mediálne, sú rozoberané, analyzované, sme si ich vedomí. Naši predkovia žili tiež vo svete plnom kríz, vojen, pandémií, ale nevedeli o tom. Vedeli, že niečo sa teoreticky blíži, ale teraz mladí ľudia vedia oveľa presnejšie, majú informácie, ktoré na nich padajú zo všetkých strán. A nie každý mladý človek to vie spracovať tak ako dospelý. A, mimochodom, ani dospelí to nevedia spracovať. To je to, čo nehovoríme mladým ľuďom, lebo musia mať pocit bezpečia, o ktorom kolegovia hovorili, oni ten pocit musia mať a my na nich občas hráme hru, že tomu rozumieme, sme nad vecou, ale v skutočnosti nie sme,“ podotkol Vašečka. A zároveň pripomenul, že ide o generáciu Z, ktorá je iná v tom, že je otvorenejšia, citlivejšia na mnohé témy. „Sú veľmi antirasistickí, antihomofóbni, sú protivojnoví, je tam veľa pacifizmu, ale narážajú vo verejnom priestore na to, že majú pocit, že staršia generácia ich nechápe, že im nevieme dať za pravdu, a oni sa z tohto rúcajú.“ To, že vyžadujú absolútnu autenticitu a pravdu, potvrdil i Madro. „Hodnota pravdy je niekedy zarážajúca. Často hovoria o tom, keby dospelí aspoň priznali, že nevedia, ako na to. Ale my musíme stále hrať to, že to zvládneme, že to vieme. Oni však cítia, že to nevieme a že tápame,“ dodal.
Špecifické problémy mladých ľudí
Okrem duševného zdravia a tlaku sociálnych médií čelia mladí ľudia aj iným výzvam, ktoré formovali generácie. Ak mladí ľudia nebudú schopní získať možnosti v podobe stabilného zamestnania a iných životných istôt, môže spoločnosť čeliť vážnym problémom. Blanchflower dokonca uviedol, že kolaps blahobytu môže mať obrovské sociálne a hospodárske dôsledky nielen pre mladých ľudí. „Ekonomika je naozaj veľká vec. Napriek tomu, že majú staršie generácie na tú mladšiu často neslávne názory, mali by ho prehodnotiť a uznať, že aj mladý človek môže mať problém zaradiť sa do spoločnosti a ponúknuť mu potrebnú podporu.“ Mladí ľudia, keďže sa nemôžu zamestnať doma, musia ísť za prácou do zahraničia. Naše prastaré mamy sa vydávali a zakladali si rodinu už v šestnástich rokoch, keďže vtedy to bolo považované za samozrejmosť. Dnešní mladí ľudia sa usilujú najprv niečo dokázať, vytvoriť si podmienky pre lepší a pohodlnejší život, až potom si zakladajú rodiny.
Drogy a závislosti
Ja ako človek považujem za problém aj drogy. Čo si pod týmto pojmom predstaví zdravý mladý človek? Omamnú látku, ktorá spôsobuje, že aj z inteligentnej bytosti sa stáva troška. Treba sa nad týmito problémami a závislosťami poriadne zamyslieť a zvážiť či to k niečomu speje. Drogy sa už stali súčasťou nášho života. Drogová závislosť, toxikománia, narkománia znamená túžba po jedovatej látke, ktorá vyvoláva na istý čas príjemné pocity. Tieto látky poznali už dávno ľudia, ale používali len na liečenie. Tragické je to, že čoraz väčšia vrstva obyvateľstva už používala (vychutnávala). Veľmi rýchlo sa rozšíril aj nový typ drogy tzv. „sniffing“ - čo znamená čuchanie prchavých látok. Drogy delíme podľa nebezpečností. Na tvrdé drogy, medzi ktoré patria: ópium, hašiš, kokaín, heroín, a na mäkké drogy: nikotín, alkohol, tabletky proti bolestiam, kofeín, alkohol. Veľmi jednoduchá odpoveď je na to, prečo skúsi tak veľa percent mladých ľudí, lebo veľa počuť v médiách o tom, nátlak kamarátov, túžba po novom, únik z nudy.
Generačné rozdiely a konflikty
Medzi generáciami najväčším rozdielom je to, že majú odlišné názory. Starší hodnotia život, sú opatrnejší, predvídaví, majú skúsenosti. Mladí majú presne opačné vlastnosti. Túžia po napätí, nových zážitkov. Chcú žiť inak ako ich rodičia. Sú agresívnejší a sebavedomejší. Keby nebola rozdiel medzi generáciami, ľudstvo by sa oveľa pomalšie vyvíjalo. Túžba mladých po zmene, riskovaní uspokojuje aj napríklad bungee jumping, jeden druh športu. Tento šport najprv vykonávali domorodci v džungli Novej Guiney. Bungee jumping znamená skok z vysokej veži s lanom. V civilizačnom svete najprv vykonávali bohatí a unudení ľudia, v dnešnom dobe sa to stalo skúškou mužnosti, nervov a odvahy. Veľmi populárnym umením medzi mladých je tzv. grafity. Do Európy sa dostala z Ameriky. Grafity sú vlastne vtipné, niekedy vulgárne poznámky, politické vtipy často s fašistickými a rasistickými prvkami. Kresby urobí väčšina 15 - 18 ročných, tí mladí len urobia na tých miestach, kde je zakázané, napätie, kde je nebezpečenstvo. Medzi generačnými konfliktmi je aj obliekanie. Už niekoľko desaťročí vládnu svetu džínsy. Nie iba nohavice, ale aj sukne, vesty, krátke saká. Najčastejšie majú modrú farbu, ale môže byť aj v inom farbe. Prvých džínsov šil Lew Straus v roku 1850 v Amerike. Z modrého platna chcel šiť stany, ale muži, ktoré pracovali v bani potrebovali pevné a odolné nohavice. V roku 1935 sa začali objavovať na módnych prehliadkach.
Cesty k podpore a riešeniam
Ak máš aj ty pocit, že prežívaš „krízu mladého veku“, neboj sa obrátiť na niekoho, komu dôveruješ, a poradiť sa s ním o svojej situácii. Dnes si vyberajú, s kým sa budú kamarátiť, lebo má dobrú perspektívu do budúcna, a nemôžu sa s tým, ktorého šikanujú alebo je vylúčený zo skupiny. Jandová ešte doplnila, že sa boja otvoreného výsmechu a devalvácie za neúspech, nezdar. „A potom sme aj komickí, lebo sa snažíme k mladým ľuďom veľmi priblížiť. Pritom oni nečakajú od nás teátra, ale pochopenie, aktívne počúvanie a to, že nezľahčujeme ich problémy, že to nespochybňujeme,“ doplnila Rusnáková.
Úloha rodičov v podpore duševného zdravia
Najväčšia prevencia pred všetkými zlyhaniami detí sú dobre fungujúce vzťahy v rodine. Mám tri zjednodušené rady pre rodičov, aby doma vznikla platforma na rozhovor. Hovoria o tom, ako sa správať k deťom v rôznom období života - v období do 10 rokov, do 15 rokov a nad 15 rokov. Vo veku do 10 rokov je dôležité, aby sa rodičia starali najmä o bezpečie detí. To by malo byť aj témou rozhovorov. Deti by mali vedieť, že v živote ich čakajú rôzne situácie, ale rodičia predstavujú bezpečie, za ktorým môžu kedykoľvek prísť. Treba im prízvukovať, že u nich vždy nájdu pomoc a podporu, nech sa deje čokoľvek. Súčasťou bezpečia nie sú len slová, ale aj neverbálne správanie ako objatie, ochrana a celkové žitie rodiny. To treba hovoriť deťom približne do 10 rokov života, teda predtým, ako príde puberta. Zaistiť pre dieťa bezpečie nie je samozrejmá vec, ktorá rodičom len tak padne do rúk, je to drina.
Vo veku od 10 do 15 rokov má byť rodič pre dieťa fanúšikom. Pre rodičov je veľmi ťažké predstaviť si, čo to vlastne znamená. Mali by sa zaujímať o životný štýl dieťaťa, o jeho kamarátov, ale nie preto, aby ho kontrolovali, ale aby ho podporili a stali sa súčasťou jeho sveta. Ak vám prekáža, že dieťa je stále za počítačom, choďte si sadnúť k nemu. Ak vám vadí, že si robí selfie, choďte si ho urobiť s ním, aby ste pochopili, o čom to je. Podporujte ho v tom, čo ho zaujíma, baví. Dôležité však je, aby ste boli súčasťou ich sveta a povzbudzovali ich v tom, že to, čo robia, dáva zmysel, je to super a vy ste pri tom a tešíte sa z toho. Niekedy vám správanie dieťaťa bude proti srsti. Bude sa búriť a tvrdiť vám, že ste trápni. Vytrvajte. Byť fanúšikom nie je vždy jednoduché, je to pre rodiča práca. Je dôležité, aby dieťa vedelo, že dokážete prekonať odpor, aby ste mohli byť s ním, a že tu budete preňho, nech sa deje čokoľvek. V podstate je to pokračovanie bezpečia, ale v inej forme.
Dieťa, ktoré má 15 až 20 rokov, sa vracia späť k rodičom. Pre malé deti vo veku do 10 rokov je rodič životnou istotou a vzorom. V škole túto rolu neskôr preberá učiteľ alebo tréner. Vo veku od 10 do 12 rokov začína byť dôležitá partia a snaha zapadnúť. Deti sa snažia úplne sa oddeliť od rodiny - toto obdobie býva pre rodičov najťažšie. Mladí ľudia vo veku od 15 do 20 rokov prehodnocujú hodnoty a postupne sa vracajú späť k rodine. Paradoxne sa začínajú starať o to, aby rodina fungovala. Dbajú na dodržiavanie rodinných rituálov, na ktoré medzičasom rodina zabudla. Preto by v tomto období mal byť rodič partnerom. Pre mladého človeka už nie sú rodičia tí, vďaka ktorým spoznáva svet. Spoznávanie sveta im sprostredkúva ich partner, často už aj stabilný, alebo priateľstvo na celý život. Rodič tu však má opäť kopu práce. Mal by byť tým, kto tu stále je a dáva to najavo. Mal by ukazovať, na čom stojí rodina a aké sú jej hodnoty. Dieťa túto interakciu vyvoláva a rodič by mal byť schopný hrať túto rolu spolu s dieťaťom.
Otvorená komunikácia a vyhľadávanie pomoci
Mladí ľudia podľa Madra potrebujú vedieť, že rodičia sa s niečím aj trápia, že nie sú supermani. „Jednoduchým príkladom je, keď príde domov faktúra, ktorá nás vystraší. To je téma, hovoríme o tom, že ma to prekvapilo a čo s tým teraz ideme spolu robiť. Je úplne normálne, že problémy prichádzajú, a je úplne normálne, že spolu hľadáme riešenia. Oni potrebujú vidieť a naučiť sa, že je normálne nepoznať riešenie a aj sa obrátiť na niekoho, kto nám poradí, kto nám s tým pomôže, a že oni sú toho súčasťou, že to môžu ovplyvniť.“
V rámci našej každodennej reality učíme deti, ako majú hovoriť s dospelými. Keď majú problém, často netušia, ako majú prísť za mamou, kedy ju majú osloviť. Cez chat to vieme nasimulovať. V prvom rade je potrebné nájsť vhodný moment. V našich rodinách nie je úplne bežné, že sedíme s deťmi a rozprávame sa s nimi o tom, ako sa majú a čo prežívajú. Preto treba v životnom rytme rodičov nájsť príležitosť na rozhovor. Ak už nastane vhodný moment, prvá veta by nemala byť: „Mami, stalo sa mi niečo hrozné.“ alebo „Niečo som urobila.“ Rodič má od dieťaťa očakávania a nie je vhodné ísť proti nim, lebo to môže spustiť negatívnu reakciu. Oveľa lepšie je povedať: „Mami, strašne sa bojím, neviem, čo mám urobiť, som úplne zúfalá.“ Vtedy rodič začne vnímať. Je to drobnosť, ale funguje to. Druhá veta by mala definovať potreby dieťaťa. Napríklad: „Potrebujem, aby si ma pochopila, aby si mi pomohla. Potrebujem, aby si ma chvíľku počúvala, lebo sa naozaj bojím a viem, že bez tohto sa nedokážem posunúť ďalej. Prosím ťa, pomôž mi.“ Ak ide o vážnu vec, už pri tejto druhej vete vyhŕknu obom slzy a všetko ide jednoduchšie. Až treťou vetou v poradí by malo byť zadefinovanie problému. V jednej vete povieme, čo sa stalo. Rodina s chybami, zlyhaniami a problémami potrebuje pracovať. Potrebuje ich otvárať a rozprávať sa o nich. Potrebuje si to aj „odbolieť“, aj sa posúvať ďalej, uvažovať nad tým, čo teraz budeme robiť. Je normálne ísť ďalej. Mladí ľudia prechádzajú náročným vývinovým obdobím. Prežívajú silné emócie a ešte nemajú skúsenosti, ktoré by im ukázali cestu. Nevedia ako ďalej pri problémoch, ktoré sú z pohľadu dospelých triviálne. O to viac je potrebné, aby z rodiny poznali, že je normálne popasovať sa s problémami. Je normálne žiť život s úspechmi aj s neúspechmi, s tým, že sa darí aj nedarí. Doba je tak provýkonne orientovaná, že ľudia majú pocit, že musia ísť stále dopredu. Je dôležité vedieť, že aj ísť dozadu alebo stáť je v poriadku.
Pomoc na online linkách
Mladí ľudia nás kontaktujú v situáciách, keď už sú na hrane a nevedia ako ďalej. V takých chvíľach sa na nás obracajú s témou samovraždy a myšlienok na samovraždu. Na online linku sa obrátia aj v situáciách, keď už nevyužijú iné spôsoby a toto je pre nich posledná záchrana. Nie je to typické len pre IPčko. Aj vo svete ľudia na online linkách riešia tie najzávažnejšie témy a najakútnejšie prejavy správania. Majú pocit, že si zachovávajú anonymitu a nič im nehrozí. Dúfajú, že ich nenájdeme a nezastavíme. V takých situáciách mladí ľudia už totiž nemajú očakávania, že im niekto pomôže. Kontaktujú nás preto, aby neboli v posledných chvíľach sami. Chcú zažiť, že je tam niekto s nimi, že ich vníma, počúva. Za minulý rok sme mali 25 000 kontaktov, z toho 3 000 súviselo s myšlienkami na samovraždu. Z nich 550 boli situácie, keď mladí ľudia stáli niekde na koľajniciach, v okne, na moste a plánovali umrieť. Práve preto, že majú pocit, že neexistuje nikto, u koho by tú pomoc mohli nájsť. My sa snažíme skrížiť im v takýchto chvíľach cestu. Vieme, že keď majú nejaký problém, googlia. Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva na Slovensku do Googlu mesačne 1 600 mladých ľudí vo veku do 18 rokov.