Nežná revolúcia, prebiehajúca od 17. novembra do konca decembra 1989, predstavuje jeden z najvýznamnejších míľnikov v moderných dejinách Slovenska a bývalého Československa. Táto nekrvavá revolúcia viedla k pádu komunistického režimu, obnoveniu demokracie a nastoleniu slobodnej spoločnosti. Svojím významom patrí k najdôležitejším udalostiam, ktoré sa v 20. storočí udiali.
Po viac ako 40 rokoch priniesla pád komunistického režimu a otvorila cestu k transformácii totalitného Československa na právny a demokratický štát. Umožnila vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a jej neskoršiu integráciu do európskych politických štruktúr. Medzi nemenej dôležité prínosy pádu komunistického režimu patrí odstránenie vedúcej úlohy komunistickej strany, vznik pluralitného straníckeho politického prostredia, možnosť slobodných volieb, odstránenie nefunkčného hospodárskeho systému centrálne riadenej ekonomiky a možnosť v praxi uplatňovať základné ľudské práva a náboženské slobody. V médiách bola odstránená cenzúra a otvorili sa predtým železnou oponou uzavreté hranice so Západom, čo umožnilo obyvateľom Slovenska cestovať do celého sveta.
Predohra revolúcie: Rastúca nespokojnosť a medzinárodné zmeny
Komunistická totalita ovládala spoločnosť cenzúrou médií, a tak o revolučnom pohybe v novembri 1989 dlho ľudia nemali dostatok informácií. Komunisti boli u nás pri moci od Pražského puču vo februári 1948. Aj napriek tomu, že v oficiálnych voľbách v roku 1946 na Slovensku právoplatne vyhrala Demokratická strana a nie komunistická (KSČ), nestačilo to. Na túto situáciu sa KSČ pripravovala dlhé roky už počas vojny. Odvtedy hovoríme o politickom systéme vo vtedajšej Československej socialistickej republike ako o vláde jednej strany.
Prejavy totalitného režimu
- Ľudia, ktorí mali odlišné názory a nebáli sa ich verejne prejavovať, boli označení ako disidenti a ocitli sa na čiernej listine.
- Štátna bezpečnosť, vtedajšia alternatíva dnešnej Slovenskej informačnej služby, mala pod dohľadom každý ich krok.
- V tomto období zohrávala tiež silnú úlohu cenzúra - všetko, čo bolo štátom označené ako prejavujúce negatívny postoj voči socializmu, bolo zakázané.
- Mať toto všetko pod kontrolou bolo jednoduché, pretože krajina fungovala formou nomenklatúry. Všetky médiá, podniky či školy boli riadené politickými nominantmi strany.
- Cestovať bolo možné iba do štátom povolených krajín a za štátom stanovených podmienok. Povolenie sa udeľovalo len „dôveryhodným“, teda ľuďom, o ktorých predpokladali, že sa zo svojej cesty vrátia späť do ČSSR a neujdú na Západ. Okrem toho museli splniť aj tzv. devízový prísľub.
- Vyjadriť svoj názor, ktorý bol v rozpore s vtedajšími pomermi nastavenými štátom, nebolo bezpečné. Všetko bolo odpočúvané a množstvo ľudí pracovalo ako agent či spolupracovník ŠtB. Často donášal sused na suseda či jeden rodinný príslušník na druhého. Veľa ľudí zmizlo zo dňa na deň.
- Trh v našej krajine bol značne uzavretý. Mali sme len to, čo sme si sami vyrobili alebo dopestovali, takže tropické ovocie ako banány alebo pomaranče sa tu objavilo iba zriedka.
- Jednou z najväčších nostalgií je, že každý mal prácu. No čo sa skrýva za touto skutočnosťou, sa už väčšinou hlbšie nerozoberá. A aká práca sa vlastne ponúkala? Akákoľvek, ak ste však nemali správnych ľudí na správnych miestach, pravdepodobne ste nerobili to, čo ste sami chceli, ale to, čo vám pridelil úrad. Bolo normálne vidieť vysokoškolsky vzdelaných ľudí v továrňach či skladoch.
- Všetko bolo lacné. Hoci stál chlieb či mlieko zopár korún, musíme brať do úvahy aj výšku vtedajšej mzdy. Nebola veľmi vysoká a obyčajný ľud si väčšinou mohol dovoliť iba základné potraviny.
„Situácia sa už tri - štyri roky uvoľňovala vďaka Gorbačovovej perestrojke. Ľudia začali verejne nadávať.“
Medzinárodný kontext
Nežnej revolúcii predchádzal dynamický zahranično-politický vývoj v 80. rokoch. Studená vojna sa zostrila po tom, ako sa prezidentom USA stal Ronald Reagan. Ten zvýšil politický i hospodársky tlak na Sovietsky zväz a otvorene ho označil za „ríšu zla". Generačná výmena vo vedení sovietskej komunistickej strany priniesla nástup Michaila S. Gorbačova, ktorý sa pokúsil komunistický systém zreformovať. V zahraničnej politike presadzoval zmierenie vzťahov medzi superveľmocami a nezasahovanie do vnútorných záležitostí socialistických krajín. Politika perestrojky (prestavby) a glasnosti (slobody vyjadrovania) však znamenala narušenie základov, na ktorých bol totalitný režim vybudovaný. Komunistické režimy v jednotlivých krajinách sa tak bez mocenskej opory v ZSSR začali koncom 80. rokov hromadne rúcať.
V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadaní "poloslobodných" volieb. Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr.
Ruská revolúcia a občianska vojna: Rýchlokurz európskych dejín #35
Kľúčové udalosti Nežnej revolúcie
Zásadné spoločenské zmeny v bývalom Československu odštartovali dve študentské demonštrácie - 16. novembra 1989 v Bratislave a najmä 17. novembra 1989 v Prahe. Brutálne potlačenie pražskej manifestácie rýchlo mobilizovalo a aktivizovalo celú spoločnosť. Výsledkom bol vznik občianskych hnutí a následné celospoločenské vzopätie, charakterizované masovými mítingami na námestiach všetkých väčších miest vo vtedajšom Československu.
16. november 1989 - Bratislava: Prológ revolúcie
Deň pred násilne potlačenou demonštráciou pražských vysokoškolákov zo 17. novembra 1989 ukázali nemalú odvahu aj bratislavskí študenti. Tí 16. novembra 1989 svojou účasťou na nepovolenej demonštrácii v Bratislave napísali úvodnú kapitolu či prológ Nežnej revolúcie.
Na protest proti väzneniu členov tzv. Bratislavskej päťky, proti návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody zorganizovali v podvečerných hodinách protestnú demonštráciu v Bratislave. Zúčastnilo sa na nej asi 300 študentov, čo nebolo síce veľa, no stačilo to na vzbudenie pozornosti. Skandovali heslá: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu,.. dialóg,..reformy!
„Na vystúpenie asi tristo študentov 16. novembra 1989 v Bratislave bolo potrebné mať veľkú odvahu. Základ revolučných pohybov však založili študenti vysokých škôl a organizátor pochodu zo 16. novembra 1989 Radoslav Števčík spomínal, čo sa dialo po 16. novembri 1989: „Nikoho sme sa nepýtali na súhlas. Pochod sme organizovali mimo dohôd s pražskými študentami. Bola to autentická slovenská bratislavská protestná aktivita proti vtedajšiemu režimu.“
Reakcia prišla rýchlo. Ešte na daný protest prišiel vtedajší tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg ale nie na ulici, čo zdokumentovala aj prítomná česko-slovenská televízia (redaktor Pavel Jacz). G. Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich, avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli, sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer v relácii Aktuality, ktorý od 22:00 na II. programe celoštátne vysielala STV. V relácii za študentov hovorila Henrieta Hrinková, študentka 4. ročníka žurnalistiky FF UK.
17. november 1989 - Praha: Kľúčový zlom
V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove (univerzitná štvrť) zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (Medzinárodný deň študentstva).
Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistického zväzu mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v Československu. Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou. Vo vypätej atmosfére sa však demonštranti neplánovane vydali do centra mesta. Poriadkové sily uzavreli pražskú Národnú triedu a po ôsmej večernej hodine sa začal policajný zásah. Príslušníci Oddielu zvláštneho určenia, tzv. Červené barety, bili a zatýkali demonštrantov. Počas zásahu utrpelo zranenie 600 ľudí, z toho siedmi boli zranení ťažko. Informácie o brutálnom policajnom zásahu sa rýchlo rozšírili, ich súčasťou bola aj správa o zabití študenta Martina Šmída. Tá sa však ukázala ako nepravdivá.
Nasledujúce dni a štrajk
Udalosti týchto dní prebudili širokú verejnosť. Už počas nasledujúceho víkendu 18. a 19. novembra 1989 vzniklo v Prahe Občianske fórum (OF) a v Bratislave Verejnosť proti násiliu (VPN). Spočiatku žiadali predovšetkým vyšetrenie policajného zásahu. Postupne pribudli požiadavky, aby sa komunistická strana vzdala mocenského monopolu. Nasledujúce dni sa k študentom pridali umelci, akademici aj aktivisti. Vyhlásili sa štrajky a opozičné sily sa začali mobilizovať. Od 20. novembra sa každý deň konali protesty v Prahe, Bratislave, Brne a Žiline. Nasledujúce dni sa pridávali aj ďalšie mestá. Toto všetko spôsobovalo rozruch v komunistickej strane i jej orgánoch. Na námestiach v Bratislave, Prahe, ale aj v iných mestách, sa konali demonštrácie, ktoré vyústili do dvojhodinového generálneho štrajku 27. novembra 1989. Štrajk paralyzoval krajinu a ukázal silu a jednotu občanov.
Úloha médií
Komunistická totalita ovládala spoločnosť cenzúrou médií a tak o revolučnom pohybe v novembri 1989 dlho ľudia nemali dostatok informácií. Preto bolo kľúčové prelomiť informačnú blokádu. „Ako jediný novinár som nahrávala 21. novembra 1989 prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu," spomína Katarína Lihositová. „O šesť hodín som išla do televízie a vtedajší šéf spravodajstva Juraj Lihosit (môj exmanžel) to tam dal. Bude za moje vysielanie riešiť v pondelok 20. novembra 1989, kým v televízii v Prahe sa to podarilo o týždeň neskôr 1. decembra 1989.“
Piati pracovníci Slovenskej televízie (Katarína Lihositová, Juraj Takáč, Ľubomír Karásek, Eugen Korda a Stanislav Háber) pripravili na VŠMU za účasti lídrov Nežnej revolúcie (Ján Budaj, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Miloš Lauko a Anton Popovič) stratégiu a leták o vstupe televíznych pracovníkov do štrajku, ak televízia nebude vysielať informácie o revolúcii. Tento leták rozdávali od skorých ranných hodín pred budovou STV v Mlynskej doline a spontánne drvivá väčšina zamestnancov STV štrajk podporila, vďaka čomu sa vysielalo prvé Štúdio dialóg už 24. novembra 1989.
Politické zmeny a koniec režimu
Komunistická strana stratila vedúce postavenie 29. novembra, keď federálny parlament schválil zmeny v Ústave Československej socialistickej republiky (ČSSR). Po prvom neúspešnom pokuse z 3. decembra prezident Gustáv Husák vymenoval 10. decembra 1989 prvú vládu národného porozumenia, v ktorej boli zastúpené aj nekomunistické strany. Prezident Gustáv Husák abdikoval. Ku koncu roka, 29. decembra 1989, poslanci za prezidenta jednomyseľne zvolili Václava Havla. Zároveň boli do parlamentu kooptovaní nezávislí poslanci.
Odkaz Nežnej revolúcie pre súčasnosť
Nežná revolúcia nám pripomína, akú silu má jednota a občianska angažovanosť. Ukazuje, že aj bez násilia je možné dosiahnuť významné spoločenské zmeny. Jej odkaz je dôležitý pre udržiavanie a rozvíjanie demokratických hodnôt, ľudských práv a slobôd v dnešnej spoločnosti. Od roku 2001 je 17. november štátnym sviatkom - Dňom boja za slobodu a demokraciu.
Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO) hodnotí na Slovensku Nežnú revolúciu prevažne priaznivo 48 % ľudí. Pozitívne hodnotenie malo výraznú nadpolovičnú prevahu u priaznivcov PS, SaS, KDH, Sme rodina a OĽANO. Tieto údaje sa dopĺňajú s prieskumom, podľa ktorého si takmer dve tretiny ľudí želajú autoritárskeho vodcu, silného a rázneho lídra aj za cenu, že by sa pohyboval na hranici demokratických princípov. K tvrdej ruke najviac inklinujú voliči SNS, Smeru, Hlasu a Republiky. Mnohí nechápu alebo ignorujú to, že demokratický právny štát zabezpečí takmer všetkým vyššiu životnú úroveň a celkovú kvalitu života než komunistický, autoritársky, neslobodný a skorumpovaný. Slovensko má dnes najvyššiu životnú úroveň v dejinách, vyššiu než väčšina ľudí na Zemi. To je popri všeobecnom vedecko-technickom pokroku a práci mnohých ľudí hlavne ovocie slobody, demokracie a členstva v EÚ. Dnes nám tú slobodu, najmä pred hrozbou z Ruska, zabezpečuje NATO, do ktorého Slovensko slobodne vstúpilo.