Štúrovci: Kľúčová generácia slovenského národného obrodenia

Generácia okolo Ľudovíta Štúra významne ovplyvnila politické i kultúrne dianie na Slovensku v priebehu 19. storočia. Bolo by však trestuhodné domnievať sa, že jej odchodom sa všetko skončilo. Ich odkaz pretrváva a rozvíja sa dodnes. Štúrovci boli hlavný prúd slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia, nazvaný podľa jeho najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra.

Formovali sa v 30. a 40. rokoch zo študentov evanjelického lýcea v Bratislave, ktorí sa združovali v Spoločnosti česko-slovanskej. Ich pôsobenie sa datuje do obdobia slovenského literárneho romantizmu.

Založenie Spoločnosti česko-slovanskej a prvé kroky

V roku 1829 vzniká na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská. Zakladateľmi sú Karol Štúr a Samo Chalupka. Najväčší rozvoj zaznamenala roku 1935 po príchode Ľudovíta Štúra, ktorý sem vniesol politiku. Ciele spoločnosti zahŕňali vzdelávanie v rodnom jazyku, šírenie osvety, študovanie dejín, výklad našich aj slovanských autorov a oslavu významných historických udalostí.

Dňa 24. apríla 1836 sa skupina popredných šestnástich členov Spoločnosti česko-slovenskej vybralo na tajný výlet na zrúcaniny hradu Devín. Podľa nariadení Ľudovíta Štúra mali mesto opúšťať len malé skupinky po troch členoch v rôznych časových intervaloch. Ani priateľ priateľovi nesmel prezradiť cieľ cesty. Deň výletu určili na nedeľu aby nevzbudili pozornosť. Program stretnutia zostavil Ľudovít Štúr, no vopred s ním účastníkov neoboznámil. Každý z členov poznal len svoju úlohu na podujatí a človeka, ktorý bude vystupovať pred ním. Prehľad o celej akcii mal okrem Ľudovíta Štúra aj Tomáš Cochius, Branislav Červenák, Gustáv Grossmann a Pavol Čendekovič, ktorí mali pripravené vlastné básne a príhovory. Slávnosť obohatila Štúrova reč, kde rozprával o zašlej sláve Veľkej Moravy, ktorú dával do kontextu k Devínu. Stretnutie na Devíne bolo jedným zo zlomov v štúrovskej epoche. Účastníci prijali ku krstným menám aj symbolické slovanské mená (napr. Ľ. Štúr - Velislav).

V roku 1837 však vychádza vládne nariadenie, ktoré ruší hnutia mládeže a súčasne aj Spoločnosť Česko-slovanskú. Predstavitelia presunuli činnosť na Katedru reči a literatúry česko-slovanskej. Vedúcim katedry bol profesor Palkovič, zástupcom bol Štúr. Roku 1843 bol Štúr z katedry pre svoje pokrokové myšlienky odvolaný pod zámienkou protištátnej činnosti. Na protest odchádza väčšina študentov s ním do Levoče.

Kodifikácia spisovnej slovenčiny

V čase pôsobenia štúrovskej generácie došlo už na Slovensku k takým okolnostiam, ktoré nedovoľovali národným buditeľom zostať pri všeobecne kultúrnych, rečových a národných požiadavkách. Ľudovít Štúr sa rozhodol už v januári 1843, že bude vydávať nádejné noviny už nie v českom jazyku, ale po slovensky. Svoje rozhodnutie oznamoval jednak do Záhrebu, jednak do Prahy a taktiež svojim najbližším.

Rovnaké rozhodnutie u štúrovcoch padlo už dňa 14. februára 1843 v Bratislave na dôvernej schôdzke Ľudovíta Štúra, Jána Francisciho, Sama Vozára, Jána Kalinčiaka, Janka Gábera Lovinského a Samuela Štúra za slovenčinu. Z hľadiska vývinu národného hnutia považoval Ľudovít Štúr za kľúčový význam vytvoreniu slovenského spisovného jazyka a založeniu politických novín.

Hlboké sa stalo miestom stretnutí štúrovcov preto, lebo Jozef Miloslav Hurban tu v tom čase pôsobil ako farár. Práve jeho pričinením sa táto oblasť stala v období pred i po stretnutí 14. februára 1848 strediskom národnooslobodzovacieho hnutia. Hurban organizoval rôzne čitateľské krúžky, spolky miernosti, či ochotnícke divadelné predstavenia.

V lete sa stretli Štúr a Hodža u Hurbana na fare v Hlbokom, kde sa dohodli, že budú písať po slovensky. Novátorstvo jazyka s prihliadnutím na existujúce skutočnosti bolo geniálnym krokom, ktorý aj dnes označujeme ako stretnutie, kde sa začala kodifikovať slovenčina. Otvorili tak priestor ďalšiemu formovaniu histórie a filozofie slovenského národa.

Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža si za základ zvolili stredoslovenské nárečie, keďže ho považovali za najzrozumiteľnejšie pre všetkých Slovákov. Nárečiam zo strednej časti krajiny totiž dobre rozumeli tak ľudia na východe, ako aj na západe Slovenska. Na legitimizovanie nového jazyka, štúrovci navštívili predstaviteľa generácie bernolákovcov, Jána Hollého na Dobrej Vode 17. júla 1843. Aktivity štúrovcov boli sledované a preto aj toto stretnutie bolo tajným.

Hlboké/Bratislava 11. júla (TASR) - Evanjelická fara v Hlbokom sa do povedomia ľudí dostala predovšetkým po príchode Jozefa Miloslava Hurbana a bola jeho pôsobiskom celých 45 rokov až do jeho smrti v roku 1888. Pamätným bolo pred 175 rokmi stretnutie Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu a Ľudovíta Štúra 11. - 16. júla 1843, keď sa dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenského nárečia. Predstavitelia mladej generácie evanjelických vzdelancov (štúrovci) prerokovali podobu spisovného slovenského jazyka. Jeho základom sa stalo stredoslovenské nárečie, ktoré považovali za najrozšírenejšie medzi slovenským obyvateľstvom, a tým aj najprijateľnejšie. Prostredníctvom kodifikovania spisovnej slovenčiny štúrovci prezentovali, že Slováci tvoria svojbytný kmeň (národ) spoločenstva slovanských národov. Kodifikovaním spisovnej slovenčiny štúrovci nadviazali na katolíckych bernolákovcov, ktorí uzákonili na základe kultúrnej západoslovenčiny prvýkrát spisovný jazyk. Aj z týchto dôvodov odišli Štúr, Hurban a Hodža v dňoch kodifikovania spisovnej slovenčiny za bernolákovským básnikom Jánom Hollým na Dobrú Vodu, aby im odobril ich rozhodnutie, čo on aj úprimne dojatý urobil. Mladá generácia bernolákovcov novú slovenčinu s radosťou uvítala, čo verejne prezentovala na stretnutí spolku Tatrín na rímskokatolíckej fare v Čachticiach 9 a 10. Udomácnenie terajšieho spisovného jazyka sprevádzali rôzne počiatočné bolesti, predovšetkým pokiaľ ide o ustálenie gramatiky. Hlavný iniciátor spisovného jazyka Ľudovít Štúr presadzoval zásadu "píš, ako počuješ" (fonetický pravopis). Nová kodifikovaná slovenčina preukázala svoju životaschopnosť už vo svojich počiatkoch okolo roku 1843. Prvou knihou v štúrovskej slovenčine bolo II. vydanie almanachu Nitra. Proti uzákoneniu spisovného jazyka vystúpil J. Kollár.

V tom istom roku 1843 už kázal po slovensky Karol Kuzmány, o rok neskôr Michal Šoltés vo Važci a Ján Lehotský v Liptovskom Trnovci. Slovenčina ako spisovný jazyk je dnes samozrejmosťou. Prečo však mala byť našim spisovným jazykom?

Politické a sociálne požiadavky štúrovcov

Národný program Štúrovci sa emancipáciou ľudových vrstiev, a nie politickými rozhodnutiami snažili vytvoriť moderný slovenský národ. Založením Tatrína (1844 v Liptovskom Mikuláši) a Slovenských národných novín vyvolali nevídanú verejnú výmenu názorov. Štúrovci sa zaoberali zrušením poddanstva, zdanením šľachty, zveľadením priemyslu a obchodu, rozširovaním národného školstva, čo sa prejavovalo aj v článkoch Slovenských národných novín.

Štúrovi prívrženci rovnako odmietali feudalizmus, absolutizmus, stavovské privilégiá, maďarizáciu, vyznávali moderné politické idey, ako ústavnosť, zastupiteľstvo, rovnosť národov, romantizmus, slovanskú vzájomnosť, obdivovali ľudovú kultúru a neprivilegované vrstvy. V 40. rokoch uprednostnili trpezlivú každodennú prácu a osvetu pred radikálnymi postojmi. Propagovali moderné podnikanie, význam vzdelania, zakladali nedeľné školy, knižnice, spolky miernosti, vyzývali pestovať národné umenie. Zároveň sa pripravovali na vstup do veľkej politiky.

Iniciovali slovenský Prestolný prosbopis, adresovaný kráľovi Ferdinandovi V. (reagoval na silnejúcu maďarizáciu), ktorý môžeme považovať za prvé reprezentatívne politické vystúpenie Slovákov (5.6.1842 ho odovzdali vo Viedni) a dotvárali politický program. Podobne ako maďarské reformné hnutie, na čele s L. Kossuthom, požadovali zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a súdov, zaistenie občianskej rovnosti. Na rozdiel od neho však žiadali zastaviť maďarizáciu, uznať Slovákov za národ, uplatniť slovenčinu v nižšom školstve, úradoch a v cirkvi.

Žiadosti slovenského národa sú národnorevolučným programom Slovákov vyhláseným dňa 11. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, adresovaným uhorskej vláde a snemu, mierenej na riešenie národnostnej, jazykovej, školskej otázky, zrušenie poddanstva, ktoré by sa týkalo všetkých kategórií roľníkov, zavedenie všeobecného volebného práva a iných. Tejto udalosti predchádzalo aj stretnutie s názvom Slovanský zjazd v Prahe (1848), kde slovenskí a českí predstavitelia formulovali spoločné revolučné požiadavky: rozbiť staré rakúske mocnárstvo a jednotlivým slovanským národom zabezpečiť v jeho federácii demokratickú existenciu. Tvorcami žiadostí Slovenského národa boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a iní.

Národnopolitické požiadavky:

• Vyžadovali samobytnosť, rovnoprávnosť a bratské spolunažívanie všetkých národov v Uhorsku.
• Vyžadovali účasť na krajinskom sneme a zároveň zriadenie vlastného slovenského snemu.
• Žiadali slovenčinu ako úradný jazyk, jazyk na školách.

Demokratické požiadavky:

• Žiadali zavedenie všeobecného rovného hlasovacieho práva neobmedzeného majetkom ani vzdelaním.
• Vyžadovali slobodu tlače a vydávanie novín bez kaucie.

V uhorskom sneme za mesto Zvolen (1847 - 48) presadzoval Štúr zrušenie poddanstva, postavil sa na stranu revolúcie uskutočnenej roku 1848 - 1849. V roku 1848 vystupuje v Liptovskom Mikuláši s Žiadosťami slovenského národa. Predstavitelia slovenského národa žiadali autonómiu Slovenska v rámci Rakúska (názov štátu mal byť Slovenské okolie, systém slovenského školstva, slovenský jazyk ako úradný a vyučovací). Viedenská vláda, ktorá sľubovala plnenie požiadaviek utlačovaných slovanských národov v Uhorsku, však svoje sľuby nesplnila, po porážke predstaviteľov štúrovského hnutia prenasledovala a Štúr bol až po smrti pod policajným dozorom v Modre.

Významné osobnosti štúrovského hnutia

Ľudovít Štúr

Ľudovít Štúr bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenského života v období národného obrodenia v 30. - 40. rokoch 19. storočia. Narodil sa v Zay-Uhrovci v učiteľskej rodine, čiže mal poskytnuté základné vzdelanie, neskôr študoval na nemeckom gymnáziu v Rábe, roku 1829 odchádza na Bratislavské evanjelické lýceum (Katedra reči a literatúry česko-slovanskej). Tu bol rok predtým založený študentský literárny krúžok Spoločnosť česko-slovanská, ktorého cieľom bola vlastenecká výchova v materinskom jazyku. Mladý Štúr bol jeho horlivým predstaviteľom a ako obdivovateľ Kollára a Šafárika vydal prvý básnický almanach krúžku. V apríli 1836 na Devínskom hrade zaviazal mládež slávnostným sľubom k vernosti národu a Slovanstvu. V tom čase už bol podpredsedom slovenského krúžku a prednášal na lýceu dejiny slovanstva a ruskú literatúru ako zástupca profesora Palkoviča. Dva roky študuje v Halle v Nemecku. Pod policajným dozorom v Modre sa staral o sedem sirôt po nebohom bratovi a pracoval na nových dielach. Od roku 1853 pripravoval politický spis Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo po jeho smrti. Od roku 1845 - 1845 vydával 1. slovenské noviny - Slovenské národné noviny (príloha Orol Tatranský).

Bol poslancom za mesto Zvolen, v roku 1847 vystúpil na Uhorskom sneme kde žiadal zrušiť poddanstvo, rozšíriť národné školstvo. Zomrel cez zimu 12.1.1856 v Modre na následky zranenia na poľovačke. Akoby sa naplnili slová, ktoré raz povedal J. M. Hurbanovi: „To je pekná smrť, keď hrdina padá v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu.“

Štúr ako básnik prispel k poézii pri prechode z klasicizmu ku romantizmu. Ako jazykovedec roku 1843 kodifikuje spisovnú slovenčinu. Jeho diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) vysvetľujú uzákonenie spisovnej slovenčiny a Náuka reči slovenskej je prvá gramatika novej slovenčiny, kde ju analyzuje ako jazyk.

Štúra trápilo, že odborníci v slovenských manufaktúrach boli zväčša cudzinci, že drobní výrobcovia zaostávajú vo výrobnosti za cudzinou a že niet odborníkov - Slovákov v priemysle, poľnohospodárstve a obchode. Preto pranieroval škodlivú jednostrannosť slovenskej mládeže pri voľbe povolania. Korene slovenskej biedy videl vo feudálnej ústave. Ako publicista proti nej bojoval v spolku Tatrín (1844) a najmä v Slovenských národných novinách s literárnou prílohou Orol tatranský (Slovenskje národňje noviny, 1945 - 48 Bratislava). Boli to prvé slovenské politické noviny. Neoficiálne boli orgánom slovenského národného hnutia, vyjadrovali najmä názory štúrovcov. Vychádzali v štúrovskej spisovnej slovenčine dvakrát do týždňa. Na ich stránkach sa sformoval slovenský politický program najmä zásluhou Štúra, ktorý v duchu ľudskej dôstojnosti a národnej spravodlivosti požadoval spoločenské reformy. Publikoval v nich aktuálne ľudovýchovné články (Kde leží naša bieda, Naše nádeje k nastávajúcemu snemu, Nedeľné školy, Spolky miernosti…).

Jozef Miloslav Hurban

Jozef Miloslav Hurban bol empirik. Každý jeho text by mohol končiť slovami: „choďte a presvedčte sa!" Okrem spisovateľských diel bol známy ako kňaz, novinár, politik, prvý predseda Slovenskej národnej rady a vedúca osobnosť slovenského povstania v rokoch 1848 - 1849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. Bola to práve jeho fara v Hlbokom, ktorá sa až do jeho smrti stala ohniskom kultúrneho a literárneho života.

Jozef Miloslav Hurban sa vo svojej próze Olejkár inšpiroval známou povesťou zo začiatku 14. storočia, ktorá sa odohrávala v Trenčíne, počas panovania Matúša Čáka.

Michal Miloslav Hodža

Pod vrchmi Veľkej Fatry ležia počtom obyvateľov malé, ale významom veľké obce Rakša a Mošovce. V Mošovciach sa narodil Ján Kollár a v Rakši Michal Miloslav Hodža, spisovateľ, jazykovedec a organizátor národného hnutia. Jeho rozsiahla básnická skladba Matora má 20 400 veršov a Hodža ju písal päť rokov. Literárni kritici ju považujú za dôležité ohnivko slovenského romantizmu, za dielo, ktorým vrcholí slovenský romantický mesianizmus. V liste Maríne Hodžovej sa Viliam Pauliny-Tóth vyjadril o jej bratovi Michalovi Hodžovi nasledovne: „Hodža sa stal tŕňom v oku maďarskej aristokracie najmä v Liptove, ktorá ho chcela zlomiť pre jeho národné zmýšľanie.“

Ján Kalinčiak

K najvýraznejším spisovateľským postavám druhej polovice 19. storočia na Slovensku patrí určite Ján Kalinčiak. Pripojil sa k prvým autorom, ktorí začali písať po slovensky a veľký kus práce odviedol aj ako redaktor časopisu Orol. Ján Kalinčiak sa narodil 10. augusta 1822 v Horných Záturčiach a zomrel 16. júna 1871 v Martine.

Predstavitelia slovenskej literatúry obdobia štúrovcov

Štúrovci a post-štúrovci výrazne zasiahli do slovenskej literatúry prostredníctvom tvorby poézie (štyria najslávnejší básnici boli Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Botto a Samo Chalupka, ďalej Ján Francisci, Mikuláš Dohnány), prózy (Jozef Miloslav Hurban, Ján Kalinčiak), cestopisov, drámy (Jonáš Záborský, Ján Palárik). Filozoficky boli ovplyvnení nemeckou klasickou filozofiou, predovšetkým filozofiou dejín Herdera a Hegla (Štúr, Hurban, Sládkovič), mesianizmom Schellinga a ruských a poľských mystikov (Hodža, Hroboň, Kellner-Hostinský), čiastočne francúzskou osvietenskou filozofiou (predovšetkým Ján Francisci, Štefan Marko Daxner).

Slovenské národné hnutie sa vyvíjalo pod dvojím útlakom - maďarským a rakúskym. Tento útlak sa prejavil aj v tvorby nasledujúcej generácie štúrovskej. Štúrovci sa opierali o ľudovú slovesnosť. Hlavným literárnym okruhom sa stáva lyrika. Vznikajú nové žánre (dráma) ako ponáška na ľudovú pieseň. Najčastejším útvarom bola balada. Diela niesli prvky protifeudálneho odboja, básnické obrazy. Typická je sylabická prozódia. Rozvíja sa aj próza, ale v menšom rozsahu - historické povesti, kratšie prózy zo súčasného života.

Nižšie je uvedená tabuľka s prehľadom najvýznamnejších autorov a ich diel:

Ženy v národnoemancipačnom hnutí a vzťah štúrovcov k ženám

V rámci Roka Ľudovíta Štúra, ktorý sa začal v januári 2015 pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia, pripravilo SNM - Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre výstavu pod názvom Ženy v národnoemancipačnom hnutí 19. storočia a štúrovci. Výstava predstavuje životy známych i menej známych žien národného obrodenia. Postavenie ženy v 19. storočí nebolo jednoduché, nieslo sa v znamení nemeckého hesla kinder, kirche, kűche, teda deti, kostol, kuchyňa. Po prijatí spisovnej slovenčiny (po roku 1843) sa v slovenských dobových periodikách objavujú články národovcov o potrebe vzdelávania dievčat v materinskej reči a zapájania žien do národno-obrodeneckého hnutia a dobročinnej práce. Tieto myšlienky realizovali predovšetkým ženy z rodín učiteľov, evanjelických farárov, manželky a rodinné príslušníčky hlavných predstaviteľov národno-obrodeneckého hnutia 19. storočia. Štúrovci v článkoch uverejňovaných v Slovenských národných novinách po roku 1845 zdôrazňovali, že žena nemá byť len manželka, matka a hospodárka, ale má vedieť vystupovať na národných podujatiach, má písať a tvoriť v národnom jazyku, vedieť v ňom čítať noviny, aj do nich písať. Spolok Tatrín (1844 - 1848) mal medzi svojimi 112 podporujúcimi členmi dve ženy. Sú zaevidované medzi prispievateľkami zo 7.

Samostatná výstavná miestnosť sa zaoberá láskami a priateľstvami Ľudovíta Štúra. Patrili sem Mária Pospíšilová a Adela Ostrolúcka. Šťastné bolo manželstvo Aničky Hurbanovej, rodenej Jurkovičovej. Krásna dievčina priťahovala pozornosť viacerých mladíkov zo štúrovskej družiny, keď hrávala ako ochotnícka herečka v Slovenskom národnom divadle nitrianskom v Sobotišti, ktoré v roku 1841 založil jej otec Samuel Jurkovič. Najskôr bola zaľúbená do Jána Francisciho, no neskôr si jej srdce získal Jozef Miloslav Hurban a v roku 1845 ich napriek protestom Ľudovíta Štúra zosobášil jeho starší brat Karol Štúr. Napriek všetkým útrapám revolučných rokov plne podporovala svojho manžela. Manželstvo bolo naplnené obojstrannou láskou a starostlivosťou, narodilo sa v ňom 9 detí, niektoré z nich zomreli.

V histórii slovenských žien sa považuje za prvý individuálny verejný prejav Maríny Hodžovej, dcéry M. M. Hodžu - v roku 1863 vystúpila pred štvortisícovým davom a rečnila proti zákonom a úradom. Pre externú redaktorskú činnosť ju získal Viliam Paulíny-Tóth, redaktor Pešťbudínskych vedomostí, Černokňažníka a Sokola. Marína prispievala do všetkých troch periodík. V roku 1862 založila Dievčenskú besedu, dievčenský vzdelávací ústav, ktorý sama viedla. Dievčatá sa stretávali dvakrát do týždňa, učila ich gramatiku, odporúčala slovenskú literatúru a učila ich samostatne vystupovať. Bola podporovateľkou Matice slovenskej. Hoci túžba po vlastných deťoch nebola naplnená, nahradila ju neter Viera Kutlíková, ktorú Marína vychovávala. Po smrti manžela strávila posledné roky života v Bratislave, kde zomrela 21. novembra 1921.

Zoznam „štúrovských“ žien by nebol úplný bez Heleny Turcerovej-Devečkovej. Hoci sa narodila až koncom 19. storočia, bola prvou ženou, ktorá sa začala zaoberať Ľudovítom Štúrom z vedeckého hľadiska. Mala viacero prvenstiev - ako prvá Slovenka úspešne skončila štúdium na Sorbonne s dizertačnou prácou Louis Stur et l´idée de l´indépendance slovaque (Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti). Na svoju dobu to bola nesmierne vzdelaná, svetobežná dáma. Popri jazykovednej práci sa ďalej venovala aj rozširovaniu svojej študijnej témy - Ľudovítovi Štúrovi. V roku 1928 vyšiel v Letopise Živeny jej príspevok Z intímneho života Štúrovho, kde rozobrala Štúrove vzťahy k ženám. Helena Turcerová-Devečková v štúdii konštatovala, že mladý Ľudovít Štúr bol prvýkrát zaľúbený už ako sedemnásť - osemnásťročný. Dedukovala to z básní, ktoré do Slovenských pohľadov v roku 1886 poslal Štúrov kamarát z Uhrovca Ján Kiss. Ostré slová Ľudovíta Štúra o manželstve, ktoré smeroval priateľom z radov štúrovskej generácie v počiatkoch ideálnych čias študentskej mladosti padli na úrodnú pôdu. Neskôr čas potvrdil ich nezmyselnosť. Najbližší priatelia Ľudovíta Štúra boli takmer všetci ženatí! Šťastné manželstvá mali Jozef Miloslav Hurban aj Michal Miloslav Hodža. Manželky im boli výbornými životnými družkami a matkami, vychovali deti prospešné národnému povedomiu v ďalšej generácii, keď sa začala čoraz viac uvoľňovať bariéra medzi mužským a ženským svetom. Generácia synov, ale aj dcér dostala možnosť pracovať na „národe roli dedičnej“, a potvrdiť tak ideály svojich otcov a matiek a posunúť ich ďalej.

Odkaz štúrovcov v súčasnosti

V roku 2015 vznikla multižánrová výstava k 200. výročiu Ľudovíta Štúra. Matica slovenská vyhlásila rok 2022 za ROK ODKAZU ŠTÚROVCOV a pri tejto príležitosti pripravila a spolupodieľala sa na sérii slávnostných, kultúrnych, osvetových, vzdelávacích aj turistických podujatí, vernisáží a výstav, vedeckých konferencií, odhalenia pamätných izieb, pamätných tabúľ, búst, publikovaní vedeckých a populárno-náučných článkov, populárno-náučných brožúr a taktiež prípravy dokumentárnych filmov. V roku 2024 vydala Matica slovenská tri diela Ľudovíta Štúra Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Starý a nový vek Slovákov a Nauka reči slovenskej, knihu Pavla Pareničku Štúrovskí revolucionári a vizionári na nemeckých univerzitách a zborník Odkaz štúrovskej generácie.

Pri príležitosti Roka Ľudovíta Štúra vám prinášame pohľad na korene rodu Štúrovcov a ich menej známu lubinskú vetvu. Starí rodičia Ľudovíta Štúra pochádzali z Trenčína, no usadili sa v malej obci Lubina pod Javorinou. Práve tam položil Pavel Štúr (*1761 - †1827) základy tejto vetvy rodu a stal sa členom miestneho cechu. Jeho potomkovia žili v Lubine po celé generácie ako pracovití roľníci, učitelia a remeselníci, ktorí si zachovali úctu k vzdelaniu, jazyku a národu - hodnoty, ktoré niesla aj samotná štúrovská generácia.

V 20. storočí rod reprezentovali Ján (1907 - 1990) a Mária (1903 - 1999) Štúrovci, jednoduchí, no nesmierne pracovití ľudia, ktorých dcéra Oľga Michalcová, rod. Štúrová (1938), je posledným dieťaťom narodeným v pôvodnom rodnom dome Samuela Štúra (1789 - 1851). Po nej sa meno Štúr z lubinskej vetvy vytratilo, no ich odkaz pracovitosti, pokory a vzdelanosti pretrváva dodnes. Lubinskí Štúrovci si aj v skromných podmienkach zachovali vnútornú silu, úctu k jazyku a národu, ktorú možno vnímať ako živé pokračovanie ducha štúrovskej generácie.

tags: #diskusny #prispevok #na #temu #sturovci