V každej dobe a v každej krajine sú mladí ľudia vystavení pôsobeniu konkrétneho prostredia a konkrétnych okolností. Hádam nikdy však na nich nevplývali také rozsiahle a invazívne zmeny ako dnes. Globalizácia, rýchly technologický vývoj, klimatická kríza, utečenecká kríza, rastúca sila internetových algoritmov, pandémia nového koronavírusu, vojna na Ukrajine - na mladých, ktorí ešte len prekračujú prah dospelosti, dnes nedoliehajú len problémy ich rodnej krajiny, ale celého sveta. V súčasnosti čelia jedinečným etickým výzvam, ktoré súvisia s rýchlym vývojom spoločnosti, technológií a globálnych udalostí.
Diskusia o týchto problémoch je kľúčová pre formovanie etického kompasu mladej generácie a pre budovanie spravodlivejšej a udržateľnejšej budúcnosti.
Etika ako základ ľudského konania a spoločnosti
Etika je filozofická disciplína, ktorá skúma ľudské správanie, morálku, alebo morálne relevantné konanie a jeho normy. Slovo etika pochádza z gréckeho „ethos“, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia. Je disciplínou praktickej filozofie a teoretickou štúdiou hodnôt a princípov, ktoré usmerňujú ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber. „Etika skúma dobro, cnosť, spravodlivosť, morálne zákony, normy a hodnoty.“
Etika sa člení podľa prostredia, ktorým sa zaoberá, napríklad etika v obchode, medicínska, ekonomická, školská, pedagogická etika. Vyčleňuje etický kódex, ktorý je súhrnom pravidiel správania sa v danej spoločnosti. Sú to základné pravidlá slušného správania, ktoré sa menia podľa profesie.
Ústrednou kategóriou etiky je kategória dobra, ktorú môžeme charakterizovať ako pozitívne hodnotenie mravného konania jednotlivca a skupín. Opakom dobra je zlo. Dobro a zlo sú veľmi jednoduchým vyjadrením mravného a nemravného, pozitívneho a negatívneho, kladného a záporného konania jednotlivca i skupín ľudí. Podľa Aristotela je dobro cieľ, ku ktorému všetko smeruje. Známe zlaté pravidlo etiky: „Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!“, vo všeobecnej rovine vyjadruje všeľudský rozmer etiky a jej praktickej realizácie v živote.
Mravnosť tvorí základnú hodnotu, ktorá determinuje ľudskosť, ľudskú kultúru, medziľudské vzťahy i samotné ľudské indivíduum v tom najširšom a najhlbšom zmysle slova. Tvorí a formuje človeka, spoločnosť, jeho myslenie, rozhodovanie a konanie, a preto má mať svoje trvalé miesto aj v procese výchovy a vzdelávania. Práve tam, kde sa formuje osobnosť mladého človeka, je ohromne dôležité, aby etika a mravné pôsobenie bolo to, čo sformuje jeho osobnostný charakter a dá mu správny mravný rozmer.
Etické názory v staroveku a stredoveku
Etika v dejinách filozofie sa chápe ako praktická filozofia, konanie človeka, morálka. Spoločnosť v každom historickom období sa riadila určitými normami a medzi tieto patrili aj mravné normy. Medzi cenené etické normy správania v staroveku patrila statočnosť a spravodlivosť, s čím sa stretávame aj v najstarších gréckych eposoch. Predstavy o tom, čo je dobro a zlo, sa stotožňovali s vierou v dobro bohov. K zlomu v názoroch v gréckej filozofii došlo vtedy, keď Gréci prešli od štúdia prírody k skúmaniu človeka.
Sofisti skonštatovali, že každý človek pokladal za mravné niečo iné, často i opak toho, čo druhý, a dospeli tak v oblasti etiky ku skepticizmu. Význam sofistov spočíval v tom, že celé ďalšie obdobie vývinu antickej filozofie sa zameralo aj na poznávanie človeka ako nositeľa a tvorcu morálnych noriem. Na sofistov, i keď v mnohom ich kritizoval, nadviazal Sokrates. U neho cnostne konať znamená konať prospešne, účelne rozvážne, lebo len ten, kto vie čo je dobré, aj v tomto duchu koná. Sokrates považuje za základ mravnosti tri základné cnosti: striedmosť, udatnosť a spravodlivosť. Neprekročil tradičné cnosti uznávané starými Grékmi, ale akcent kladie na daimonion (vnútorný hlas), ktorý človeku prikazuje, ako má konať.
Najvýznamnejší zo Sokratových žiakov Platón problematiku morálky riešil z viacerých aspektov. Okrem sokratovských cností za dôležité považoval zbožnosť a priateľstvo, ale predovšetkým si na rozdiel od Sokrata uvedomoval, že k mravnosti je potrebné vychovávať. Ďalej rozoberá všetky otázky správania v duchu dodržiavania mravných zákonov a konania dobra. Teda nie už daimonion, ale výchova k cnosti dominuje u Platóna a rozvíja sa ďalej u Aristotela, ktorý vo svojej praktickej filozofii poukázal na mravné správanie človeka v každej situácii.
Pre Aristotela bol štát a jeho zachovanie prvoradou povinnosťou človeka a tomu podriadil aj svoje etické názory, keď hľadal stred medzi krajnosťami v konaní. Podobne ako Platón aj Aristoteles kládol dôraz na výchovu k cnosti, a teda k mravnému konaniu.
V celej helenistickej etike sa stretávame s dôležitosťou výchovy k mravnosti, i keď u predstaviteľov tohto obdobia dominuje iný postoj k problému. U Epikura je to uprednostňovanie individualizmu pred záujmom štátu a dosiahnutie vnútornej rovnováhy a slobody jedinca. Stoici považovali za cnosť prirodzený život, ktorý je sám cieľom. Antická etika, do ktorej spadá aj rímska etika reprezentovaná Ciceronom, Senecom a Marcom Aureliom, sa stala východiskom pre ďalšie obdobie. Predovšetkým stanovila kategórie, ktoré charakterizujú dobro, a poukázala na nevyhnutnosť výchovy k mravnosti.
S nástupom kresťanstva sa mení chápanie mravnosti. Kristus sa stal symbolom dobra. Okrem toho však kresťanstvo prebralo aj stoické cnosti a Platónov názor na najvyššie dobro. Hlavné črty stredovekej kresťanskej etiky možno zhrnúť do niekoľkých zásad:
- Morálka má nadprirodzený pôvod a všetky porušenia prikázaní sú hriechom proti Bohu, ktorý vystupuje ako zákonodarca, zároveň strážca zákonov a trestajúci neposlušných i odmeňujúci dobrých.
- Cirkev ako prostredník medzi Bohom a človekom je strážkyňou božích zákonov na zemi, a teda aj mravnosti človeka.
- Nový význam nadobúdajú staré kategórie mravnosti - múdrosť, statočnosť, spravodlivosť a umiernenosť, ktorým obsah dáva cirkev.
- Zmenil sa kódex mravných hodnôt človeka. Vychádzal zo stredovekých podmienok rozdelenia spoločnosti, a preto pre každú sociálnu vrstvu platili iné mravné normy (šľachta, mešťania, poddaní) s osobitným morálnym kódexom pre cirkev.
Stredoveká etika bola plná protikladov, no práve týmto svojim charakterom podnietila diskusie o morálke jednotlivých spoločenských vrstiev. Časť významných predstaviteľov filozofie viedla k odporu proti rozdielnemu chápaniu morálky a rozdielnej aplikácii v praxi a v konečnom dôsledku znamenala konflikt v samotnej jednote cirkvi (reformácia). Antická etika učila ako treba hľadať šťastie, stredoveká kresťanská etika hovorila o povinnostiach a viedla k plneniu božej vôle. Obidva tieto názory, vo svoje podstate rozdielne, našli nové uplatnenie v novovekej etike.
Súčasné výzvy pre mladého človeka a etické problémy informácií
Dnešnú dobu podľa mnohých bádateľov, najmä amerických, symbolizuje Narcis. Jedinec nadobúda dosiaľ nevídaného vzťahu k sebe a k svojmu telu, k blížnemu, k svetu aj k dnešnej dobe. Po politickom a kultúrnom vrení šesťdesiatych rokov, ktoré sa ešte mohlo javiť ako masový záujem o veci verejné, neskrývane nastáva všeobecný odklon od spoločenskej sféry a zároveň sa záujem ľudí sústreďuje na čisto osobné záležitosti. Revolučné očakávania a študentské revolty zmizli, je len veľmi málo vecí, ktoré by ešte dokázali ľudí dlhodobo vyburcovať. Všetko začína byť neutrálne a všedné. Tejto vlne apatie unikla len súkromná sféra. Človeku stačí dbať na svoje zdravie, uchrániť svoje materiálne postavenie, zbaviť sa svojich „komplexov“, čakať na dovolenku. Teraz možno žiť bez ideálov a bez transcendentného cieľa.
Žiť v prítomnosti, len a len v prítomnosti, bez ohľadu na minulosť a budúcnosť, v úplnej „strate zmyslu pre historickú kontinuitu“, v dokonalom zotrení pocitu spolupatričnosti s „radom po sebe idúcich generácií, vychádzajúcich z minulosti a smerujúcich k budúcnosti“. Dnes žijeme sami pre seba, nestaráme sa o svoje tradície ani o tých, čo prídu po nás, upustili sme od zmyslu pre históriu rovnako ako od spoločenských inštitúcií a hodnôt. Vyvinula sa narcistická stratégia „prežitia“, vďaka ktorej si ľudia môžu zachovať fyzické a psychické zdravie.
Preto je výhodnejšie zamerať sa na prítomnosť, ktorú si ľudia neustále hýčkajú, chránia a recyklujú. Tak vzniká narcizmus ako niečo, čo síce potláča tragičnosť života, no zároveň sa stáva novou formou apatie. Tvorí ju povrchná citlivosť na svet a zároveň hlboká ľahostajnosť voči svetu. Tento paradox možno čiastočne vysvetliť záplavou informácií, ktoré sa na nás valia, a rýchlosťou, s ktorou sa striedajú udalosti prezentované v oznamovacích prostriedkoch a ktorá nám bráni v trvalejších emóciách.
V skutočnosti však narcizmus vznikol zo všeobecného odklonu od spoločenských hodnôt a cieľov, čo ide ruka v ruke s nadmerným zameraním sa na vlastné Ja. V systémoch „s ľudskou tvárou“, ktorých pohonom je rozkoš, blahobyt a zmäkčovanie noriem, všetko smeruje k podporovaniu číreho individualizmu. Súčasne s informatickou revolúciou sa v postmoderných spoločnostiach odohráva aj „vnútorná revolúcia“, nebývalý záujem o poznávanie seba samého a o sebarealizáciu, ako o tom svedčí bujnenie rôznych psychoanalytických a komunikačných metód, orientálnych cvičení, bioenergie, rolfingu, masáže, joggingu, hypnózy, moderného výrazového tanca, akupunktúry a meditácie.
V dobe, keď informácie nahrádzajú výrobu, sa konzumácia jogy, psychoanalýzy, výrazového tanca, zenu, skupinovej terapie či meditácie stáva novým obžerstvom; ekonomickej inflácii zodpovedá inflácia psychoanalytická a obrovský rozmach narcizmu. Psychoterapia a meditácia, niekedy prifarbená telesným cvičením či orientálnou filozofiou alebo kresťanskou pravdou viery, vedie človeka, aby sa zaoberal iba vlastním Ja, ktoré je tak povýšené na pupok sveta. Vzniká tak nevídaná podoba Narcisa: homo psychologicus.
V takomto psychoanalyzujúcom rozpoložení zaujíma strategickú pozíciu podvedomie a potlačenie. Tieto prvky zahmlievajú pravdu o subjekte, čím sa stávajú základnými činiteľmi, ktorými neonarcizmus pôsobí. Narcizmus je odpoveďou na výzvu podvedomia nájsť sám seba; naše Ja reaguje tým, že sa vrhá do nekonečnej práce na svojom oslobodení, pozorovaní, interpretácii. Všetko, čo kedysi fungovalo ako odpad (sex, sen, prerieknutie atď.), je teraz recyklované do nových významov a libidinóznej subjektivity. Podvedomie teda vedie dnešného človeka k tomu, aby neustále rozširoval priestor svojej osobnosti, aby do nej zahŕňal všetku veteš, haraburdie, čím sa pred ním otvára cesta k narcizmu celkom bezbrehému.
Vedomie seba samého teda nahradilo niekdajšie skupinové vedomie. Narcizmus človeka nabáda, aby sa ponoril sám do seba, čo mu umožňuje zbaviť sa zodpovednosti za verejný spoločný život, čím si rýchlo zvykne na sociálnu izolovanosť. Z môjho Ja sa stal stred všetkého môjho záujmu, lebo v sociálnej pustatine možno žiť len vtedy, ak bude ústredným záujmom vlastné Ja. Že sú ľudské vzťahy zničené? To nikomu neprekáža, človek sa predsa dokáže plne zamestnať sám sebou. K tomuto rozkladu nášho Ja smeruje aj nová uvoľnená a hedonistická etika, úsilie sa už nenosí. Všetko, čo znamená nejaké obmedzovanie alebo prísnu disciplínu, stráca hodnotu. Nastupuje kult túžob a ich okamžitého uspokojovania.
Naša kultúra vyjadrovania aj naša ideológia duševného pokoja pomocou voľných asociácií, tvorivej spontánnosti a nedirektívnosti podporuje rozptyľovanie na úkor sústredenia, chvíľkovosť na úkor zámernosti a prispieva k rozdrobeniu Ja. Nedostatok pozornosti u žiakov, na ktorý sa dnes sťažujú všetci učitelia, je len jednou z foriem tohto nového pokojného a uvoľneného vedomia, ktoré sa vo všetkom podobá vedomiu televízneho diváka, ktorého zaujme čokoľvek, a vlastne nič, vedomiu zároveň vzrušenému aj ľahostajnému, presýtenému informáciami, vedomiu roztrúsenému, voliteľnému, ktoré je v dokonalom protiklade k slobodnému, pevnému vedomiu „determinovanému zvnútra, teda riadenému mravnými požiadavkami charakteru“.
S nástupom éry čírej ľahostajnosti, keď miznú veľké ciele a veci, za ktoré sme ochotní obetovať život, dochádza k úplnému zániku vôle. Narcizmus tak napomáha aj rozkladu „vonkajšej determinácie“, ktorá vyžaduje uznanie blížneho a ktorou je usmerňované moje správanie k blížnym. Západné rozvinuté spoločnosti prechádzajú od typu spoločnosti, viac-menej riadenej druhými, k spoločnosti riadenej zvnútra, zo mňa samého. Je to doba mravných systémov, pre každého podľa osobnej miery. Je to vymanenie sa z moci blížneho, ktorý odo mňa niečo vyžaduje, prinajmenšom brať ohľad aj na potreby druhého. Ruší sa zásadný význam toho, ako ma vidia ostatní. Ja; autenticita je teraz dôležitejšia než vzájomnosť, sebapoznanie je dôležitejšie než uznanie. Tento odchod blížneho zo spoločenskej scény súvisí s novým rozdelením, psychickým rozpoltením, na vedomie a podvedomie.
Duševné zdravie mladých ľudí a informačné preťaženie
Duševné zdravie detí a mladých ľudí sa v posledných rokoch stáva jednou z najdôležitejších tém školského prostredia. Vladimír Šucha skonštatoval, že žijeme v dobe veľkých zmien, ktoré prebiehajú súčasne vo viacerých oblastiach. Každá zmena predstavuje pre ľudský organizmus istú dávku stresu a keď je zmien veľa, tlak sa zvyšuje. Svedčia o tom napokon aj najnovšie štatistické údaje o raste psychických porúch. „Pocit osamelosti za posledné tri - štyri roky vzrástol štvornásobne - z deväť na tridsaťšesť percent. Počet pacientov s duševnými poruchami sa za posledných desať rokov zdvojnásobil, pričom dáta ukazujú, že horšie sú na tom dievčatá ako chlapci.“
Škola je jedným z najdôležitejších miest života dieťaťa. Ovplyvňuje jeho psychickú pohodu a celkovú kvalitu života. Zároveň je to jedno z najlepších miest, kde si možno všimnúť prvé signály psychickej nepohody. Práve preto sa vo svete čoraz viac využívajú skríningové nástroje duševného zdravia. Takéto nástroje existujú, no vznikli prevažne v anglicky hovoriacich krajinách. Ukázalo sa, že preklad nestačí.
Pre slovenské školy je kľúčové zistenie, že samotný preklad dotazníka nestačí na to, aby prinášal presné údaje. Naše výsledky ukazujú, že drobné jazykové nuansy alebo kultúrne rozdiely môžu ovplyvniť odpovede. Zistili sme tiež, že niektoré otázky potrebujú lepšie prispôsobenie slovenskému kontextu. Pozitívnym zistením je aj to, že deti a mladí ľudia dnes vnímajú tému duševného zdravia citlivo a so záujmom. Mnohí sa aktívne zapájali do diskusií a mali chuť hovoriť o svojich skúsenostiach a názoroch.
Skríningový nástroj Pohodomer pomáha školám lepšie porozumieť tomu, ako sa deti v škole cítia. Proces kultúrnej validácie skríningového nástroja duševného zdravia pre slovenské školy Pohodomer opisuje výskumná štúdia Ligy za duševné zdravie Participatory Adaptation of Mental Health Screening Tools for School-aged Children: A Qualitative Study in Slovakia. Štúdia predstavuje prvý systematický krok k tomu, aby boli nástroje na mapovanie duševného zdravia detí prispôsobené slovenskému prostrediu. Hovorí aj to, že naša slovenská skúsenosť sa stáva súčasťou medzinárodnej diskusie o duševnom zdraví detí a vytvára základ pre ďalší výskum a ďalšiu implementáciu.
Mgr. Lenka Janík Blašková uviedla, že „deti nie sú malí dospelí a dotazníky pre ne nemôžu ani tak fungovať. Keď dáme deťom priestor, veľmi presne vedia povedať, čo im dáva zmysel a čo nie.“ Triedy v slovenských školách sú veľmi rôznorodé, čo sa jazyka aj schopností žiakov týka. Nemôžeme preto predpokladať, že všetky deti rozumejú otázkam rovnako. Pri odpovediach vychádzajú z vlastných skúseností a z konkrétnych situácií, nielen zo samotného textu otázky.
Europoslankyňa Miriam Lexmann kritizovala, že sa peniaze z Plánu obnovy v rámci podpory duševného zdravia majú investovať do budov, pričom nemáme dostatok psychológov a psychiatrov, ktorí by v nich pracovali. Kritizovala tiež vnímanie Číny ako pokrokovej krajiny, ktorá dokáže pomocou algoritmov na internete vyhodnocovať, kto má duševné problémy. „Som z toho šokovaná, veď si nemôžeme brať príklad z totalitného režimu. Naopak, fenomén sociálnych sietí musíme podrobne analyzovať.“
Dôležitosť kritického myslenia a diskusie
Pre mladého človeka je kľúčové naučiť sa kriticky myslieť. To znamená nepodľahnúť konšpiračným teóriám, manipulátorom, overovať si informácie a kriticky o nich zmýšľať - a hlavne - byť schopný v mieri diskutovať verejne či v kruhu rodinných príslušníkov bez toho, aby sme podľahli emóciám a rozhádali sa na život a na smrť. Diskusia je základom na to, aby sa ono kritické myslenie mohlo zrodiť, pretože neexistuje jediný správny názor, iba správne fakty. Čím viac názorov, tým viac informácií dokážeme zhromaždiť.
Aby sa mladý človek naučil kriticky myslieť, potrebuje mať možnosť diskutovať v bezpečnom prostredí, v ktorom môže povedať akýkoľvek svoj názor. Nie je isté, či takýto bezpečný priestor na voľnú výmenu myšlienok stredné školy poskytujú. Aby mohli učitelia a učiteľky vytvárať priestor pokoja a bezpečia pre svojich žiakov, musia mať oni sami dostatok priestoru a energie. Bohužiaľ, energia učiteľov je často napätá: musia zvládnuť množstvo učiva i byrokracie. Školám by svedčala väčšia autonómia ako aj viac peňazí: potom by vznikol priestor, ktorý by mohli učitelia i žiaci využiť na rozvoj kritického myslenia.
Základné pravidlo správnej argumentácie je, že diskutujeme preto, aby sme si porozumeli, a nie aby sme jeden druhého porazili. A diskutovať je potrebné pomaly a pozorne: radšej sa dvakrát spýtať, ako to ten druhý myslel, než vypáliť odpoveď, ktorú budeme neskôr ľutovať.
Typické argumentačné fauly
- Argument ad hominem: nesústredíme sa na to, čo druhý človek povedal, ale na jeho osobu: napríklad na jeho nedostatočné vzdelanie či kompetenciu. Už z rozprávky Cisárove nové šaty však vieme, že pravdu môže povedať aj malé dieťa.
- Falošná dilema: váš spoludiskutujúci pred vás predloží dve možnosti a dáva vám tak navonok možnosť voľby. V skutočnosti obe tieto možnosti ale nastavil tak, aby sa hodili jemu, nie vám.
Kritické myslenie je schopnosť rozoznávať kvalitu informácií. V rodinnom živote sa to týka napríklad informácií o chorobách detí. Keď má vaše dieťa nejaké podivné príznaky a vy si o nich začnete čítať na internete, je veľmi užitočné vedieť rozoznať, ktoré informácie sú pravdepodobne pravdivé a relevantné a ktoré sú len na úrovni „jedna pani povedala“.
Ako rozvíjať kritické myslenie u detí
Jedna jednoduchá rada: čítajte si s deťmi knihy. Tak ako sa priepasť nedá preskočiť dvomi malými skokmi, nedá sa ani kritické myslenie naučiť z päťminútových YouTube videí. Čítanie kníh je preto kľúčové: od rozprávok cez Annu zo Zeleného domu alebo Chlapcov od Bobrej rieky až k titulom, ktoré by sa temer dali nazvať filozofickými.
Etické spory a polarizácia spoločnosti
Medzi etické spory, ktoré v posledných rokoch na Slovensku rezonovali, bola napríklad diskusia o interrupciách, diskusia o miere našej povinnosti pomôcť migrantom z krajín zasiahnutých vojnou, ale aj diskusia o tom, čo zatvoriť a čo nechať otvorené počas lockdownu. V najbližších mesiacoch bude zrejme dosť rezonovať téma, ako a či vôbec nútiť ľudí k očkovaniu proti koronavírusu, keďže na dosiahnutie kolektívnej imunity potrebujeme omnoho vyššiu preočkovanosť, než momentálne máme.
Racionalita je nielen užitočným nástrojom poznávania sveta, ale aj výborným prostriedkom komunikácie. S druhým človekom sa nemusím zhodnúť na tom, či je fialová pekná farba, nemusíme spolu ani zdieľať rovnakú emóciu (ja môžem byť smutný a vy napríklad nahnevaná, a neexistuje spôsob, ako si tieto emócie navzájom vymeniť). Mali by sme sa ale zhodnúť na tom, že 2+2=4, alebo že existuje gravitácia, pretože tieto poznatky vieme uchopiť rozumom. A preto je náš mozog skvelým nástrojom, ako prekonávať rôzne zákopové vojny v spoločnosti. Aj nepriatelia sa totiž môžu zísť a navzájom si vysvetliť, že ich vzájomná nenávisť k ničomu dobrému nepovedie, a radšej sa teda rozumne dohodnúť.
Na to ale potrebujeme vedieť jednať mimo vplyvu našich emócií - a polarizácia buduje aj na emóciách a ich vyvolávaní. Ako sa v našej spoločnosti zísť s nepriateľom bez emócií? Tak isto, ako sa nanovo stretnem s človekom, s ktorým som sa predtým pohádal. Vyventilujem si emócie inde, nechám problém trochu vychladnúť a potom sa s dobrým úmyslom vrátim k rozhovoru.
Sloboda slova a jej hranice
Sloboda slova nesmie byť absolútna, pretože, v skratke, môže viesť k neslobode - teda k dehumanizujúcim výrokom, vyhláseniam, rečiam, následne k násiliu a popieraniu ľudských práv a ľudskej dôstojnosti. Podľa názorov mnohých, málo rozumieme slovám aj ich sile. Naše názory sa rýchlo stávajú súčasťou našej identity. Keď sa vzdám svojho názoru, akoby som sa vzdal kúsku seba. Keď prehráme v nejakej diskusii, cítime sa tak trochu ponížene a dehonestovane, skoro akoby sme dostali facku. Je preto potrebné vedome sa tomuto pocitu vzoprieť. Nemilovať príliš svoje názory, nepripustiť si ich k telu.
Ako sa vysporiadať s urážaním v diskusii
Na takúto diskusiu nesmieme pristúpiť. Ľudská dôstojnosť je takmer to najdôležitejšie, čo máme. Nesmieme sa nechať urážať. Ak ma druhý človek uráža, je zrejmé, že mu nejde o to, dohodnúť sa, ale skôr o víťazstvo. V takomto prípade je najlepšie ohradiť sa, trvať na slušnom tóne diskusie, a keď to druhá strana neakceptuje, jednoducho z diskusie odísť. Diváci už rozoznajú, kto sa zachoval slušne a kto ako buran.
Ako sa odosobniť v diskusii
Diskutovať tak, aby sme dospeli k výsledku, nie je jednoduché. Ale určite pomáha, ak sa dokážeme odosobniť, ak si svoje ani cudzie názory neberieme príliš k telu. To je zrejme klinec, ktorý potrebujeme udierať po hlavičke - nebrať si názory osobne, odosobniť sa. Samozrejme sú ľudia v diskusii schopní sa odosobniť. To je znakom profesionality. Keď napríklad idete k lekárovi a on vás trpezlivo vypočuje, aj keď je unavený a mal pred minútou nepríjemný rozhovor s kolegom, vtedy sa odosobňuje, aby bol prítomný ako profesionál pre vás. Rovnako by sme mohli postupovať aj my v etických diskusiách. Ide len o profesionalitu, alebo o dospelosť, ak chcete.
Ako sa vyrovnať s omylom
Málokto z nás sa rád mýli. Málokto z nás sa rád ospravedlňuje. A málokto rád prizná, že nevie. Ale spomeniete si na ten pocit po tom, ako ste sa ospravedlnili, alebo ako ste uznali svoj zjavný omyl? Ten pocit úľavy a ľahkosti? Pravda oslobodzuje. A je preto dôležité snažiť sa k nej dospieť, aj za cenu, že musíme priznať svoje omyly. Ak sa rozprávame o rovine medziľudských vzťahov, hľadanie pravdy je vlastne oslobodzovaním od vlastných túžob, strachov, ilúzií.