Diskusia o minulosti: Odkaz pre súčasnosť

Vážená pani profesorka, milí spolužiaci!

Dovoľte mi, aby som sa niekoľkými slovami dotkla prednášky môjho predrečníka a zároveň prispela svojím pohľadom na tému minulosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou našej prítomnosti a ovplyvňuje našu budúcnosť. Pre lepšie pochopenie kontextu písania diskusného príspevku je užitočné poznať rôzne jazykové štýly a ich charakteristiky, pričom diskusný príspevok patrí do rečníckeho štýlu.

Čo je diskusný príspevok a ako sa líši od iných štýlov?

Diskusný príspevok je forma ústneho alebo písomného prejavu, ktorá patrí do rečníckeho štýlu a slúži na vyjadrenie vlastného názoru, stanoviska alebo reakcie k určitej téme v rámci širšej diskusie. Súhrn všetkých diskusných príspevkov sa nazýva diskusia, ktorá sa realizuje v malej skupine ľudí, ktorá si vymieňa názory, prípadne hodnotí prednesené myšlienky na porade, seminári, konferencii, schôdzi, v parlamente. Diskusia je zvyčajne riadená vedúcim diskusie, ktorý nastolí problém a vyzýva jednotlivých diskutujúcich, aby prezentovali svoj názor.

Okrem rečníckeho štýlu, s ktorého útvary sú spravodajské, analytické, beletristické prejavy, prejavy agitačného charakteru, súdna reč, politické prejavy, náučné rečnícke prejavy, prednáška, prezentácia, poster, náboženský prejav, kázeň, dialogické rečnícke prejavy, diskusia a príležitostné rečnícke prejavy, existujú aj iné jazykové štýly:

• Hovorový štýl: Štýl bežnej komunikácie v neoficiálnom alebo polooficiálnom styku. Vyznačuje sa ústnosťou, spontánnosťou, konverzačnosťou a situačnosťou.
• Administratívny štýl: Štýl používaný v úradnom styku na sprostredkovanie presných údajov a faktov. Charakterizuje ho písomnosť, vecnosť, neutrálnosť a objektívnosť.
• Umelecký štýl: Štýl s estetickou, výchovnou, náučnou a komunikatívnou funkciou. Vyznačuje sa variabilnosťou, subjektívnosťou a obsahovou mnohoznačnosťou.
• Náučný (odborný) štýl: Štýl verejného styku, ktorého funkciou je vysvetľovať, zverejňovať nové vedecké poznatky a sprostredkovávať ich odbornej i neodbornej verejnosti.

Druhy diskusií a ich ciele

Existujú rôzne druhy diskusií, ktoré sa líšia svojím cieľom a priebehom:

• Rozhodovacia, administratívna diskusia: Je to výmena názorov na istú tému s cieľom dospieť k jednotnému záveru, k dohode, ku kompromisu, na základe vzájomných ústupkov.
• Vedecká diskusia: Má poznávací zámer, nehlasuje sa tu za väčšinový názor.
• Riadená diskusia: Vedúci dáva slovo diskutujúcim, riadi diskusiu i hlasovanie a ďakuje za vystúpenie.
• Voľná, neriadená diskusia: Ktokoľvek sa môže zapojiť do diskusie a prehovoriť.
• Panelová diskusia: Diskusia v televízii a v rádiu.

Štruktúra a znaky diskusného príspevku

Diskusný príspevok je dôležitý nástroj na vyjadrenie vlastného názoru, zapojenie sa do debaty alebo prezentáciu argumentov k určitej téme. Diskusný príspevok patrí do rečníckeho štýlu, vyjadruje sa v ňom vlastný názor účastníkov diskusie, musí byť stručný a vecný. Môže riešiť problém ako celok alebo jeho časť. Diskusný príspevok môže byť vopred pripravený, ale aj nepripravený, spontánny.

Kompozícia diskusného príspevku

Kompozícia diskusného príspevku zvyčajne zahŕňa:

1. Oslovenie: Rešpektuje princíp zdvorilosti. Použite oslovenie ako „Vážení prítomní!“.
2. Úvod: V úvode nadviažte na predchádzajúci príspevok alebo vysvetlite, prečo ste sa rozhodli zapojiť do diskusie. Pokiaľ nenadväzujeme na predchádzajúci príspevok, v úvode povieme, o čom budete hovoriť, o akom probléme, prečo ste sa rozhodli zapojiť do diskusie: Dovoľte, aby som sa aj ja zapojil do diskusie o…
3. Jadro: V hlavnej časti prezentujte svoje argumenty a názory. Používajte logickú štruktúru a podporujte svoje tvrdenia dôkazmi alebo príkladmi. Jadro - stručný opis problému - v jadre uvažujete, vysvetľujete, hovoríte za seba, prezentujete svoje názory. Snažte sa vyprovokovať počúvajúcich, aby sa zamýšľali, neboli ľahostajní, provokujte ich. Pokúste sa vzbudiť u poslucháčov záujem. Musíte vedieť, čo chcete povedať a k čomu chcete dospieť. Podstatnou časťou nech je vaše osobné vyjadrenie, vysvetľujte svoj osobný názor.
4. Záver: V závere stručne zhrňte svoje hlavné body a prípadne navrhnite riešenie problému. Zdôraznenie významu navrhovaných aktivít, riešení. Výzva. V záverečnej časti - napr. Poďakovanie za slovo ako osobitný odsek.

Jazyk a štýl diskusného príspevku

Štýl diskusného príspevku by mal byť:

• Rečnícky: Je to útvar rečníckeho štýlu - využívajú sa kratšie a jednoduchšie vety, pretože adresátom je skupina poslucháčov a text nie je napísaný. Ak je veta dlhá a má komplikovanú stavbu, poslucháč ju nemusí zachytiť a môže stratiť pozornosť.
• Zdvorilý: Rešpektuje sa princíp zdvorilosti (autor prejavuje úctu prijímateľovi dôsledným výberom výrazových prostriedkov, nepoužíva nespisovné a vulgárne slová, neznevažuje názory, činy, vlastnosti iných).
• Tvorivé využitie lexiky: Tvorivé využitie lexiky (slov, jazykových a mimojazykových prostriedkov) typických pre daný štýl - rečnícke použitie presvedčovacích prvkov, napr. rečnícke otázky, citovo zafarbené slová, umelecké prostriedky: metafory, metonymie, knižné slová: velebiť, neukončená výpoveď, sugestívnosť - rečník sa snaží pôsobiť na city poslucháča, opakovanie slov, antonymá, synonymá, kontrast (na hranici, ktorá nerozdeľuje ale spája), ustálené spôsoby vyjadrovania: pálčivý problém, medziľudské vzťahy, záujem verejnosti, zdvihnúť hlas, frazeologizmy: skočiť do jamy levovej, zvládnuť problém, vykročiť pravou nohou, vykročme oboma nohami, nebojme sa budúcnosti, máme plné ruky práce, Damoklov meč.
• Syntaktické prostriedky: Napr. zložené súvetia - príčinno-následkové, dôsledkové ap., polovetné konštrukcie a i. vo výkladovej časti príspevku a pestrá modalita v úvahovej časti príspevku.
• Logickosť textu: Dbajte na logickosť textu, členenie textu (oslovenie, úvod, jadro, záver, poďakovanie).

Minulosť v literatúre: Živý bič od Mila Urbana

So záujmom som si vypočula referát pani profesorky Caltíkovej na tému 1. svetová vojna v slovenskej literatúre - dielo Živý bič od Mila Urbana. Stotožňujem sa z jej názorom, že táto kniha patrí medzi najvýznamnejšie a najviac prekladané diela novodobej slovenskej prózy.

Živý bič podáva nepriame svedectvo o neľudskosti vojny. Jeho dejiskom je hornooravská dedina Ráztoky, ležiaca ´pánubohu za chrbtom´, avšak nie mimo kolobehu dejín. Ozveny frontových udalostí doliehajú aj sem. Pod ich vplyvom sa zauzľujú ľudské osudy a silnie živelný odpor dediny. Popri celom rade výrazných postáv, má Živý bič aj svojho kolektívneho hrdinu.

Štruktúra a postavy románu

Román je rozdelený na dve časti:

• STRATENÉ RUKY - 25 kapitol
• ADAM HLAVAJ - 24 kapitol

Hoci ich dejová výstavba je odlišná, obidve časti spolu úzko súvisia a vytvárajú jeden významový celok. V prvej časti autor pomocou príbehov oboznamuje čitateľa s dobou a prostredím deja, rozvíja prvé konflikty. Čitateľ sa priamo zoznamuje s väčšinou románových postáv. Domnievam sa, že niektoré z nich (Koreň, Ilčíčka, Kúrňava) M. Urban vymodeloval podľa živých „predlôh“, pričom ich dotvoril v súlade s celkovou atmosférou románu.

Druhá časť knihy je ucelenejšia. Zjednocuje ju hlavná postava románu, Adam Hlavaj, ktorý až tu priamo vstupuje do deja. Hlavaj bojuje na fronte 1. svetovej vojny, keď si však uvedomí, že vojna vôbec nemá zmysel, dezertuje. Skrýva sa v lese či u príbuzných a až na ceste domov si uvedomuje celú jej hrôzu. Vidí, čo všetko urobila z ľudí, ako zničila takmer všetko, čo mali, ako pošliapala ich ľudskosť. Uvedomuje si svoje otroctvo a vzbúri sa proti nemu.

Vzbura a symbolika slobody

Vo vzbure proti vrchnosti ho ešte viac utvrdzuje nenávisť voči notárovi Okolickému, ktorý zapríčinil zneuctením nešťastie jeho ženy Evy. I napriek tomu, že je prchkej povahy, sa nad ním nakoniec zľutuje. Hlavaj sa stáva hlavným nositeľom deja až po záverečné kapitoly románu, kde do popredia opäť vstupuje ľud, aby sa prudkou vzburou proti pánom pomstil za útlak a vojnové útrapy.

V závere románu podpáli Hlavaj Áronovu krčmu, čo považujem za isté oslobodzujúce gesto od všetkého, čo ľudí v Ráztokách ťažilo: ´I zdalo sa vtedy, že to nie dom horí, ale rozpúšťa sa akýsi obrovský, hnusný vred, prekliaty pomník jedného veku, zasadený do tváre dediny´. Adam Hlavaj je vzbúrencom proti krutostiam páchaných ľuďmi na ľuďoch, ale pritom nie je revolučnou postavou v pravom slova zmysle. Je len jednoduchým človekom, ktorý si však uvedomuje svoju ľudskú dôstojnosť.

Prežíva osobnú krivdu - chce pomstiť tragédiu svojej rodiny a je aj obrazom vyjadrenia pocitov slovenského ľudu. Predstavuje dedinu ako celok, dokonca je i nad ňou - svojim konaním symbolizuje vzdor ľudu proti vojne a sociálnemu útlaku, a tak reprezentuje niečo závažnejšie. Som presvedčená, že hlavnou myšlienkou tohto románu je práve dosiahnutie tejto slobody, slobody, ktorá sa v závere románu stáva skutočnosťou pre všetkých. Román je, podľa mňa, akousi oslavou víťazstva, víťazstva ľudu a získania „biča voľnosti“: ´Boli to akoby posledné kŕče, v ktorých sa Ráztoky vypäli, aby zabudli na krvavú hrôzu, na desivý sen, trvajúci štyri a pol roka.´

Vplyv vojny na dedinský život

M. Urban vo svojich dielach vytváral tragické situácie, nastoloval a riešil v nich všeobecné ľudské problémy. Do našej literatúry nimi vniesol nový spôsob vykreslenia postáv, a to cez ich vnútorné konflikty. Vojna zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. Sociálna problematika, uvedená do pohybu 1. svetovou vojnou, sa tu nastoľuje s mimoriadnou silou.

Vojna brutálne zasiahla do života Ráztok a jej obyvateľov. Tento kolektívny hrdina románu, podobne ako hrdinovia noviel, neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Myslím si, že prínosom Živého biča do slovenskej tvorby bolo práve to, že zobrazil vnútorný svet dediny cez pohyb celého vonkajšieho sveta.

V Živom biči niet zmienky o národnostnom boji, ale vyskytuje sa tu ľudský boj za slobodu. Jediným svedkom vojny a jej neľudskostí a útrap je človek, ktorý o nej nemôže hovoriť, pretože je nemý. Myslím si, že aj toto je symbol určitého obmedzenia slobody, ktorú spôsobila vojna - vzala mu jazyk.

Hoci medzi dedinským ľudom a panstvom je pevná deliaca čiara, Urban neidealizuje pomery na slovenskej dedine. Na začiatku Ráztočania poznajú slovo vojna, ale nechápu jeho skutočný zmysel a dosah. Začali si ho uvedomovať až vtedy, keď z obchodov zmizla múka a petrolej, všetko navidomoči zdraželo a polia ostávali neobrobené.

Uvedomenie si postavenia a boj za dôstojnosť

Neúprosnú skutočnosť vojny pripomenul Ráztočanom až návrat Ondreja Koreňa z frontu, ako bezrukého a nemého mrzáka. Od tejto epizódy sa dejová krivka románu prudko dvíha. Prvá veta románu znie: ´Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo: poznali to slovo i používali ho vo svojich rečiach, týkajúcich sa minulosti, ale vtedy nebolo v ňom nič strašného.´ Niekoľko viet ďalej: ´A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde.´

Postupne si ľudia však začali uvedomovať svoje postavenie, svoju úlohu vo svete, aj keď nie príliš veľkú, každý mal svoje dôležité postavenie. Uvedomovali si, že sú ľudia a nie dobytok či kusy nábytku, že si s nimi nemôže nikto robiť, čo sa mu zachce. Držali spolu a aj autor všetkých ľudí vyjadril v jednom ľude, ktorý mal svoju silu. Ľudia len potrebovali niekoho, kto by ich viedol, kto by im ukázal cestu, ktorú aj sami poznali, len ju nevedeli rozoznať. Tým niekým bol Adam Hlavaj, ktorý vstúpil do ich svedomia, vyburcoval v nich zápal spravodlivosti. Takéto posilnenie dedinčania potrebovali, toto posilnenie, z ktorého vypukol živelný odpor. Bolo treba osamostatniť človeka ako jednotlivca, prinavrátiť mu „stratené ruky“, slobodu a prestať naňho hľadieť ako na súčiastku, na vec, ktorá sa môže ľubovoľne použiť. A hoci vojna prinášala samé zápory, predsa mala len jeden klad - práve v nej si vojaci uvedomili, čo sú.

Urbanov román Živý bič je zaujímavým a výnimočným dielom v slovenskej medzivojnovej literatúre. Podľa môjho názoru je však iba pre ľudí hlbšie sa zaoberajúcich vojnovou tematikou. „Komerčnejším“ čitateľom by som odporúčala niektorého zo svetových autorov, prípadne dielo s témou 2. svetovej vojny.

"Príroda je stále nekonečne populárnejšia než dejiny." - Karel Čapek

Milí čitatelia, milí účastníci našej diskusie! Na začiatok by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí sa zamysleli nad veľmi zaujímavým výrokom Karela Čapka. Tento výrok nám môže pomôcť zamyslieť sa nad rozpoložením ľudskej spoločnosti a nad záujmami nás, ale aj ostatných ľudí v dnešnej dobe. Či už s výrokom súhlasíte alebo nie, som rád, že ste sa k tejto téme vyjadrili.

Príroda a dejiny. Spočiatku dve rozličné slová, u ktorých by sme súvis hľadali ťažšie. Samotný výrok autora sa môže zdať mätúci. Myslím si, že slovo príroda nám je dobre známe a jeho význam vo vete je nám zrejmý, no u slova dejiny sa viacerým ľuďom bude jeho význam v tomto výroku hľadať náročnejšie.

Dejiny ako zrkadlo minulosti

Dejiny sú minulosťou ľudí, ich života, ich víťazov, názorov a myslenia. Dejiny zobrazujú spôsob života, akým ľudia žili, v čom bývali, aké stavby budovali, čo jedli a aké práce robili. Všetky tieto veci sú naozaj zaujímavé, a preto nie je prekvapením, že mnohých naša minulosť tak zaujíma. Veľa ľudí si z dejín berie ponaučenie, iní so záujmom čerpajú informácie. Vieme teda, že dejiny sú medzi ľuďmi populárne, ale čo príroda? Spomenul by niekto vari spojenie, že príroda je populárna? Sme s ňou prepojení. Môžeme povedať, že sme jej súčasťou. Keď si predstavíme prírodu, mnohí si predstavia zelené stromy, trávu a slnečné počasie. Keď sa v takomto prostredí ocitneme, cítime čerstvý vzduch a vidíme krásne okolie. Cítime sa dobre a nabíjame sa energiou.

Príroda ako zdroj prítomnosti a energie

Žijeme, pohybujeme sa a dýchame v prítomnosti. Sme v prítomnosti. A to je jeden z hlavných dôvod medzi prírodou a dejinami. Kým dejiny nás vťahujú do minulosti, príroda nám pomáha ocitnúť sa v prítomnosti. Samozrejme, aj dejiny nám v mnohých prípadoch pomáhajú riešiť aktuálne problémy, no príroda je aktuálna vždy. Čo teda povedať? Veľa ľudí žije nadmieru v minulosti. Často to berie veľa energie. Túto energiu môžeme nájsť v prírode. Mnohí to zistili a či už vedome alebo nevedome, túto energiu získavajú. Množstvo ľudí si túto prirodzenú vec uchováva a aj preto je príroda tak populárna.

Dejiny sú zaujímavé, a aj mnohí milovníci prírody sa o ňu zaujímajú. Príroda je však prameň života, ku ktorému sa chodia posilniť aj historici, ale aj ľudia, čo o dejinách veľa nevedia. Popularita prírody je obrovská, a preto si myslím, že Karel Čapek nestrieľal do vetra keď napísal, že príroda je stále nekonečne populárnejšia než dejiny. Priatelia! Na záver môjho príspevku chcem len dodať, aby ste si z dejín zobrali ponaučenie, ale aby ste sa nimi neučili. Ak sa tak stane, využite jednu z najpopulárnejších vecí ľudského života.

tags: #diskusny #prispevok #minulost