Ján Palárik bol významný slovenský dramatik, publicista a katolícky kňaz, ktorý sa významne podieľal na formovaní slovenskej literárnej scény a aktívne sa zapájal do politického života. Narodil sa 27. apríla 1822 v obci Raková na Kysuciach do rodiny dedinského učiteľa a organistu, kde získal základy školského a hudobného vzdelania. Študoval na gymnáziu v Žiline, neskôr teológiu v Ostrihome, Bratislave a Trnave. Palárik sa venoval aj štúdiu filozofie, literatúry a jazykov a ovládal sedem cudzích jazykov: latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu a francúzštinu.
Po štúdiu teológie sa stal katolíckym kňazom a pôsobil na viacerých miestach, pričom bol pomerne často prekladaný cirkevnou vrchnosťou na rôzne farnosti. Jeho dramatické dielo preto vychádza a čerpá z bohatých skúseností z rôznych častí Uhorska, kde mal možnosť spoznávať rôzne sociálne skupiny, národnosti, povahy aj ich maniere. Za svoje zmýšľanie bol prenasledovaný už počas štúdia a svojich názorov sa nevzdal ani počas svojho kňazského pôsobenia. V revolučných rokoch prijal radikalizmus Karla Havlíčka-Borovského a vyslovoval sa za občianske práva, národnú i sociálnu slobodu.
V roku 1850 odišiel do Vindšachtu (dnešné Štiavnické Bane), kde vydával časopis Cyril a Method. Zastával sa v ňom demokratizačných reforiem v cirkvi, a preto bol predvolaný pred cirkevný súd a odsúdený na 1 mesiac väzenia. V jeho časopise bolo bez jeho vedomia uverejnené falošné vyhlásenie, že sa svojich názorov zrieka, čo mu podlomilo zdravie. Od roku 1852 bol kaplánom na nemeckej fare v Pešti. Počas svojho tamojšieho pôsobenia redigoval Katolícke noviny pre dom a cirkev, v ktorých obhajoval Štúrovu slovenčinu. Tento cieľ sledoval aj brožúrou Ohlas pravdy v záležitosti spisovné reči slovenské.
Po páde Bachovho absolutizmu sa začal venovať novinárskej činnosti. V časopise Priateľ školy a literatúry poukazoval na chyby v národnej politike a snažil sa dorozumieť s maďarskými liberálmi. Vypracoval koncepciu federalistického spojenia slovanských národov v Uhorsku, pričom pokladal za nevyhnutnú reálnu dohodu s Maďarmi. Za tieto postoje ho štúrovci odsudzovali a vyvolávali útoky proti jeho osobe a proti ideovému zameraniu jeho veselohier. Na memorandovom zhromaždení v Martine sa vyslovil proti požiadavke tzv. Slovenského okolia, pretože sa obával hrozby opätovného nastolenia viedenského centralizmu. Tým sa dostal s prívržencami Memoranda do sporu, no ako spoluzakladateľ Matice slovenskej s nimi už spolupracoval. Zúčastnil sa na zložení politickej strany tzv. Novej školy slovenskej a písal do jej orgánu Slovenské noviny. Keď sa strana začala prikláňať k promaďarskej politike, prestal sa verejne angažovať. Svoje výhrady proti slovanskej podobe absolutizmu zhrnul v stati O vzájomnosti slovanskej. V roku 1862 začal pôsobiť ako farár v Majcichove pri Trnave, kde aj v roku 1870 zomrel.
Dramatická tvorba Jána Palárika
Hlavný význam Palárikovej literárnej tvorby spočíva v dramatickej tvorbe, ktorá zahŕňa tri veselohry a jednu tragédiu.
Inkognito (1858)
Táto veselohra je nadviazaním na tradíciu prác Jána Chalupku. V jeho duchu si zvolil aj tematiku Kocúrkova s galériou malomestských figúrok, ale zároveň už predstavovala nový typ dramatického diela ako spoločenskej výpovede, postihujúcej dané pomery na sklonku bachovskej éry. Namiesto neriešiteľných rozporov medzi predstaviteľmi rozličných vlastenectiev načrtol tendencie zbližovania, pričom pracoval s karikatúrou, náhodnými stretnutiami ako zákonitosťou a kritikou. Neľútostne pranieroval meštianstvo, jeho labilitu a mamonárstvo, využívajúc humornú nadsádzku. Vysmial sa napodobňovaniu vyšších vrstiev, pachteniu po bohatstve a odrodilstvu prostredníctvom jednoduchého príbehu, v ktorom dal priestor víťazstvu zdravých ľudských vzťahov a čistým charakterom.
Drotár (1860)
Dej sa odohráva v zámožnej rodine peštianskeho veľkopriemyselníka slovenského pôvodu, do ktorej vstúpil poľský šľachtic buržoázie. Aj keď veselohru postavil viac na túžbe ako na skutočnosti, objavili sa v nej kladní hrdinovia, napríklad postava drotára, ktorý sa v cudzom svete nestratil, našiel v ňom prácu i lásku.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862)
Pri tvorbe tejto veselohry vychádzal Palárik z hry poľského dramatika Józefa Korzeniowského "Obžinky". Spracoval niektoré jej motívy, doslova opisuje pasáže o potrebe zmierenia a zblíženia sa šľachty s ľudom, čo je aj s témou spolužitia Slovákov s Maďarmi hlavná téma veselohry. Hlavnou myšlienkou je vlastenectvo, ktoré je nemysliteľné bez lásky k ľudu a kritika slovenskej šľachty, ktorá sa odnárodňuje a pohŕda ľudom. Premiéra hry bola v roku 1933.
Dmitrij Samozvanec
Táto tragédia je jedinou z Palárikových hier. Dej sa odohráva na pozadí rusko-poľských vzťahov v 16. a 17. storočí. Hlavná postava privoláva na seba hnev sklamaného ľudu, pretože odstupuje od realizovania sľubovaných reformných cieľov. Na rozdiel od Palárikových veselohier, ktoré sa veľmi rýchlo a na veľmi dlhú dobu stali súčasťou repertoáru slovenských ochotníckych divadiel, zostal Dimitrij Samozvanec knižnou drámou.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch: Hlbší pohľad
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch je veselohra v troch dejstvách, ktorá vznikla v období rokov porevolučných a matičných (rok 1862). Pre všetky tri Palárikove veselohry, ktoré sú z obdobia romantizmu, je spoločná nielen kritika vyvyšujúcich sa mešťanov a odrodilcov, ale aj princíp deja, v ktorom sa zápletka zakladá na mylnej zámene osôb. Dej sa zakladá na princípe inkognita (v rámci ktorého vystupuje niekto v podobe niekoho iného).
Téma a idea
Dej sa odohráva na grófkinom statku medzi šľachtou a prostým ľudom. Ústrednou témou je boj proti odrodilstvu, oslava vlastenectva a úcta k rodnému jazyku. Hlavnou myšlienkou je poukázať na toleranciu, porozumenie a zmierenie medzi národmi (Slovákmi a Maďarmi) a tiež spoločenskými vrstvami (šľachtou a obyčajným ľudom bez vzdelania). Vlastenectvo je nemysliteľné bez lásky k ľudu. Autor tiež kritizuje slovenskú šľachtu, ktorá sa odnárodňuje a pohŕda ľudom.
Palárik v tejto veselohre skritizoval zmaďarizovanie niektorých vtedajších ľudí a zároveň vyzdvihol Slovákov a zdvihol im sebavedomie. Ako sám píše: „....keď sa presvedčia, že národná vzdelanosť Slovákov nemôže byť spoločnej vlasti na škodu, ba že iba v duchovnom povýšení všetkých jej občanov rozkvitnúť môže, veď sa oni potom ani do reči ani do literatúri slovenskej odťahovať nebudú.“ Dielo má šťastný koniec, celá pravda vyšla na povrch a všetci boli šťastní. Hrdinovia sú obyčajní ľudia (Miluša, Rohon).
Krásna je myšlienka: „veď konečne všetkých nás najvyššia hodnosť je, že sme ľudia, a - človek človeku brat.“ Palárik tu odsudzuje odrodilstvo a vlastizradu. Spomína tu staré národné zvyky (obžinky - slávnosti po zbere úrody), symboly slovenského národa - kroje, žnice a ženci.
Kompozícia diela
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch je klasickou drámou s dodržaním jednoty miesta, času a deja. Celá zápletka sa počas troch dejstiev odohráva v jeden deň na zámku grófky Hrabovskej. Aj vnútorné členenie korešponduje s klasickou kompozíciou drámy:
- Expozícia: Predstavenie postáv a oboznámenie sa so vzťahmi medzi nimi. Na zámok grófky Eržiky Hrabovskej prichádza navštíviť svoju dcéru Milušu, grófkinu spoločnicu, dedinský učiteľ Orieška. Túto príležitosť chce využiť na prosbu o grófkinu finančnú pomoc pri oprave školy. Grófka súhlasí a keďže sa dozvedela, že ju navštívi syn jej tútora, baróna Kostrovického, požiada Oriešku o pomoc pri zostavovaní programu na jeho uvítanie. Mladý Ľudovít Kostrovický je jej budúcim ženíchom. Úradník Suchay prichádza oznámiť koniec žatvy a že ženci a žnice by radi v kaštieli oslávili tradičné obžinky. Miluša grófke osvetlí ich podstatu. Oba páry sa dohodnú na zámene.
- Kolízia: Príchod grófkinho ženícha a zámena grófky a Miluši, Ľudovíta a Rohona. Grófka s Milušou sa rozhodnú svojho nastávajúceho podrobiť skúške, Miluša sa bude vydávať za grófku a grófka bude najkrajšou žnicou. Z kaštieľa Kostrovických neskôr prichádza novina, mladý pán barón príde aj so svojim spolužiakom z Pešti, slovenským inžinierom Rohonom. Aj títo dvaja si z podobných pohnútok vymenili úlohy.
- Vyvrcholenie konfliktu (Kríza): Rohon vyznáva lásku nepravej grófke (Miluši), barón Ľudovít sa zamiluje do dievčaťa z ľudu (grófky Eržiky). Po príchode na zámok čaká Rohona a Ľudovíta úprimné slovenské privítanie z úst domnelej grófky. Aj ďalšie Milušine slová sa nesú v národnom duchu, čím si získava Rohonovu priazeň a postupne i srdce. Ľudovít si však začína byť istý, že zo svadby nič nebude a rozhodne sa odísť. No hneď potom ako pošle Pištu zapriahnuť, zjaví sa vo dverách krásna slovenská žnica - prestrojená grófka. Pán barón je ňou taký očarený, že sa nielen rozhodne zostať, ale sa na ňu po celej dedine vypytuje a hľadá ju. Rohonove city k Miluši prerástli do takých rozmerov, že ich už ďalej nedokáže skrývať. Rozhodne sa ich „grófke“ vyjaviť a zároveň odhaliť svoju a Ľudovítovu výmenu. Miluša však prvá prezradí pravdu o sebe a dedinskej žničke. Nato Rohon uvádza na pravú mieru totožnosť inžiniera a mladého baróna. Ľudovít je prichytený pri bozkávaní ruky sedliackej dievky.
- Peripetia: Ľudovít vyhlasuje, že je ochotný si zobrať „Milušu“. Aby jej vrátil česť, musí si ju podľa Miluše zobrať. Keďže grófka hrala svoju sedliacku úlohu statočne a svoje vzdelanie pred ním úspešne ukrývala, Ľudovít si ju zobrať odmieta a vyhlási, že to on je mladý barón Kostrovický a nemôže si to predsa dovoliť. Ľudovít má už druhýkrát namierené domov. Grófku si brať nemieni, a navyše aj ona je urazená. Karty však zamieša Orieška, ktorý práve prichádza zhostiť sa svojej úlohy zbormajstra. Keďže nevie o výmenách, povie Ľudovítovi, že tá žnička v čele obžinkového sprievodu bola jeho dcéra Miluša. Orieška je učiteľ, preto si Ľudovít povie, že ani jeho dcéra nemôže byť nevzdelaná a požiada o Milušinu ruku. Rohon, ktorý už okolnosti pozná a vie do koho sa zaľúbil, urobí to isté. Požiada Oriešku o ruku jeho dcéry.
- Rozuzlenie (Katastrofa): Všetky skutočnosti sú uvedené na pravú mieru, nastáva zmierenie a svadby. Na grófkin zámok medzičasom prichádza Ľudovítov otec, barón Kostrovický, ktorého Capková zavolala. Myslí si, že keď barón zbadá, že sa jeho syn zaľúbil do Miluše (podľa Capkovej to ale naňho zámerne nachystala), sám sa postará o jej vyhodenie. Vôbec ale netuší o výmene mladého grófa a inžiniera, takže nakoniec vyzerá ako blázon, keď za barónom privedie ako jeho syna Rohona. Zmätok ale netrvá dlho, Miluša a grófka odhalia svoju pravú totožnosť. Rohon s Milušou a Ľudovít s Elízou tak môžu vystrojiť dvojitú svadbu.
Postavy diela
- Elíza Hrabovská: Krásna mladá grófka, predstavujúca liberálnu vrstvu uhorskej spoločnosti. Je sirota, preto sa už v mladosti dostáva do rúk svojho tútora, starého pána Kostrovického. K svojim koreňom sa vďaka Milušinmu vplyvu neobracia chrbtom, snaží sa s ľudom a jeho zvykmi zoznámiť. Aj ona si osvojuje Milušine demokratické názory. Stáva sa ústretovejšou a pokrokovejšou.
- Miluša Oriešková: Predstavuje ideálnu slovenskú devu. Je dcérou národne uvedomelého učiteľa, dostatočne vzdelaná a rozhľadená. Ako spoločnica má silný vplyv na grófku - práve ona v nej prebudila národné cítenie. Je krásna, vzdelaná a bystrá, pozná cudzie jazyky, ale uprednostňuje slovenčinu. Medzi ňou a grófkou je silný kamarátsky vzťah. Svojím skutočným vlastenectvom ide príkladom grófke Hrabovskej, ktorú, poukazovaním na umeleckú stránku národa, jeho piesne a kroje, privádza bližšie k slovenskému ľudu. Odmieta sa vydať za neznámeho šľachtica a nebojí sa svoj názor vysloviť napriek tomu, že ju otec nabáda k poslušnému súhlasu s vôľou pána baróna. Je výnimočnou postavou, pretože vzdelaná a navyše aj demokraticky zmýšľajúca žena nebola v dobe, v ktorej bola hra vytvorená, a do ktorej je jej príbeh zasadený, všedným javom.
- Ľudovít Kostrovický: Mladý barón, ktorý predstavuje ľahkomyseľnú konzervatívnu šľachtu. Má slovenský pôvod, ale hlási sa k Maďarom. Keďže žije v Pešti a silne naňho vplýva maďarizácia, stáva sa z neho skutočný Maďar, hovorí tak, núti všetkých okolo seba, aby tak rozprávali. „Nečakane“ sa zamiluje do mladej grófky, ktorá má byť jeho ženou už od detstva. Ostáva očarený krásou grófky prezlečenej za slovenskú žnicu, od prvej chvíle vie, že ona je tá pravá. Má dobré srdce a láska mu je prednejšia pred vôľou otca. V priebehu deja prijme svoju skutočnú slovenskú identitu.
- Ján Rohon: Zememeračský inžinier, starý priateľ mladého baróna. Je protipólom Ľudovíta, akousi Milušou dvojice barón - inžinier. Je vlastencom a národoľubcom tak ako Miluša, preto je mu ťažké hrať úlohu maďaróna a privítanie, ktoré im domnelá grófka pripraví ho zaujme. Milušino srdce si získava najmä pre svoje vlastenecké názory.
- Orieška: Dedinský učiteľ, Milušin otec. Je horlivý vlastenec a národovec. Obáva sa barónových reakcií, prišiel totiž na zámok žiadať o grófkinu a jeho pomoc a takýto Milušin prístup by mohol jeho nádeje úplne zmariť.
- Barón Kostrovický: Otec Ľudovíta Kostrovického. Do deja priamo zasahuje až v samotnom závere, ale je to práve on, kto sa z pozície grófkinho tútora snaží postarať sa o synovu nevestu. V jeho výbere hrá ale hlavnú úlohu majetok a postavenie, nedáva šancu Ľudovítovi aby si vybral sám.
- Capková: Grófkina komorná. Nerada vidí a počuje ako sa grófka s Milušou rozprávajú po slovensky. Je nafúkaná, povýšenecká a nesympatická slúžka.
- Pišta: Husár, sluha Kostrovických. Ako jediný pozná pravdu o výmenách už od začiatku. Nikomu ju však neprezradí a tak necháva situácii voľný priebeh.
- Suchay: Grófkin úradník.
- Obžinkový sprievod: Prichádza na zámok sláviť koniec žatvy. Zastupuje silne idealizovaný slovenský ľud. Vystupuje ako celok, jeho postavy sú individualizované veľmi málo. Hlavný dôraz je kladený na celkový dojem z jeho vystupovania.
Jazyk a štýl diela
V diele sa vyskytuje veľa slov alebo viet po maďarsky, niekoľko slov po nemecky či francúzsky. Autor používa veľa archaizmov a historizmov. Napríklad, gratulírovať, čujete, fechtovania, kišasonka, magyar skramenský. Použil tu aj zdrobneniny ako mamuška. Palárik tiež používa porekadlá („keď medzi husi kameň hodíš, tá gágne, ktorá cíti“), epitetá („úbohý ľud slovenský“) a prirovnania („Lásku sťa tovar predáva“). Časté aforizmy podporujú neraz obratne dosahovaný konverzačný ráz veselohry. Dielo je písané formou dialógov medzi osobami, niekedy je prítomná pieseň.
Znaky romantizmu a realizmu
Dielo bolo napísané v prechode medzi romantizmom a realizmom. Znaky romantizmu sú šťastný koniec - zmierenie šľachty a obyčajného ľudu. Znaky realizmu sú ukázanie skutočnej situácie medzi šľachtou a poddanými, hovorové prvky (skomoleniny z nemčiny, maďarčiny, aj slovenčiny).
Vplyv diela a jeho odkaz
Palárikove dielo malo významný vplyv na slovenskú spoločnosť a kultúru. Poukazovalo na dôležitosť vlastenectva, úcty k rodnému jazyku a potrebu zmierenia medzi národmi. Jeho hry sa stali súčasťou repertoáru ochotníckych divadiel a prispievali k národnému povedomiu Slovákov.
tags: #diskusny #prispevok #dobrodruzstvo #pri #obzinkoch