Denný stacionár v Údole: Miesto stretnutí, rozhovorov a spoločenstva

V okrese Stará Ľubovňa je aktuálne jediný denný stacionár. Nachádza sa v maličkej obci Údol. O tom, ako sa zrodila táto myšlienka, ako klienti trávia celé dni a aj o práci na dvoch pozíciách riaditeľky sa dočítate v rozhovore s riaditeľkou ADOS Charitas Spišská Stará Ves a Denného stacionára sv. Demetera v Údole.

Záchranárka na charite: Nečakaná zmena kariéry

Pred tým, ako som prišla pracovať na charitu som pracovala desiatky rokov ako záchranárka. Deti práve nastúpili na štúdium v iných mestách, bývali na internátoch a domov chodievali len na víkendy. Často sa stávalo, že práve keď mali prísť domov, ja som odchádzala do služby a videli sme sa len medzi dverami. Po čase nám to prekážalo, a preto som začala uvažovať nad prácou s jednozmennou prevádzkou. V tom období sa otvárali nové zariadenia v Spišskej katolíckej charite a hľadali sa zdravotné sestry. Uchádzala som sa o miesto sestry ADOS, no bola potreba obsadiť miesto riaditeľa Agentúry domácej starostlivosti v Spišskej Starej Vsi, a tak mi ho ponúkli.

Vznik myšlienky Denného stacionára v Údole

Na porade diecézny riaditeľ povzbudzoval riaditeľky ADOS Charitas k otvoreniu denných stacionárov ako ďalšej služby. Keď som nastúpila na charitu ja, v Údole stacionár nebol. Je to obec, v ktorej bývam a veľmi mi tu takáto služba chýbala. Mali sme susedu po operácii obidvoch kolien. Mala umelé kĺby a keďže sa jej ťažko hýbalo, všetky susedy sa stretávali u nej doma. Pomáhali jej so záhradkou a drobnými prácami okolo domu, a zároveň sa mali s kým porozprávať. Jej domácnosť bola pre susedky, priateľky, miestom stretnutí, rozhovorov a svojim spôsobom aj akýmsi spoločenským vyžitím. Bolo veľmi milé sledovať, ako sa v staršom veku seniori združujú, aby strávili čas v komunite. Keď zomrela, vnímala som, že im tento kontakt chýba, susedy sa už u nikoho nestretávali, iba si občas zamávali cez plot. Jednou z nich bola aj moja mamka a aj ona poklesla na duchu. Možnosť mať v Údole denný stacionár ma veľmi nadchla a spolu s vedením charity, miestnym OÚ, farským úradom a niekoľkými ďalšími nadšencami som sa pustila do jej realizácie.

Prijatie a rozvoj služby

Na území obce som si najskôr urobila prieskum, či by o túto službu vôbec niekto stál. Prihlásilo sa minimálne 10 rodín, či už samotných klientov alebo príbuzných, ktorí sa starali o osobu či už s demenciou, poruchou mobility alebo inak odkázanej na pomoc ďalšej osoby. Je pravdou, že akonáhle bol stacionár zriadený, začali trochu cúvať. Viac-menej nikto nevedel, čo od toho čakať, bola to „novinka“. Niektorí potencionálni klienti v tom čase zomreli, niektorí boli poriadne skeptickí….takže sa nám počet záujemcov o túto službu v úvode veľmi zredukoval. Našim „štartovacím balíčkom“ boli traja klienti, potom sme urobili Deň otvorených dverí, prezentovali sme toto miesto najlepšie ako sme vedeli a postupne k nám začali prichádzať aj noví klienti. Ľudia videli, že sa klientom venujeme, máme s nimi program, berieme ich na výlety a máme veľmi milé opatrovateľky, ktoré sa k existujúcim klientom správali naozaj krásne. Títo potom o DS porozprávali svojim známym, a tak sa sem dostali postupne aj ľudia so širokého okolia, nie len z Údola.

Špecifiká klientov a komunity

Majú medzi sebou veľmi dobré susedské vzťahy a to napriek tomu, že je tu všehochuť. Máme tu pravoslávnych, gréckokatolíkov aj rímskokatolíkov. Väčšina klientov je z Údola, pri oslavách teda spievame rusínsky „Na mnohaja i blahaja ľita“ a nikto s tým nemá problém. Práve naopak, pridávajú sa aj gorali a spievajú spoločne. Alebo po obede sú zvyknutí modliť sa Korunku Božieho milosrdenstva, modlia sa ju všetci, napriek tomu, že je typická pre rímskokatolícku cirkev. Vianoce napríklad slávime dvakrát - vždy z úcty k ostatným. Samozrejme, vznikajú aj napäté chvíle, vtedy zvyknú zakročiť opatrovateľky a rozptýliť ich nejakou činnosťou, čím zmiernia napätie.

Priestory a spolupráca

Sídlime v bývalej základnej škole. Máme k dispozícii 3 miestnosti na prízemí („obývačku“, dennú miestnosť a oddychovú miestnosť). Hore nad nami je MŠ a jedáleň, čo je skvelé, lebo máme čerstvú teplú stravu k dispozícii každý deň. Niekedy nám deti z materskej školy robievajú program, čo veľmi vítame. Je to obojstranná výhoda - babky a dedkovia pookrejú, mnohí majú medzi deťmi svoje pravnúčatá, ktoré povzbudzujú a deti majú rady, keď im dospelí tlieskajú. Je úžasné sledovať prienik a spoluprácu mladých so starými.

Presne tak, pretože oni dokážu mať spontánnu radosť aj z maličkostí a vie sa úprimne tešiť. Časom sa nám možno podarí postaviť altánok, aby sa mohli spolu pohrať aj vonku.

Každodenný život v stacionári

Máme k dispozícii oddychovú miestnosť, ale nikto ju nevyužíva. Nikto nikdy z miestnosti neodišiel, aby si poležal a zdriemol. Oni jednoducho žijú s komunitou tak ako sú. Niekedy sa nám zdá, akoby mali obavu, že o niečo prídu. Kto má potrebu, zdriemne si „v obývačke“, medzi všetkými. Preto sme časom polohovateľné kreslá presunuli z oddychovej do dennej miestnosti. Klienti vždy chcú byť tam.

Tvorivé aktivity a ich využitie

Veľa sa tu tká - v dennej miestnosti, v našej „obývačke“ máme krosná. Strihajú materiál, stáčajú ho, navíjajú do klbiek, niektorí vedia háčkovať a keďže oni na to už nepotrebujú vidieť, lebo ten pohyb majú v rukách, tak háčkujú v kolektíve medzi ostatnými. Šijú a vyšívajú, napríklad aj charitné logá na vankúšiky v rámci prezentačných predmetov. K pracovným materiálom sa dostávame aj za veľkej pomoci generálnej sekretárky Spišskej katolíckej charity, Lenky Gurskej. Klienti si tu mnohokrát aj kreslia, píšu a vypĺňajú, háčkujú košíčky, lepia… Mnoho výrobkov si pripravujeme na predaj počas vianočných trhov a čo sa týka tkania, nemáme ani jeden výrobok v sklade. Tkáme na objednávku a za získané peniaze môžeme nakúpiť ďalší materiál na tvorbu. Tiež sa u nás upravujú a zašívajú kroje a popri práci si klienti často zaspomínajú na minulosť.

Výnimočný kolektív a jeho dopad

Musím povedať, že tu máme veľmi šikovné opatrovateľky. Jednou z otázok, ktoré na pohovore kladiem je, či majú vzťah k ručným prácam. Niektoré, hoci nemali dovtedy osobnú skúsenosť s ručnou prácou, tak ich to chytilo, že si zaplatili kurzy v Prešove. Je tu veľmi dobrý kolektív, čo je vidieť aj na klientoch. Ťažko prežívajú, ak napríklad kvôli chorobe nemôžu prísť do denného stacionára. Sú z toho úplne rozhodení, doma nevedia, čo robiť. Keď bol počas Covidu lockdown, našu prevádzku RÚVZ nariadením zavrel na 3 mesiace, vtedy museli klienti DS ostať doma, cítili strach, samotu, frustráciu…často sme im volali a zisťovali, či sú v poriadku a ako sa majú. Vtedy hovorili, že majú v hlave tak čudne, že taký stav vôbec nepoznajú. Musím sa priznať, polichotilo mi, že naša denná práca v stacionári má naozaj veľký význam, pretože keď sme im v začiatkoch rozdávali pracovné listy s jednoduchými príkladmi, tých šikovnejších to rozčuľovalo, či ich máme za sprostých, keď im dávame také jednoduché príklady. A potom, keď bol ten zátvor, práve oni pochopili, na čo bol celý program dobrý, udržiaval ich v mentálnej kondícii. Pandémia nás naučila pomôcť si inak - začali sme klientom chystať „domáce úlohy“ a balíčky podľa toho, koho čo bavilo a čo zvládal. Navštevovali sme ich 1-2x týždenne a popri nákupoch, ktoré sme im vozili, sme im dávali „domáce úlohy“ a zároveň odoberali od nich tie hotové.

Radosť z práce a vedenia

Som veľmi rada medzi ľuďmi a v kolektíve, asi najmenej mám rada to „riaditeľovanie“. Veľmi si vážim, keď sa na mňa zamestnanci obrátia aj súkromne, napríklad s problémom, je to pre mňa vizitka dôvery. Asi najviac ma na práci v charite baví tá všehochuť. Mojou snahou je, aby zamestnanci chodili do práce bez stresu. Som presvedčená, že aj náročnú prácu sa dá zvládnuť, ak je empatický a spoľahlivý kolektív a zamestnanci nemajú strach sa otvorene vyjadriť. Osobne preferujem otvorenú priamu a slušnú debatu. Vtedy je možné veci si vydiskutovať a nastaviť pravidlá tak, aby sa prípadné chyby neopakovali. Verím, že moji zamestnanci chodia do práce bez zbytočného napätia a radi.

Dom Charitas sv. Demetera: Miesto s otvorenými dverami

Dom Charitas sv. Demetera v Údole je denný stacionár, ktorý za sebou ešte nemá dlhú históriu. Pozvanými hosťami boli nielen miestni obyvatelia, ale aj širšie okolie, starostovia obcí v regióne a všetci, ktorých táto myšlienka nadchla. Pre našich návštevníkov bol okrem občerstvenia pripravený aj malý darček v podobe vankúšika (hand-mate opatrovateliek Mgr. Zuzky Keklákovej a Ing. Katky Vančišínovej a klientov DS, nášho zariadenia) a voňavého mydielka (hand-mate klientov Domu Charitas sv. Demetera). Veľmi milým spestrením dňa bolo pre všetkých zúčastnených vystúpenie detičiek miestnej materskej školy, ktorí si pripravili predstavenie a svojim spevom, tancom a hrami navodili fantastickú atmosféru, až sa nakoniec nikomu nechcelo odísť domov. Stretnutie a rozhovory s návštevníkmi priniesli svoje ovocie, odpovedali sme na mnoho otázok, vymenili sme si veľa informácií a vysvetlili sme záujemcom o naše služby všetko potrebné na čo sa pýtali, čo prispelo k rozšíreniu klientely i všeobecnej spokojnosti.

tags: #denny #stacionar #udol