Sociálny prípad: Komplexné vysvetlenie a metódy sociálnej práce

Pojem sociálny prípad je komplexný a má rôzne aspekty, ktoré je potrebné zohľadniť pre jeho správne pochopenie. V tomto článku sa zameriame na definíciu sociálneho prípadu, jeho súvislosti s ďalšími sociálnymi pojmami a funkcie sociálnej politiky, ako aj na vývoj a metódy sociálnej práce.

Sociálny prípad v kontexte sociálnych pojmov

Pre hlbšie pochopenie sociálneho prípadu je nevyhnutné definovať aj ďalšie súvisiace pojmy, ako sú sociálna situácia, sociálny problém, sociálna kolízia, sociálna kompetencia a sociálna kontrola.

Sociálna kolízia

Sociálna kolízia predstavuje sociálnu nezhodu, rozpor alebo zrážku, ktorá nastáva v interakciách v spoločnosti. Môže ísť o interakcie medzi občanom a občanom, občanom a skupinou, komunitou alebo spoločnosťou, občanom a normou, zvykom, obyčajou alebo legislatívou. Sociálna kolízia vzniká, keď reálne potreby občana nie sú napĺňané a v danom sociálnom prostredí sa vytvára objektívna prekážka v ich realizácii.

Sociálny problém

Sociálny problém je situácia, ktorú jednotlivec alebo skupina vníma ako ťažkú, ťažko zvládnuteľnú alebo neriešiteľnú. Vzniká, keď jednotlivec alebo skupina nemôže realizovať svoje spoločnosťou akceptované potreby. Sociálny problém je spoločensky uznaná záťažová situácia, ktorú spoločnosť označuje za ťažkú a nežiaducu a vyžaduje si korektívne a vyrovnávacie opatrenia zo strany spoločnosti. Príčiny vzniku sociálnych problémov môžu byť spoločenské (sociálne prostredie, štruktúra spoločenských vzťahov, kultúrne odlišnosti, zvyky, obyčaje) alebo osobnostné (vlastné predsudky, mylné preferencie).

Pri hodnotení, či ide o sociálny problém alebo nie, sa uplatňuje sústava hodnôt v danej spoločnosti. Táto sústava hodnôt naznačuje deliacu čiaru medzi normálnym javom a sociálnym problémom. Spoločenské normy kodifikované v právnych predpisoch alebo fixované vo vedomí verejnosti stanovujú hranice medzi normalitou a abnormalitou.

Sociálna kompetencia

Sociálna kompetencia je efektívne, konzistentné a rešpektujúce správanie sa jedinca, ktoré mu umožňuje dosahovať životné ciele a napĺňať životné úlohy. Rozvíjanie sociálnej kompetencie predpokladá zlepšovanie sebareflexie, reflexie sociálnych procesov, reflexie subjektívneho zmyslu a interpretácií správania a trénovanie sociálnych spôsobilostí. Sociálna kompetencia v sebe obsahuje, na rozdiel od sociálnej inteligencie, a priori pozitívny konotát.

Sociálna kontrola

Sociálna kontrola môže byť neformálna (pochvaly, ocenenia, tresty, pokarhania) alebo formálna (dodržiavanie zákonov a predpisov).

Definícia sociálneho prípadu

Krakošová uvádza, že sociálny prípad vzniká, keď človek nestačí svojimi silami a schopnosťami prekonať prekážky, ktoré sa v jeho živote vyskytli. To znamená, že vonkajší zásah narušil pravidelný život človeka alebo jeho rodiny a človek tomuto zásahu nedokázal čeliť svojimi silami a vnútornou kapacitou.

Pri vzniku sociálneho prípadu sa rozlišujú:

• Vnútorné prekážky: Spočívajú v nedostatku vlastných schopností klienta, ktorý nedokáže prekážky správne rozoznať, odhadnúť ich nebezpečenstvo a plánovitým pričinením ich prekonávať alebo im predchádzať.
• Vonkajšie prekážky: Sú v prostredí klienta alebo v jeho fyzických nedostatkoch.

Sociálny prípad postihuje rôzne druhy fyzickej, mentálnej alebo spoločenskej handikepovanosti (deviácie), ktoré sú príčinou toho, že človek zlyháva pri plnení svojich ľudských funkcií a úloh. Časté je zlyhanie vo viac než jednej funkcii, napríklad u alkoholika, ktorý neplní funkciu rodiča, živiteľa rodiny a má problémy v zamestnaní.

Sociálna situácia

Jedinec, skupina alebo komunita v širšom sociokultúrnom prostredí tvoria sociálnu situáciu, ktorá má svoju dynamiku a je ovplyvňovaná pozitívnymi alebo negatívnymi spoločenskými a inými faktormi. Nákonečný hovorí o konkrétnej sociálnej situácii v súvislosti s fungovaním osobnosti ako otvoreného systému v neustálej interakcii s vonkajším prostredím. Lamser chápe sociálne situácie ako také, ktoré svojim významom presahujú osobný rámec a majú význam tiež pre iné osoby. Rozoznáva všeobecné a zvláštne sociálne situácie.

Funkcie sociálnej politiky

Sociálna politika má niekoľko kľúčových funkcií, ktoré sú relevantné aj pre riešenie sociálnych prípadov:

• Ochranná: Predchádza alebo odstraňuje dôsledky rôznych sociálnych rizík. Historicky vznikla ako prvá a prispieva k homogenizácii spoločnosti.
• Rozdeľovacia (regulačná): Vyplýva z princípu solidarity.
• Stimulačná: Podnecuje k určitému žiaducemu sociálnemu konaniu.
• Preventívna: Snaží sa predchádzať vzniku škôd, ktoré by vznikli, keby sa opatrenia neprijali.

Ďalšie dôležité aspekty v sociálnej práci

Pri práci so sociálnymi prípadmi je dôležité brať do úvahy aj nasledujúce aspekty:

• Sociálna participácia klienta: Spoluúčasť samotných občanov na riešení sociálnych otázok a na vlastnom sociálnom zabezpečení v čase nepriaznivých životných situácií.
• Kapacita klienta: Potenciál, zaťažiteľnosť, schopnosť obsiahnuť a zvládnuť, určitá hranica výkonov. Rozlišujeme kapacitu interakčnú a komunikačnú, emočnú, mentálnu, senzorickú a kapacitu pozornosti.
• Sociálna mobilita klienta: Pohyb, schopnosť pohybu ľudí, jednotlivcov aj skupín, v rámci spoločenskej štruktúry.

Etika v sociálnej práci

Etika v sociálnej práci ako graduovanej vedy vychádza z poslania profesionálnych sociálnych pracovníkov. Etický prístup je v sociálnej práci každodennou potrebou. Etika sa definuje aj ako náuka o mravoch, prirodzené právo a axiológia (náuka o hodnotách). Etika v sociálnej práci sa zaoberá správnym usporiadaním ľudských skutkov na základe racionálnych princípov, ktoré zohľadňujú možnosť omylu a týkajú sa vždy toho istého objektu. Etický kódex sociálneho pracovníka je založený na rešpektovaní práva druhých a mal by vyhovovať človeku ako slobodnému a racionálnemu bytiu.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) sformulovala Medzinárodný etický kódex profesionálnych sociálnych pracovníkov, ktorý zahŕňa nasledovné normy:

• Sociálny pracovník by mal s vážnosťou pristupovať k zamestnávateľským organizáciám.
• Pri činnostiach nesmieme zabúdať na humánne prístupy. Vychádzame z rôznych humánnych, náboženských a demokratických ideálov a filozofií. Vychádza sa z nich pri riešení ľudských potrieb a pri rozvoji ľudského potenciálu.
• Každému človeku patrí právo na sebarealizáciu do takej miery, aby nezasahoval do tohto práva iných.
• Sociálni pracovníci majú určité povinnosti a mali by poskytovať čo najlepšiu pomoc každému, kto pomoc hľadá.

Na týchto princípoch je postavený aj Etický kódex sociálnych pracovníkov SR, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku 31.5.1997. Etický kódex je systematicky usporiadaný súbor noriem a má slúžiť ako sprievodca každodenného správania sa sociálneho pracovníka a ako základ pre etické rozhodovanie.

Vývoj metód sociálnej práce a významné osobnosti

Vývoj metód sociálnej práce prešiel dlhou cestou a bol ovplyvnený mnohými osobnosťami.

Historický prehľad vývoja metód

1. Mimovoľné formovanie metód (1900 - 1920): V období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby sociálnej práce k profesionálnej sa sociálna práca vykonávala na základe životných skúseností sociálnych pracovníkov. Išlo o neorganizovanú sociálnu starostlivosť. Na konci tohto obdobia dochádza k jej profesionalizácii. Alice Salomonová (1908) založila prvú nemeckú školu pre sociálne pracovníčky. Mary Richmond (1917) vydala prácu s dôrazom na oblasť metodiky sociálnej práce - Social Diagnosis.
2. Prvý medzinárodný kongres (1925 - 1930): V roku 1925 v Nemecku vzniká cech sociálnych pracovníkov. V roku 1928 v Paríži sa uskutočnil prvý medzinárodný kongres zameraný na sociálnu prácu. Podľa Krakešovej-Doškovej sa v 30-tych rokoch rozpracovali najmä tieto metódy sociálnej práce: sociálna diagnostika, plánovanie postupov sociálnej práce - etapy sociálnej práce, sociálna terapia.
3. Prechod od klasických metód k metódam zameraným na sociálnu analýzu (1940 - 1955): Organizujú sa medzinárodné kongresy sociálnej práce.
4. Znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955 - 1960): Problémy povojnového obdobia viedli k zmenám, napríklad k odtrhnutiu výkonovej časti sociálnej práce (priamej práce s klientom) od administratívnej časti. Od sociálneho pracovníka sa vyžadujú hlbšie znalosti a vzdelanie univerzitného typu, vytvára sa sociálny pracovník ako profesia. V 50. rokoch 20. storočia nastáva fáza preberania klasických amerických modelov ako prípadová sociálna práca, skupinová a komunitná sociálna práca. Metóda case work sa rozšírila vďaka OSN, ktorá organizovala v 50-tych rokoch odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek. Dôležitý v tomto období bol vplyv Medzinárodnej konferencie sociálnej práce v Paríži v roku 1950.
5. Kritické obdobie (60. - 80. roky 20. storočia): Odborníci v sociálnych vedách začali poukazovať na nevedeckosť, nejasnosť a nepresnosť terminológie. Dôležité je dielo Social work and Practice: Model and Method, v ktorom sa vychádza z generalistickej podstaty sociálnej práce a požaduje sa, aby sociálni pracovníci boli schopní využívať celý rad intervencií a metód vzhľadom na široké spektrum sociálnych problémov.
6. Postmoderné obdobie metód sociálnej práce (od 80-tych rokov 20. storočia): V tomto období dochádza k fragmentácii metód, k ich diferenciácii. Klasické metódy sa preformovali na nové, pretože tradičné metódy a kompetencie nepostačovali pri identifikácii profesie a prispeli k tomu aj nové sociálne krízové stavy. V sociálnej práci vznikajú alebo do nej prenikajú nové metódy, ktoré boli už rozvinuté v iných pomáhajúcich profesiách (poradenstvo, sociálna terapia, supervízia, krízová intervencia).

Významné osobnosti sociálnej práce

• Octavia Hillová (1839-1912): Britská reformátorka, ktorá sa snažila o zlepšovanie bytových podmienok chudobných ľudí a robotníkov. Verila, že odstránenie chudoby závisí od rozvoja komunity a dôležitá je vzájomná dôvera medzi sociálnym pracovníkom a klientom.
• Mary Richmondová (1861 - 1928): Za pionierku americkej sociálnej práce považujeme Mary Richmondovú. Je zakladateľka prípadovej sociálnej práce (case work), ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so sociálnym klientom. Vo svojich prácach zaviedla do teórie sociálnej práce pojem sociálny prípad a označila ho za predmet sociálnej práce. Jej najvýznamnejšia kniha Social Diagnosis (Sociálna diagnóza) v roku 1917 vychádza z praxe a teoretického štúdia. V roku 1922 publikovala dielo What is Social Case Work (Čo je prípadová sociálna práca?) - vzhľadom naň je Richmondová považovaná za zakladateľku prípadovej sociálnej práce, ktorá je prvou systematickou a vedeckou metódou sociálnej práce.
• Jane Addamsová (1860-1935): V roku 1889 založila v Chicagu Hull House, dom pre imigrantov, bezdomovcov, siroty a opustené ženy, v ktorom žila a pracovala až do svojej smrti. Išlo o systematizáciu poskytovania sociálnych služieb (starostlivosť o deti migrantov, učenie jazyka, strava, škola, škôlka, ihriská, jedáleň, práčovne).
• Grace Coylová (1892 - 1962): Rozvinula metódy sociálnej práce s využitím myšlienok o progresívnej výchove a skupinovú sociálnu prácu chápala ako druh formatívneho procesu realizovaného v záujmových skupinách vo voľnom čase s účasťou vedúceho. V roku 1923 začala viesť prvé kurzy sociálnej práce zamerané na skupinovú sociálnu prácu na Western Reserve University v Clevelande.

Metódy sociálnej práce

Metóda je pracovný nástroj sociálnej práce. Pojem metóda sa chápe aj ako spôsob alebo cesta, ktorá nás dovedie k vopred stanovenému cieľu. Metódy vlastné sociálnej práci vznikli priamo v oblasti praxe sociálnej práce. Delenie metód je viacero, orientujú sa priamo na prácu s klientom. Technika je návod na použitie metódy, pracovných postupov, ktoré slúžia k naplneniu určitého cieľa. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so sociálnym pracovníkom dosiahnuť vytýčené ciele.



Prípadová sociálna práca (Case Work)

Prípadová sociálna práca je zameraná na jednotlivca. V roku 1934 v Československu vydali Josef Krakeš a Marie Krakešová-Došková publikáciu Sociální případ - je systematickým rozoberaním prípadovej sociálnej práce v československých podmienkach a prvý teoretický príspevok československej prípadovej práce. Dielo zachytáva priebeh, formy a techniky prípadovej sociálnej práce realizovanej v našom prostredí.

Skupinová sociálna práca (Group Work)

Skupinová sociálna práca je metódou sociálnej práce, v ktorej sa malé množstvo osôb zdieľajúcich podobné záujmy alebo problémy, pravidelne stretáva a venuje aktivitám zameraným na dosiahnutie zvolených cieľov s podporou, sprevádzaním alebo facilitovaním sociálneho pracovníka. Z hľadiska dejín patrí ku klasickým metódam tejto profesie a vednej disciplíny. Na Slovensku je skupinová sociálna práca integrálnou súčasťou vzdelávania študentov sociálnej práce na viacerých vysokých školách.

Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách. Jednou bol rozvoj tzv. settlementov (osídlení), kde sa pracovalo s konkrétnou cieľovou skupinou a druhú líniu tvorili organizácie pracujúce so skupinami mládeže (skauting, YMCA a iné). Obe línie majú korene ešte v 19. storočí. Cieľom skupinovej práce je zlepšenie kvality života celej skupiny a podpora individuálnych potrieb členov skupiny, napríklad navodzovanie zmeny správania, rozvoj sociálnych zručností, posilnenie sebavedomia a pod.

Typy skupinovej práce

Skupinová práca sa využíva vo viacerých pomáhajúcich profesiách, najmä v (sociálnej) psychológii, sociálnej pedagogike, psychoterapii, andragogike a sociálnej práci.

• Skupinová psychoterapia: Rozličné modely terapií, kde liečebným nástrojom je aj skupina. Sociálny pracovník ju môže vykonávať len po absolvovaní psychoterapeutického výcviku.
• Skupinové poradenstvo: Ekonomickejšie využíva čas, financie, efektívne pracuje so skupinovou dynamikou, využíva skúsenosti, poznatky a vzájomné poradenstvo ľudí, ktorí majú podobné problémy. Sociálny pracovník tu vystupuje v role poradcu.
• Skupinová supervízia: Efektívna forma zvyšovania profesionálnych kompetencií pomáhajúcich profesionálov.
• Vzdelávacie skupiny: Cieľom je rozvoj najmä poznatkovej bázy členov skupiny.
• Výcvikové (tréningové) skupiny: Zamerané na zmeny sociálneho správania prostredníctvom analýzy diania v skupine.
• Rekreačné a záujmové skupiny: Cieľom je napomáhanie zmysluplnému tráveniu voľného času.
• Diskusné skupiny: Cieľom je podporovať výmenu názorov a skúseností účastníkov.
• Skupiny sociálnej akcie: Cieľom je verejnoprospešná činnosť (dobrovoľnícke, charitatívne).
• Svojpomocné skupiny: Skupiny zamerané na zmiernenie vlastného nevhodného (deviantného) správania alebo na zmenu postojov okolia k nemu (napr. Anonymní alkoholici).

Historicky významné typy skupinovej práce

Dekáda	Typ skupinového prístupu	Charakteristika
30. roky	Psychodráma (Jacob L. Moreno)	Terapia, pri ktorej osoba vyjadruje pocity hraním rolí na javisku.
30. roky	Skupinová psychoanalýza (Siegfried H. Foulkes)	Skupinový prístup, uplatňujúci princípy psychoanalýzy, dôraz na riešenie transferu a odporu.
50. roky	Terapeutická komunita (Maxwell Jones)	Skupinový prístup zohľadňujúci individuálne potreby vo vzťahu k skupinovým potrebám a využívajúci zdravé podporujúce prostredie.
60. roky	Encounter skupiny (Carl Rogers)	Skupiny, kde sa stretávajú osamelí, odcudzení, sociálne izolovaní ľudia a hľadajú zmysel života.
60. roky	T-skupiny (Kurt Lewin)	Prístup vyvinutý počas 2. svetovej vojny, zameraný na diskusiu o bežných problémoch.
70. roky	Gestalt skupiny (Fritz Perls)	Terapeutický prístup vychádzajúci z gestalt-terapie, sústredený na jednotlivca „tu a teraz“.
70. roky	Transakčná analýza (Eric Berne)	Členovia skupiny sa sústreďujú na porozumenie uplatňovania archaických stavov ega.
70. roky	Maratónske skupiny	Typ skupinového prístupu zameraný na vzbudzovanie intenzívnych emócií a zážitkov „tu a teraz“.

Komunitná sociálna práca

Komunitná sociálna práca sa rozvíjala najmä v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia. Rozpad tradičných komunít v dôsledku industrializácie a urbanizácie mal za následok vznik komunitnej práce, ktorá sa datuje do druhej polovice 19. storočia. Jedným zo zakladateľov komunitnej práce bol anglikánsky vikár Samuel Augustus Barnett, ktorý so svojou manželkou začal organizovať praktickú pomoc medzi farníkmi. Barnett tvrdil, že poskytovatelia pomoci chudobným by mali s nimi žiť, aby sami zažili, aké problémy prináša chudoba.

Za pionierku komunitnej práce považujeme Octaviu Hillovú. Hillovej diela Home of the London Poor (Domy londýnskej chudoby 1975) a Our common land and other essays (Naša spoločná zem a iné eseje 1879) patria k prvým teoretickým dielam komunitnej práce. K ďalším dôležitým teoretikom komunitnej práce patrí Eduard Christian Lindeman, ktorý v roku 1921 publikoval dielo The Community (Komunita), v ktorom načrtol základný koncept komunitnej organizácie.

Sociálna pomoc a starostlivosť

Sociálna pomoc a sociálna starostlivosť sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú aj napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia.

Pomoc sa najskôr poskytovala individuálne, neskôr sa začala organizovať a stala sa predmetom úvah mnohých mysliteľov a snahou obcí a miest. Pomoc a jej jednotlivé formy sa postupne profesionalizovali a utvárali sa pomáhajúce profesie, medzi ktoré dnes zaraďujeme povolania ako: lekár, ošetrovateľ, sestra, psychológ, terapeut a poradca, kňaz, sociálny pracovník a iné. Ich výkon pomoci je dnes riadený pravidlami, o ktorých rozhodujú profesionálne zväzy - asociácie a komory.

Sociálna starostlivosť

Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem, miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti. Klient je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému a je odkázaný na starostlivosť odborníka. Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. „Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.“

Sociálna pomoc

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci vystupuje v partnerskej rovine a navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, pričom prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.

Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:

• Primárna pomoc: Samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
• Sekundárna pomoc: Aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
• Terciárna pomoc: Dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

tags: #co #znamena #socialny #pripad