Čo nie je zakázané, je dovolené: Princíp slobody v slovenskom právnom systéme

V spoločnosti sa často stretávame s frázou "čo nie je zakázané, je dovolené". Táto na prvý pohľad jednoduchá veta v sebe skrýva hlboké právne a filozofické úvahy o slobode jednotlivca a o hraniciach, ktoré mu stanovuje štát. Tento článok sa zameriava na rozbor tohto princípu v kontexte slovenského právneho systému, pričom sa opiera o Ústavu Slovenskej republiky, zákony a judikatúru. Cieľom je objasniť, ako tento princíp funguje v praxi, aké sú jeho obmedzenia a ako ho môžu občania využiť vo svoj prospech.

Ústavné základy slobody a legality

Základom právneho štátu je princíp legality, ktorý je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky. Konkrétne, článok 2 ods. 2 hovorí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Znamená to, že pre štátne orgány platí zásada "čo nie je dovolené, je zakázané". Naopak, pre občanov platí zásada "čo nie je zakázané, je dovolené". Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. je základným prameňom práva v slovenskom právnom poriadku a jej čl. 2 ods. 2 sa priamo uvádza, že "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". Toto ustanovenie predstavuje základný kameň princípu slobody v slovenskom právnom poriadku.

Vo všeobecnosti ústava a zákony nerozlišujú „dovolené“ vs. „zakázané“. Zákony riešia iba zakázané a všetko ostatné. Človek sa narodí síce slobodný, ale narodením sa do spoločnosti (štátu - tu Slovenskej republiky) je naň uvrhnutý záväzok. Je občanom. A to znamená, že sa naň vzťahujú miestne zákony. Občan SR tento záväzok utvrdí v 15tich rokoch - štát mu dá „Občiansky preukaz“. V 18tich sa stáva plne autonómnou entitou a môže sa „slobodne“ rozhodovať a za tieto rozhodnutia už je aj plne zodpovedný. Je slobodný robiť veci a činy v medziach zákonov.

Rovina zákonov: Zákonnosť vs. morálka

Pri zákonoch si treba uvedomiť základnú podstatu: zákon nerozlišuje dobro či zlo, nerozlišuje správne či nesprávne alebo morálku a etiku. Zákon má jedinú rovinu - čin je zákonný alebo nezákonný. A podobne rozlišuje aj ľudí - na tých, ktorí dodržiavajú zákony a tých, ktorí ich porušujú. Morálku, etiku, dobrosť či správnosť môže posúdiť vo vzťahu k zákonu každý, ale paradoxne práve sudca nie. Úloha sudcu je viac-menej obmedzená iba na posúdenie - dodržal sa zákon, alebo nie.

Každý z nás robíme rôzne veci a pritom sa málokedy zamýšľame, či to nemáme zákonom zakázané. Neriešime, či s našou činnosťou nám nie sú prikázané nejaké povinnosti. A pritom sú skutočne v zákonoch veci, ktoré musíme robiť a nerobíme ich. Ak niečo chcem robiť - mal by som si zistiť, či to nie je zakázané. Na tento účel slúži zbierka zákonov. Dnes už je elektronická, má aktuálne znenie aj so všetkými novelami, dá sa v nej nastaviť aj historický pohľad. Ak chcem niečo robiť, mal by som teda vedieť, či mi to nie je zakázané.

Keď je činnosť zakázaná

Ak je činnosť v zákone zakázaná, ešte to však neznamená, že to nemôžem robiť. Ak je vec zakázaná, treba si uvedomiť (zistiť, prečítať v zákone), či ma môžu „chytiť“, odhaliť alebo zmerať. Ak ma pri zakázanej činnosti nevedia zmerať, dokázateľne odhaliť, tak je zákaz nevynutiteľný. A teda je to čistá formalita a môžem robiť čo chcem. Ak ma vedia dokázateľne „chytiť“, ešte stále to nič neznamená. V článku 2 ústavy je podľa ods. (2) jasné, že štátny orgán môže konať iba na základe Ústavy a len v medziach zákona, takže ak za odhalenú činnosť nie je v zákone trest, tak nemôže byť taká činnosť potrestaná.

POZOR: zaplatenie (i protiprávnej) pokuty je priznanie sa k nezákonnému činu, kde pokutujúci je v jednej osobe vyšetrovateľ, sudca aj vykonávateľ „rozsudku“. Ak má ktokoľvek pocit, že čin nie je zakázaný a tak trestateľný, má právo pokutu na mieste odmietnuť a vec „poslať“ inde (napr. na správne konanie). Čin môže byť aj zakázaný, ale nevedia ho dokázať, vtedy sa často pokúsia „udierať“ na slušnosť - ako slušní človek ste porušili zákon, tak prijmite trest („ja vám ako slušnému dám zľavu“) - je to pasca.

Právo na nesúhlas a zodpovednosť

I napriek tomu, že vec je zakázaná, odhaliteľná a je aj definovaný „trest“, tak stále môže byť dôležitejšie (alebo výhodnejšie) takú činnosť vykonať (vykonávať). A nie je to len o peniazoch, nebyť protestujúcich, tak dodnes nemáme všeobecné volebné právo. Takže robiť protizákonnú činnosť môže byť v niektorých prípadoch dôležitejšie ako je trest, v niektorých prípadoch je „len“ zisk z takej činnosti ďaleko výnosnejší ako pokuta. Napriek rozšírenému predsudku, štát nie je priateľ alebo dobrý „pastier“.

Princípy dobrej správy a ochrana práv občanov

Pojem „dobrá správa“ v slovenskom právnom poriadku nie je jednoznačne definovaný. Môžeme si ho však vysvetľovať ako koncept základných pravidiel postupu a správania sa správneho orgánu hmotnoprávnej a procesnej povahy. Predstavuje tiež súhrn pravidiel, ktoré nezaväzujú správne orgány silou zákona, no majú byť štandardom slušnosti a morálky každého správneho orgánu. Správny orgán dostáva v demokratickej spoločnosti mandát od občanov k tomu, aby hájil ich záujmy, spravoval spoločný majetok, a teda aj verejná správa má byť službou občanom a nie naopak.

Odporúčania Rady Európy a ich vplyv

Významným dokumentom, ktorý má vymedziť základný rámec „dobrej správy“, je Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej ako „Odporúčanie“). Odporúčanie obsahuje základné pravidlá a princípy, ktorými by sa mali riadiť správne orgány vo vzťahu k tzv. súkromným osobám. Cieľom je dosiahnuť dobrú správu vecí verejných. Odporúčanie obsahuje tiež samostatné definície tak správneho orgánu, ako aj súkromných osôb, t. j. bežných občanov.

Správnym orgánom sa, na účely tohto Odporúčania, rozumie verejnoprávny subjekt akéhokoľvek druhu a na akejkoľvek úrovni (vrátane štátnych, miestnych a autonómnych orgánov), ktorý poskytuje verejnú službu alebo koná vo verejnom záujme. Za správny orgán sa tiež považuje akýkoľvek súkromnoprávny subjekt vykonávajúci výsady verejného orgánu zodpovedného za poskytovanie verejnej služby alebo konajúci vo verejnom záujme. Súkromnými osobami sa naopak rozumejú všetky fyzické a právnické osoby, ktoré sú objektom aktivít orgánu verejnej správy.

V súvislosti s Odporúčaním je potrebné povedať, že nie je záväzné a má iba odporúčací charakter. Má však obrovský význam v aplikačnej a výkladovej praxi. Princípy v ňom zakotvené si postupne osvojujú a na ne prihliadajú aj súdy vo svojej rozhodovacej právomoci, a to tak na úrovni súdov jednotlivých štátov Európskej únie, ako aj na úrovni rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva. I napriek tomu, že Odporúčanie nie je záväzné, väčšina z uvedených základných zásad „dobrej správy“ nie je cudzia ani slovenskému právnemu poriadku. Najdôležitejšími dokumentami, ktoré podporujú presadzovanie princípov „dobrej správy“ silou záväzných právnych predpisov je Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd, či Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zásady dobrej správy

Medzi základné princípy dobrej správy patria:

• Zásada rovnosti a zákaz diskriminácie: Správne orgány sú povinné zaobchádzať so súkromnými osobami v rovnakých situáciách rovnakým spôsobom. Nesmie dôjsť k diskriminácii osoby na základe pohlavia, etnickej príslušnosti, náboženstva alebo iného presvedčenia.
• Zásada proporcionality: Správne orgány musia zavádzať opatrenia ovplyvňujúce práva a oprávnené záujmy súkromných osôb iba v prípade, ak je to nevyhnutné a v miere potrebnej na dosiahnutie sledovaného cieľa.
• Zásada spoluúčasti: Má zaručiť súkromným osobám realizáciu práva zúčastniť sa na správe vecí verejných.
• Zásada rešpektovania súkromia.
• Princíp transparentnosti: Správne orgány sú povinné poskytovať informácie o svojej činnosti. Podrobnosti tejto zákonnej povinnosti správnych orgánov upravuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení platných predpisov.
• Princíp právnej istoty: Správne orgány rozhodujú v medziach platných právnych predpisov, pričom na určitú právne relevantnú otázku má byť pri opakovaní v rovnakých podmienkach, daná rovnaká odpoveď.

Garanciou plnenia povinností správnych orgánov sú súdy. V zmysle čl. 46 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky ten „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Kolúzna väzba: Obmedzenie osobnej slobody

Kolúzna väzba je v ostatnom období pertraktovanou témou tak odbornej, ako i laickej verejnosti. Vzatiu do väzby má predchádzať starostlivé zváženie, keďže okrem trestu odňatia slobody práve tento druh väzby najintenzívnejšie zasahuje do osobnej slobody jednotlivca garantovanej tak Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými dohovormi. Osobná sloboda jednotlivca zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd, popredné miesto v súlade s konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít nielen na národnej úrovni, ale aj pri rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve pri rozhodovaní o kolúznej väzbe sa má najdôraznejšie dbať na zásadu primeranosti a zdržanlivosti. Stíhanie obvineného vo väzbe, kedy nahradenie väzby nie je možné zárukou predpokladanou zákonom, má byť využívané iba výnimočne s akcentom na jeho fakultatívny charakter.

Dôvody a podmienky kolúznej väzby

Zákonným dôvodom na vzatie obvineného do kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že „bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“.

Môžu nastať situácie, že obvinený po oboznámení s obvinením začne vyhľadávať potenciálnych svedkov, kontaktovať ich. Takúto aktivitu obvineného v niektorých prípadoch vyhodnotili orgány činné v trestnom konaní. Zo spojenia slov obsiahnutých v § 71 ods. 1 písm. b) TP „inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“ vyplýva, že ide o exemplifikatívny výpočet dôvodov, kedy môže byť obvinený vzatý do kolúznej väzby z akéhokoľvek reálneho (nie abstraktného) dôvodu. Zo skutočností odôvodňujúcich kolúznu väzbu musí vyplývať nielen objektívna možnosť mariť vyšetrovanie, ale tieto skutočnosti musia subsumovať aj príznaky, že by obvinený skutočne urobil pokusy mariť objasňovanie trestnej veci. Inak povedané, obava musí byť doložená konkrétnym nebezpečenstvom takéhoto konania.

Dôvodné podozrenie je postačujúce pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby (71 ods. 1 a ods. 2 TP), avšak nepostačuje v prípade, ak je v tej istej veci obvinený opätovne vzatý do väzby (§ 71 ods. 3 TP). K opätovnému vzatiu (aj) do kolúznej väzby vyjadril právny názor Čentéš et al. (2021), ktorý uviedol, že zákonným predpokladom aplikácie inštitútu opätovného vzatia do väzby je, aby vznikol (bol už preukázaný) niektorý z dôvodov uvedených v písm. a) až f) (§ 71 ods. 3 TP). Z dikcie jednotlivých podmienok rezultuje záver, že nestačí tak ako v § 71 ods. 1 TP dôvodná obava z týchto skutočností. Uvedená konštatácia je vyjadrená rozdielne pri „prvom“ vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 1 písm. b) TP „bude pôsobiť“ a/alebo „mariť“, kým pri opätovnom vzatí obvineného do väzby v § 71 ods. 3 písm. b) TP je vyjadrená pojmami „pôsobí“ a/alebo „marí“.

Spojením slov „pôsobiť/pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených“ sa rozumie neprípustné priame ovplyvňovanie alebo nepriame ovplyvňovanie prostredníctvom tretích osôb na zákonom predpokladané osoby. Nežiaduce ovplyvňovanie môže spočívať príkladmo v ovplyvňovaní svedkov, aby vypovedali nepravdivo, prípadne sa dohodli o výpovedi, ktorá bude v rozpore so skutočnosťou, následkom čoho bude nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Zákonom neprípustné konanie môže mať taktiež rôzne formy korupčného správania. „Iným marením objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie“ sa rozumie príkladmo pozmeňovanie, falšovanie, ničenie alebo ukrývanie listinných alebo vecných dôkazov dôležitých pre trestné stíhanie obvineného.

Na druhej strane, nesplnenie povinnosti obvineného vydať vec (§ 89a ods. 1 TP), nepodrobenie sa prehliadke tela (§ 155 ods. 1 TP), odmietnutie podrobiť sa skúške krvi alebo inému obdobnému úkonu obvineným, nie je možné kvalifikovať ako marenie v zmysle ustanovení upravujúcich kolúzne dôvody väzby. Takéto konanie obvineného je možné sankcionovať poriadkovou pokutou, prípadne využiť zákonom predpokladaný inštitút odňatia veci.

Ochrana osobnej slobody a súdny dohľad

Pokiaľ by bol obvinený vzatý do kolúznej väzby z tu uvedených dôvodov, mala by takáto väzba neprípustný sankčný charakter, a tým by bol popretý fakultatívny charakter (aj) kolúznej väzby. Vo veci Kalašnikov c. Rusko boli hlavnými dôvodmi väzby marenie vyšetrovania odmietaním vydať niektoré dokumenty, údajne pozmeňovať dôkazy a pôsobiť na svedkov. ESĽP pripustil, že zasahovanie do priebehu vyšetrovania s podozrením, že činy spáchal obvinený, mohli pôvodne postačovať k dôvodnosti väzby. Avšak, postupom konania a zhromaždením dôkazov sa tento dôvod stal menej relevantným.

Trestnoprocesné ustanovenia všeobecne upravujúce rozhodovanie o väzbe nachádzajú svoj podklad v článku 17 ods. 5 Ústavy SR: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanoveným zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“ Za účelom ochrany osobnej slobody sa od všeobecných súdov vyžaduje, aby boli rozhodnutia o väzbe v súlade nielen s vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj s relevantnými medzinárodnými zmluvami s poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy SR, predovšetkým v prípade, ak tieto medzinárodné zmluvy poskytujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Formálnou podmienkou určenou pre fázu aplikácie práva zákonom podľa článku 17 ods. 5 Ústavy SR je obmedzenie osobnej slobody rozhodnutím vecne a miestne príslušného všeobecného súdu v súlade s § 72 ods. V prípade kolúznej väzby sa vyžaduje v odôvodnení rozhodnutia podľa § 72 ods. 2 TP uviesť aj konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na zákonom predpokladané osoby, inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený už konal. Tieto skutočnosti musí prokurátor obligatórne uviesť už vo svojom návrhu.

Z povahy Trestným poriadkom požadovanej kvality dôvodnosti obavy vyplýva, že táto nemôže byť všeobecná alebo abstraktná (teda nezávislá od skutkových okolností danej veci), ale musí mať svoj pôvod, musí vyplývať alebo byť vyvolaná buď konaním obvineného, alebo ďalšími konkrétnymi skutočnosťami majúcimi vzťah k obvinenému alebo súvisiacimi s konkrétnym trestným stíhaním.

Lehoty a prepustenie z kolúznej väzby

V prípravnom konaní rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného (aj) do kolúznej väzby sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, v konaní pred súdom rozhoduje súd. Taxatívny výpočet rozhodnutí vymedzených v § 72 ods. 1 TP sa považujú za rozhodnutia o väzbe. Obvinený musí byť pred samotným rozhodnutím (aj) o kolúznej väzbe vypočutý súdom.

V ustanovení § 72 ods. 2 vete druhej TP je ustanovené, že „V prípade väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) výrok rozhodnutia o väzbe obsahuje aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo 9“, teda či bude v konkrétnom prípade lehota väzby päťmesačná, alebo pôjde o základnú lehotu väzby. Skrátená lehota kolúznej väzby prichádza do úvahy výlučne v prípade, ak konaním obvineného ešte nedošlo k ovplyvňovaniu osôb menovaných v § 71 ods. 1 písm. b), prípadne k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Ustanovenie § 76 ods. 8 TP dôsledne odlišuje prípady kolúznej väzby s pomerne závažnými dôsledkami od situácií, kedy už reálne došlo k priamemu či nepriamemu ovplyvňovaniu osôb, k mareniu objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, eventuálne od vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin spáchaný organizovanou skupinou, pre trestný čin podľa § 296 TP alebo § 297 TZ, prípadne ak je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie, kedy sa lehota piatich mesiacov nepoužije a dôjde k aplikácii ustanovenia § 76 ods. 10 TP. Skrátenie lehoty väzby, zavedené do TP zákonom č. 308/2021 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal TP s účinnosťou od 15. augusta.

Pokiaľ nebol obvinený prepustený z kolúznej väzby pred uplynutím päťmesačnej lehoty a zároveň nie je vo väzbe aj z iného dôvodu, musí byť z kolúznej väzby prepustený na slobodu. K prepusteniu na slobodu dôjde písomným odôvodneným príkazom prokurátora v prípravnom konaní a písomným odôvodneným príkazom predsedu senátu, ku ktorému musí dôjsť najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 76 ods. 8 TP.

Historický vývoj princípu slobody

Myšlienka obmedzenia štátnej moci a ochrany slobody jednotlivca má hlboké korene v histórii práva. Už Zákon dvanástich tabúľ (Lex duodecim tabularum) z polovice 5. storočia pred Kr., ktorý kodifikoval rímske zvykové právo, obsahoval ustanovenia, ktoré chránili občanov pred svojvôľou štátnych úradníkov. Hoci dosky s textom boli zničené, ich obsah sa zachoval a ovplyvnil vývoj práva v Európe.

Zákon dvanástich tabúľ a jeho význam

Zákon dvanástich tabúľ predstavoval významný krok k právnej istote a obmedzeniu svojvôle patricijov, ktorí predtým často interpretovali právo vo svoj prospech. Kodifikáciou zvykového práva sa vytvoril základ pre spravodlivejšie a predvídateľnejšie súdne procesy. Príklady z tohto zákona, ako napríklad pravidlá pre predvolanie na súd, riešenie sporov a vymáhanie dlhov, ilustrujú snahu o zabezpečenie práv občanov a obmedzenie moci štátu. Hoci niektoré ustanovenia, ako napríklad trestanie dlžníkov, sa nám dnes môžu zdať kruté, v kontexte svojej doby predstavovali pokus o vytvorenie právneho rámca pre fungovanie spoločnosti.

Hierarchia prameňov práva a princíp "čo nie je zakázané, je dovolené"

V slovenskom právnom poriadku existuje hierarchia prameňov práva, ktorá určuje, ktorý právny predpis má prednosť pred iným. Na vrchole tejto hierarchie stoja ústavné zákony, nasledované medzinárodnými zmluvami s prednosťou pred zákonom, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, zákony, medzinárodné zmluvy so silou zákona a výsledky referenda so silou zákona.

Zákony a ich implementácia

Zákony konkretizujú ústavné normy a upravujú rôzne oblasti spoločenského života. Musia byť v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami. Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou alebo nariadením vlády.

Medzinárodné zmluvy a právo EÚ

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu.

Právne záväzné akty ES/EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Medzi právne akty EÚ patria nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenia sú všeobecne záväznými právnymi aktmi, majúcimi priamu účinnosť vo všetkých členských štátoch. Smernice sú záväzné pre tú členskú krajinu EÚ, ktorej sú adresované vzhľadom na cieľ, ktorý má ňou byť dosiahnutý. Rozhodnutia sú právne záväznými aktmi vydanými príslušným orgánom, ktoré sú záväzné len pre ten konkrétny subjekt, ktorému sú určené.

Legislatívny proces: Ako vznikajú zákony

Proces prijímania zákonov má niekoľko štádií:

1. Podanie návrhu na vydanie zákona: Návrh zákona môžu predložiť poslanci, vláda SR alebo výbory Národnej rady SR.
2. Prerokovanie návrhu: Návrh zákona sa prerokúva v troch čítaniach. V prvom čítaní sa uskutočňuje všeobecná rozprava o zmysle zákona. V druhom čítaní rokujú výbory Národnej rady SR a plénum. V treťom čítaní prebieha len v pléne a poslanci môžu iniciovať iba opravu legislatívno-technických a jazykových chýb.
3. Hlasovanie o návrhu: Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. Inak je na platné uznesenie Národnej rady SR potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
4. Signácia: Návrh prijatého zákona podpisuje prezident SR, predseda parlamentu, predseda vlády. Prezident má právo odmietnuť podpísať schválený zákon a vrátiť ho Národnej rade s pripomienkami.
5. Vyhlásenie: Ústava SR, ústavné zákony a ostatné zákony NR SR, nariadenia vlády SR a vyhlášky, výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR, iných orgánov štátne správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, rozhodnutia Ústavného súdu SR o nesúlade medzi právnymi predpismi, návrhy prijaté v referende a medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov. Vyhlásením nadobúda zákon platnosť a stáva sa súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Aplikácia a obmedzenia princípu slobody

Princíp "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" sa uplatňuje v rôznych oblastiach práva, napríklad:

• Občianske právo: Každý môže uzatvárať zmluvy, nakladať so svojím majetkom a vykonávať iné právne úkony, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje.
• Správne právo: Občania majú právo na slobodný prístup k informáciám, slobodu prejavu a slobodu zhromažďovania, pokiaľ to zákon výslovne neobmedzuje.
• Trestné právo: Nikto nemôže byť stíhaný za čin, ktorý nebol v čase jeho spáchania zákonom definovaný ako trestný čin.

Obmedzenia princípu slobody

Princíp "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané" nie je absolútny. Existujú určité obmedzenia, ktoré vyplývajú z iných právnych predpisov a z potrieb ochrany práv a slobôd iných osôb, verejného poriadku, bezpečnosti štátu, ochrany zdravia a morálky.

Napríklad, sloboda prejavu je obmedzená zákazom hanobenia národa, rasy a presvedčenia, podnecovania k nenávisti a násiliu, a šírenia poplašných správ. Právo na zhromažďovanie je obmedzené povinnosťou oznámiť zhromaždenie príslušnému orgánu a zákazom zhromažďovania, ktoré by ohrozovalo verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu.

tags: #co #nie #je #zakazane #je #dovolene