Latinský výraz „čo nie je zakázané, je dovolené“ predstavuje zásadný právny princíp, ktorý deklaruje, že ak zákon výslovne nezakazuje určité konanie, potom je toto konanie povolené. Tento princíp je základom mnohých právnych systémov a zohráva kľúčovú úlohu pri ochrane slobody jednotlivca v rámci demokratickej spoločnosti.
V právnom štáte sa tento princíp uplatňuje najmä v súkromnom práve, kde jednotlivci môžu konať slobodne, pokiaľ ich činnosť nie je v rozpore s právnymi normami. Pre štát však platí presný opak - štátne orgány môžu konať len na základe zákona a v jeho medziach.
Historický kontext rímskeho práva
Rímske právo, ktoré tvorilo právny poriadok starovekého Ríma od jeho vzniku až do smrti cisára Justiniána I., významne ovplyvnilo moderné európske kodifikácie. Dnešné znalosti najstaršieho rímskeho práva vychádzajú predovšetkým z historických záznamov, pričom významným prameňom je Zákon dvanástich tabúľ (Lex duodecim tabularum) z polovice 5. storočia pred Kr.
Génius právneho systému Rímskej ríše | Gregory Aldrete a Lex Fridman
Zákon dvanástich tabúľ ako základ
Zákon dvanástich tabúľ predstavoval kodifikáciu staršieho obyčajového práva, najmä práva procesného, rodinného, dedičského a susedského. Vytvorenie zákona ustanoveným desaťčlenným kolégiom malo chrániť plebejcov pred svojvôľou bohatej vládnucej triedy v právnych úkonoch a v súdnictve. Útržkovité zmienky o obsahu zákona odhaľujú stručné a jasné znenie. Napríklad: „Čo človek napísal vo svojej záveti v súvislosti so svojimi peniazmi a svojím majetkom, nech sa stane zákonom.“
| Oblasť | Pravidlo |
|---|---|
| Súdne konanie | Keď žalobca povoláva obžalovaného na súd, tak musí ísť. |
| Dedičstvo | Keď zomrel bez dediča a neurobil závet, nech dostane jeho najbližší príbuzný dedičstvo. |
| Zločiny | Ked´ sa kradlo v noci, a majiteľ zabije zlodeja, vražda sa pokladá za zákonnú. |
Právne princípy a interpretácia
Právne princípy sú príkazy optimalizácie, ktoré sa môžu splniť v rôznom stupni, zatiaľ čo pravidlá sú normy, ktoré sa môžu buď splniť, alebo nesplniť. V slovenskom práve platí celý rad právnych princípov, ako napríklad zásada „in dubio pro reo“ (v pochybnosti v prospech obvineného), ktorá úzko súvisí s prezumpciou neviny. Na osobu sa hľadí ako na nevinnú, až kým sa jej vina spoľahlivo nepreukáže právoplatným rozsudkom súdu.
Pri interpretácii právnych noriem sa často využíva aj argumentácia „ad absurdum“ (do nezmyselnosti). Ide o spôsob interpretácie, kedy nelogickosť alebo protiprávnosť normy vysvetlíme za použitia extrémneho alebo nezmyselného príkladu. Taktiež sa v právnej praxi stretávame s pojmom „a fortiori“, čo znamená „tým viac“. Ak niečo platí za určitej situácie, tak tým viac to musí platiť za inej, závažnejšej situácie.
Tieto rímske korene, hoci sformované pred tisícročiami, naďalej tvoria pevnú štruktúru našej právnej kultúry a pripomínajú nám, že spravodlivosť je umením dobrého a správneho.