Veľká noc, najstarší a najvýznamnejší sviatok kresťanského cirkevného roka, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista, nám pripomína dôležitosť obetavosti a lásky k blížnemu. V kontexte týchto hodnôt sa vynára slovo "charita", ktoré má hlboký význam a bohatý pôvod. Tento článok sa zameriava na preskúmanie významu slova charita, jeho pôvodu, ako aj na jeho úlohu v Cirkvi a spoločnosti.
Pôvod a Význam Slova Charita
Samotné slovo charita má pôvod v latinčine, kde "caritas" znamená zľutovanie, zmilovanie. Slovníky slovenského jazyka uvádzajú nasledovné ekvivalenty: dobročinnosť. V kresťanskom ponímaní charita predstavuje lásku k blížnemu, preukazovanie dobra a pomoc núdznym. Slovník súčasného slovenského jazyka definuje charitu aj ako organizáciu poskytujúcu sociálne a zdravotné služby ľuďom v núdzi, ako aj činnosť tejto organizácie.
Historické Korene Charity
Už v Starom zákone nachádzame zmienky o dôležitosti pomoci blížnemu. V prvotnej Cirkvi sa charita prejavovala v konkrétnych skutkoch lásky a solidarity. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Táto radikálna forma materiálneho spoločenstva sa v rozrastajúcej Cirkvi právom nemohla udržať. Základné jadro, o ktoré ide, však zostalo: vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život.
Rozhodný krok v ťažkom hľadaní riešenia, ako realizovať tento základný cirkevný princíp môžeme vidieť vo voľbe siedmich mužov, ktorá dala základ diakonskej službe. V prvotnej Cirkvi sa totiž vytvorila nerovnosť v každodennej starostlivosti o vdovy medzi Helenistami a Hebrejmi. Apoštoli, ktorým bola zverená predovšetkým modlitba (Eucharistia a liturgia) a „služba slova“, sa cítili neúnosne preťažení „obsluhovaním pri stoloch“, preto sa rozhodli ponechať si základnú službu a vytvoriť na ďalšie úlohy, taktiež dôležité pre Cirkev, skupinu siedmich mužov.
Ani táto skupina však nemala konať čiste technickú službu rozdeľovania: mali to byť mužovia „plní Ducha a múdrosti“. Znamená to, že hoci sociálna služba, ktorú mali vykonávať, bola úplne konkrétna, určite bola zároveň duchovná, a preto aj ich úrad bol duchovný a uskutočňoval základnú úlohu Cirkvi, totiž organizovanú lásku k blížnemu. Vytvorením tejto skupiny siedmich, bola diakonia - služba lásky k blížnemu vykonávaná v spoločenstve a organizovaným spôsobom - čoskoro včlenená do základnej štruktúry samotnej Cirkvi.
S postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky, charita, ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.
Krátka zmienka o cisárovi Juliánovi Apostatovi (+ 363) nám môže ešte raz ukázať, aká podstatná bola pre Cirkev prvých storočí organizovaná a praktizovaná charita. Cisár Julián potvrdil, že charita bola rozhodujúcou charakteristikou kresťanskej komunity, Cirkvi.
Základné úlohy Cirkvi
- Ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria)
- Vysluhovanie sviatostí (leiturgia)
- Služba lásky (diakonia)
Tieto úlohy sa navzájom podmieňujú a nemôžu byť od seba oddelené. Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas - agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi zostáva meradlom a nariaďuje univerzalitu lásky, obracajúcej sa na človeka v núdzi, ktorého sme stretli „náhodou“, nech je to ktokoľvek. Popri tejto univerzalite prikázania lásky je tu aj požiadavka špecificky cirkevná - že totiž ani v samotnej Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu. V tomto zmysle platia slová z Listu Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (6, 10).
Charita ako Teologická Cnosť
Kňaz Martin Barta zdôrazňuje, že caritas je v prvom rade teologická cnosť. Ide o to, aby sme objavili rozmer Božej nadprirodzenej lásky, ktorý je za darovaním sa a za pomocou iným. Charita nie je humanizmus, dobre zorganizovaná dobročinná služba, ktorú si môžem kúpiť a ktorá uspokojí základné ľudské potreby, čo je síce dôležité a dobré, ale bolo by to málo. Iba charita ako milosť a nezištné darovanie sa dokáže skutočne pomôcť.
Charita v Kontexte Súčasnej Spoločnosti
V modernej dobe, poznačenej sociálnymi nerovnosťami a rôznymi krízami, nadobúda charita ešte väčší význam. Pápež František pripomína, že chudobní sú predovšetkým ľudské osoby, a v ich tvári sa skrýva tvár samotného Krista. Chudobní potrebujú v prvom rade duchovnú starostlivosť. Služba lásky si musí preto voliť logiku integrálneho rozvoja ako protilieku na kultúru vyraďovania a ľahostajnosti.
Výzvy a Paradoxy Charity
Kňaz Martin Barta poukazuje na paradox, že nemecká cirkev je nesmierne solidárna a dáva najviac peňazí na charitu vo svete, pričom je v hlbokej kríze. Určite to súvisí s kultúrou dobročinnosti, ktorá v Nemecku funguje veľmi profesionálne a je hlboko zakorenená v sociálnom cítení ľudí. Má to mnoho faktorov, jedným z nich je to, čo zažili po druhej svetovej vojne, krajina, ktorá spôsobila toľko utrpenia iným, rýchlo zbohatla. Z toho plynie aj vďačnosť, ktorej sa im dostalo za pomoc. Kirche in Not vzniklo práve ako pomoc pre vysídlených Nemcov po druhej svetovej vojne, ako milosť lásky k nepriateľom. Do istej miery sa to deje tak trochu automaticky, súvisí to aj s modelom financovania cirkvi v Nemecku, vďaka čomu má dostatok zdrojov. S tým je spojené aj isté riziko pre budúcnosť. Môže sa stať, že ak sa vytratí vnútorný duchovný rozmer charity, všetko sa to zrúti a po čase sa ukáže, že to bola iba fasáda.
Slovenská Katolícka Charita a Jej Úloha
Slovenská katolícka charita je súčasťou medzinárodnej konfederácie Caritas Internationalis. Jej poslaním je preukazovať lásku k blížnemu a pomáhať ľuďom v núdzi bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo či svetonázor. Slovenská cirkev má v tom veľkú úlohu, myslím, že je dôležité, aby dostala hlas a vyjadrovala sa k týmto témam, bola viditeľná na Západe. Nielen kňazi, ale všetci veriaci.
Medzinárodný Deň Charity
Na zdôraznenie významu charity vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN 5. september za Medzinárodný deň charity, na výročie úmrtia Matky Terezy z Kalkaty. Charita môže prispieť k podpore dialógu medzi národmi rôznych civilizácií, kultúr a náboženského vyznania. Láska k blížnemu zakotvená v láske k Bohu je úlohou predovšetkým každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach: od miestneho spoločenstva cez partikulárnu cirkev až po univerzálnu Cirkev v jej globalite. Aj Cirkev, keďže je spoločenstvom, musí uskutočňovať lásku. Dôsledkom toho je, že aj láska potrebuje organizáciu ako predpoklad usporiadanej služby spoločenstva.
Charita a spravodlivosť
Od 19. storočia bola proti charitatívnej činnosti Cirkvi vznášaná námietka, ktorú potom aktuálne rozvinulo marxistické učenie. Chudobní, hovorí, nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť. Charitatívne diela - almužny - vlastne môžu byť pre bohatých spôsobom, ako sa vyhnúť zavedeniu spravodlivosti a upokojiť si svedomie, ponechajúc si svoje pozície, klamúc chudobných v ich právach. Namiesto toho, aby sa prostredníctvom charitatívnych diel prispievalo na udržiavanie jestvujúcich podmienok, bolo by potrebné vytvoriť spravodlivý poriadok, v ktorom by všetci dostávali svoj podiel svetských dobier a tak by nepotrebovali charitatívne diela.
V tejto argumentácii je časť pravdy, ale aj veľa omylov. Je pravda, že základnou úlohou štátu je zachovávanie spravodlivosti a že cieľom spravodlivého spoločenského poriadku je zabezpečiť každému - rešpektujúc princíp subsidiarity - jeho účasť na spoločných dobrách. Vždy to zdôrazňovala aj kresťanská náuka o štáte a sociálna náuka Cirkvi. Otázka spravodlivého poriadku spoločnosti vstúpila z historického pohľadu do novej situácie vznikom industriálnej spoločnosti v 19. storočí. Rozvoj moderného priemyslu zrušil staré sociálne štruktúry a masami nádenníkov vyvolal radikálnu zmenu v zložení spoločnosti, vnútri ktorej sa vzťah medzi kapitálom a prácou stal určujúcou otázkou - otázkou, ktorá dovtedy v takejto podobe neexistovala. Výrobné štruktúry a kapitál boli teraz novou mocou, ktorá tým, že sa ocitla v rukách niekoľkých ľudí spôsobila, že robotnícke masy boli pozbavené práv, proti čomu sa bolo treba búriť.
Treba priznať, že predstavitelia Cirkvi len postupne pochopili, že problém spravodlivej sociálnej štruktúry sa nastoľoval novým spôsobom. Nechýbali však priekopníci: jedným z nich bol napríklad biskup Ketteler z Mainzu (+ 1877). Ako odpoveď na konkrétne potreby vznikali krúžky, asociácie, jednoty, federácie a predovšetkým nové rehoľné kongregácie, ktoré v 19. storočí nastúpili do boja proti chudobe, chorobám a nevzdelanosti.
Sociálna náuka Cirkvi v encyklikách
Pápežské Magistérium sa k sociálnej problematike vyjadrovalo v mnohých encyklikách:
- Lev XIII. - Rerum novarum (1891)
- Pius XI. - Quadragesimo anno (1931)
- Blahoslavený Ján XXIII. - Mater et magistra (1961)
- Pavol VI. - Populorum progressio (1967) a apoštolský list Octogesima adveniens (1971)
- Ján Pavol II. - Laborem exercens (1981), Sollicitudo rei socialis (1987) a Centesimus annus (1991)
Tak sa v konfrontácii so stále novými situáciami a otázkami rozvíjala katolícka sociálna náuka, ktorá bola v roku 2004 prezentovaná organickým spôsobom v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi, zostaveným Pápežskou radou Iustitia et pax. Marxizmus predstavil svetovú revolúciu a jej prípravu ako všeliek na sociálne problémy. Prostredníctvom revolúcie a následnej kolektivizácie výrobných prostriedkov malo podľa tohto učenia ísť všetko zrazu iným a lepším spôsobom. Tento sen sa rozplynul. V zložitej situácii, v ktorej sa dnes nachádzame aj v dôsledku globalizácie ekonomiky, sa sociálna náuka Cirkvi stala základným ukazovateľom, ponúkajúcim hodnotné orientácie aj mimo vlastných hraníc. Zoči-voči napredujúcemu rozvoju je potrebné tieto orientácie brať do úvahy v dialógu s tými, ktorí majú vážnu starosť o človeka a jeho svet.
Vzťah Cirkvi a štátu k charite
Hlavnou úlohou politiky je správne usporiadanie spoločnosti a štátu. K základnej štruktúre kresťanstva patrí aj rozlišovanie medzi tým, čo je cisárovo, a tým, čo je Božie. Štát nemôže predpisovať náboženstvo, ale musí zaručiť jeho slobodu a pokoj medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Cirkev ako sociálny prejav kresťanskej viery je sama osebe nezávislá a prežíva svoju vieru vo forme spoločenstiev, ktorú má štát rešpektovať. Tieto dve sféry sú odlíšené, ale vždy vo vzájomnom vzťahu.
Spravodlivosť je cieľom, a teda aj vnútornou mierou každej politiky. Politika je viac než iba technikou tvorby verejných usmernení: jej pôvod i jej cieľ sú ukotvené v spravodlivosti a tá má etickú povahu. Tak štát nevyhnutne stojí pred otázkou, ako tu a teraz realizovať spravodlivosť. To je otázka praktického rozumu; ale aby náš rozum mohol správne pracovať, treba ho neustále očisťovať, pretože jeho etické oslepnutie, spôsobené prevahou vlastného záujmu a moci, ktoré ho zaslepujú, je nebezpečenstvom, ktoré nikdy nemožno úplne odstrániť. V tomto bode sa viera a politika navzájom dotýkajú. Iste, viera má svoju osobitnú povahu stretnutia so živým Bohom - stretnutia, ktoré nám otvára nové horizonty, ďaleko presahujúce hranice rozumu. Zároveň je však viera očistnou silou samotného rozumu. Vychádzajúc z Božej perspektívy, oslobodzuje rozum od jeho slepoty a pomáha mu byť viac sebou samým. Viera pomáha rozumu lepšie spĺňať jeho úlohu a jasnejšie vidieť to, čo mu je vlastné.
Práve sem sa radí aj sociálna náuka Cirkvi: nechce pripísať Cirkvi moc nad štátom ani vnútiť tým, ktorí nemajú účasť na viere, perspektívy a spôsoby správania patriace viere. Chce jednoducho prispieť k očiste rozumu a pomôcť, aby to, čo je spravodlivé, sa mohlo tu a teraz aj uskutočniť. Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva, teda z toho, čo je potvrdením prirodzenosti každého človeka. Okrem toho vie, že nie je úlohou Cirkvi, aby politicky presadila túto náuku: chce len poslúžiť formácii svedomia v politike a prispieť, aby vzrastala jasnosť pravých požiadaviek spravodlivosti a zároveň ochota riadiť sa podľa nich aj vtedy, keby to protirečilo osobným záujmom.
To znamená, že vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku, prostredníctvom ktorého je každému dané to, čo mu patrí, je základná úloha, ktorej musí znova čeliť každá generácia. Keďže ide o politickú úlohu, nemôže byť bezprostrednou úlohou Cirkvi. Ale pretože zároveň ide o prvoradú úlohu človeka, Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné. Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť. Musí sa doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých sa spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj odriekanie, nemôže ustáliť ani prosperovať. Spravodlivá spoločnosť nemôže byť dielom Cirkvi, ale musí sa uskutočniť politikou. Napriek tomu angažovať sa za spravodlivosť ponúknutím svojich vedomostí a svojej vôle, v službe dobra, to sa jej hlboko týka.
Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Štát, ktorý chce všetko zabezpečiť, ktorý všetko vzťahuje na seba, sa v konečnom dôsledku stáva byrokratickou inštanciou, ktorá nemôže zabezpečiť to najpodstatnejšie, čo trpiaci - a každý človek - potrebuje: láskyplnú osobnú starostlivosť. Nepotrebujeme štát, ktorý všetko riadi, ale štát, ktorý v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznáva a napomáha iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl, spojené spontánnosťou a blízkosťou ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom. Cirkev neponúka ľuďom len materiálnu pomoc, ale aj duchovnú posilu a uzdravenie. Táto pomoc je neraz dôležitejšia než materiálna podpora. Tvrdenie, že spravodlivé štruktúry by spravili zbytočnými diela charitatívnej lásky, v sebe skrýva materialistické chápanie človeka: poveru, že človek vraj žije „len z chleba“ (Mt 4, 4; porov. Dt 8, 3) - presvedčenie, ktoré ponižuje človeka a neuznáva práve to, čo je najvlastnejším spôsobom ľudské.