Bývanie je základnou ľudskou potrebou a jedným zo sociálnych práv. Jeho kvalita a dostupnosť sú kľúčové ukazovatele životnej úrovne obyvateľstva. Napriek tomu, na Slovensku sa táto oblasť dlhodobo stretáva s mnohými prekážkami a predstavuje závažný sociálny problém. V súčasnosti sa u nás i v Európskej únii čoraz častejšie stávame svedkami diskurzu ohľadom problematiky dostupnosti bývania a jeho trvalej udržateľnosti.
Problém dostupnosti bývania trápi mnoho ľudí, najmä tých s nízkymi finančnými príjmami či zdravotnými problémami. Príkladom je situácia 25-ročnej ženy so ZŤP a jej matky na starobnom dôchodku. Ich spoločný mesačný príjem je 775 eur. Žijú v starom dome v malej obci, ktorý si vyžaduje opravy, na ktoré nemajú financie. Predaj domu za 70 000 eur by im nepomohol k získaniu dvojizbového bytu v meste, ktorý stojí 120 000 eur a viac, keďže si 50 000 eur nedokážu našetriť a úver nedostanú. Na sociálny byt nárok nemajú, lebo nespĺňajú podmienku trvalej práce v meste alebo trvalého bydliska a vlastnia dom. Presťahovanie do „hladovej doliny“ by znamenalo živorenie, absenciu príležitostí privyrobiť si a problém s dostupnosťou lekárskej starostlivosti, ktorá je pre obe ženy kľúčová. Tento stav, keď zdravie nedovoľuje trvalý pracovný pomer, hypotéka nie je možná a chránené dielne neponúkajú prácu, je pre mnohých beznádejný.
Právo na bývanie: Medzinárodný kontext a jeho interpretácia
Právo na bývanie patrí medzi základné ľudské práva zakotvené v rôznych dokumentoch medzinárodného významu, ktorých signatárom je aj Slovenská republika. Právo na bývanie nie je možné chápať ako nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale ako právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti smerom k občanovi. Jeho obsahom je komplex vzájomne súvisiacich a od seba závislých ľudských práv. Primerané bývanie je v zmysle medzinárodne prijatých dokumentov charakterizované finančnou dostupnosťou, obývateľnosťou, prístupnosťou, polohou a kultúrnou vhodnosťou. Dôstojné bývanie musí byť bezpečné, zdraviu nezávadné a v štandardných podmienkach s prístupom k službám, škole a zamestnaniu.
Štruktúra bytového sektora na Slovensku a v EÚ
V podmienkach SR môžeme sektor bývania rozdeliť na súkromný a verejný nájomný. Do súkromného sektora radíme súkromný nájomný sektor a súkromné vlastnícke bývanie. Zastúpenie verejného nájomného sektora predstavuje z celkového bytového fondu cca. 2,5%, zatiaľ čo sektor súkromného nájomného bývania je ešte nižší, t.j. okolo 0,2%. Takmer 90% bytov a domov v SR je v súkromnom vlastníctve.
V rámci krajín EÚ má vyššie zastúpenie súkromný sektor v krajinách, ako Estónsko, Bulharsko alebo Rumunsko. Naopak, v Nemecku sa podiel súkromného vlastníctva pohybuje na úrovni 40%. U nás je súkromné vlastnícke bývanie jedným z najviac preferovaných spôsobov zabezpečenia si bývania. V nemalej miere má na to vplyv aj nedostatočná ponuka súkromného nájomného bývania a rovnako nízka ponuka sociálneho bývania.
Dôsledky preferencie súkromného vlastníckeho bývania
Výrazným negatívnym dopadom preferovania súkromného vlastníckeho bývania domácnosťami je nízka mobilita práce, riziko straty bývania v prípade neplnenia si povinností vyplývajúcich z kúpy bytu a v neposlednom rade, zadlženosť rodín a jednotlivcov na celé dekády ich života. Súkromné vlastnícke bývanie je určené najmä pre stredné a vyššie príjmové skupiny obyvateľstva.
Súkromný nájomný sektor a jeho špecifiká
Do nájomného súkromného sektora rovnako radíme štandardné nájomné bývanie vo vlastníctve inštitúcií finančného trhu, developerov, investorov stavebných firiem, byty v súkromnom vlastníctve fyzických osôb za účelom prenájmu, ale aj byty a domy vo vlastníctve mimovládnych organizácií. Výška nájomného je generovaná trhom, t.j. ponukou a dopytom. Uvedený druh bývania neplní úlohu sociálneho bývania, t.j. sociálne bývanie je v plnej kompetencii miest a obcí. Súčasná legislatíva SR za istých podmienok umožňuje prevziať časť segmentu sociálneho nájomného bývania do priamej správy mimovládnych organizácií (n.o.).
Rola mimovládnych organizácií v sociálnom bývaní
Význam NGO organizácií v úlohe správcu a vlastníka sociálneho bývania v krajinách EÚ rastie (napr. Holandsko, Írsko, Rakúsko, Veľká Británia), a to najmä z dôvodu efektívnejšej správy bytov spojenou s nižšou byrokraciou, nižšou mierou korupcie, nezneužívaním sociálneho bývania na politický boj a ochota prostredníctvom sociálneho bývania zabezpečovať sociálny mix a inklúziu. Značná časť NGO organizácií, okrem poskytovania sociálneho bývania, súbežne poskytuje komplexné sociálne služby (v prípade potreby) v oblasti spoločného súžitia, sociálnych problémov alebo problémov pri platení nájomného a pod.
Sociálne bývanie a jeho modely v EÚ
Sociálne bývanie, rovnako ako bytové politiky štátov EÚ, neupravuje jednotná legislatíva EÚ, rovnako nie je zadefinovaná jednotná klasifikácia sociálneho bývania platná pre všetky členské štáty EÚ. Označenie sociálneho bývania v jednotlivých krajinách nie je taktiež jednotné, býva pomenované ako bývanie s miernym nájomným (Francúzsko), limitované neziskové bývanie (Rakúsko), verejné bývanie (Dánsko), podporované bývanie (Nemecko), alebo chránené bývanie (Španielsko). Vo všeobecnosti je sociálne bývanie nastavené tak, aby bola naplnená potreba kvalitatívne primeraného bývania domácnostiam, ktoré nie sú schopné uspieť v „súťaži“ na trhu s bývaním. Sociálne bývanie je poskytované za nižšie ceny ako sú ceny trhové a jeho distribúcia medzi obyvateľstvo je zabezpečená prostredníctvom administratívnych postupov.
Modely sociálneho bývania v Európskej únii
Aj napriek rozdielom v bytovej politike a v chápaní sociálneho bývania jednotlivých krajinách EÚ je možné klasifikovať prístup k sociálnemu bývaniu do troch základných modelov:
- Univerzálny model: Cieľom je sprístupniť bývanie čo možno najväčšiemu počtu záujemcov prostredníctvom mestských, obecných podnikov (napr. Švédsko) alebo mimovládnych neziskových organizácií (napr. Dánsko, Holandsko). Uvedený typ sociálneho bývania má za cieľ poskytnúť kvalitatívne primerané a cenovo dostupné bývanie (regulované nájomné) čo najširšej populácii bez ohľadu na ich príjem, t.j. pre žiadateľov neexistuje „príjmový strop“ na domácnosť. Krajiny aplikujúce univerzálny model sociálneho bývania sa vyznačujú vysokou mierou zastúpenia sociálneho bývania v rámci celkového bytového fondu. Opísaný model potiera rezidenčnú segregáciu a vytvára podmienky pre sociálny mix, spoločenskú súdržnosť a umožňuje prístup k dôstojnému bývaniu pre všetkých.
- Všestranný model: Uvedený model má dominantné zastúpenie v politikách bývania krajín EÚ. Ide najmä o krajiny, ktorých sa percentuálne zastúpenie sociálneho bývania v celkovom bytovom fonde pohybuje v intervale 0% až 19%. Do pozornosti sociálneho bývania sa dostávajú domácnosti, ktoré nie sú schopné si samostatne zabezpečiť dôstojné bývanie za primeranú a dostupnú cenu. Tento model reaguje na nedostupnosť bývania na trhu. Bývanie je poskytované prijímateľom selektívne na základe definovaných prioritných kritérií, postupov a pravidiel. Slovenská republika aplikuje uvedený model sociálneho bývania, avšak v kombinácií s reziduálnym modelom.
- Reziduálny model: Uvedený model je aplikovaný najmä vo Veľkej Británii, Estónsku, Írsku, Malte, Bulharsku, Litve a i. Cieľom reziduálneho modelu sociálneho bývania je poskytnúť primerané a cenovo dostupné bývanie vybraným kategóriám domácností, ktoré sú väčšinou priamo závislé od rôznych finančných transferov a dávok sociálnej pomoci (napr. nezamestnaní, zdravotne znevýhodnení, seniori, mnohodetné rodiny, jednorodičovské rodiny, osoby po výkone trestu, utečenci, mladí ľudia a i.) a v mnohých ohľadoch sú vytláčané alebo im je úplne znemožnený prístup na trh s bývaním. Uvedený model sociálneho bývania vytvára vysoké riziko rezidenčnej segregácie a koncentrácie zraniteľných domácností.
V prístupe k sociálnemu bývaniu sú od roku 2008 zaznamenané zmeny vládnych politík v krajinách ako je Holandsko, Švédsko a Dánsko. Pod tlakom donedávna prebiehajúcej hospodárskej krízy a dodnes stále citeľných výpadkoch vo verejných financiách, sa politiky bývania uvedených krajín približujú k modelu všestrannému.
Koncepty podpory integrácie a bývania
V rámci sociálneho bývania je možné zabezpečovať integračné procesy sociálne znevýhodnených skupín s cieľom zabezpečiť sociálnu a územnú súdržnosť. Medzi najznámejšie koncepty patrí koncept „housing ready“ a „housing first“.
Housing Ready (Prestupové bývanie)
Pri zabezpečovaní integrácie vylúčených osôb bez kompetencie udržania si dlhodobého (nájomného) bývania, sa najčastejšie využíva koncept „housing ready“ (prestupné bývanie). Nízka miera kompetencií udržať si dlhodobo bývanie je nie zriedka sprevádzaná mnohými sociálno-patologickými javmi a rodinnými problémami (alkoholizmus, drogová závislosť, zadlženosť, rozpad rodiny, strata zamestnania a i.). Filozofia prestupného bývania vychádza z predpokladu, že reálna reintegrácia v oblasti bývania je možná iba v prípade kontinuálneho riešenia problémov klienta prostredníctvom aktívnych sociálnych služieb, sociálnej práce a opatrení sociálnej a bytovej politiky. Samostatné bývanie je výsledkom jednotlivých úspechov členov domácností v spoločenskom živote. Aktívna sociálna práca sprevádza členov domácnosti jednotlivými stupňami bývania s konečným cieľom dosiahnutia samostatného nájomného bývania.
Housing First (Bývanie na prvom mieste)
Opačným prístupom, pri riešení dostupnosti bývania pre najviac ohrozené domácnosti a jednotlivcov, ktorým hrozí akútna strata bývania alebo sa ocitli v stave bez domova, je koncept „housing first“. Ten vychádza z predpokladu, že čím dlhšie sa jednotlivec, resp. domácnosť nachádza v stave „bez trvalého a bezpečného bývania,“ tým skôr stráca kompetencie k jeho trvalému udržaniu. Zabezpečenie samostatného bývania je prvoradé a jeho dosiahnutie by malo byť v čo možno najkratšom čase. Zabezpečenie bývania má prednosť pred riešením sociálnych problémov domácnosti.
Integračný program bývania v Depaul Slovensko bol spustený v roku 2020 s cieľom pomáhať najzraniteľnejším z radov ľudí bez domova, ktorí dlhodobo využívajú ich služby. Vďaka tomuto programu aktuálne trávi svoje dni v bezpečí vlastnej postele 6 ľudí so skúsenosťou so životom na ulici (k februáru 2023). Celkovo sa podarilo pomôcť už 7 ľuďom pri nájdení a udržaní dôstojného bývania. Byty hľadajú pre jednotlivcov. Získať bývanie po dlhom čase života na ulici má na ľudí zotavujúce účinky, keďže konečne nemusia riešiť každodenný zápas, ktorý sprevádza život na ulici. Seba i svoje veci majú v bezpečí, domov môžu prísť kedykoľvek potrebujú alebo chcú, v izbe s nimi nespia ďalší cudzí ľudia. Zároveň sa po stabilizácii v bývaní otvárajú ďalšie témy a problémy, ktoré človek na ulici nosil v sebe. Vďaka projektu Dostupné bývanie pre ľudí bez domova, financovaného v rámci OP ĽZ, si nájomca dokáže uhrádzať významnú časť nájmu. Len takým spôsobom vieme zabezpečiť udržateľnosť bývania pre konkrétneho človeka. Projekty, ktoré idú pri integrácii ľudí bez domova cez bývanie (tzv. housing led prístup) vychádzajú z filozofie, že bývanie nie je odmenou ale potrebou, ktorú potrebujeme mať všetci naplnenú. Sociálny pracovník v takomto prípade chodí priamo za ľuďmi do ich bytu. Zo začiatku sú tieto stretnutia intenzívnejšie a hlavne počas zabývania sa sociálny pracovník snaží byť s človekom v bývaní v úzkom kontakte.
Legislatívne vymedzenie sociálneho bývania na Slovensku
Sociálne bývanie legislatívne vymedzuje § 21 ods. 1 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. Základnou črtou vymedzenia sociálneho bývania je jeho priame prepojenie na verejné financie, t.j. do sociálneho bývania patria všetky byty, domy, bytové budovy, na ktorých obstaranie sa použili verejné finančné prostriedky alebo bývanie a ubytovanie je financované s použitím verejných finančných prostriedkov. Cieľom sociálneho bývania je zabezpečiť primerané a ľudsky dôstojné bývanie jednotlivcom a rodinám, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením alebo tým osobám, ktorým je poskytovaná starostlivosť prostredníctvom vybraných sociálnych služieb. Z uvedeného vyplýva, že nájomné bývanie vo vlastníctve miest a obcí je totožné so sociálnym bývaním.
Sociálne služby
Za stigmatizáciou sociálneho bývania stojí predstava problémového spolunažívania s neprispôsobivými nájomníkmi. Ľuďom v bytovej núdzi môže v takomto prípade pomáhať celá rada sociálnych služieb, ktoré umožňujú podporu osôb v ich domovoch. K dispozícii by mali byť tak programy, v rámci ktorých je možné osoby v bytovej núdzi kontaktovať v ich súčasnom prostredí, ako aj programy sociálnej rehabilitácie, ktorá má za cieľ predovšetkým podporiť osoby so zníženou samostatnosťou a umožniť im postupné osvojenie niektorých zručností, ktoré ich samostatnosť zvýši.
Bezdomovectvo ako extrémna forma bytovej núdze
Bezdomovectvo je systémový problém, ktorý nemožno vnímať len ako osobné zlyhanie jednotlivca. Na Slovensku žije podľa posledného sčítania obyvateľstva až 71 076 ľudí bez domova, čo predstavuje trojnásobný nárast oproti situácii z roku 2011. Toto číslo však pravdepodobne ani zďaleka nezachytáva všetkých ľudí žijúcich v bytovej núdzi. Miera materiálnej a sociálnej deprivácie sa zvýšila po 7 rokoch klesajúceho trendu. Ľudia bez domova čelia na Slovensku denne extrémnemu sociálnemu vylúčeniu. Život bez domova si nikto dobrovoľne nevyberie. Ľudí v bezdomovectve udržiavajú chudoba, nedostatok dostupného bývania a podporných služieb, ako aj absencia správnej a cielenej podpory v správnom čase. Ide o dôsledok systému, ktorý udržiava dlhodobý stav sociálnej nespravodlivosti. Ľudia bez domova často v dôsledku dlhodobého či krátkodobého života bez stabilného bývania zažívajú aj porušovanie iných ľudských práv, ako sú právo na život, osobnú bezpečnosť, zdravie, súkromný a rodinný život, nediskrimináciu.
Bezdomovectvo sa dotýka aj skupín obyvateľstva, o ktorých by sme to na základe ich výzoru či správania neuhádli - bývajú napríklad na ubytovni, v útulku, alebo dlhodobo prespávajú u priateľov. V Amnesty International Slovensko pracujeme s definíciou Európskej typológie pre bezdomovectvo a vylúčenie z bývania (ETHOS), ktorú vypracovala európska organizácia FEANTSA. Táto definícia zahŕňa:
- ľudí prespávajúcich na ulici a vo verejných priestoroch,
- ľudí prespávajúcich dočasne v inštitúciách (napr. útulky, nocľahárne, atď.),
- ľudí bývajúcich v neistých podmienkach (v ohrození vysťahovaním, v nebezpečnom prostredí).
Tamara je dvojročné dievčatko, ktoré nikdy nebývalo v byte alebo dome. So svojimi mladými rodičmi žije v prístrešku vybudovanom z odpadových dosiek, prikrytom kusom plechu slúžiacim ako strecha, bez podlahy a okien. Spolu s ďalšími asi štyridsiatimi rodinami žijú v jednom z desiatky osídlení, ktoré vznikli v priemyselných zónach či na okraji Košíc. Tamara je jedno z detí, ktoré sú druhou generáciou vyrastajúcou v bezdomovectve.
Finančná dostupnosť bývania
Stále väčšia časť obyvateľstva má pravidelne problém pokryť svoje náklady spojené s bývaním. V Slovenskej republike vynakladajú domácnosti na bývanie v priemere viac ako 27 % svojho hrubého disponibilného príjmu, čo je jedna z najvyšších hodnôt v OECD, kde je priemer 20 %. Na základe zisťovania EU SILC bolo na Slovensku v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia v roku 2021 cca 841-tisíc ľudí, čo predstavovalo 15,6 % z celkového počtu obyvateľov a v roku 2022 išlo cca o 888-tisíc ľudí, čo predstavovalo 16,5 % z celkového počtu obyvateľov. Náklady domácností na pokrytie základných životných potrieb podľa štandardizovanej Klasifikácie individuálnej spotreby podľa účelu vzrástli v roku 2023 v porovnaní s rokom 2022 vo všetkých oblastiach života; pričom náklady na bývanie, vodu, elektrinu, plyn a ostatné zdroje energie vzrástli oproti minulému roku o 13,6 %. Pre niektoré domácnosti je pokrytie nákladov na bývanie spojené so znížením životnej úrovne, pretože musia minimalizovať svoje ostatné výdavky, či dokonca priorizovať jednotlivé životné potreby.
V rokoch 2010 až 2024 sa ceny domov v EÚ zvýšili o 55,4 % a nájomné o 26,7 %. Tieto údaje sa v jednotlivých členských štátoch výrazne líšia, pričom v Maďarsku a Estónsku sa ceny domov viac ako strojnásobili. Najvyšší nárast nájomného bol zaznamenaný v Estónsku (+212 %), Litve (+175 %) a Maďarsku (+114 %). V dôsledku týchto rastúcich nákladov vynakladajú domácnosti s nízkymi príjmami takmer 40 % svojich príjmov na bývanie.
Riešenia a možnosti
Na Slovensku chýba stratégia, ktorá by odpovedala na otázku, čo s bytovou politikou. Medzi navrhované riešenia patria:
- Podpora výstavby nájomných bytov: Odstrániť prekážky, ktoré bránia výstavbe nájomných bytov, a motivovať developerov k investíciám do nájomného bývania. Slovenské ministerstvo financií pripravuje zákon, ktorý by sa mal sústrediť práve na podobu developerských projektov vo väčších mestách naprieč Slovenskom. Zámer je navýšiť aj podiel nájomného bývania v novovznikajúcich objektoch.
- Zefektívnenie činnosti ŠFRB: Zjednodušiť a zrýchliť proces schvaľovania žiadostí o financovanie bývania zo Štátneho fondu rozvoja bývania (ŠFRB) a zvýšiť objem jeho financií.
- Zavedenie funkčného systému príspevkov na bývanie: Zaviesť systém príspevkov na bývanie podľa sociálnej situácie žiadateľa, jeho príjmu a rozlohy bývania, ako je to bežné v iných štátoch Európy. Príspevok na bývanie žiadateľ dostane, pokiaľ za bývanie utratí viac ako tridsať percent (v Prahe tridsaťpäť percent) príjmu, zároveň však nemôže byť táto časť príjmu vyššia než normatívne náklady na bývanie.
- Využívanie mestského bytového fondu: Aktívne využívať mestský bytový fond a prázdne priestory na bývanie.
- Spolupráca s mimovládnymi organizáciami: Podporovať spoluprácu medzi štátom, samosprávami a mimovládnymi organizáciami pri riešení problému bývania.
Príklady dobrej praxe zo zahraničia
Z európskych krajín je v oblasti riešenia bezdomovectva najďalej asi Fínsko, ktoré má národnú stratégiu ukončovania bezdomovectva a aplikuje koncept „housing first“. To znamená, že ľuďom najprv dajú bývanie, a až potom komplexnú podporu. V Amsterdame je to tak, že ak človek zarobí menej ako 36-tisíc eur ročne, tak má nárok na dostupné bývanie. Veľa sa hovorí o Viedni, kde mesto vlastní vyše 200-tisíc bytových jednotiek a súkromným developerom ponúka spoluprácu, v ktorej im zabezpečí pozemok a výhodný úver. Ako protihodnotu dostane 50 percent bytových jednotiek z takto podporeného projektu.
