Chudoba na Slovensku: Komplexný pohľad na definície, príčiny a riešenia

Pojem chudoba nie je na Slovensku legislatívne upravený, napriek tomu predstavuje vážny spoločenský problém s rastúcim dosahom na obyvateľstvo. Podiel aj počet obyvateľov ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením medziročne stúpol. Ukazovatele chudoby sa na Slovensku postupne zhoršujú od roku 2020. V roku 2024 bolo chudobou alebo sociálnym vylúčením ohrozených 18,3 % obyvateľov, čo predstavuje viac ako 980-tisíc ľudí. Oproti roku 2023, keď bolo ohrozených 17,6 % obyvateľov, došlo k nárastu o 0,7 percentuálneho bodu, čo predstavuje 37-tisíc osôb.

Rozdiely v regiónoch

Pozitívom je, že v roku 2024 sa v 2 z 8 krajov SR situácia zlepšila a v jednom zostala nezmenená. Analýzy však odhaľujú, že nie všetci majú rovnakú šancu vymaniť sa z finančného tieňa svojich rodičov. Záleží na regióne, pohlaví a čísla sú niekedy kruté. Nová analýza odhalila, že narodiť sa do chudoby na východe Slovenska a byť pritom chlapcom, to je kombinácia, ktorá predurčuje váš príjem na celý život. Rozdiely medzi regiónmi sú brutálne konkrétne. Napríklad, dieťa z Rimavskej Soboty má najmenšie šance dostať sa vyššie v spoločenskom rebríčku. Kľúčovým faktorom je nezamestnanosť. Tam, kde ľudia dlhodobo nemajú prácu, majú deti z chudobných rodín najmenšie šance vymaniť sa z chudoby. Chudoba teda nezamestnanosť nielen vytvára, ale prenáša ju aj na ďalšiu generáciu.

Slovensko a generačná chudoba

Nová analýza Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) skúma, do akej miery to, čo zarábali vaši rodičia, ovplyvňuje to, čo budete zarábať vy. Celkovo si Slovensko stojí dobre. Slovensko patrí medzi krajiny, kde sa deti dokážu odpútať od príjmu svojich rodičov lepšie ako vo väčšine sveta. Toto je možno najtvrdší záver analýzy RRZ: takmer každý druhý chlapec narodený do piatich percent najchudobnejších rodín zostane aj v dospelosti medzi desiatimi percentami najmenej zarábajúcich ľudí na Slovensku. Analytici RRZ to vysvetľujú tým, že chlapci sú náchylnejší na preberanie vzorcov správania z ťažkého rodinného prostredia. Dievčatá z chudobných rodín zarábajú v priemere viac ako ich bratia. Analytici RRZ otvorene priznávajú, že ich analýza popisuje stav, nie recepty. No jedno odporúčanie z dát vyplýva jasne: Slovensko nie je krajinou, kde by ste boli odsúdení zopakovať osud svojich rodičov.

Definície chudoby: Objektívny a subjektívny prístup

Rovnako dôležité, ako povedať, čo chudoba je, je však aj dôležité odpovedať na otázku, čo chudoba nie je. Veľmi často sa totiž za chudobu vydáva aj to, čo ňou v skutočnosti nie je. V zásade možno rozlíšiť dva prístupy k vymedzeniu chudoby - objektívny a subjektívny.

Objektívny prístup

Objektívny prístup definuje chudobu prostredníctvom určitých kritérií, týkajúcich sa väčšinou príjmu alebo majetku človeka. V rámci objektívneho prístupu k zisťovaniu chudoby treba potom rozlišovať prístupy absolútne a relatívne.

• Absolútne prístupy definujú chudobu cez určitú pevne stanovenú hodnotu. Skutočná alebo absolútna chudoba je stav nedostatku zdrojov, ktorý ohrozuje základnú existenciu, prežitie človeka. Chudobný človek nemá príjmové alebo majetkové prostriedky na existenčné prežitie, nemá zdroje na zabezpečenie si jedla, ošatenia, primeraného bývania a základných hygienických podmienok. Takémuto vymedzeniu chudoby zodpovedajú napríklad bezdomovci alebo obyvatelia rómskych osád.
• Relatívne prístupy definujú chudobu cez pomer k niečomu inému - priemernému príjmu, mediánu príjmu, rozloženiu príjmových skupín. Relatívny prístup nám však - podobne ako subjektívny prístup - povie veľmi málo o skutočnej chudobe, ba keby sme chceli byť striktní: nepovie nám o chudobe vôbec nič. Ako konštatoval F. A. von Hayek: „Keď 10 percent ľudí s najnižšími príjmami označíme ako chudobných, tak tu nejakí chudobní budú vždy, lebo vždy bude niekto tvoriť tých 10 percent.“ Veľmi malú výpovednú hodnotu má aj definovanie chudoby prostredníctvom percentuálneho vyjadrenia vo vzťahu k priemernému príjmu alebo mediánu, teda stredovej hodnote čistého príjmu. V jednej krajine totiž ľudia nachádzajúci sa pod takto stanovenou hranicou chudoby môžu vcelku slušne žiť, kým v inej krajine môžu trpieť hladom alebo nedostatkom aj ľudia, ktorí majú štatisticky priemerný príjem. Príjmová diferenciácia sa týka otázky rovnosti a nerovnosti, ale nie problematiky chudoby.

Subjektívny prístup

Subjektívny prístup zisťuje, či sa človek sám cíti chudobný, pociťuje príznaky chudoby respektíve sám seba zaraďuje do kategórie chudobných. A treba hneď povedať, že subjektívny prístup z hľadiska skutočnej chudoby nič nerieši. Určite je sociologicky zaujímavé to skúmať, zisťovať a porovnávať, ale nič nám to nepovie o chudobe ako takej.

Meranie chudoby na Slovensku

K meraniu chudoby sa tak dá pristúpiť dvoma rôznymi spôsobmi. Jeden prístup poskytuje pohľad cez výdavky domácností, v druhom prístupe je základom rozloženie príjmov všetkých domácností.

Chudoba cez výdavky domácností

Tento prístup je dôležitý aj z toho pohľadu, že na Slovensku bol rozhodujúci pre legislatívne nastavenie sociálneho systému formou pomoci v hmotnej núdzi. Pomoc v hmotnej núdzi je aj najčastejšie spoločnosťou vnímaná ako synonymum chudoby. Pomoc v hmotnej núdzi je založená na inštitúte „životného minima“. Životné minimum je priamo definované ako spoločensky uznaná minimálna úroveň čistých príjmov osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Štát poskytne sociálnu pomoc osobám a domácnostiam, ak ich príjmy nedosahujú úroveň stanoveného životného minima.

• Systém pomoci v hmotnej núdzi tvorí základná dávka a viacero príspevkov, ktoré sú stanovené nezávisle od výšky životného minima. Výška základnej dávky sa odvíja od štruktúry domácnosti - rozlišuje sa či ide o jednotlivca, jednotlivca s menej alebo viac ako štyrmi deťmi, dvojicu bez detí, dvojicu s menej alebo viac ako štyrmi deťmi. Poskytovanie príspevkov je viazané na splnenie určitých podmienok v závislosti od životnej situácie žiadateľa.
• Hodnota životného minima bola naposledy zreformovaná v roku 1998, jeho sumy sú odvtedy iba pravidelne valorizované mechanizmom stanoveným v roku 2001. Sumy životného minima sa upravujú vždy k 1. júlu. Spôsob valorizácie životného minima je samo o sebe problém, nakoľko pri aktuálnej valorizácii sa mixujú dva princípy - príjmový (zvyšovanie o rast príjmov) a výdavkový (zvyšovanie o infláciu), pričom sa životné minimum každoročne zvýši o nižší nárast z týchto dvoch indikátorov. Ten súčasný nie je vhodný už len z toho dôvodu, že nekopíruje rast nákladov nízkopríjmových domácnosti. Problematické je použitie nižšieho z dvoch indikátorov.

Meranie príjmovej chudoby

Druhým konceptom je meranie príjmovej chudoby podľa výšky disponibilných príjmov domácností. Zjednodušene povedané, domácnosti s nižším príjmom ako väčšina domácností, sú považované za domácnosti ohrozené chudobou, nakoľko sú tieto domácnosti vylúčené z účasti na „bežnom“ štandarde spoločnosti. Vyjadrené technicky, pod hranicou chudoby sú tie domácnosti, ktorých príjmy nedosahujú vypočítanú hranicu stanovenú ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu. Ekvivalentný disponibilný príjem odzrkadľuje rozdiely vo veľkosti a štruktúre domácností. Túto hranicu (vyjadrenú v eurách) každoročne vypočítava Štatistický úrad na základe údajov z výberového zisťovania EU-SILC. A keďže tu sa sleduje úroveň príjmov danej domácnosti voči príjmom iných domácností, ide o relatívnu hranicu chudoby. Hlavným ukazovateľom, ktorý Štatistický úrad meria, je počet osôb ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením.

Zaujímavé je porovnať výsledky vychádzajúce z týchto dvoch konceptov:

Nožnice medzi tým, ako rástli príjmy v ekonomike a tým, koho štát podporuje cez svoj sociálny systém sa výrazne otvorili. Prirodzene sa vynára otázka, či súčasná úroveň životného minima, a teda komu štát cez svoj sociálny systém pomáha, zodpovedá realite vývoja ekonomiky v posledných rokoch a teda zohľadneniu vyššieho priemerného životného štandardu obyvateľstva. Pomalý rast životného minima vedie k nárastu zdaňovania nízkopríjmových jednotlivcov, keď napríklad teraz platia dane aj z minimálnej mzdy. Životné minimum je efektívnym prvkom sociálneho systému len ak je pravidelne prehodnocovaná jeho úroveň a zároveň je nastavený vhodný valorizačný mechanizmus. Jeho úroveň však v dôsledku štrukturálnych zmien a aplikovanej valorizácie nemusí zodpovedať základným potrebám domácností a teda je vysoko pravdepodobné, že v súčasnosti už neplní svoju funkciu správne. Navyše, v súčasnosti je systém poskytovania pomoci v hmotnej núdzi legislatívne nastavený tak, že je v ňom výrazne prítomný prvok pracovnej aktivácie, keďže aj plnú sumu základnej dávky je potrebné odpracovať. Preto prípadné zvýšenie súm životného minima, a nevyhnutne aj dávok, nemusí automaticky znamenať zníženie motivácie pracovať. Kľúčovou otázkou teda je, do akej miery má životné minimum ako „spoločensky uznaná hranica chudoby“ zohľadňovať aj rast bohatstva krajiny, a teda do akej miery má ísť nie o absolútnu hranicu chudoby, ale aj relatívnu. To má aj zásadné implikácie pre to, aké ciele má náš sociálny systém plniť.

Príčiny chudoby a sociálna spravodlivosť

Druhá otázka, kde sú príčiny chudoby, súvisí s vnímaním sociálnej spravodlivosti a je vlastne otázkou o zodpovednosti. Kto je zodpovedný za to, že je niekto chudobný? Jednotlivec sám? Alebo spoločnosť? Či štát? Zodpovedá človek sám za seba? Alebo sú jeho problémy dôsledkom nespravodlivého usporiadania spoločnosti? Či nedostatočnej starostlivosti zo strany štátu? Bolo by naivné alebo čisto ideologické tvrdiť, že človek nie je ovplyvňovaný svojím prostredím, že všetci máme rovnakú štartovaciu čiaru.

Rôzne pohľady na zodpovednosť

• Konzervatívci na túto otázku odpovedajú, že zodpovednosť za svoj osud má predovšetkým človek sám. Dôležité je individuálne úsilie, snaha a ochota riešiť si vlastné problémy a zlepšovať svoju situáciu. Nie sme bábky v rukách osudu. Konzervatívci sa zhodujú s libertariánmi a klasickými liberálmi v čo najširšom uplatnení trhových princípov. Na rozdiel od libertariánov však nepopierajú potrebu a úlohu štátu. Presadzujú myšlienku obmedzenej vlády. Ak konzervatívci uznávajú, že vláda má mať istú úlohu v sociálnej politike, neznamená to, že jej zodpovednosť je na prvom mieste. Naopak - vláda má byť až na poslednom mieste. Prvotná je zodpovednosť jednotlivca a všetko má smerovať k jej posilňovaniu.
• Komunistická ideológia pripisovala chudobu vykorisťovaniu pracujúcich kapitalistami. A ponúkla jednoduchý recept - odstrániť vykorisťovanie, čiže zlikvidovať súkromné vlastníctvo a trh. Toto „riešenie“, okrem toho, že znamenalo pošliapanie základných práv a slobôd, viedlo k vytvoreniu neefektívneho ekonomického systému a tým aj k životnej úrovni obyvateľstva nižšej, než by bola možná v prípade zachovania trhového hospodárstva. Komunizmus padol, ale ním uplatňovaný spôsob uvažovania je tu stále prítomný: za svoj život nie sme zodpovední my sami, ale zodpovedný je niekto iný, najmä vláda, respektíve štát. Dôsledkom takéhoto prístupu sú pasivita, kultúra závislosti a nedostatok iniciatívy - teda presne tie veci, ktoré sú zdrojom chudoby a sú prekážkou všetkých snáh o jej riešenie.
• Libertariáni by odpovedali, že nič. Že všetko treba ponechať na trhové vzťahy, ktoré vyprodukujú najlepšie možné riešenia. Že štát nie je potrebný, lebo jeho zásahy problémy neriešia, vždy veci len zhoršujú.
• Socialisti odpovedajú, že zodpovedný je štát, ktorý sa má o chudobných postarať. Odpovedajú koncepciou tzv. sociálnych práv, ktorými sa hemží slovenská ústava i európske dokumenty. Sociálne zabezpečenie prestáva byť iba vecou politiky štátu a stáva sa právom, niečím, na čo majú ľudia automatický nárok. Dokonca nárok na úrovni, ktorá vysoko prevyšuje základnú ochranu pred chudobou.

Úloha štátu a spoločnosti

Snaha vlády prevziať zodpovednosť za ľudí je vedená na prvý pohľad sympatickou myšlienkou pomôcť im. V skutočnosti má však oveľa viac negatívnych ako pozitívnych dôsledkov. „Vláda nie je riešenie nášho problému, vláda je problém,“ povedal vo svojej inauguračnej reči v januári 1981 americký prezident Ronald Reagan. Ak vláda má nejakú zodpovednosť za chudobu ľudí, tak presne z opačného dôvodu, ako si zrejme väčšina ľudí myslí. Nie tým, že sa o ľudí stará príliš málo, ale tým, že do ich životov zasahuje priveľmi. Paternalistický štát je nákladný, čiže potrebuje prerozdeľovať veľa zdrojov. Paternalistický štát má tendenciu všetko regulovať a zasahovať do hospodárstva, čím zhoršuje ekonomické prostredie. A krajiny s menej výkonnými ekonomikami majú väčšie problémy vyrovnať sa s problémom chudoby ako krajiny ekonomicky prosperujúce. Paternalistický štát zároveň potláča v ľuďoch aj zmysel pre zodpovednosť. Upevňuje v nich presvedčenie, že by sa o nich mal postarať niekto iný. Prehlbuje ich pasivitu a závislosť. Ak som presvedčený, že sa má o mňa postarať vláda, nemusím sa snažiť ja sám. To nie je cesta z chudoby, ale cesta k dlhodobej chudobe. A podobne to účinkuje aj vo vzťahu k prirodzeným, teda dobrovoľným formám solidarity, reprezentovaným charitou, pôsobením cirkví či mimovládnych organizácií. Prečo by som mal pociťovať starosť o svojho blížneho v núdzi, keď viem, že sa oňho „postará“ štát?

Sociálna politika a jej ciele

Konzervatívci pripúšťajú, že k základným funkciám štátu možno priradiť aj garantovanie základného životného štandardu obyvateľov, najmä tých, čo sú na takúto pomoc objektívne odkázaní. Malo by však ísť naozaj len o základný životný štandard. Je neprijateľné, aby na začiatku 21. storočia trpeli ľudia skutočnou chudobou. To v očiach konzervatívcov - na rozdiel od libertariánov - legitimizuje aj istú úlohu štátu a zásah do vlastníckych práv v podobe verejného prerozdeľovania pôvodne súkromných zdrojov. Avšak legitímnym dôvodom je len ochrana pred prejavmi chudoby, pričom treba zdôrazniť, že prejavmi skutočnej chudoby, nie tým, čo býva za ňu často vydávané.

Človek zodpovedá za svoju rodinu a rodina zodpovedá za svojich členov. Rodina je najprirodzenejšou formou ochrany pred chudobou. Tam, kde rodina nestačí, mali by nastúpiť prirodzené formy solidarity. Prirodzené, teda dobrovoľné. V podobe charity, cirkví, mimovládnych organizácií, susedských komunít. A až vtedy, keď je problém neriešiteľný touto prirodzenou cestou, je odôvodnené, aby do veci vstúpili vláda, štát, verejný sektor.

Konzervatívci pritom očakávajú, že verejným sektorom realizovaná sociálna politika bude:

• Adresná: Pomoc má smerovať k tým, ktorí sú na ňu naozaj odkázaní a ktorí si nemôžu z objektívnych dôvodov pomôcť sami.
• Založená na princípe subsidiarity: Sociálna politika má byť uskutočňovaná decentralizovane, teda najmä obcou, prípadne samosprávnym regiónom, a centrálna vláda má byť až tou úplne poslednou inštanciou.
• Smerovať k posilňovaniu individuálnej zodpovednosti: Ani ľuďom v núdzi nemá byť poskytovaná pomoc bez vyžadovania protihodnoty v podobe vlastnej aktivity.

Osobitne dôležité je poskytovanie pomoci zraniteľným skupinám obyvateľstva, ktoré si nevie pomôcť samé. Vnímam to najmä v oblasti uplatňovania sociálnych práv, kde pochybenie v rozhodovaní, ale aj nekonanie orgánu, majú priamy dopad na schopnosť človeka zabezpečovať si základné životné potreby. V auguste 2006 sme sa stali jednou zo zakladateľských organizácií Slovenskej siete proti chudobe, ktorej poslaním je združovať organizácie zamerané na ľudí postihnutých chudobou a sociálnym vylúčeným, zlepšovať postavenie chudobných, posilňovať ich samostatnosť a obhajovať ich práva. V roku 2007 sa nám podarilo vydať publikáciu Kniha o chudobe s cieľom oživiť nepredpojatú odbornú a verejnú diskusiu o chudobe na Slovensku.

tags: #blogovy #prispevok #o #chudobe