Biologické potreby v paliatívnej starostlivosti: Komplexný prístup k dôstojnému životu

Paliatívna starostlivosť predstavuje komplexný a multidimenzionálny prístup, ktorý sa zameriava na zmiernenie utrpenia pacientov s nevyliečiteľnými, pokročilými a často život ohrozujúcimi ochoreniami. Cieľom tejto starostlivosti nie je len liečba symptómov ochorenia, ale aj podpora fyzickej, psychosociálnej a duchovnej pohody pacientov, pričom zahŕňa aj podporu ich rodín a blízkych. Podľa WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) je to stav biologickej, duševnej a sociálnej pohody. Choroba je potom dyskomfort minimálne jednej z týchto zložiek. Na svete každoročne umiera niekoľko desiatok miliónov ľudí. Smrť môže mať mnoho podôb, môže byť zapríčinená akútnym ochorením, nečakanou dopravnou nehodou, vojnovými udalosťami, môže byť dôsledkom chronického ochorenia alebo dlhodobého úpadku fyzickej kondície v neskoršom veku. Zomrieť musíme všetci. Starostlivosť o terminálne chorých určite nie je ľahká úloha a je jedno, či sa vykonáva doma, na oddelení paliatívnej starostlivosti alebo v hospici.

História a vývoj paliatívnej medicíny

Paliatívna medicína sa vyvinula z hospicového hnutia ako odpoveď na problémy nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich v druhej polovici 20. storočia. Pacienti s nevyliečiteľnými ochoreniami a zomierajúci sa stali záťažou pre nemocnice a traumou pre lekárov. Zomierajúci boli osamelí, odlúčení od svojich blízkych v neosobných nemocničných zariadeniach. Sestry a lekári zdôrazňovali povinnosť pomáhať tam, kde vyliečenie nie je možné a smrť je nevyhnutná. Cicely Saundersová, zakladateľka prvého moderného hospicu v Európe, hospicu sv. Krištofa v Londýne (1967), bola vedúcou osobnosťou v hospicovom hnutí. Prvé oddelenie paliatívnej starostlivosti vzniklo v Montreali vo fakultnej nemocnici v roku 1973. Založil ho chirurg-onkológ Balfour Mount, ktorý prvýkrát použil termín „paliatívna starostlivosť“. V roku 1987 bola vo Veľkej Británii prijatá koncepcia paliatívnej medicíny ako lekárskej špecializácie. V roku 1988 bola založená Európska asociácia paliatívnej starostlivosti (EAPC).

Čo je paliatívna medicína?

Paliatívna medicína má základ v hospicovom hnutí. Myšlienka paliatívnej (hospicovej) starostlivosti vychádza z úcty k človeku ako k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti a z jeho potrieb: biologických, psychologických, sociálnych a duchovných. Paliatívna starostlivosť sa poskytuje formou ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti. Poskytovanie paliatívnej starostlivosti v hospicoch garantuje, že nevyliečiteľne chorý a zomierajúci pacient nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, vždy bude rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť a v posledných chvíľach života nezostane sám.

Kľúčové aspekty paliatívnej starostlivosti

Manažment symptómov

Manažment symptómov predstavuje základný kameň ošetrovateľskej paliatívnej starostlivosti. Pacienti v terminálnom štádiu často čelia mnohým fyziologickým ťažkostiam, ktoré negatívne ovplyvňujú ich kvalitu života a dôstojnosť v záverečnej fáze života. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce symptómy patria intenzívna bolesť, dýchavičnosť, nevoľnosť, zvracanie, zápcha, slabosť, únavu a poruchy spánku. Odborný personál je v prvej línii, ktorý realizuje systematické sledovanie symptómov pomocou štandardizovaných nástrojov a škál, ktoré umožňujú objektívne vyhodnotiť intenzitu a dynamiku symptómov. Na základe týchto informácií je možné upraviť medikamentóznu liečbu, napríklad dávkovanie analgetík (vrátane opioidov), antiemetík či anxiolytík, a zároveň aplikovať nefarmakologické postupy, ktoré môžu zmierniť nepohodlie. Individuálny prístup je kľúčový, pretože symptómy sa u každého pacienta prejavujú odlišne, a ich intenzita i dopad na psychiku a celkový stav sa môžu výrazne líšiť.

Psychosociálna podpora

Paliatívna starostlivosť nie je len o fyzickej úľave od bolesti, ale aj o podpore celistvosti človeka. Pacienti a ich rodiny čelia mnohým psychosociálnym výzvam - existenciálnej úzkosti, strachu zo smrti a neznámeho, depresiám, pocitom osamelosti a zmenám v sociálnych či rodinných vzťahoch. Zdravotnícky personál zohráva nenahraditeľnú úlohu pri identifikovaní psychosociálnych potrieb pacientov, pričom často slúži ako prvý kontakt, ktorý odhalí známky psychického utrpenia. Dôležitou súčasťou psychosociálnej starostlivosti je koordinácia kontaktu so špecialistami - psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a duchovnými poradcami, ktorí dokážu poskytnúť odbornú podporu pri zvládaní stresu, úzkosti a existenciálnych otázok. Psychosociálna podpora je nevyhnutná aj pre rodiny, ktoré sa často cítia bezmocné, vystresované a emocionálne vyčerpané. Problémom je skutočnosť, že problematika smrti a zomierania patrí medzi tabu našej spoločnosti. Zomierajúci často zostávajú so skutočnosťou blížiacej sa smrti sami, pretože nenachádzajú spôsob, ako by mohli svoje pocity z blížiaceho sa konca s niekým zdieľať. Je mnoho otázok týkajúcich sa smrti, na ktoré sami nevieme jednoznačne odpovedať.

Multidisciplinárny tím

Úspešnosť paliatívnej starostlivosti výrazne závisí od dobrej koordinácie a spolupráce medzi všetkými členmi zdravotníckeho tímu. V nemocničnom prostredí je zdravotnícky personál často spojovacím článkom medzi pacientom, rodinou a rôznymi odborníkmi. Multidisciplinárny tím, ktorý okrem sestier zahŕňa lekárov špecialistov paliatívnej medicíny, internistov, psychológov, sociálnych pracovníkov, fyzioterapeutov a duchovných poradcov, umožňuje komplexný prístup k pacientovi a jeho rodine. Sestra má pritom aj organizačnú rolu - koordinuje vykonávanie liečebných plánov, zúčastňuje sa tímových konzílií, zabezpečuje hladký prenos informácií, rieši prípadné nezhody či konflikty a monitoruje dodržiavanie individuálnych potrieb pacienta. Hospicová starostlivosť pomáha žiť umierajúcemu čo najlepšie až do poslednej chvíle. Neberie chorému nádej, naopak, pomáha mu hľadať zmysel života, pomáha mu uvedomiť si, kde je užitočný a kde môže byť užitočný.

Formy paliatívnej starostlivosti

Paliatívna starostlivosť sa poskytuje formou ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Ambulantná zdravotná starostlivosť

Ambulantnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú mobilné hospice a ambulancie paliatívnej medicíny. Mobilné hospice ako návštevná služba lekára, sestry a podľa potreby ďalších zdravotníckych pracovníkov zdravotníckeho zariadenia hospicu v domácom prostredí pacienta s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúceho pacienta. Starostlivosť je zameraná najmä na úľavu od bolesti. Stacionáre paliatívnej medicíny poskytujú celodennú ambulantnú paliatívnu starostlivosť, ktorá je kratšia ako 24 hodín, ak pacient s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúci pacient vyžaduje denne ošetrovateľskú starostlivosť, ak rodina nevládze zabezpečiť sociálne zázemie 24 hodín denne, alebo ak rodina potrebuje ostať ekonomicky aktívna. Ambulantná zdravotná starostlivosť je pre chorého ideálna, ale nie vždy dostačujúca. Predpokladá určitú úroveň rodinného zázemia, ktoré často chýba, alebo sa dlhou službou chorému členovia domácnosti unavia, alebo je ošetrovanie touto formou príliš náročné pre rodinných príslušníkov.

Ústavná zdravotná starostlivosť

Ústavnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:

• Hospice: Samostatné zdravotnícke zariadenia určené na poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom v samostatnej budove. Súčasťou hospicu môže byť stacionár paliatívnej starostlivosti, mobilný hospic, ambulancia paliatívnej medicíny, alebo iné ambulancie špecializovanej zdravotnej starostlivosti. Paliatívnu starostlivosť poskytovanú hospicmi označujeme ako hospicovú starostlivosť. Optimálny počet postelí v hospici je 20.
• Oddelenia paliatívnej medicíny: V nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach ako ich organizačná súčasť. Od nemocničného oddelenia sa odlišujú prispôsobením starostlivosti potrebám pacienta, čo znamená neobmedzený čas návštev, pacient si určuje čas spánku, čas na jedlo, hygienu a pod. Optimálny počet postelí je 10 až 20, odporúčajú sa jednoposteľové izby s príslušenstvom pre pacientov, pri ktorých je možnosť ubytovania blízkej osoby. Pobyt pacienta s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúceho pacienta na oddelení sa riadi jeho potrebami.
• Jednotky paliatívnej medicíny: Zriaďované pri geriatrických, iných zdravotníckych a sociálnych zariadeniach. Predstavujú samostatnú jednotku pozostávajúcu z 2 až 3 jednoposteľových izieb, určenú pre pacientov vyžadujúcich paliatívnu starostlivosť.

Respitná starostlivosť

Súčasťou ústavnej paliatívnej starostlivosti je respitná starostlivosť. Rozumie sa tým stimulujúca zmena prostredia umožňujúca vzájomnú podporu a spoluprácu osôb zainteresovaných do starostlivosti o pacienta s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúceho pacienta vrátane jeho rodiny s cieľom eliminovať dôsledky psychosociálnej záťaže vyplývajúcej z vykonávania paliatívnej starostlivosti. Respitná starostlivosť je založená na predpoklade, že psychicky vyrovnaný ošetrujúci dokáže viesť k potrebnej duševnej hygiene aj rodinu zomierajúceho, ktorá je vystavená extrémnej psychickej záťaži. Obyčajne ide o odľahčenie v starostlivosti o chorých, o ktorého sa dlhodobo starajú príbuzní. V určitej chvíli sa stane, že rodina je už vyčerpaná každodenným náročným ošetrovaním, prípadne psychickým tlakom a starosťami o chorého. Tu môže nastúpiť respitné lôžko napr. v domovoch dôchodcov, alebo hospicoch. U detí je to detský hospic. V priebehu niekoľkodňového, alebo niekoľkotýždňového pobytu chorého v hospici si môže rodina oddýchnuť, má možnosť načerpať novú silu. Detský hospic sa výrazne odlišuje od podobných zariadení určených pre dospelých. Na rozdiel od hospicov pre dospelých v terminálnom štádiu, ktorý tu trávi posledné dni svojho života, sústreďujú sa detské hospice skôr na tzv. „odľahčovaciu“ starostlivosť, t.j. choré deti a ich rodiny prichádzajú do hospicu na krátkodobé, spravidla niekoľkodňové až niekoľkotýždňové zotavovacie pobyty, často opakovane, v priebehu ktorých sa majú možnosť zotaviť a načerpať novú silu, rodičia si tu môžu oddýchnuť od každodenného náročného ošetrovania. Sú v prostredí, kde vyčerpávajúce starosti s ošetrovateľskou starostlivosťou, s tlmením prípadných bolestí, s prípravou jedla prevezmú iní ľudia, kde je možné žiť a premýšľať voľnejšie, bez neodkladných, ťaživých povinností a zväzujúcich očakávaní. Hospic sa im snaží ponúknuť pomoc a bezpečné a povzbudzujúce zázemie.

Biologické potreby v paliatívnej starostlivosti

Biologické potreby sú to všetky potreby ľudského tela. Medzi základné patrí potrava, zbavenie sa splodín látkového metabolizmu, prísun kyslíka, spánok. ďalej sú to potreby, ktoré viac-menej zabezpečuje odborná medicínska starostlivosť: ožarovanie, chemoterapia, hormonálna liečba.

Zabezpečenie základných biologických potrieb

• Potrava a Hydratácia: Zabezpečenie adekvátnej výživy a hydratácie je kľúčové pre udržanie sily a komfortu pacienta. V paliatívnej starostlivosti sa často stretávame so zníženým apetítom alebo ťažkosťami s prehĺtaním. Je dôležité prispôsobiť stravu preferenciám pacienta a konzultovať s nutričným terapeutom. V prípade potreby možno zvážiť alternatívne spôsoby výživy, ako je enterálna alebo parenterálna výživa.
• Eliminácia: Zabezpečenie pravidelného vyprázdňovania a močenia je dôležité pre prevenciu diskomfortu a komplikácií. Zápcha je častým problémom u pacientov užívajúcich opioidy, preto je potrebné preventívne podávať laxatíva a dbať na dostatočný príjem tekutín.
• Prísun Kyslíka: Dýchavičnosť je častým a stresujúcim symptómom u pacientov s pokročilými ochoreniami. Zabezpečenie adekvátneho prísunu kyslíka, polohovanie a relaxačné techniky môžu pomôcť zmierniť dýchavičnosť a zlepšiť komfort pacienta.
• Spánok: Poruchy spánku sú časté u pacientov v paliatívnej starostlivosti. Je dôležité vytvoriť vhodné prostredie pre spánok, zabezpečiť tlmené svetlo a ticho. V prípade potreby možno podávať lieky na spanie.
• Odborná medicínska starostlivosť: Ožarovanie, chemoterapia a hormonálna liečba môžu byť súčasťou paliatívnej starostlivosti, ak prispievajú k zmierneniu symptómov a zlepšeniu kvality života pacienta.

Fázy zomierania a proces vyrovnávania sa so smrťou

Narodili sme sa s vedomím, že náš život je dočasný. Strach zo smrti sa vystupňuje pri každom závažnom ochorení a má ho každý z nás bez ohľadu na vek alebo profesiu. Väčšina z nás, ktorí si uvedomujú postup choroby a ubúdanie síl, tušia aj skutočnosť blížiacej sa smrti. Dostavuje sa strach zo smrti, ľútosť a neistota, čo bude nasledovať. Veriaci človek verí v posmrtný život a sľub večného života, človek neveriaci sa zmieruje s koncom vlastnej existencie. Každý však potrebuje útechu kňaza alebo svojho najbližšieho. Potrebujú si usporiadať myšlienkovo svoju pozemskú existenciu. Úlohou pomáhajúcich profesií v zdravotníctve je zaistiť dôstojný odchod zomierajúcemu človeku z tohto sveta.

Americká lekárka švajčiarskeho pôvodu, Elisabeth Kübler-Rossová, odtabuizovala problematiku zomierania a smrti v celosvetovom meradle. Napísala knihu „O smrti a umírání“, v ktorej na základe vlastných profesionálnych skúseností zachytáva obdobie medzi stanovením diagnózy ochorenia a smrťou. Jednotlivé obdobia rozdelila do piatich štádií (fáz):

1. Šok, popretie: „Nie, to nie je pravda, pre mňa to neplatí.“ „To je určite omyl.“ „Zamenili moje výsledky.“ Odporúčaný prístup: Je potrebné nadviazať kontakt, získať dôveru u zomierajúceho.
2. Hnev, vzbura, agresia: Keď sa obavy zmenia na istotu - veľmi ťažké štádium, pacient si naplno uvedomuje realitu a nezvratnosť situácie, pocit nespravodlivosti, mrzutosť, kritizovanie, zlosť a konflikty s ošetrujúcim personálom, členmi rodiny, agresivita - dostáva sa do tzv. sociálnej izolácie, pacient si často uvedomuje, že taký dovtedy nebýval. „Prečo práve ja?“ „Čia je to vina?“ Odporúčaný prístup: Dovoliť zomierajúcemu odreagovanie, nepohoršovať sa.
3. Vyjednávanie, spochybňovanie: Vážne chorý človek = reakcie dieťaťa, hľadanie zázračných liekov, liečiteľov, je ochotný zaplatiť čokoľvek. Vyjednávanie s osudom (Bohom), čo chce ešte stihnúť (promócie, svadba dieťaťa..), odklad, stanovenie hranice, kolísanie medzi nádejou a beznádejou. „Možno predsa len nie ja, ešte nie...“ Odporúčaný prístup: Maximálna trpezlivosť, ale pozor na podvodníkov (tzv. liečiteľov), ktorí by mohli zomierajúceho zneužiť.
4. Depresia, zúfalstvo, beznádej: Strach z účtovania, strach o zaistenie rodiny, keď choroba výrazne pokročila, strata fyzických síl, ženy - po amputácii prsníka, neschopnosť plniť sociálnu rolu (starostlivosť o deti, rodičov), chce, aby sa skrátilo obdobie utrpenia, čakania, aby sa všetko skončilo, niekedy nič od nikoho nežiada, môže sa ale pokúsiť o samovraždu. Reaktívna forma (potreba veľa rozprávať, o minulosti, o rodine, o tom, čo ho ťaží), Prípravná forma (tichá) - spoluúčasť, dotyk, „Aký to má pre mňa zmysel, čo to pre mňa znamená, čo ma čaká?“ Odporúčaný prístup: Trpezlivo počúvať. Pomôcť urovnať vzťahy. Pomôcť hľadať riešenie pri zaisťovaní rodiny.
5. Prijatie, akceptácia, zmierenie: Súhlas, vyrovnanie, pokora, zmieruje sa s chorobou i so smrťou, necíti zlosť, odpútava sa od života, pričom emočná bolesť ustupuje, niekedy chce byť sám, veľmi ťažké obdobie pre príbuzných pacienta, nová nádej, že choroba a utrpenie majú svoj skrytý zmysel, pre veriacich je zakotvený v transcendentne, v Bohu. „Áno, všetko má svoj zmysel, prijímam to...“ „Skončil boj, je čas ísť...“ „Dokonané je...“ „Do Tvojich rúk porúčam sa, Bože...“ Odporúčaný prístup: Mlčanlivá ľudská prítomnosť. Dôležitá je neverbálna komunikácia. POZOR - rodina v tomto štádiu potrebuje možno väčšiu pomoc než pacient! Cieľom zdravotníckeho personálu je pomôcť nevyliečiteľne chorému, aby dosiahol fázu zmierenia.

Potreby pacienta v paliatívnej starostlivosti

Myšlienka paliatívnej (hospicovej) starostlivosti vychádza z úcty k človeku ako k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti a z jeho potrieb:

• Biologické potreby: Sú to všetky potreby ľudského tela. Medzi základné patrí potrava, zbavenie sa splodín látkového metabolizmu, prísun kyslíka, spánok.
• Psychologické potreby: Sú to potreby spojené s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti nezávisle na stave chorého tela. Každý človek je jedinečnou bytosťou so svojím neopakovateľným poslaním, ktoré je nutné vždy rešpektovať. Hospicové hnutie je založené na tejto zásade.
• Sociálne potreby: Vyplývajú zo statusu človeka, ako spoločenskej bytosti, žijúceho v istom sociálnom prostredí, ktorý má svoju rodinu, svoju prácu, svoje problémy, záujmy, záväzky, sny a priania. Naraz je z tohto prostredia vytrhnutý z dôvodov ochorenia. Mali by sme ho počúvať a pomôcť mu sa s jeho problémami.
• Duchovné potreby: V tomto štádiu života sa chorý snaží vysporiadať s otázkou zmyslu života. Duchovné potreby nie sú vlastné len ľuďom veriacim, čo by možno názov napovedal, ale má ich každý človek. Práve tieto boli u ťažko chorých a umierajúcich ľudí často odsúvané do úzadia. Teraz už postupne pribúda tých, ktorí si uvedomujú i tento možno najdôležitejší aspekt potrieb chorých v tomto štádiu života a hľadajú jeho naplnenie.

Výzvy v paliatívnej starostlivosti v nemocničnom prostredí

Napriek rastúcemu globálnemu uznaniu významu paliatívnej starostlivosti ako neoddeliteľnej súčasti zdravotnej starostlivosti pre pacientov s nevyliečiteľnými ochoreniami, mnohé nemocnice čelia zásadným výzvam spojeným s nedostatkom kvalifikovaného a špecializovaného personálu sestier. V mnohých zdravotníckych zariadeniach absentujú systematické a štandardizované vzdelávacie programy, ktoré by cielene pripravovali sestry na špecifické nároky paliatívnej starostlivosti. Medzi tieto výzvy patrí komunikácia o konci života, manažment refraktérnych symptómov a psychosociálna podpora. Okrem nedostatočného vzdelávania sú sestry často vystavené vysokému pracovného zaťaženiu, nedostatku času a emocionálnej náročnosti práce, ktorá je sprevádzaná častým kontaktom so smrťou a utrpením. Nemocničné prostredie je charakteristické svojou dynamikou a orientáciou na rýchle diagnostické procesy a urgentné lekárske intervencie, ktoré sú nevyhnutné pre zvládanie akútnych stavov pacientov. Paliatívna starostlivosť vyžaduje naopak holistický prístup, ktorý zahŕňa nielen fyzické ošetrenie, ale aj psychosociálnu a duchovnú podporu pacienta a jeho rodiny. Vysoký pomer pacientov na jednu sestru a nedostatok času na rozhovory a emocionálnu podporu sú ďalšími faktormi, ktoré sťažujú poskytovanie kvalitnej paliatívnej starostlivosti. Fragmentácia starostlivosti predstavuje jednu z najvýznamnejších výziev v kontexte paliatívnej starostlivosti v nemocničnom prostredí. Pacienti s nevyliečiteľnými a pokročilými ochoreniami často vyžadujú komplexnú liečbu, ktorá zahŕňa viaceré špecializované oddelenia alebo dokonca rôzne zdravotnícke zariadenia. Nedostatočná komunikácia medzi oddeleniami a strata kontinuity starostlivosti vedú k nárastu chýb a nezrovnalostí v liečbe. Psychosociálne dopady na pacienta a rodinu sú takisto značné, keďže neustále presuny a potreba opakovane vysvetľovať zdravotný stav zvyšujú ich stres a úzkosť. Sestry často zastávajú kľúčovú úlohu v zabezpečovaní kontinuity starostlivosti. Sú to oni, ktorí sú v najbližšom kontakte s pacientom, monitorujú jeho stav, zhromažďujú a aktualizujú informácie a sprostredkúvajú komunikáciu medzi jednotlivými odborníkmi.

Odporúčania pre rozvoj paliatívnej starostlivosti

Efektívne zvládnutie výziev, ktorým čelia sestry poskytujúci paliatívnu starostlivosť v nemocničnom prostredí, si vyžaduje komplexný a systematický prístup:

1. Investície do kontinuálneho vzdelávania personálu sú základom pre poskytovanie kvalitnej paliatívnej starostlivosti. Školenia by mali byť zahrnuté na všetkých úrovniach vzdelávania - od vysokoškolského štúdia až po postgraduálne kurzy a pravidelné odborné semináre v praxi. Významné sú najmä zručnosti v komunikácii o konci života, manažmente ťažkých symptómov, psychosociálnej a duchovnej podpore.
2. Multidisciplinárny tím, kde sestra plní nielen starostlivú, ale často aj koordinačnú úlohu, je nevyhnutný pre komplexné zvládnutie potrieb pacienta. V nemocničnom prostredí je potrebné systematicky budovať prostredie podporujúce spoluprácu medzi lekármi, sestrami, psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a duchovnými poradcami.
3. Nemocničné pracovisko by malo prijať organizačné opatrenia, ktoré umožnia personálu venovať dostatočný čas psychosociálnej podpore a komunikácii s pacientmi a ich rodinami. Tento holistický prístup je kľúčový pre zmiernenie utrpenia a zlepšenie kvality života v záverečnej fáze ochorenia.
4. Efektívna výmena informácií medzi oddeleniami a zdravotníckymi zariadeniami je nevyhnutná pre zabezpečenie plynulého priebehu liečby a starostlivosti o pacientov. Zavedenie moderných technológií, ako sú elektronické zdravotné záznamy s možnosťou zdieľania dát medzi tímami, a využívanie štandardizovaných komunikačných protokolov môžu výrazne eliminovať fragmentáciu starostlivosti.

Sestry zohrávajú kľúčovú úlohu v poskytovaní paliatívnej starostlivosti, ktorá je orientovaná na zmiernenie utrpenia, zachovanie dôstojnosti a podporu kvality života pacientov v terminálnom štádiu ochorenia. Len prostredníctvom interdisciplinárnej spolupráce, organizačných reforiem a kontinuálneho profesijného rozvoja môže byť zabezpečená holistická, empatická a kvalitná starostlivosť, ktorá spĺňa fyzické, psychosociálne i duchovné potreby pacientov a ich rodín.

Dôležité pojmy v paliatívnej starostlivosti

• DNR (Do Not Resuscitate): Znamená "neresuscitovať", tj. nepokúšať sa o oživenie.
• Distanázia: "Zadržaná smrť", umelé a násilné predlžovanie prirodzeného procesu umierania liečbou.
• Empatia: Vcítenie sa do myšlienok a pocitov druhého človeka. Je schopnosť porozumieť a vcítiť sa do myšlienok a pocitov druhého človeka. Je to získavanie porozumenia (pomocou počúvania) a prejavenie tohto porozumenia navonok (odpovedaním).
• Eutanázia: Profánne sa označuje ako zabitie „zo súcitu“, na výslovné prianie chorého. Eutanázia bola a je eticky odsudzovaná a zákonom trestaná. Legalizáciou inde vo svete (napr. v Holandsku, Belgicku, Americkom štáte Oregon, v Severných teritóriách v Austrálií) vznikajú vážne morálne a etické problémy, boli tiež zaznamenané prípady zneužitia a zabitia bez súhlasu chorého. Prebieha celosvetová diskusia o tom, či sa milosrdné ukončenie života za neznesiteľných podmienok a bolesti dá vôbec označiť za humánny čin. Tradičný obsah tohto pojmu je dobrá smrť z gr. slova eu (v zmysle ľahká, bezbolestná, rýchla) a thanatos. Lekár by mal pracovať v službách životu a všeobecnej vôle človeka žiť a nie naopak. Je ustanovený ľudskou spoločnosťou aby liečil a tlmil bolesť kde musí, aby liečil pokiaľ môže a staral sa o ľudí, keď ich už nemôže liečiť. Nikto mu však nedal kompetenciu život ukončiť.
• Informovaný súhlas (Informed consent): V princípe je potrebný písomný súhlas pacienta na prijatie do hospicu. Podpis tohto dokladu nesmie v žiadnom prípade nahrádzať kvalifikovaný osobný rozhovor. Vzhľadom na to, že u nás ešte vždy nie je pravidlom informovať o diagnóze a prognóze pacienta a jeho príbuzným, ide o veľmi citlivú záležitosť tak pre pacienta, ako aj pre jeho príbuzných a tiež pre ošetrujúcich.
• Kachexia: Je taký stav, kde uzdravenie u chorého už nie je reálne a smrť je možné očakávať v relatívne blízkej budúcnosti.
• Komplexná liečba: Vo vzťahu k chorému to znamená, že ide o celkový prístup k chorému, jeho rodine, jeho okoliu, všetkému čo ho ovplyvňuje.
• Kuratívna liečba: Lieči priamo príčinu choroby.
• Liečba bolesti: Medikamentózne zmiernenie bolesti je pacientovo výsostné právo. Pokiaľ je to v možnostiach dnešnej medicíny je prirodzené, že sa lekár nedíva nečinne na trpiaceho, ale bolesť a sprievodné príznaky choroby účinne tlmí liečivami.
• Onkológia: Veda o nádoroch a nádorových ochoreniach.
• Paliatívna liečba: Lieči príznaky, symptómy choroby, keď už nie je možné tieto vyliečiť a ani príčinu choroby. Následne najvýznamnejšie miesto po tom, má liečba bolesti a ďalších príznakov, ako aj riešenie psychologických, sociálnych a duchovných (spirituálnych) potrieb chorého. Jej cieľom je dosiahnutie čo najlepšej možnej kvality života chorého a jeho príbuzných.
• Pravda: V našom štáte je povinnosťou každého lekára „primerane informovať chorého o jeho zdravotnom stave“, čo dáva priestor od plného pravdivého informovania až po úplné zatajenie skutočného stavu.
• Syndróm vyhorenia: Prejavuje sa u pomáhajúcich ľudí, ktorý nepraktikujú psychohygienu, alebo sú príliš dlho vystavení veľkej záťaži. V tejto súvislosti sa u hospicovej starostlivosti často hovorí o dĺžke okolo troch rokov.
• Thanatológia: Veda o umieraní a smrti. Je väčšinou definovaná ako interdisciplinárny vedný odbor o smrti a všetkých fenoménoch, ktoré sú s ňou spojené. Názov je odvodený od gréckeho boha smrteľného spánku a smrti.
• Terminálny stav: Umieranie je v lekárskej terminológií synonymum terminálneho stavu (t.j. postupné, neodvratné zlyhávanie životne dôležitých funkcií orgánov s následkom smrti jedinca). Táto fáza umierania môže byť veľmi dlhá, časovo to môže byť niekoľko mesiacov aj rokov.
• Trans: Je zmenený stav vedomia. U umierajúcich nazývame transem tie stavy, pri ktorých je odozva na otázky týkajúce sa každodenných činností minimálna, alebo chýba.
• Úplná smrť: Je úplná, trvalá, neodstrániteľná strata vedomia. Týka sa odumretia tela. Je vedecky potvrdené, že odumieranie vedomia nastáva postupne. To má význam pri posledných chvíľach so zomierajúcim, ktorý už nie je schopný dať nám najavo svoju prítomnosť v tele, ale ešte stále nás vníma napr. sluchom, teda počuje, aj keď už nevie odpovedať, alebo komunikovať očami, vie urobiť ešte nejaký nepatrný pohyb.
• Živá vôľa (Living will): Z angl. doslovne, živá vôľa.

tags: #bilogicke #potreby #paliativna