Grécka filozofia, neoddeliteľná súčasť gréckej kultúry, má hlboký a trvalý vplyv na súčasné spoločensko-vedné odvetvia a modernú vedu. Spolu s kresťanstvom a rímskym právom je považovaná za kľúčový pilier západnej civilizácie. Najdôležitejšou etapou jej vývoja je starogrécka filozofia, ktorá sa rozvíjala od konca 7. storočia pred Kr. až do roku 529 n. l., kedy bola zatvorená Platónska akadémia. Toto obdobie prinieslo nielen teoretické skúmanie univerza, ale aj hlboký záujem o človeka, jeho dušu a spôsob života.
Antická filozofia, vnímaná ako láska k múdrosti, odpradávna plnila úlohu nielen teoretického skúmania, ale aj praktickej starostlivosti o dušu. Hoci sa dnes uvažovanie o filozofii ako terapii nemusí javiť ako obvyklé, práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu človeka k svetu i sebe samému je mimoriadne dôležité.
Vznik a vývoj gréckej filozofie
Staroveká grécka filozofia vzniká vo východných kolóniách Anatólie (dnešné Turecko) a postupne sa rozšírila do väčších gréckych miest a ďalších kolónií. Časové rozpätie sa pohybuje od 7. storočia pred Kr. až po rok 529 n. l. Grécka filozofia sa začína rozvíjať v zložitej historicko-spoločenskej a kultúrnej situácii, charakterizovanej rozvojom remesiel, moreplavby a obchodu. Hospodársky rozmach súvisel najmä so zbohatnutím vrstvy remeselníkov a šírením medzimestského a medziostrovného obchodu v rámci Stredozemného a Čierneho mora. Grécka kolonizácia znamenala aj kultúrny a náboženský konflikt gréckeho myslenia a homérskeho náboženstva s orientálnymi kultúrami iných etník, čo malo značný vplyv na vznik filozofie.
Politický vývoj v gréckych kolóniách a metropolách (predovšetkým v Aténach) tiež ovplyvnil rozvoj filozofie. Po zlomení rodovej aristokracie bola tyrania odstránená a napríklad v Aténach došlo k jej nahradeniu demokratickou ústavou. Obdobie aténskej demokracie od polovice 5. storočia pred Kr. znamenalo vzostup klasickej gréckej filozofie a jej antropocentrického zamerania. Sloboda prejavu a stabilita ochrany osobných slobôd spolu s hospodárskym rozmachom zabezpečili priestor pre vyformovanie prvých filozofických škôl.
Na prudký rozvoj gréckej filozofie mali vplyv aj predfilozofické náboženské predstavy starovekých Grékov a ich mytológia. Hoci bolo mytologické videnie sveta pre Grékov závažným momentom, Grécko nemalo zriadenú pevnú a vplyvnú triedu či kastu kňazov, čo umožnilo slobodnejší rozvoj myslenia.
Starostlivosť o dušu v antickej filozofii
V najširšom slova zmysle možno všetko filozofické skúmanie chápať ako antický ideál starostlivosti o dušu (epimeleisthai sauton), hľadanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete. Už pri zrode antického filozofovania Sokrates považoval celé filozofické úsilie za formovanie a staranie sa o seba samého. Nielen Sokrates a Platón, ale aj rímski stoici, vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanosť, či epikurejci, hľadajúci blaženosť v hedoné, apatheii a ataraxii, sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešiť správnym životným postojom. Táto téma zdravého a správneho životného postoja charakteristická pre antický svet prekypovala najmä v stredovekom myslení, ktoré sa zameralo na eschatologické ciele človeka a trvalé dobro.
Antická filozofia, so svojím dôrazom na sebareflexiu a hľadaním zmyslu života, ponúka aj v dnešnej uponáhľanej dobe cenné podnety pre osobný rozvoj a starostlivosť o dušu. Myšlienky Sókratésa, Antisthena, Diogena zo Sinópé a ďalších antických mysliteľov rezonujú aj v súčasnom myslení a môžu byť inšpiráciou pre moderného človeka.
Sókratés: Filozofia ako starosť o seba a umenie lásky
Sokrates patrí medzi najlepších svetových filozofov. Svoje filozofické názory prezentoval vlastným spôsobom života, podľa ktorého vstupoval do rozhovorov a diskutoval, pričom sa usiloval ukázať pravú múdrosť a to, že múdry človek si uvedomuje svoju nevedomosť. Jeho heslom je: „Viem, že nič neviem.“ Od bežných ľudí sa odlišuje iba uvedomením si svojej nevedomosti. Sokrates pokladal za svoje poslanie výraz: „Poznaj seba samého.“ Sebapoznávanie sa preňho stalo privilegovaným spôsobom zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Hlásal potrebu starať sa o svoju dušu. K povahe duše patrí schopnosť byť dobrý. Tam, kde vládne rozum, napĺňa sa duša cnosťou, tam, kde je nevedomosť, dochádza k mravnému úpadku. Pri hľadaní dobra pomáha človeku akýsi vnútorný orgán, ktorý nazýva daimonion, riadiaci jeho skutky podľa poznania dobra.
Sokrates bol terapeut, ktorý dokázal ku každému človeku pristupovať individuálne, vedel vycítiť a vypozorovať, ako k človeku prehovárať tak, aby dokázal prijať svoje nedostatky a chyby. Bol príkladom toho, že „z krásnych rečí vzniká v duši sófrosyné“ (rozumnosť a umiernenosť), inými slovami, sebareflexia. „Sókratovská therapeia vyjadruje bytostný záujem o seba samého, a tým aj o druhých ľudí, ktorí vstupujú do nášho života.“
Sókratova výchovná metóda mala dve fázy: negatívnu, spojenú s výrokom „viem, že nič neviem“, a pozitívnu, ktorá ponúkala konkrétne poznatky. V prvej fáze Sokrates využíval elenchos, spochybňoval a vyvracal názory spolubesedníkov, viedol ich k „negatívnemu“ poznaniu. Táto forma výchovy bola protreptická, nabádajúca k istému spôsobu života, myslenia a konania. Druhá fáza sa zameriavala na praktický život a snažila sa podať odpoveď na otázku, aký paideutický vzor Sokrates ponúka svojim žiakom.
Sokrates - Filozof, ktorý vedel, že nič nevie - Veľkí grécki filozofi
Antisthenés: Filozofia ako osobný príklad a boj s vlastnými neresťami
Aj Antisthenés bol aktívnym filozofom, ktorý vychovával svojich spoluobčanov svojím osobným príkladom. Svoje myšlienky vyjadroval prostredníctvom homérskych predstáv, čím dokázal priblížiť filozofické ideály širšiemu publiku. Oproti Platónovým ideám postavil silu konkrétneho charakteru, ktorý sa nesmie spoliehať na večne pravdivé ideály vzdialené každodennému životu. Antisthenova filozofická výchova spočívala na stotožnení „námahy“ s „dobrom“. Skutočnú zmenu svojho života človek dosiahne len vtedy, ak sa ako Héraklés rozhodne bojovať s najsilnejšími netvormi sveta - so svojimi neresťami, s pohodlnosťou, so strachom a samoľúbosťou.
Diogenés zo Sinópé: Provokatér a bojovník za slobodu
Diogenés zo Sinópé, známy filozof, ktorý žil namiesto domu vo veľkom sude priamo na očiach verejnosti, bol veľkým provokatérom. Jeho životný štýl spočíval v troch hlavných zásadách: všetkým pohŕdať, nič nevlastniť a pred ničím sa nehanbiť. Jedinú výnimku predstavuje skutočné dobro, za ktoré Diogenés považoval sebestačnosť ako formu tej najdokonalejšej slobody. Týmto dokonalým stavom bola preňho autarkia, nezávislosť v zmysle sebestačnosti.
Celoživotné úsilie spočívajúce v osvojovaní si životných zásad, prostredníctvom ktorých sa stávame čoraz viac slobodnými, demonštrujú anekdoty o Kratétovi, Diogenovom žiakovi. Flachbartovej úvahy nás privádzajú k predstave nového typu humanitného učenca - verejného intelektuála, ktorý nemá žiadne súkromie, pretože svoje poslanie vychovávať spoločnosť realizuje prostredníctvom svojho života.
Ďalšou typickou črtou kynickej filozofie, ktorá súvisí s programovým „falšovaním obeživa“, je sloboda v zmysle vedieť povedať každému pravdu priamo do očí - parrhésia. Parrhésia musí byť (1) priama a úprimná, (2) pravdivá, (3) nebezpečná pre toho, kto ju praktizuje, (4) kritická voči adresátovi, ktorý ju prijíma a (5) povinná. Kynický život v pravde je performatívna múdrosť, viažuca sa na konkrétny čas a miesto, neprenosný poznatok, ktorý nemá univerzálnu platnosť, ale vzniká vždy idiosynkraticky.
Antická výchova a jej prepojenie s medicínou
V antickom Grécku bola prepojená telesná a duševná krása prostredníctvom konceptu kalokagatie, a tak bolo prepojené lekárstvo s pedagogikou, resp. s jej filozofickou podobou. V jednej verzii sa medicína vnímala ako liečenie tela, praktická manuálna činnosť odstraňujúca rôzne telesné choroby. V druhej verzii sa pracovalo s medicínou v zmysle, ktorý je v súčasnosti podobný psychoterapii, teda vnímala lekárstvo ako starostlivosť o dušu, ako therapeiu.
Zatiaľ čo najznámejší homérsky vychovávateľ Cheirón učí svojich žiakov ako pracovať rukami (pripravovať liečivé nápoje, ošetrovať telesné rany), Sókratés lieči svojich žiakov prostredníctvom logotherapeie, teda prostredníctvom dobre zvolených rečí. Sókratés vychováva svojich žiakov v zhode so známym delfským pravidlom gnothi seauthon, spoznaj seba samého. Filozof vedie žiakov k tomu, aby spoznali samých seba (svoje silné aj slabé stránky) a stali sa tak lepšími občanmi aténskej polis.
O množstve gréckych filozofov sa nám zachovali zmienky, že pôsobili ako lekári. Spomeňme si na Empedokla, ktorý svojím učením ovplyvnil hippokratovskú medicínu, alebo na Pythagora, ktorý vraj liečil žiakov prostredníctvom hry na lýre, či na Aristotela, ktorý ako člen významnej lekárskej rodiny zasvätil svoj život (okrem iného) aj biológii.
V Platónovom dialógu Faidón sa hovorí, že duša vzniká „dobrým naladením“, resp. „harmóniou“ telesných orgánov, čo pripomína ľudovú múdrosť „v zdravom tele, zdravý duch“. Antickí filozofi verili, že zdravé telo je nevyhnutne prepojené s dobrou dušou a tá je dobrá len vtedy, keď je správne „vyformovaná“ výchovou. Ak sa nedokážeme ovládať, ak nepotlačíme svoje malicherné ciele a nebudeme myslieť na prospech celej spoločnosti, v konečnom dôsledku ohrozíme svoje zdravie. Antickí vychovávatelia často odkazovali na príbehy známych postáv či na reálne alebo mytologické historky, ktoré poskytovali Grékom kontext, vďaka ktorému dokázali pochopiť svoje miesto v celku sveta. Mýty boli súčasťou náboženstva, každodenných rituálov a výchovy.
Filozofia ako spôsob života
Slovo filozofia pochádza z gréčtiny a bežne sa prekladá ako láska k múdrosti. Múdrosť pre starých Grékov nepredstavovala súhrn vedomostí, zručností, resp. informácií o určitom pozorovanom objekte. Bola najvyššou formou vedenia, porozumenia svetu a ľudského miesta v ňom. Filozofia predstavovala teoretický spôsob života, ako nazerania, vhľadu na to, ako veci skutočne sú (nie ako si ich človek predstavuje alebo chce, aby boli), bola sústredením sa na skúsenosť pravdy, smerovaním k Dobru, uskutočňovala v človeku areté - cnosť. Bola túžbou logu, myslenia po pravde, ktorú človek vyjadroval v reči a dialógu.
Vzdelávanie v antike kládlo dôraz na výchovu prostredníctvom dialógu, priateľstva a diskusie. Sokrates zdôrazňoval, že skutočným úžitkom filozofie je jej vplyv na spôsob života. Bol presvedčený, že človek sám od seba chce činiť dobro a ak koná zle, je to z nevedomosti. Vyzýval k starostlivosti o dušu a nazýval sa aj lekárom duše, ktorý prostredníctvom irónie pomáhal ľuďom poznať samých seba. Cieľom tohto úsilia bolo dosiahnutie eudaimónie - blahobytu duše.
Antropotechnika a homo artista: Starostlivosť o seba v posthumanistickej dobe
Sloterdijkova koncepcia filozofickej antropológie sa zameriava na tzv. antropotechniku ako techné tú biú, čo predstavuje „autoformatívnu činnosť“ založenú na sebavýchove a asketickom sebatréningu. Tento prístup má veľmi blízko k Diogenovej a Sókratovej filozofii, zdôrazňujúc potrebu neustáleho zdokonaľovania a formovania samého seba. Je dôležité, aby sa humanitné vedy stali zrkadlom nielen spoločnosti, ale aj sebe samým, podnecujúc k uvedomovaniu si a prehodnocovaniu potrieb a k starostlivosti o seba samého v neustále sa meniacom svete.
tags: #atnicka #filozofia #starostlivost #o #dusu