Telesné postihnutie je disciplína špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá edukáciou jedincov s chybami pohybového, nosného a nervového ústrojenstva, ako aj jedincov so zmenami v zdravotnom stave. Predmetom sú ciele, obsah, metódy a prostriedky edukácie týchto jedincov so zreteľom na špecifické osobitosti ich postihnutia.
Telesne postihnutý jedinec sa vyznačuje chybami pohybového, nosného a nervového ústrojenstva, ktoré spôsobujú poruchu jeho hybnosti. Telesné postihnutie môže byť vrodené alebo získané. Vrodené postihnutia vznikajú počas prenatálneho vývoja, zatiaľ čo získané postihnutia sú dôsledkom vonkajších faktorov po narodení. Klasifikácia telesného postihnutia ďalej rozlišuje, či je postihnutie spojené s poškodením centrálneho nervového systému (s mozgovým poškodením) alebo bez neho.
Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím predstavuje pre rodinu náročnú životnú situáciu, ktorá si vyžaduje rozsiahlu starostlivosť, podporu a prispôsobenie sa novej realite. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na problematiku telesného a zdravotného postihnutia u detí, jeho definíciu, typy, príčiny, možnosti edukácie, podpory a psychologické aspekty starostlivosti.
Definícia a kategorizácia zdravotného postihnutia
Slovenská legislatíva síce nepozná presnú definíciu pojmu "osoba so zdravotným postihnutím", avšak zdravotné postihnutie možno chápať ako akúkoľvek duševnú, telesnú, dočasnú, dlhodobú alebo trvalú poruchu či handicap, ktorý osobám so zdravotným postihnutím sťažuje prispôsobovanie sa bežným nárokom života. Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím definuje osoby so zdravotným postihnutím ako osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými. Vznik a existencia zdravotného postihnutia predstavuje sociálnu udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje život každého človeka.
Za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím (ďalej len osoba s ŤZP) sa považuje fyzická osoba, ktorá má ťažké zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 1 zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré z hľadiska predpokladaného vývoja bude trvať dlhšie ako 12 mesiacov.
Typy telesného postihnutia
Telesné postihnutie predstavuje rozsiahlu kategóriu, ktorá zahŕňa rôzne stavy ovplyvňujúce pohybové, oporné a nervové ústrojenstvo človeka. Tieto stavy môžu byť vrodené alebo získané. Medzi hlavné typy patria:
Vrodené telesné postihnutia
Vznikajú v dôsledku porúch vývinu zárodku počas prvých týždňov tehotenstva alebo v dôsledku mozgového poškodenia.
Detská mozgová obrna (DMO)
Je najčastejšou príčinou telesného postihnutia a zapríčiňuje poruchu hybnosti. Perinatálne (pôrodné) činitele môžu zohrávať úlohu, napríklad nedostatok kyslíka u detí oživovaných viac ako 10 minút. Formy DMO zahŕňajú spastické (diparetická, hemiparetická, kvadruparetická) a nespastické (hypotonická, dyskinetická). K DMO sa často pridružujú aj iné poruchy, ako sú poruchy telesného vývinu, intelektových schopností, epilepsia, poruchy zraku, sluchu, učenia, reči, problémy s dýchaním a obmedzenie sociálnych kontaktov.
Dysmélie
Sú poruchy vo vývine končatín, ktoré vznikajú medzi 20. až 46. dňom tehotenstva pôsobením vonkajších (exogénnych) činiteľov, ako je žiarenie, lieky, nedostatok kyslíka a pod. Druhy dysmélií zahŕňajú améliu (chýba celá končatina) a fokoméliu (tulenia ruka - chýba rameno i predlaktie).
Rázštep chrbtice
Pri tomto postihnutí ide o porušenie uzáveru embryonálnej neurálnej trubice, kedy na určitom mieste chýba stavec a medzistavcová platnička. Dochádza k narušeniu obalu miechového nervu a kože. Porucha vzniká v prvých štyroch až šiestich týždňoch tehotenstva. Postihnuté dieťa neudrží moč, stolicu, koža je necitlivá a náchylná k preležaninám. Príčinou vzniku môže byť dedičnosť, alebo exogénne (vonkajšie) činitele ako lieky, hormonálne poruchy, nedostatok vitamínov.
Získané telesné postihnutia
Vznikajú v dôsledku úrazu, zápalových a degeneratívnych ochorení mozgu, miechy a pod. Môžu sa prejavovať rôznymi spôsobmi.
Amputácie
Oddelenie časti, či celej končatiny od tela. Príčiny amputácií môžu byť úrazy (dopravné, pracovné, v domácnosti), zhubné nádory končatín, alebo chorobné zmeny končatín z cievnych alebo metabolických príčin. Anatomické straty sa nahrádzajú protézami.
Svalové ochorenia
Napríklad progresívna svalová dystrofia, čo je degeneratívny rozpad svalstva, pričom príčinou je chromozómová porucha.
Perthesova choroba
Choroba má neznámy pôvod. Vzniká v kojeneckom veku, inokedy alebo sa objavuje okolo piateho roku alebo i neskôr. Zápalový proces poškodzuje hlavicu stehennej kosti, ktorá stráca pevnosť a pod tlakom sa deformuje. Pohyby sú spočiatku ľahko obmedzené, dieťa sa sťažuje na bolesť v bedrách, začína krívať, často odpočíva, neskôr odmieta chodiť. Liečba vyžaduje úplný pokoj na lôžku.
Úrazy miechy
Sprevádza ich znížená mobilita (schopnosť hýbať sa) až imobilita (neschopnosť pohybu). Ďalšie dôsledky úrazov miechy zahŕňajú parézy - čiastočné ochrnutia, plégie - úplné ochrnutia, problémy s ovládaním zvieračov, problémy s dýchaním, problémy až neschopnosť hrýzť a prehĺtať.
Úrazy mozgu
Môžu zahŕňať otras mozgu, pomliaždenie mozgu, krvácanie do mozgu.
Špecifiká edukácie telesne postihnutých
Edukácia telesne postihnutých si vyžaduje špecifický prístup zohľadňujúci individuálne potreby a možnosti každého jedinca. Pohybová výchova, ktorá vychádza z kinezioterapie, je kľúčová. Zameriava sa na rozvoj jemnej motoriky (rúk, prstov, manipulačná schopnosť), rozvoj hrubej motoriky (sedenie, lezenie, otáčanie, státie, chôdza) a koordináciu pohybových návykov.
Zásady pohybovej výchovy zahŕňajú zásadu vývinu (rešpektovať prirodzený rozvoj hybnosti), zásadu reflexnosti (pri nácviku pohybových zručností treba upraviť polohu dieťaťa tak, aby bolo pri všetkých úkonoch uvoľnené) a zásadu rytmizácie (rytmus má priaznivý vplyv pri nácviku pohybových aj rečových zručností). Vhodné je rytmizovať pohyby aj reč pomocou riekaniek, spevu, hudby a pod. Odporúča sa podávať tenisové loptičky, tlieskať, rytmicky kráčať podľa riekaniek, pesničiek.
Okrem pohybovej výchovy je dôležitý aj rozvoj poznávacích procesov (pociťovanie, vnímanie), rozvoj psychických procesov (pamäť, pozornosť, predstavivosť, myslenie, reč) a rozvoj sebaobslužných návykov a manipulačných schopností. Sebaobsluha zahŕňa činnosti ako stolovanie (jedenie, pitie), obliekanie, hygienické návyky (umývanie, utieranie rúk, tváre). Manipulačné schopnosti zahŕňajú uchopenie, položenie, ukladanie predmetu, presýpanie, vysýpanie drobných materiálov a prelievanie tekutín.
Výchova rozvíjania hudobných schopností má zdravotný význam (pomáha uvoľňovať svalové napätie, aktivizuje dieťa k pohybu) a výchovný význam (umožňuje rozvíjať hudobnosť dieťaťa, sluchové vnemy, pozornosť). Rozvoj výtvarných schopností rozvíja spontánnu tvorivosť, vyvoláva radosť z výtvarného prejavu a zároveň prispieva k rozvoju vnímania, myslenia a motoriky ruky. Uplatňuje sa čmáranie, maľovanie, modelovanie.
Dôležitá je aj výchova k citovej a sociálnej adaptácii dieťaťa, ktorá posilňuje pocit istoty, rozvíja vzťah k deťom a ku kolektívu a pestuje lásku a sympatiu k človeku. Výchova k akceptovaniu telesného obmedzenia so snahou o jeho prekonanie je kľúčová. Akceptovanie postihnutia vedie postihnutého k praktickému využitiu všetkých zostávajúcich životných možností a obmedzení. V rodinách s postihnutým dieťaťom sa často uplatňuje nadmerne ochranný štýl výchovy, ktorý vedie k nesamostatnosti, ťažkej prispôsobivosti a pasivite dieťaťa. Najvhodnejší je láskyplný a primerane vyžadujúci prístup rodičov.
Mentálne postihnutie u detí
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina.
Mentálna retardácia /retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň.
Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika
* Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.* Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskorenie sa prejavuje vo vývine motorických zručností, hlavne reči, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývinu. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.* Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružujú iné postihnutia, napr. epilepsia, neurologické, telesné a ďalšie duševné poruchy. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopností je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. V najťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím
Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy združovaním znakov rôznych predmetov, predmety tak strácajú originalitu, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav.
U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí
Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.
Viacnásobné postihnutie: Komplexná výzva
Jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím (VNP) predstavujú špecifickú skupinu, ktorej podpora a vzdelávanie si vyžaduje komplexný a individuálny prístup. V zahraničnej literatúre sa stretávame s rôznymi termínmi, napríklad v anglickej literatúre sa používa termín "profound intellectual and multiple disabilities" alebo "profound and multiple learning difficulties". Tento termín označuje osoby s hlbokým mentálnym postihnutím, ktoré je kombinované s ďalšími postihnutiami, ako sú zmyslové, telesné postihnutia, epilepsia, autizmus alebo iné zdravotné komplikácie. Títo jednotlivci majú IQ 24 alebo menej a úroveň ich kognitívnych funkcií zodpovedá senzoricko-motorickému štádiu vývinu. Štandardizované testy nie sú vhodné na validné zistenie ich intelektovej kapacity. V nemeckej literatúre sa používa termín "schwere/schwerste (mehrfach) Behinderung" (ťažké/najťažšie viacnásobné postihnutie), ktorý označuje kombináciu dvoch a viacerých závažných postihnutí.
Viacnásobné postihnutie je definované rôzne. Márkusová definuje VNP ako prítomnosť dvoch a viacerých hlavných príznakov (postihnutí), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne. Vašek charakterizuje VNP ako "multifaktoriálny, multikauzálny a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí, či narušení". Ich interakciou a prekrývaním vzniká synergický efekt, ktorý vytvára novú kvalitu postihnutia. Vašek rozlišuje ľahké a ťažké viacnásobné postihnutie. Cieľom pri ľahkom VNP je dosiahnuť relatívne samostatný a nezávislý život s minimálnou mierou podpory.
Edukácia osôb s VNP
Edukácia VNP je výchovné a vzdelávacie pôsobenie na žiaka s VNP s cieľom dosiahnuť stav jeho relatívnej vychovanosti a vzdelanosti. Proces edukácie je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a potreby jednotlivcov. Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote.
Špeciálne metódy edukácie VNP zahŕňajú metódu viacnásobného opakovania, metódu nadmerného zvýraznenia informácie, metódu zapojenia viacerých kanálov, metódu optimálneho kódovania a metódu intenzívnej spätnej väzby. Edukácia VNP prebieha v triedach C-variantu špeciálnej základnej školy, kde sa vzdelávanie uskutočňuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Štátny vzdelávací program pre žiakov s VNP vymedzuje špecifiká vzdelávania a požiadavky na komplexnú odbornú starostlivosť.
Technické prostriedky a interaktívne pomôcky
Technologické pomôcky môžu byť účinné pri rozvoji schopností detí s postihnutím. Ovládače sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s VNP dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich. Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie.
Komunikátory slúžia ako prostriedok alternatívnej a augmentatívnej komunikácie u jednotlivcov s obmedzenými možnosťami vyjadrovania. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči.
Interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnosti: Snoezelen miestnosti sú multisenzorické prostredia určené na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností. Vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom stimulujú všetky zmysly.
Nové programy práce so žiakmi s VNP
Program W. Strassmeiera je screeningový a zároveň podporný program, ktorý obsahuje niekoľko na seba nadväzujúcich krokov a vzťahuje sa na 5 základných oblastí vývinu: jemná motorika, hrubá motorika, sebaobsluha a sociálny rozvoj, myslenie a vnímanie, reč.
Bazálna stimulácia je koncepcia podpory ľudí v krízových životných situáciách, u ktorých sú výmenné a regulačné kompetencie značne znížené alebo trvalo obmedzené. Je to forma celostnej, na telo sa vzťahujúcej komunikácie u ľudí s výraznými obmedzeniami.
Snoezelen možno definovať ako navodenie pohody a pocitov upokojenia prostredníctvom multisenzorického podnecovania. Realizuje sa v špecificky upravenom prostredí s hudbou, zvukmi, svetelnými efektmi, vôňami a rôznorodými predmetmi.
Hluchoslepota ako špecifická forma VNP
Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutie patrí hluchoslepota. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou. Hluchoslepota prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú. Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta, je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami.
Psychologické aspekty starostlivosti o dieťa s postihnutím
Starostlivosť o dieťa s postihnutím predstavuje pre rodičov stresujúcu situáciu, s ktorou sa vyrovnávajú odlišne. Narodenie postihnutého dieťaťa predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj pre blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím.
Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou, ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.
Emocionálne prežívanie rodičov
Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujúce objektívne dané možnosti. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti.
Fázy vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa
Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz:
- Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením.
- Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu.
- Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny.
- Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo.
- Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie.
- Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho života.
