Starobný dôchodok, dnes považovaný za samozrejmosť, je relatívne nedávnym výdobytkom sociálneho pokroku. Na Slovensku, v prvej Československej republike, sa prví, ktorí si ho mohli nárokovať, stali štátni zamestnanci. Pred sto rokmi sa výraz „odpočivné“ používal na označenie starobného dôchodku alebo penzie.
Poslanci ľudovej strany predložili v československom parlamente návrh zákona, aby duchovní mali nárok na „odpočivné“, podobne ako už mali niektoré kategórie štátnych úradníkov, predovšetkým učitelia. Slovensko bolo prevažne agrárnou krajinou, na rozdiel od Česka, kde sa priemysel značne rozvinul už za Rakúsko-Uhorska. Preto agrárna strana intenzívne presadzovala „odpočivné“ pre deputátnikov, nádenníkov a vôbec poľnohospodárskych robotníkov.
Historické korene dôchodkového zabezpečenia
Najväčšia reformátorka spomedzi Habsburgovcov Mária Terézia zaviedla takzvané penzijné normály. Následne bol vydaný dekrét o penzijnom systéme pre štátnych úradníkov, ktorí „sa najmenej po desiatich rokoch uspokojivej služby stali neschopnými práce“ a pre ich pozostalých. Jozef II., syn Márie Terézie, vydal dekrét o dôchodkovom zabezpečení vojakov a zriadil penzijný fond pre profesorov univerzít a gymnázií.
Z spomienok slovenských vzdelancov 19. storočia sa dozvedáme, aké boli vtedajšie penzie. Učiteľ spisovateľa Jozefa Gregora-Tajovského na ľudovej škole dostával desať zlatých mesačne. Do dôchodku odišiel okolo roku 1860. Ako neskôr spomínal, za šesť zlatých mohol celý mesiac obedovať v hostinci U čierneho leva. Už o trinásť rokov neskôr by mu šesť zlatých stačilo ledva na dva obedy. Po krachu viedenskej burzy v roku 1873 zavládla v krajine veľká drahota.
Vplyv nemeckých sociálnych reforiem
Starobné dôchodky učiteľom a ďalším štátnym zamestnancom vzrástli až v roku 1896. „Odpočivné“ predstavovalo po novom 40 % priemerného platu za 10 rokov služby a 2 % navyše za každé ďalšie dva odslúžené roky. V tom čase už Rakúsko-Uhorsko preberalo nemecké skúsenosti z uplatňovania sociálnych reforiem, ktoré zaviedol „železný kancelár“ Otto von Bismarck.
Vďaka Bismarckovi vznikli prvé zásady povinného starobného poistenia. Výška dôchodku sa odvíjala od dĺžky poistenia. Nárok na dôchodok však vznikal poistenému zamestnancovi v nemeckom priemysle až od veku 70. rokov, ktorého sa koncom 19. storočia dožil málokto. Továrenský robotník sa po tridsiatich rokoch musel zodrať. Pracovalo sa od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, aj v nedeľu ráno dve hodiny.
Pruský priemyselník Carl Ferdinand von Stum-Halberg, ktorý takisto radil Bismarckovi, bol presvedčený, že jeho baníkom a hutníkom to bude stačiť. Nemecký ríšsky snem však prijal v roku 1889 značne okresanú podobu pôvodného návrhu zákona, ktorý doplnil o nové ustanovenia. Štát už nemusel platiť tretinu poistného, ale fixných 50 mariek ročne na jednu penziu. Neprešla ani navrhovaná výška platieb bez ohľadu na príjmy zamestnanca.
Namiesto toho začal fungovať systém progresívnych príspevkov, vypočítaných na základe štyroch (neskôr piatich) samostatných príjmových kategórií. Starobný dôchodok sa však aj podľa upravenej a prijatej predlohy zákona mal vyplácať skutočne až po dosiahnutí veku 70 rokov. Aj preto sa stal predmetom ostrej kritiky odborových zväzov a sociálnych demokratov. Odborníkmi na sociálne reformy je však dodnes považovaný za pokrokový čin.
Zavedenie dôchodkového poistenia v Rakúsko-Uhorsku
V roku 1901 prišla Viedeň s návrhom vládneho zákona o penzijnom poistení pre štátnych zamestnancov. Parlament ho schválil až o päť rokov neskôr a začal platiť v roku 1909. Na rozdiel od nemeckého systému sa však starobný dôchodok priznával mužom už od veku 60 rokov, ak sa podieľali na poistení aspoň 40 rokov. Kurz na rozšírenie sociálnych a pracovných práv robotníkov však čoskoro zvrátila prvá svetová vojna.
Zákon o vojnových úkonoch zakotvil vojenskú právomoc nad zamestnancami a obmedzil pôsobnosť živnostenského zákona. Samostatná Československá republika v prvých rokoch po svojom vzniku nadväzovala na sociálne zákonodarstvo bývalej monarchie - na Slovensku na uhorské právne normy a v Česku na rakúske.
Na ceste k PRVEJ SVETOVEJ VOJNE
Penzijné poistenie v prvej Československej republike
Zákon o penzijnom poistení sa stal predmetom odbornej i verejnej diskusie na jeseň 1923, parlament ho však schválil až v nasledujúcom roku. Profesor Engliš bol za to, aby finančné prostriedky na sociálne opatrenia štátu plynuli v značnej miere z príjmov a majetku najbohatších vrstiev. Engliš bol v čase prijímania zákona o penzijnom poistení poslancom za Národno-demokratickú stranu.
Zámer vlády zaťažiť firmy platbami do penzijného systému za ich zamestnancov narazil na odpor veľkopodnikateľov. Výsledkom diskusií bola kompromisná legislatívna úprava. Zákon sa netýkal roľníkov, živnostníkov ani slobodných povolaní. Povinné náklady na starobné dôchodky, ktoré v prípade robotníkov vyplácala Ústredná sociálna poisťovňa, niesli spolovice poistenci a spolovice ich zamestnávatelia.
Rozdelenie poistencov a výška dôchodkov
Poistencov rozdelili podľa výšky miezd do desiatich tried a podľa toho stanovili odvody aj dávky. Zákonodarca stanovil odchod do dôchodku na 65 rokov. Továrenskí robotníci v tom čase zarábali v priemere okolo 600, baníci 940 a úradníci približne 1 400 korún. Po 20 rokoch platenia poistného mal robotník nárok na 200, ale úradník až na 800 korún dôchodku.
| Kategória zamestnania | Priemerná mzda (Kčs) | Dôchodok po 20 rokoch (Kčs) |
|---|---|---|
| Robotník | 600 | 200 |
| Baník | 940 | N/A |
| Úradník | 1400 | 800 |
Roľníci a poľnohospodárski robotníci museli na starobu šetriť sami. Napriek tomu bol zákon viackrát novelizovaný. Nespokojní s ním boli najmä „staropenzisti“, ktorí odišli do dôchodku ešte pred vznikom ČSR a penzia im bola vymeraná podľa starých uhorských noriem. Senátor Teodor Wallo zo Zvolena ich nazval „štátnymi sirotami“. Poberali výrazne nižšie dôchodky ako ich mladší kolegovia.
Zvýšenie invalidných dôchodkov v roku 1920
Zákon č. 142/1920 Zb. z. a nar. a nariadenia č. 363/1922 Zb. z. a n. upravovali invalidné dôchodky. V doterajšej výške boli ponechané invalidné dôchodky pre invalidov z času pred 14. marcom 1939. V prípade invalidov podľa ods. 17 zák. č. 39/1922 Zb. z. a nar. ktorí padli do zajatia po 14. marci 1939, sa vyplácalo 1200 Kčs, resp. 1800 Kčs ročne.
Rodinný príplatok zostal na percentuálnej výške ustálenej zákonom č. 10 zákona č. 142/1920 Zb. z. a nar. Bol tiež príplatok pre študujúce deti. V ods. 1. zákona č. 142/1922 Zb. z. a n. sa zvýšila suma zo 400 Kčs ročne na 720 Kčs ročne iba u sirôt, ktorých otec zomrel, stal sa nezvestným alebo padol do zajatia po 14. marci 1939.
Pravidlá sa vzťahovali aj na pomer zamestnanecký. Ustanovenie odseku 2 § 19 zákona č. 39/1922 Zb. z. a n. upravovalo podobné prípady. Doterajšie predpisy § 25 zák. č. 1920 Zb. z. a nar. vysvetľovali 75% pracovnú neschopnosť ako podklad. Celková suma nesmela presahovať 2400 Kčs.
Charitatívna a dodatočná starostlivosť
Charitatívna starostlivosť doteraz prevádzaná bola usmerňovaná len ministerskými výnosmi. Na Slovensku dosiahli v roku 1920 náklady na podporu vojnových poškodených 2,5 milióna korún, potom však suma stále klesala (v roku 1932 ešte 624 000 Kčs, až na 134 000 Kčs v roku 1938).
Štátny rozpočet na tento účel preliminoval len sumu 80 000 Kčs. Vládnym nariadením č. 424/1919 Zb. a n. bolo zriadené Česko-slovenské vojenské invalidné fondy, ktoré počas vojny 1914 - 1918 mali podporovať vojnových poškodencov v núdzi. Fond disponoval podielom v štátnych dlhopisoch v nominálnej hodnote 848 500 Kčs. Z pohľadávok bývalej uhorskej krajinskej komisie, podporujúcej vojnou poškodených, sa nazbierala suma asi 150 000 Kčs v prospech vojenských poškodencov.
Možno tiež očakávať od jednotlivcov a korporácií rôzne venovania, dary, odkazy a zbierky na tento účel. Ak sa invalidita zvýšila a postihnutý potrebuje väčšiu pomoc, súčasné ustanovenia nič nemenia. Zriadením domovov vojenských invalidov bolo bývalé ministerstvo vojny zodpovedné za túto starostlivosť, avšak bez podrobných predpisov, len na základe ministerských výnosov.
Menová politika a jej vplyv na hodnotu dôchodkov
Po nástupe Márie Terézie na trón platila v monarchii naďalej toliarová mena upravená menovou reformou Leopolda I. z roku 1659, s ďalšími úpravami z rokov 1680 a 1693. V prvých rokoch jej panovania však trpel peňažný systém monarchie nadmerným dovozom menej hodnotných cudzích mincí a vývozom kvalitnejších domácich mincí do cudziny.
Zabrániť tomu mohlo iba zníženie obsahu striebra v novo razených rakúskych minciach, čo sa uskutočnilo v troch krokoch v rokoch 1744, 1748 a 1750. Týmto sa zaviedla tzv. 20-zlatová mena. V roku 1753 prijalo 20-zlatový menový základ Bavorsko a ďalšie nemecké štáty, čo viedlo k premenovaniu na konvenčnú, t.j. zmluvnú menu.
Zavedenie papierových peňazí a inflácia
V roku 1762 nasledovala ďalšia významná zmena sústavy platidiel - zavedenie papierových peňazí - bankocetlí. Plnili predovšetkým úlohu nezúročiteľných obligácií štátnej pôžičky na úhradu nákladov na vedenie sedemročnej vojny. Mohli sa ale používať aj ako platidlo. Ich hodnotová skladba (5, 10, 25, 50 a 100 zlatých) však prezrádzala, že pôvodne nemali slúžiť na bežné platby, ale len na transakcie majetných ľudí.
Na financovanie koaličných vojen boli v rokoch 1784 a 1796 vydané ďalšie dve emisie bankocetlí. Emisia z roku 1796 už v obehu celkom zastúpila strieborné mince, ktoré sa v tom čase takmer prestali raziť a zmizli z obehu. Bankocetle preto dostali nútený obeh. V dôsledku dlhých vojen sa v druhej polovici 90. rokov 18. storočia rozbehla inflácia.
Na ceste k PRVEJ SVETOVEJ VOJNE
Štátny bankrot a menová náprava
V marci 1811 Rakúsko vyhlásilo štátny bankrot. Hodnota bankocetlí a medených mincí klesla na 1/5. Ich majitelia tak stratili 80% hodnoty svojich peňazí. Znehodnotené bankocetle v roku 1811 nahradili papierové peniaze nazvané výplatné listy (šajny). 1 zlatý v šajnoch sa rovnal 5 zlatým v bankocetliach, avšak skutočné znehodnotenie bolo oveľa väčšie (približne 10:1 - 12:1).
K náprave meny mohla habsburská monarchia pristúpiť až po skončení napoleonských vojen. Na tento účel vznikla v roku 1816 Rakúska cedulová banka, neskôr premenovaná na Rakúsku privilegovanú národnú banku. Tá mala vydávať bankovky znejúce na zlaté konvenčnej meny, kryté až zo 76% striebornými mincami. Postupne banka sťahovala z obehu šajny a menila ich v pevnom pomere 250 zlatých šajnov za 100 zlatých konvenčnej meny v svojich bankovkách.
Korunová mena a rozpad Rakúsko-Uhorska
V roku 1892 bolo rozhodnuté zaviesť novú menovú jednotku s polovičnou hodnotou - korunu delenú na 100 halierov. Podľa zákonov 125 - 130 z 11. 8. 1892 obsahovala 0,30487 g zlata. Zlato sa malo pôvodne raziť len 10- a 20-korunáky, v roku 1908 však boli zavedené aj 100-korunáky. Sústavu mincí ďalej tvorili medené 1- a 2-haliere, niklové 10- a 20-haliere a strieborné koruny.
Prechod na korunovú menu trval dlho. Väčšinu mincí rakúskej meny sa podarilo stiahnuť do roku 1898, no strieborné zlatky prežili rozpad monarchie (v ČSR platili do r. 1928). Prvé bankovky korunovej meny sa objavili až v roku 1901. Naopak, posledné papierové peniaze rakúskej meny prestali obiehať až v roku 1910.
Dôsledky 1. svetovej vojny a vznik ČSR
Hneď po vyhlásení vojny však Rakúsko-Uhorská banka dostala povinnosť úverovať štát a utajovať svoje hospodárenie. Od jari 1915 sa postupne zavádzal prídelový systém na potraviny. Rástli ceny a množstvo obeživa. Naopak hodnota koruny na zahraničných burzách klesala. Z obehu rýchlo zmizli zlaté a strieborné mince a ich razba bola zastavená.
Nástupnícke štáty na svojom území zachovali platnosť rakúsko-uhorskej meny. Československo sa začalo menovo osamostatňovať v novembri 1918. Obmedzilo činnosť Rakúsko-Uhorskej banky na svojom území a platobný styk s ostatnými nástupníckymi štátmi. Od 3. do 12. marca 1919 menu oddelilo okolkovaním 10-, 20-, 50-, 100- a 1000-korunáčok a stiahnutím 25- a 200-korunáčok a 10-korunáčok vzoru 1904.