Byť rodičom je jedným z najnáročnejších, ale zároveň najkrajších a najnaplňujúcich "zamestnaní". Tým, že rodičia privedú na svet dieťa, preberajú na seba aj veľkú zodpovednosť pri starostlivosti o neho a pri jeho výchove. Výchova a starostlivosť o deti sú v absolútnej kompetencii rodičov. Niekedy však nastanú prirodzene situácie (rôzne fázy vývinu dieťaťa, nástup do školy, puberta) alebo sa objaví nejaká životná kríza (úmrtie v rodine, rozvod rodičov), kedy sa rodičia potrebujú poradiť, obrátiť na odborníkov a vhodná je pre nich aj pomoc či podpora štátnych inštitúcií. Tento článok sa zaoberá situáciou, keď deti odmietnu starostlivosť o svojich rodičov, a aké povinnosti a práva s tým súvisia v kontexte slovenského práva.
Rodičovské práva a povinnosti: Základné východiská
V zásade každému rodičovi dieťaťa (bez ohľadu na to, či sú rodičia rozvedení alebo manželia, či žijú spolu ako druh a družka, alebo spolu nežijú), patria zo zákona rodičovské práva a povinnosti (článok 4 zákona o rodine). Právny základ rodičovských práv a povinností nájdeme upravený v § 28 a nasl. Zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“). Väčšina z týchto práv a povinností (napr. zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku, starostlivosť o jeho výživu) majú rodičia do okamihu, kým ich dieťa dosiahne plnoletosť (Zákon o rodine napr. výslovne uvádza medzi rodičovské práva a povinnosti „zastupovanie maloletého dieťaťa“ alebo „správa majetku maloletého dieťaťa„). Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Rozvod manželov ich nezbavuje ich rodičovských práv a povinností voči ich maloletým deťom. Aj napriek rozvodu manželstva stále platí, že „rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine, ďalej ako „ZR“).“ Podľa § 28 ods. V rámci rozhodnutia o rozvode súd rieši aj otázku úpravy (t. j. optimálneho nastavenia) rodičovských práv a povinností na obdobie po rozvode. Do jednotlivých práv rodičov voči ich dieťaťu môže súd zasiahnuť a upraviť ich výkon (napr.
Formy osobnej starostlivosti o maloleté dieťa
Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej ako „Zákon o rodine“) upravuje tri hlavné formy osobnej starostlivosti o maloleté dieťa:
- Výlučnú osobnú starostlivosť jedného z rodičov: Dieťa je zverené do starostlivosti jednému z rodičov, ktorý zabezpečuje jeho každodennú výchovu, bývanie, stravovanie a ostatné bežné záležitosti. Druhý rodič je povinný prispievať na výživu maloletého dieťaťa a je oprávnený na styk s maloletým dieťaťom. Rodičovské práva a povinnosti oboch rodičov ostávajú zachované aj za podmienky, že dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. Pokiaľ by malo dôjsť k významnému rozhodnutiu v živote dieťaťa, ako je napríklad zmena školského prostredia alebo presťahovanie do zahraničia, je potrebný aj súhlas druhého rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Zachovanie rodičovských práv a povinností sa prejavuje aj v povinnosti rodiča, ktorému bolo dieťa do osobnej starostlivosti zverené, informovať druhého rodiča o otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, napríklad zdravotný stav, školské výsledky, a podobne. Ani vyživovacia povinnosť druhého rodiča však nekončí iba zaplatením výživného, nakoľko výživné slúži len na zabezpečenie bežných potrieb dieťaťa.
- Striedavú osobnú starostlivosť: Starostlivosť o maloleté dieťa je zabezpečovaná striedavo oboma rodičmi, ktorí sa obaja podieľajú na jeho výchove, vzdelávaní a každodennej starostlivosti. Obvykle dochádza k striedaniu v pravidelných intervaloch, napríklad v týždňových alebo dvojtýždňových. Podmienkou striedavej osobnej starostlivosti je schopnosť rodičov dohodnúť sa na výchove, zabezpečenie stabilného prostredia v oboch domácnostiach, vhodný vek a psychická vyspelosť dieťaťa. Významnú úlohu zohráva aj geografická dostupnosť školských či predškolských zariadení, teda aby dieťa nemuselo dochádzať do dvoch rôznych vzdelávacích inštitúcií, avšak sú aj také prípady, kedy dieťa v dôsledku striedavej osobnej starostlivosti dochádza do dvoch škôl v závislosti od toho, ktorý rodič aktuálne osobnú starostlivosť aktuálne zabezpečuje. Ďalšiu podmienkou je spôsobilosť oboch rodičov vychovávať dieťa, ďalej to, že o osobnú starostlivosť majú záujem obaja rodičia, striedavá starostlivosť musí byť v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, ako aj to, že mu zaistí všetky jeho potreby.
- Spoločnú osobnú starostlivosť: Bola do Zákona o rodine zavedená novelou s účinnosťou od 01.01.2023. Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia tejto formy starostlivosti je záujem a súhlas oboch rodičov s takouto formou, čo je rozdiel so striedavou osobnou starostlivosťou, kde súd vykoná dokazovanie o jej vhodnosti pre maloleté dieťa, pokiaľ o ňu prejaví záujem aspoň jeden z rodičov. Opäť pri takejto forme starostlivosti musí opäť naplnený najlepší záujem maloletého dieťaťa a musia byť zaistené jeho potreby. Na rozdiel od striedavej osobnej starostlivosti, vo výroku súdu nie je vymedzené časové ohraničenie, kedy sa dieťa nachádza u toho-ktorého rodiča, ale toto je ponechané na dohode rodičov. Pri tejto forme starostlivosti je teda zdôraznená rovnocenná participácia rodičov na výchove maloletého dieťaťa.
Právo rodiča na informácie a styk s dieťaťom
Rodiča je možné rodičovských práv pozbaviť alebo obmedziť len na základe rozhodnutia súdu (§ 38, § 39 zákona o rodine). To, že rozsudkom o rozvode a úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom (prípadne neodkladným opatrením) bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov ešte neznamená, že druhý rodič stratil svoje rodičovské práva. Záverom uvádzame, že rodič, ktorému neboli informácie poskytnuté zo strany preferenčného rodiča (ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti), by sa mohol domáhať informovania voči druhému rodičovi aj súdom (§ 24 ods. Čl. §25 ods. 4 zákona o rodine „Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Výpočet „podstatných“ vecí nie je taxatívny. V zásade to teda znamená, že v prípadoch, že keď jeden z rodičov zastupuje dieťa v bežných veciach, nie je nevyhnutné vyjadrenie druhého rodiča. Ak však ide o podstatnú vec, treba sa spýtať druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí. Pokiaľ by druhý rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky na postup podľa § 35 zákona. (2) Ak rodičovské práva a povinnosti nemôže vykonávať ani jeden z rodičov alebo ak súd rozhodol podľa § 38 ods. Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Pri rozvode manželstva je súčasťou rozsudku aj úprava styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, s dieťaťom. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo zakáže (§ 25 Zákona o rodine).
Dieťa má v zmysle medzinárodných dohovorov právo byť v kontakte (právo styku) s oboma rodičmi, rovnako ako má každý rodič právo byť v kontakte s vlastným dieťaťom, bez ohľadu na to, či rodičia dieťaťa žijú spolu alebo oddelene. V prípade, že dôjde k rozchodu, odluke alebo rozvodu rodičov, mali by mať obaja rodičia aj naďalej možnosť zapájať sa do výchovy dieťaťa. V prípade zverenia dieťaťa do starostlivosti iba jednému z rodičov by mal byť nastavený rozumný režim kontaktov dieťaťa s rodičom, ktorý ho nemá zverené do starostlivosti, prípadne aj s inými blízkymi osobami (napr. star...
Rokmi sa stalo nepísaným pravidlom, že rodič, ktorému súd po rozpade rodiny zverí dieťa do osobnej starostlivosti, žije v presvedčení, že nad svojim potomkom získal absolútnu právomoc a že môže určovať režim stretávania sa s druhým rodičom alebo dokonca to, či sa vôbec s druhým rodičom dieťa stýkať bude. Je to fatálny omyl. Škodí dieťaťu a spôsobuje na jeho psychike často nenapraviteľné chyby, ktoré sa - žiaľ - prejavia až oveľa neskôr. Vo forme rôznych psychosomatických porúch alebo psychosociálnych anomálií. Dobrý rodič dbá o to, aby dieťa malo dostatočný vzťah s tým druhým, ktorý dieťa nemal zverené do osobnej starostlivosti. Znie to možno paradoxne, ale tá matka, ktorá pestuje dobrý vzťah dieťaťa k otcovi, si vytvára u svojho potomka veľmi silnú lásku k sebe samej.
Nebezpečným predsudkom je prax, podľa ktorej si mnohí styk, vymedzený súdom, interpretujú ako situáciu, že mimo vymedzený čas druhý rodič nemá právo byť s dieťaťom. To však nie je nijaká pravda! Aj druhý rodič má všetky práva a povinnosti, len s tým rozdielom, že sa o dieťa osobne nestará, nemá ho stále pri sebe. Inak môže za ním chodiť domov, do školy a inde, kde sa dieťa práve nachádza.
Vyživovacia povinnosť detí voči rodičom
Zákon neukladá priamu povinnosť starať sa o rodičov, či zisťovať ich zdravotný stav. Avšak na druhej strane Zákon o rodine pozná aj inštitút výživného, ktoré sú povinné platiť deti svojim rodičom. Z uvedeného vyplýva, že najskôr sú povinní zabezpečiť si výživu manželia medzi sebou, teda Vaši rodičia. Odpoveď advokáta na rodinné právo:Dobrý deň,ako správne uvádzate, Zákon o rodine rieši jedine otázku vyživovacej povinnosti detí k rodičom v ust. "§ 66 Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to potrebujú. § 67 (1) Každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných detí.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť) a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (§ 62 Zákona o rodine). Súdne konanie o určení výživného pre dieťa (do 18 rokov) sa môže začať aj bez návrhu (ex offo), po dosiahnutí plnoletosti len na návrh oprávneného, t. j. Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania.
Odmietnutie starostlivosti o rodičov: Komplikovaná situácia
Situácia, keď dieťa odmieta starostlivosť o rodiča, je komplexná a vyžaduje si individuálny prístup. Dôvody môžu byť rôzne, od narušených vzťahov, cez psychické problémy dieťaťa, až po vplyv vonkajších faktorov. Je dôležité rozlišovať, či ide o prejav vzdoru, alebo o hlbšie zakorenený problém, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc. Ani súdnym rozhodnutím nie je možné dosiahnuť, aby starostlivosť fyzickú a osobnú o rodiča zabezpečovali všetci súrodenci napr. Riešením je pohovoriť si s matkou o prípadnom zariadeni, resp.
Úloha štátnych orgánov a sociálna kuratela
Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately plnia preventívne úlohy najmä v situáciách, keď sa rodičia dieťaťa rozvádzajú alebo keď nie sú schopní riešiť problémy či konflikty v rodine. Ide napríklad o odporučenie, zabezpečenie alebo poskytnutie sociálneho poradenstva, psychologickej pomoci, odborných metód práce na uľahčenie riešenia konfliktných situácií v rodine a na prispôsobenie sa novej situácii. Ak je to potrebné, môžu rozhodovať aj o uložení rôznych výchovných opatrení. Významnú úlohu najmä pri predchádzaní vzniku krízových situácií v rodine a pri obmedzovaní a odstraňovaní negatívnych vplyvov má samospráva.
Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zastupujú deti v súdnych konaniach, v ktorých nemôžu byť z dôvodu konfliktu záujmov zastúpené svojimi rodičmi. Pre potrebu riešenia situácií, keď je rozhodnutím súdu potrebné dieťa zo starostlivosti rodičov odňať, je zabezpečená nepretržitá 24 hodinová telefonická pohotovosť zamestnancov orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, a to v každom okrese Slovenskej republiky. Aj po odňatí dieťaťa zo starostlivosti jeho rodičov, musia byť využité všetky možnosti smerujúce k obnoveniu rodinného prostredia dieťaťa, aby sa do tohto prostredia mohlo dieťa vrátiť. Odňatím dieťaťa nestrácajú jeho rodičia automaticky svoje rodičovské práva a povinnosti.
V oblasti sociálnej kurately sa opatrenia vykonávajú pre deti, ktoré sa dopustili napríklad priestupku, trestného činu, ktoré zneužívajú drogy, sú závislé od drog alebo sú inak závislé, u ktorých sa prejavujú poruchy správania. Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately plnia úlohy napríklad v trestnom konaní proti mladistvým či poskytujú pomoc a ochranu v priestupkových konaniach proti mladistvým. Opatrenia sa vykonávajú aj pre plnoleté fyzické osoby a to po zániku ústavnej starostlivosti alebo ochrannej výchovy, po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby, či po prepustení zo zariadenia na resocializáciu drogovo a inak závislých.
Právo dieťaťa na styk s rodičmi v ústavnej starostlivosti
Dobrý deň, dôsledkom toho, že je dieťa v ústavnej starostlivosti ešte nie je zánik jeho práva na styk s jeho rodičmi. Právo styku s dieťaťom by zaniklo len za predpokladu, že by rodičia boli pozbavený svojich rodičovských práv a povinností. Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele "Dieťa, pre ktoré je v centre (rozumej v detskom domove) vykonávané pobytové opatrenie súdu, má právo stretávať sa s rodičom, ak nebolo rozhodnutím súdu ustanovené inak. Centrum, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a obec poskytujú dieťaťu a jeho rodičovi pomoc na uľahčenie priebehu stretnutí, na rozvoj a úpravu ich vzájomných vzťahov a na úpravu ich rodinných pomerov. Súčasne zákon uvádza aj obmedzenia, že v prípade ak je to v záujme dieťaťa nevyhnutné, centrum je oprávnené určiť, že rodič dieťaťa sa nemôže stretnúť s dieťaťom alebo, že sa môže stretnúť napr. len za prítomnosti zamestnanca detského domova. Avšak vždy to musí byť odôvodnené potrebami dieťaťa.
