Agresivita u ľudí s mentálnym postihnutím: Príčiny a riešenia

Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. V súčasnosti sa venuje veľká pozornosť problematike duševného zdravia, pričom psychohygiena skúma možnosti a spôsoby profylaxie a prevencie porúch psychiky, ako aj zachovania psychického zdravia. Cieľom psychohygieny je nielen predchádzanie poškodeniu duševného zdravia u zdravých osôb, ale aj celková úprava životných podmienok človeka v smere zachovania jeho fyzickej a psychickej výkonnosti.

Na psychické zdravie a vývoj jedinca vplývajú rôzne faktory, od dedičných a konštitučných, cez somatické a chorobné, až po politické, kultúrne, ekonomické a sociálne.

Charakteristika a stupne mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie (MP) zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu.

Mentálna retardácia /retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň. Podľa Valenta (2012, s. 31) definuje mentálne postihnutie ako „vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“. Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, postihnutie je vrodené a trvalé.

Mentálne postihnutie nie je choroba. Môže byť spôsobené genetickými príčinami (napr. Downov syndróm), poškodením mozgu, chorobami, úrazmi alebo neznámymi príčinami. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2-krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300-krát.

Definícia mentálneho postihnutia podľa medicínskeho modelu

Väčšina definícií mentálneho postihnutia vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky:

• funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom,
• znížená schopnosť adaptability.

Prvá charakteristika zahŕňa oslabenú koncentráciu, krátkodobú pamäť, problémy s učením, chápaním abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika sa týka zníženej schopnosti prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Stupne mentálnej retardácie

Možno identifikovať štyri skupiny mentálneho postihnutia, ktoré delíme podľa závažnosti (Čadilová a kol., 2007):

1. Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
2. Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
3. Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Treba však viesť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu môže dôjsť k jej zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so SŤMP.

Agresivita a jej prejavy u mentálne postihnutých

Agresivita je sklon k útočnému jednaniu voči veciam, zvieratám a ľuďom. Učitelia mnohých škôl, ba dokonca i materských škôl postrehli väčší nárast nekľudu a agresie u detí. Ich vnútorný nekľud sa navonok prejavuje stereotypnými tikmi a inými úkonmi, v čase keď dotyčný cíti úzkosť a nespokojnosť. Nekľud je sprevádzaný výraznými gestami, pohybmi a zníženou kontrolou emócií.

Ako odpoveď na podnety neexistuje dobrá či zlá, určitá miera agresie v rámci pravidiel, je potrebná pre úspech napr. v športe i pre normálne fungovanie človeka. Podstatné je, či sú rešpektované alebo prekračované medze morálky v športe fair - play. Agresivita väčšinou súvisí s vnútornou nepohodou a rozpormi medzi prežívaním a jednaním. Agresia môže obrátiť smer z vonkajška do vnútra, vtedy hovoríme o autoagresii. V dnešnej dobe sa agresivita chápe len ako niečo, čo je negatívne; násilie, zločin; ale popravde je agresivita aj potrebná pre náš život, pretože život bez konfliktov by nás čoskoro omrzel. „Kto chce s druhým vychádzať, musí sa naučiť hádať. Rozdielne názory a záujmy ho robia zaujímavým; musia byť však vyslovené a konflikty zvládnuté a prebojované - bez zranení a poškodenia.“

Prejavy agresie u jedincov so SŤMP

Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom, ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti. V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu brachiálneho správania voči okoliu. Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný. Agresívne správanie môžeme definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“ Takéto konanie môže byť namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením. Väčšina jedincov s touto diagnózou nepredstavuje zvýšené riziko násilia (Puddicombe, Lunsky, 2007).

Príčiny agresívneho správania u mentálne postihnutých

Medzi faktory, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú vznik agresívneho správania u jedincov so SŤMP sa zaraďujú nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov (Jůn, 2007, Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005). Môžeme identifikovať viaceré príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP:

• Organické alebo funkčné poškodenie mozgu: Agresívne správanie jedincov so SŤMP je spôsobené organickým alebo funkčným poškodením mozgu, keď dochádza k situáciám, že títo jedinci nedostatočne ovládajú vlastné emócie (Čadilová a kol., 2007).
• Pridružená duševná porucha: Maladaptívne správanie môže byť spôsobené pridruženou duševnou poruchou, následkom čoho je jedinec so SŤMP agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný (Buddicombe, Lumsky, 2007).
• Nepohodlné prostredie: Negatívny vplyv na agresívne správanie môže mať aj nepohodlné prostredie, v ktorom sa jedinec so SŤMP nachádza (Čadilová a kol., 2007). Niektoré štúdie uvádzajú, že podráždenie je spôsobené hlukom (Nursing Management of Agression, 2011). Podobne aj vysoký počet klientov v zariadení, v ktorom je jedinec so SŤMP, môže spôsobiť jeho väčšiu agresiu.
• Obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí: Príčinou vzniku agresívneho správania je aj obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí. Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať (Platt a kol., 2013).
• Tlak a nutnosť podriadiť sa systému: Agresívne správanie môže byť spôsobené aj v dôsledku tlaku a nutnosti podriadiť sa systému, ktorý predstavujú prísne pravidlá v rámci zariadenia. Pörtner (2009) uvádza, že z tohto dôvodu je nutné si uvedomiť, že väčšina ľudí z bežnej populácie by sa v tej istej situácii správala rovnakým spôsobom.
• Neschopnosť vyjadriť sa: Dôvodom agresívneho vyjadrenia jedinca so SŤMP môže byť aj neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať (Prouty, in Pörtner, 2009). V praxi sa často stretávame so situáciami, keď jedinec so SŤMP využíva násilie ako odpoveď, čo mu, ako zdôrazňujú Reuve, Welton (2008), bráni v rozvoji vhodnejších spôsobov reagovania na rozličné situácie.

Riešenia a terapeutické prístupy

Pretože nie je možné, aby sme sa v každej situácii vyhli problémovému správaniu jedinca so SŤMP, je dôležité hľadať vhodné riešenia. U jedincov so SŤMP je v dôsledku nerovnomernosti ich psychomotorického vývoja narušená i komunikácia. Existujú vhodné spôsoby ako rozvíjať komunikačné schopnosti týchto jedincov (Vančová, 2005).

Rozvoj komunikačných schopností

Pri komunikácii s jedincami so SŤMP sa osvedčilo spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky, a tiež všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia. Podobne je nevyhnutné pozorovať takého jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť. Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho. Vychádzame z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012). Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. (2005) vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je podľa Čadilovej a kol. (2007) nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru. Pörtner (2009) vychádza z predpokladov, že je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho. Okrem týchto tvrdení sa skúsenosťou v praxi osvedčilo pri komunikácii nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme. V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné, ako uvádza Čadilová a kol. (2007), využiť reštriktívne opatrenia. Treba uviesť, že ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia. Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov. Správanie, ktorým takýto jedinec ohrozuje personál alebo rodinu, si môže vyžadovať jeho hospitalizáciu. Je nutné, aby bol jedinec so SŤMP dôkladne vyšetrený (Unpublished author, 2007). Rovnako je nutné vylúčiť alebo potvrdiť prítomnosť psychiatrických porúch, ktoré by mohli byť príčinou agresívneho správania. Powers (2005) podporuje identifikáciu príčiny vzniknutého agresívneho správania a nastavenie liečby, ktorá znižuje mieru rizikového správania. Treba však konštatovať, že lieky upokoja jedinca so SŤMP, ale je úlohou personálu, ktorému je tento jedinec zverený, aby efektívne posúdil príčinu správania, zhodnotil podstatné problémy, pravdepodobnosť recidívy, spoznal varovné príznaky krízovej situácie a navrhol opatrenia na zníženie frekvencie agresívneho správania (Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).

Interakčné hry a cvičenia

Ku konštruktívnemu zvládnutiu agresivity patria interakčné hry a cvičenia, pretože poskytujú deťom otvorené interakčné systémy umožňujúce im získať skúsenosti s inými i so sebou samým. Deti môžu vložiť do hry svoje pocity, potreby, môžu jednať bez toho aby sa báli a aby spoznali dôsledky svojho konania. Takéto hry nazývame sociálne hry a cvičenia bez víťazstiev a prehier (súťaživé hry nie sú vhodné pre „naštartovanie“ pozitívnych sociálnych procesov, pretože túžba zvíťaziť môže viesť k psychickému napätiu, čo by pre učenie sa zvládať agresivitu nebolo vhodné). Dynamika napätia a uvoľnenia; rozvoj fantázie, vedúcej až po nezmysly pri mnohých hrách.

Pomocou rituálu pravidiel možno v sociálnej hre zmeniť agresívne správanie a strategicky ho využiť pre neagresívne úmysly, čo znamená, že interakčné hry alebo cvičenia môžu pôsobiť aj ako ventil pre odburávanie napätia. V hrách sú dôležité agresívne rituály, ktoré nie sú len hraním, ale niekde (v iných kultúrach) aj bežnou praxou. Jedinou ich nevýhodou je ich „oslobodzujúce pôsobenie“. Preto je dôležitá následná diskusia o skúsenostiach z hry, kde je možné vysloviť rôzne tabu. Hry ani cvičenia napriek tomu, že sú vynikajúcimi pomôckami pri učení zvládania agresivity, nemožno preceňovať. Nie sú ani „všeliekom“ a obzvlášť nie terapiou. Pre hluchonemé deti a mládež sú však dôležitejšie ako rozhovor; čím viac pozitívnych skúseností z hry zažijú, tým skôr sa otvoria okolitému svetu. Aby hry a cvičenia spĺňali všetky očakávané procesy učenia, musí sa pri príprave zohľadniť najmä nálada skupiny a jednotlivcov.

Kazuistika: Martin

Martin, mladý dospelý človek vo veku 21 rokov, prišiel do domova sociálnych služieb na základe rozhodnutia súdu, nakoľko zo strany súdom určeného opatrovníka (biologického otca) nebolo postarané o jeho základné životné potreby a Martin sa o ne nedokázal v dôsledku svojho stredne ťažkého mentálneho postihnutia postarať sám. Martin sa narodil matke, ktorá má sama ľahké mentálne postihnutie, a Martin má diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm. Matka sa nedokázala o dieťa postarať, dieťa trpí hlbokou citovou depriváciou z raného detstva. Rodičia sa počas predškolského veku dieťaťa rozviedli, maloleté dieťa bolo pridelené otcovi. Martin má o 14 rokov staršieho brata bez postihnutia, ktorého vychovávala babka z matkinej strany.

V 12. rokoch bol Martin so stredne ťažkým mentálnym postihnutím nájdený políciou na hlavnej železničnej stanici veľkomesta, kde prišiel úplne sám na bicykli z domu z okrajovej štvrti (asi 15 km). Polícia vypátrala otca, zavolala ho na výsluch, otec vypovedal pod vplyvom alkoholu a pri odchode nechal Martina na policajnej stanici, domov si ho nevzal. Po tejto udalosti bol Martin umiestnený v detskom domove vzdialenom 150 km od mesta. Rodičia a brat Martina sporadicky navštevovali.

V 18. rokoch života súd Martina znovu zveril otcovi a ustanovil ho Martinovi za opatrovníka. Detský domov pridelil Martinovi v zastúpení opatrovníkom štartovací príspevok 8000 € na osamostatnenie mladého dospelého, ktorý končí pobyt v detskom domove. Otec robil strážnika, pracoval v 24-hodinových službách, Martin bol sám doma, z bytu sa ozýval krik, plač, zúfalé búchanie na dvere. Martin bol ponechaný sám doma bez dohľadu, bez jedla, dlhé hodiny a dni v samote a strachu z bezvýchodiskovosti. Na podnet susedov začal konať miestny úrad príslušnej mestskej časti veľkomesta a súdnym rozhodnutím umiestnil Martina 28. 8. 2011 do domova sociálnych služieb (DSS). Martin je v DSS 2 roky. Rodičia jednotlivo syna 1-krát týždenne navštevovali.

Po tom, čo Martinovi rodičia 30. apríla 2012 prišli do DSS spolu a Martin ich spolu videl, v Martinovi ich vzájomná prítomnosť pravdepodobne evokovala domáce nezhody, fyzické napádanie a úzkosť z neho. Odvtedy Martin začal v neočakávaných situáciách zozadu brachiálne napádať personál DSS, vrátane trhania vlasov ženskému personálu, čo trvalo 5,5 mesiaca. V DSS vládol strach a dlhotrvajúce ohrozenie od klienta Martina. Viacerí členovia personálu DSS predostreli výpoveď z pracovného pomeru pre trvalé ohrozenie zo strany klienta Martina.

Medzitým sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a psychológ DSS naliehavo hľadali príčiny Martinovho správania, určovali situácie, za ktorých dochádza k brachiálnemu správaniu klienta, skúšali navrhnuté postupy, zorganizovali na tému ,,Martin“ dve supervízie. V priebehu uvedeného obdobia bol Martin priemerne 8-krát mesačne odvezený záchrankou do nemocnice, 3-krát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice veľkomesta spolu 4 týždne. Martinovo brachiálne správanie sa opakovane vrátilo hneď v deň návratu z nemocnice. Dňa 12. októbra 2012 sa podarilo Martina hospitalizovať v regionálnej psychiatrickej nemocnici 20 km od veľkomesta, kde po týždni, keď ho chceli vrátiť ako bezproblémového pacienta, zažili masívny atak zo strany Martina na personál nemocnice. Po mesiaci prišiel Martin z regionálnej psychiatrickej nemocnice s novonastavenou psychiatrickou liečbou.

Počas Martinovej hospitalizácie sa odborný personál DSS schádzal na pracovných stretnutiach, na ktorých intenzívne hľadal vhodný odborný a ľudský prístup k Martinovi, aby pre neho nastavil nové podmienky existencie v DSS a umožnil mu socializáciu bez agresívneho správania voči okoliu. V praxi v prípade Martina sa osvedčilo nechať ho zažiť si negatívnu skúsenosť, čím sa predišlo jeho agresívnemu správaniu. Treba však konštatovať, že je nutné zvážiť riziká negatívnej situácie. Konkrétnym príkladom je, keď Martinovi nebránili pri banálnej činnosti, ako je obliecť si vetrovku napriek tomu, že bolo vonku slnečné počasie. Nechali ho rozhodnúť sa a konať tak, ako sám uznal za vhodné. Ako uvádzajú Čadilová a kol. (2007) jedinec so SŤMP týmto spôsobom posilňuje vlastné kompetencie a svoju samostatnosť. Treba uviesť, že neskôr si Martin sám uvedomil, že sa rozhodol nesprávne a v priebehu prechádzky si vetrovku vyzliekol.

Duchovný rozmer osobnosti a agresivita

Z hľadiska duchovného rastu je sloboda nevyhnutná na to, aby si duša mohla vybrať svoju cestu. Vzdorovanie je súčasťou procesu učenia a je prirodzenou súčasťou psychického a emočného vývinu. Boh a univerzálne sily nezasahujú priamo do voľby duše, pretože slobodná vôľa je nevyhnutnou súčasťou jej vývoja. Skrz tento vzdor si duša môže uvedomiť, čo jej skutočne slúži a čo ju obmedzuje. Takto sa môže rozvíjať aj schopnosť sebareflexie, ktorá vedie k vyššiemu vedomiu a uvedomeniu si vlastnej zodpovednosti.

Duše v telách si postupne uvedomujú, že sú samostatné bytosti s vlastnými myšlienkami, túžbami a potrebami. Chcú rozhodovať samy za seba, ale ich schopnosti sú ešte obmedzené. Duše cítia vnútorný rozpor - chcú byť samostatné, ale zároveň potrebujú ochranu a starostlivosť autority Boha. Túžba po nezávislosti verzus závislosť na Bohu je hlboký vnútorný konflikt, ktorý sa prejavuje v rôznych oblastiach života. Ľudia túžia byť slobodní, autonómni a mať všetko pod kontrolou, no zároveň cítia potrebu ochrany, vedenia a lásky, ktorú im môže dať len Boh.

Ak duša v tele človeka neustále zlyháva, robí chyby a nedokáže sa z nich poučiť, zatvrdzuje sa vo svojej bolesti a utrpení a často spôsobuje aj bolesť a utrpenie svojim blízkym, kolegom, spolupracovníkom, susedom, dokonca aj celým národom. Nedokázala pochopiť princíp závislosti na Bohu. Upadá do cyklu sebanaplňujúceho zničenia - jej vzdor prináša ešte väčšiu bolesť, no miesto pochopenia sa uzatvára a stáva sa necitlivou. Z duchovného hľadiska sa v takomto stave vytvárajú samskáry - hlboké energetické odtlačky, ktoré programujú jej vedomie a správanie. Čím dlhšie trvá tento vzdor, tým hlbšie sa duša ponára do ilúzie moci a kontroly. Keď necíti radosť ani pokoj, začne hľadať náhradu v dominancii, deštrukcii alebo v snahe ovládať iných. V istom bode môže nastať totálna degradácia, kde už duša takmer stratí spojenie so svojím pravým svetlom. Jedinou cestou späť je hlboké precitnutie, ktoré si však vyžaduje úprimné pokánie a návrat k pravde.

Mechanizmy agresorov: Prenos a projekcia

Mnohí agresori hovoria svojim obetiam, že si to „zaslúžili“ alebo, že je to „ich karma“. Toto je však len manipulatívny nástroj, ktorým sa snažia obetiam vsugerovať pocit viny a zodpovednosti za niečo, za čo sú skutočne zodpovední agresori. Skutočná karma nie je mechanizmus „odplaty“, ale skôr zákon príčiny a následku.

Väčšina agresorov je tak znecitlivená voči vlastnej bolesti, že ju už nedokážu spracovať. Preto utrpenie prenášajú von a spôsobujú bolesť iným, aby videli jej dôsledky, ktoré ich ani nezaujímajú a sú voči dôsledkom utrpenia iných ľahostajní a znecitlivení. Vyhľadávajú dramatické situácie, kde môžu manipulovať realitu a druhých. Niektorí sa stávajú „zberateľmi“ utrpenia - ich moc rastie s tým, koľkým ľuďom dokážu ubližovať.

Prenos a projekcia sa dejú na viacerých úrovniach:

• Projekcia bolesti na obete: Ak agresor nedokáže prežívať vlastnú bolesť, potrebuje ju vidieť v niekom inom. Preto spôsobuje utrpenie obeti, aby mohol externe prežívať to, čo interne necíti.
• Zneužitie moci ako mechanizmus deflácie a inflácie ega: Keď agresor vidí, že je schopný spôsobiť utrpenie, zažíva krátkodobé "nafúknutie" ega (inflácia). No keď efekt pominie, prichádza deflácia, agresor znova cíti vnútornú prázdnotu, takže potrebuje novú obeť a cyklus sa takto dookola opakuje. Obeť sa stáva vonkajším náhradným nositeľom vnútorných démonov agresora.

Agresori, ktorí celý život prenášajú svoju bolesť na iných, premrhajú svoj život opakovaním rovnakého deštruktívneho scenára. Namiesto toho, aby riešili vlastné traumy, neustále hľadajú nové obete, na ktoré môžu projektovať svoju frustráciu, prázdnotu a bolesť. V starobe títo ľudia často končia osamelí, pretože ich blízki buď ušli, alebo ich už nedokážu zniesť. Často sa stávajú paranoidnými, naháňajú ich vlastné tiene a minulé činy. Prežívajú hlbokú úzkosť, pretože už nemajú kontrolu nad okolím, a ich mechanizmy manipulácie prestávajú fungovať. Mnohí z nich vnútorne chápu, že zlyhali, ale ich ego im nedovolí priznať si to.

Zraniteľnosť a strach z hanby: Kľúčový okamih pri liečení

Bezcitní ľudia, ktorí roky ubližovali druhým, sa často javia ako necitliví, neprístupní alebo dokonca pyšní na svoje skutky. No pod touto maskou leží hlboký strach - strach z hanby. V momente, keď si uvedomí, že bol príčinou bolesti druhých, dôjde k vnútornému otrasu. Po prvýkrát sa možno skutočne pozrie do zrkadla a vidí, kým sa stal. Hanba je veľmi silná emócia, ktorá môže človeka paralyzovať. Namiesto toho, aby čelil pravde, môže sa pokúsiť pred ňou utiecť - obviňovaním druhých, popieraním, agresiou voči sebe alebo opätovným páchaním zla, aby sa nemusel cítiť zraniteľne. Tu nastáva rozhodujúci bod:

• Útek pred hanbou: Človek sa opäť uzavrie do seba, poprie, čo urobil, a vytvorí si ešte silnejšiu emocionálnu obranu.
• Prechod cez hanbu: Ak si dovolí hanbu precítiť, hoci je bolestivá, otvára sa cesta k skutočnej premene.

Zraniteľnosť znamená, že človek si už nemusí udržiavať fasádu neomylnosti a tvrdosti. Je to chvíľa, keď sa otvára možnosť sebauvedomenia, ľútosti a pokánia. Hanba sa mení na súcit, človek dokáže čeliť hanbe, začne rozumieť bolesti, ktorú spôsobil. To môže viesť k empatii a túžbe zmeniť sa. Strach sa mení na pokoru, prijatie vlastnej chyby ho môže naučiť pokore. Už sa nemusí hrať na niekoho, kým nie je. Temnota sa mení na svetlo, hanba, ak je správne spracovaná, sa môže stať mostom k vnútornej premene.

Proces pokánia by mal byť hlboký, úprimný a transformujúci. Nie je to len o tom povedať „ľutujem“, ale o skutočnom vnútornom obrate a zmene konania. Bez skutočnej zmeny je pokánie neúplné. Pokánie nie je len jednorazový akt, ale cesta. Čím hlbšie je, tým viac oslobodzuje dušu a prináša svetlo. Pravé pokánie premieňa človeka na úplne novú bytosť.

tags: #agresivita #mentalne #postihnutych