Starnutie populácie predstavuje globálny trend, ktorý si vyžaduje zvýšenú pozornosť a adekvátne riešenia v oblasti sociálnych služieb. Adaptácia seniorov v domovoch sociálnych služieb (DSS) je komplexný proces, ktorý priamo ovplyvňuje kvalitu ich života.
Tento článok sa zameriava na praktické metódy adaptácie seniorov v domovoch sociálnych služieb (DSS), s dôrazom na zvládanie agresivity a podporu kvality života. Cieľom je poskytnúť odborníkom inšpiráciu a poučenie pre prácu s touto špecifickou skupinou klientov.
Proces adaptácie seniorov v zariadeniach
So špeciálnou prácou úzko súvisí aj pomoc pri adaptácii obyvateľa. Jej cieľom je pomôcť mu zvyknúť si na nové prostredie, na zmenu zdravotného stavu, na zmenu spolubývajúceho, na zmenu izby, mobility, ale aj ošetrujúceho personálu.
Začíname v preadaptačnom období, t.j. pred prijatím do zariadenia, aby bol žiadateľ o sociálnu službu už zblížený s prostredím, so zamestnancami a obyvateľmi, aby neprichádzal do neznámeho. Od príbuzných zisťujeme čo najviac informácií, aby sme si zmapovali záujmy, záľuby, zaužívané zvyky. Po prijatí do zariadenia udržiavame kontakt s rodinou, známymi a zároveň pomáhame obyvateľovi pri nadväzovaní sociálnych kontaktov v zariadení.
Práca je tímová a vyžaduje si individuálny prístup k obyvateľovi. Každý zamestnanec zariadenia veľkou mierou prispieva k uľahčeniu adaptácie obyvateľa v jeho novom domove. Adaptáciu obyvateľa pravidelne hodnotíme na základe dotazníkov po 1., 3. a 6. mesiaci.
Demografické zmeny a potreba vzdelávania seniorov
Demografický vývoj populácie jasne ukazuje, že počet seniorov rastie nielen na Slovensku, ale aj v iných členských štátoch Európskej únie a rozvojových krajinách. Podľa údajov Eurostatu (2014) sa v rámci Európskej únie za posledných päťdesiat rokov zvýšila priemerná dĺžka života v priemere o desať rokov, pričom v roku 2012 dosiahla úroveň 80,3 rokov a podľa predikcie bude naďalej stúpať. Tento jav je daný najmä medicínskym a technickým pokrokom, ktorý zvyšuje kvalitu života. Preto je potrebné vnímať starnutie populácie ako prirodzený jav.
Vzdelávanie sa dlhodobo vníma ako ľudská potreba a nie je považované len za profesijnú záležitosť. Predstava, že vzdelávanie je doménou detstva a mladosti, je prekonaná. Neoddeliteľnou súčasťou je potreba celoživotného vzdelávania a učenia seniorov. Vzdelávanie seniorov poskytuje široký priestor pre uplatnenie vedomostí a znalostí pedagogicko-sociálneho charakteru.
Vzdelávanie seniorov v zariadeniach sociálnych služieb
Celoživotné vzdelávanie sa stalo významnou spoločenskou tematikou vyspelej európskej spoločnosti. Potreba rozširovať vlastné vzdelanostné platformy sa dotýka aj seniorskej populácie. Edukácia seniorov je vnímaná ako celoživotná výchova a je nevyhnutnou súčasťou života moderného človeka súčasnej doby. Vzdelávanie klientov vyššieho veku by malo napĺňať vzdelávacie potreby podľa ich osobných záujmov. Aj v tomto prípade je edukácia cieľavedomý proces so svojím poslaním, smerom a výchovným cieľom. Pomocou vzdelávacieho procesu je možné ovplyvňovať vzorce správania, hodnotovú orientáciu či postoje klientov vyššieho veku. Vzdelávanie predstavuje významný prostriedok k obohateniu života postproduktívnej generácie.
Od polovice 20. storočia sa začala uplatňovať samostatná veda, gerontagogika - teória výchovy a vzdelávania pre starých ľudí a ľudí v starobe. Mühlpachra (2004, s. 122) zdôrazňuje, že sa „vzdelávanie v staršom veku stáva nutnou podmienkou pochopenia života v stále meniacom sa svete.“ Podľa výskumných pozorovaní sa preukázalo, že aj starší ľudia majú dostatočný kapitál pre učenie sa a vzdelávanie. Fyzická výkonnosť postupne s vekom klesá a ubúda, psychická výkonnosť - pri správnej stimulácii - je stále na vrchole. Vzdelávanie seniorov je potrebné vnímať ako formu socioedukatívnej intervencie. Vzdelávanie ako prostriedok k riešeniu spoločenských problémov nie je novým poznatkom. Napríklad už Sokrates stotožňoval nevedomosť so zlom a Komenský uvádzal, že vzdelávanie by malo byť pre každého. Vyspelé štáty Európy sa začali vzdelávaniu tejto skupiny venovať až v 80. rokoch 20. storočia. Postupne sa začala rozširovať ponuka vzdelávacích programov a dôraz je čoraz viac kladený na kvalitu života v séniu. Obdobie vyššieho veku je vnímané ako obdobie výziev a nových príležitostí. V 90. rokoch dochádza k rozvoju proseniorskej edukácie (Benešová, 2014). Vzdelávanie seniorov predstavuje „špecifickú a relatívne samostatnú sféru vzdelávania dospelých.“ (Šerák, 2009, in Špatenková, Smélaková, 2015, s. 71).
Koncept aktivizácie a sebarealizácie
V kontexte sociálnych služieb sú vzdelávacie aktivity ponímané ako jedna z alternatív aktivizácie seniorov. Potenciál sebarealizácie v neskorších fázach ontogenézy by nemal byť v žiadnom prípade podceňovaný, práve naopak, môže byť facilitovaný vzdelávaním, ktoré napomáha rozvoju osobnosti, integrácii celoživotných skúseností, naplňuje ich sebaaktualizáciu a podobne.
Primárnou premisou akýchkoľvek vzdelávacích aktivít zameraných na klientov vyššieho veku je fakt, že jedinec je schopný sa učiť vo všetkých životných etapách, vrátane staroby. Uvedené tvrdenie je vnímané ako východisko všetkých vzdelávacích aktivít pre túto cieľovú skupinu. Netreba zabúdať, že vzdelávanie v tomto veku života človeka má určité špecifické atribúty. Významnú a východiskovú úlohu v oblasti vzdelávania seniorov zohráva otázka motivácie a dostatočnej zainteresovanosti. Práve v tomto smere nachádza uplatnenie sociálny pracovník.
Sociálny pracovník či sociálny pedagóg by sa mal usilovať o poskytovanie informácií o aktívnom starnutí a taktiež o možnostiach vzdelávania. Tiež by sa mal zamerať na odbúravanie negatívnych stereotypov o starnutí a podporovať realistický obraz staroby. Vzdelávanie seniorov je samostatná sféra edukácie dospelých, ktorá má spoločné atribúty so záujmovým vzdelávaním, ako je napríklad dobrovoľnosť, orientácia na voľný čas, saturácia individuálnych potrieb a zároveň má niektoré charakteristické vlastnosti a to motívy, ciele, a odlišuje sa najmä vyhradeným zameraním sa na osoby v postproduktívnom veku.
Ciele a prínosy vzdelávania seniorov
Šerák (2009) upozorňuje na to, že edukačné aktivity zamerané na seniorov by mali mať záujmový a neutilitárny charakter kvôli meniacim sa demografickým situáciám, vďaka ktorým nadobúda stále väčší význam i ďalšie profesijné vzdelávanie starších osôb, napríklad rekvalifikačné a kvalifikačné vzdelávanie. Edukácia má vysokú individuálnu ľudskú i spoločenskú hodnotu. Prináša výhody jedincovi v akomkoľvek veku, pričom v každej etape života má vzdelávanie iný rozmer a cieľ. Vo vyššom veku vzdelávanie nevybavuje jedinca informáciami pre dobývanie sveta, ale stáva sa procesom, ktorý zmysluplne kultivuje čas jedincov v seniorskom veku. Pri vzdelávaní klientov vyššieho veku by malo ísť najmä o bežný život, mali by získavať poznatky o tom, čo je im v živote blízke a to čo môžu ešte využiť. Vzdelávacími aktivitami môžeme napríklad prispieť k adaptácii, napomôcť pri orientácii v nových situáciách, vďaka vzdelávaniu dostáva senior informácie o dianí okolo seba, má možnosť samostatne sa rozhodovať a nebyť závislý na svojom okolí.
Konkrétnymi prínosmi vzdelávania klientov v poslednej životnej etape je prispievanie k mobilizácii intelektových a kognitívnych funkcií, k upevňovaniu fyzického a duševného zdravia, či k posilňovaniu sebadôvery a tým aj k životnej spokojnosti, pomoc pri orientácii v dnešnom rýchlo meniacom sa svete. Oblasť vzdelávania seniorov je nezvyčajne široká a netvorí žiaden jednotlivý a vzájomne previazaný systém. Môže mať charakter neprofesijného všeobecného seniorského vzdelávania. Najčastejšie ide napríklad o výučbu počítačovej gramotnosti, trénovanie pamäte.
Marhánková (in Šucha, Charvát, Řehan eds., 2011, s. 39) uvádzajú, že zásadnú úlohu zohrávajú „vzdelávacie aktivity ponúkané v centrách pre seniorov.“ Zároveň dodávajú, že subjektívny význam týchto aktivít prekračuje úzko vytýčený koncept celoživotného vzdelávania. Vzdelávacie aktivity predstavovali dôležitý mechanizmus štrukturácie času, budovanie sociálnych väzieb a v neposlednom rade významný zdroj sebanaplnenia a sebavedomia.
Czesana, Matoušková (2006) vo svojom výskume uviedli, že seniori, ktorí sa počas jedného roka sústavne zúčastňovali cyklu vzdelávacích príležitostí pre nich určených, záujmové vzdelávanie hodnotili kladne a videli v ňom zmysel. Ďalej uviedli, že vzdelávaním kvalitne trávia svoj voľný čas, každá vzdelávacia činnosť im priniesla nové informácie a vzdelávanie taktiež vnímali ako istú spoločenskú udalosť.
Formy vzdelávania seniorov
Spektrum alternatív vzdelávania z pozície gerontagogiky je veľmi široké. V zariadeniach sociálnej starostlivosti je poskytované osobám so zníženou sebestačnosťou, kde sa stáva okrem iných pomocných činností jeden z nástrojov podporujúcich zapojenie sa do bežného života. Aktivity s hernou povahou majú stimulujúci účinok pre ďalšiu hernú aktivitu. Treba mať na zreteli, že každé vzdelávanie by malo mať vytýčený cieľ. Vzdelávajúci, teda v našom prípade klient sociálnych služieb by mal vedieť, prečo sa vzdeláva a z akého dôvodu. Bez stanovenia cieľa býva cesta úspechu nielen vo vzdelávaní neistá. Vzdelávanie klientov sociálnych služieb je dôležité najmä pre rozvoj komunitného života. „Človek zostáva sociálnou bytosťou, jej život je automaticky spojený s procesom učenia“ (Kopecký, 2004, s. 87).
Seniori by mali mať možnosť výberu aktivít vo vzdelávaní. Jedinci, ktorí sú vo svojej podstate menej aktívni, potrebujú ponuku. Bez ponuky a možnosti výberu by mohol jedinec upadnúť do nudy a postupne až do depresie.
Zásady edukácie seniorov
Vo vzdelávacom procese seniorov musia byť dodržané určité zásady edukácie:
- Zásada ľudskosti - orientovaná na osobnosť vzdelávaného, jeho ľudskú individualitu s právom na vlastné rozhodnutie a vlastný rozvoj. Pri vzdelávaní je podporovaný morálny aspekt, úcta, vzájomný rešpekt, komunikácia a rovnosť vo výchove a vzdelávaní klienta sociálnych služieb a sociálneho pracovníka. Významnú zložku tejto zásady tvorí empatia, umenie načúvať, podpora seniorov, dôvera v spolupráci, prosociálne správanie. Zásada ľudskosti akceptuje telesné, psychické i sociálne zmeny seniorov.
- Zásada vedeckosti - všetky sprostredkované informácie musia byť v zhode s vedou, vedeckým poznaním z danej oblasti a musia byť založené na pravde. Nevyhnutnou podmienkou sociálneho pracovníka je neustále osvojovanie a rozvíjanie poznatkov na báze súčasného vedeckého poznania. Relevantné je profunditné poznanie teórie aplikovateľnej na vedeckej činnosti, v prenose vedomostí a rozvíjaní schopností.
- Zásada primeranosti - týka sa konania sociálneho pracovníka v oblasti výchovy a vzdelávania. Nejasnosti musia byť vysvetľované s ohľadom na vek, individuálne zvláštnosti a schopnosti daného jedinca. Musia byť do úvahy brané uvedené ukazovatele a ich recipročný vzťah, t.j. kto uskutočňuje vzdelávanie, aký obsah zvolí, pre koho je vzdelávanie určené, aké prostriedky má vzdelávateľ k dispozícii, aký je jeho cieľ, aký spôsob na dosiahnutie cieľa zvolí a kedy sa edukácia zrealizuje. Pre dosiahnutie vytýčeného cieľa je smerodajný aj premyslený prejav v harmónii so zásadami výchovy a vzdelávania, ako napríklad používanie spisovného jazyka, vyvarovanie sa používaniu cudzích odborných výrazov. Obsah, rozsah a spôsob edukácie musí korešpondovať so stupňom telesného, psychického a citového rozvoja účastníkov edukácie. Nevyhnutné je mať aj základné vedomosti z oblasti andragogiky.
- Zásada aktivity a angažovanosti - je založená na tom, že vzdelávateľ má pôsobiť tak, aby pozitívne motivoval aktivitu všetkých zúčastnených. Aktivita samotných účastníkov, teda seniorov, znamená vyššiu efektívnosť osvojovaných vedomostí, lepšie zapamätávanie a transformáciu do postojov a konania.
- Zásada motivácie - senior musí byť motivovaný a aktívny, aby hľadal poznatky, objavoval ich samostatnou, uvedomelou, tvorivou a poznávacou prácou.
Prekážky vo vzdelávaní seniorov
Pri realizácii a organizácii edukačných aktivít zameraných na túto cieľovú skupinu sa musia organizátori, ako aj sociálni pracovníci vyrovnať s celou radou prekážok, ktoré nesúvisia len s involučnými procesmi v starobe, t.j. napríklad vizuálnymi a auditívnymi problémami účastníkov. Zapojenie do vzdelávacích aktivít vyžaduje od účastníkov investíciu nielen vo forme mentálnej energie. Množstvo a charakter tejto investície sa diferencuje v závislosti od edukačných programov. Prekážky môžu byť informačné (neschopnosť) alebo organizačné (ponuka vzdelávacích aktivít, obsah, kvalita a časový harmonogram, priestor a podobne).
Práca so seniormi nesie so sebou mnoho špecifík. Sociálni pracovníci v zariadeniach pre seniorov by mali poznať zmeny, požiadavky a isté riziká, ktoré so sebou nesie klient vyššieho veku.
Vzdelávanie je možné považovať za jednu z možností zmysluplného a kvalitného trávenia voľného času v poslednom období života. V súčasnej spoločnosti mizne tradičné poňatie lineárneho modelu životnej dráhy jedinca a to vzdelávanie - práca - dôchodok (odpočinok), ale naopak, tieto fázy sa v priebehu života prelínajú. Vzdelávanie by nemalo byť vnímané ako len nutná príprava na výkon budúceho povolania, ale malo by sa stať permanentným a dobrovoľným javom celého života jedinca, teda aj v období staroby. Vzdelávanie seniorov sa permanentne rozvíja a rozširuje. Funkcie vzdelávania pokrývajú veľkú časť potrieb seniorov súčasnej doby a z toho dôvodu je edukácia pre klientov vyššieho veku veľkým prínosom.
Terapeutické techniky v zariadeniach sociálnych služieb
Oblasť kvality života seniorov v inštitucionálnej starostlivosti je ústrednou témou pre zainteresovaných odborných zamestnancov sociálnych služieb. Snahou je dosiahnuť optimálnu udržateľnosť, prípadne aj zvyšovanie kvality života seniorov. V sociálnej praxi sa aj prostredníctvom štandardov kvality sociálnych služieb vytvára dostatočný priestor pre využitie vybraných terapeutických techník. V tomto zameraní odbornej činnosti ide najmä o kompetencie sociálnych pracovníkov a inštruktorov sociálnej rehabilitácie.
Starnutie obyvateľstva vyvoláva potrebu starostlivosti o seniorov aj v inštitucionálnom prostredí. Zároveň rezonuje otázka udržateľnosti kvality života seniorov s rešpektovaním ich optimálnych potrieb s akceptáciou zdravotného stavu ako dôsledku starnutia. V súčasnosti prebieha v zariadeniach sociálnych služieb uplatňovanie štandardov kvality sociálnych služieb, čo je výnimočný podnet pre skvalitňovanie poskytovaných sociálnych služieb, ktoré významne ovplyvňujú aj kvalitu života seniorov.
Sociálna rehabilitácia a terapeutické techniky
V kontexte uvedeného procesu je potrebné upozorniť na oblasť procedurálnych podmienok pri poskytovaní sociálnej služby a to najmä v súvislosti s využitím terapeutických techník v inštitucionálnej starostlivosti o seniorov.
Predpokladom využívania terapeutických techník je podľa Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách definovanie pojmu sociálna rehabilitácia, ktorá sa zameriava na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti jednotlivca prostredníctvom rozvoja zručností a aktivácie schopností v rámci sociálnej práce. Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorej cieľom je pomáhať jednotlivcom, ktorí majú rôzne typy obmedzenia, ktoré im neumožňujú dosiahnuť alebo udržať optimálnu úroveň ich telesných, zmyslových, rozumových, duševných alebo sociálnych funkcií. Ide o multidimenzionálny proces, ktorý sa zameriava na zlepšovanie kvality života jednotlivcov v jej komplexnosti.
Terapeutické techniky v sociálnej práci: Pojmové vymedzenie a význam
Pojmové vymedzenie terapeutických techník nie je ujasnené a aj v tomto príspevku priznávame určitú nejednotnosť vo vymedzení tohto pojmu na Slovensku. V praxi sa často vyskytujú aj v súvislosti s využívaním terapií v sociálnej oblasti pojmy ako expresívne terapie, projektívne techniky, činnostné terapie, podporné terapie, terapeutické metódy, terapie v pomáhajúcich profesiách, pričom ide o identický charakter, spoločný obsah a cieľ. Dovolili by sme si použiť tvrdenie, že princíp terapie nie je v sociálnej praxi vnímaný kompletným spôsobom.
Sociálne zmeny a ich vplyv na seniorov
Sociálne zmeny predstavujú pre seniora zvýšenú záťaž a riziko zo zdravotného hľadiska. Náročné sú predovšetkým zmeny, ktoré narúšajú sociálne vzťahy. Môže to byť napríklad odchod do dôchodku, smrť blízkeho človeka, zmena bydliska či prechod do sociálneho zariadenia. Sociálny pracovník sa usiluje o čo najlepšiu adaptáciu seniora v rámci sociálnej zmeny a pritom zachováva kontinuitu na podmienky pred zmenou. Inak povedané, snaží sa do procesu adaptácie zaradiť prvky, ktoré by klientovi pomohli k adaptácii.
V praxi to môže byť v podobe zabezpečenia aktivity, predmetu a kontaktu, ktorý by seniora „neodtrhol“ od doterajšieho života. Predpokladom zabezpečenia takéhoto stavu je práca so seniorom, kde je vybudovanie dôvery a pocitu bezpečia na prvých priečkach cieľov práce s klientom. Takýmto spôsobom je výrazne väčšia šanca na získanie informácií o prežívaní seniora a o jeho pociťovaných potrebách. Najmä v inštitucionálnej starostlivosti je tento aspekt nevyhnutný pre zabezpečovanie čo najlepšej kvality života klientov v zariadení.
Okrem toho tiež sociálny pracovník zabezpečuje kontakt klienta s rodinou a s blízkymi osobami, ktorým môže tlmočiť informácie o aktuálnom stave seniora. Zabezpečenie kontaktu a aktívneho života, pokiaľ to zdravotné okolnosti dovoľujú, je pre duševné zdravie klienta nevyhnutné zabezpečiť. Dlhodobá frustrácia, absencia kontaktu s blízkymi ľuďmi, zdravotné problémy, nespokojnosť s podmienkami bývania a žitia, to všetko môže u seniora spôsobiť hnev a agresiu. Najmä, keď sa do toho pridá prílišná kontrola, stále upozorňovanie na nedostatky a poukazovanie na motorické a kognitívne zmeny, je odpor seniorov o čosi väčší a spravidla v podobe verbálnej agresie.
Zariadenia pre seniorov a ich služby
V rezidenciálnych zariadeniach je personál a podmienky zariadenia pripravený na fyzické a psychické hendikepy. V tomto odbornom článku sa špecificky zameriame na domovy dôchodcov, resp. zariadenia pre seniorov. Poskytuje sa tu inštitucionálna starostlivosť, ubytovanie a široké spektrum služieb. Ošetrovateľské, opatrovateľské, rehabilitačné, ale aj kozmetické služby. Jednou z najnáročnejších úloh po emocionálnej rovine je poskytovanie starostlivosti v posledných okamihoch života klienta a vybavovanie náležitostí potrebných pre pohreb klienta.
Sociálny pracovník zabezpečuje a vykonáva veľké spektrum aktivít pre svojich klientov v zariadení pre seniorov a okrem spomínaných služieb sú tu aj mnohé ďalšie. Špecificky prácu s agresiou a agresivitou môžeme zaradiť medzi sociálnu a psychosociálnu pomoc. Cieľom sociálnych pracovníkov je však agresívnym prejavom predchádzať a zabezpečiť spokojnosť klientov.
Aktivity ako prevencia agresivity
Sociálni pracovníci realizujú a pôsobia na duševné zdravie klientov prostredníctvom rôznych aktivít a druhov terapie. Tieto aktivity udržujú klientov v psychickej pohode a efektívne vypĺňajú aj ich voľný čas. Aktivity tak predchádzajú možnej frustrácii, nepokoju a agresivite.
- Sezónne aktivity: Aktivity spojené s aktuálnym ročným obdobím a so sviatkami, ktoré k danému obdobiu roka prináležia. Môže ísť o plesy, veľkonočné a fašiangové zábavy, vianočné posedenia, či novoročné zábavy.
- Tvorivé a kreatívne aktivity: Aktivity, kde si seniori kreslia na papier, vystrihujú obrázky a vytvárajú rôzne veci. Tvorivé aktivity dávajú priestor na sebavyjadrenie a poskytujú pocit zadosťučinenia zo zvládnutej práce a vytvorenej veci.
- Spoločenské hry a zábava: Seniori v zariadeniach pre seniorov majú spravidla radi hranie spoločenských hier, kde ich často motivuje pocit víťazstva, ale aj príjemné pocity, ktoré prežívali v minulosti pri ich hraní a ktoré sa im pri hraní vracajú. V rámci zábavy však sociálni pracovníci púšťajú seniorom aj obľúbenú hudbu, film, či televízny program, alebo naplánujú vedomostný kvíz.
- Menšie výlety: S mobilnými seniormi sa plánujú aj prechádzky, či posedenia na zmrzline, na káve, na obede, ale aj výlety na zaujímavé miesta v okolí.
- Stretávanie detí so seniormi: V niektorých zariadeniach pre seniorov môžeme vidieť aj skvelú spoluprácu s centrami voľného času, kde deti v rámci návštev centier navštevujú aj seniorov v zariadeniach a spolu so seniormi komunikujú, alebo si spoločne vytvárajú vzájomne zaujímavý program.
Aktivity s prvkami terapie
Sociálnym pracovníkom záleží na psychickom a fyzickom pohodlí svojich klientov a okrem spomínaných aktivít, považujú často za vhodnú súčasť aktivít pre klienta aj terapie. Pri takýchto aktivitách je však na mieste konštatovať, že sociálny pracovník nemá oprávnenie pri práci s klientom využívať druh terapie, na ktorý nemá v súčasnosti platné osvedčenie zo strany akreditovaného subjektu. V mnohých zariadeniach však doteraz využívajú sociálni pracovníci pre legálnosť terapie napriek absencii osvedčenia o spôsobilosti termín „aktivita s prvkami terapie“. Takáto aktivita sa však za žiadnych okolností za terapiu považovať nemôže.
„De facto“ však zručnosti sociálneho pracovníka a úlohy realizované v rámci tejto aktivity, môžu vykazovať podobné výsledky. „De lege lata“ sa to však stále za terapiu považovať nemôže. Konštatujeme, že platná právna úprava je v súčasnosti nastavená vhodne, keďže v prípade práce s klientom, ktorá má psychologický a terapeutický charakter, je nevyhnutné disponovať vedomosťami a skúsenosťami o takých postupoch v rámci terapie, ktoré by nijakým spôsobom klientovi nepriniesla nepríjemné pocity, či dokonca psychickú a fyzickú ujmu na zdraví.
Sociálny pracovník však môže využívať napr. aktivity zamerané na počúvanie hudby a hranie na hudobných nástrojoch (aktivita s prvkami muzikoterapie, tanečné terapie), kreslenie na papier, vystrihovanie a tvorenie predmetov (aktivity s prvkami arteterapie), jednoduché práce na záhradke, varenie, upratovanie, šitie (aktivity s prvkami ergoterapie), použitie terapeutických pomôcok, aromaterapia, terapia sandplay, či prechádzanie predmetov z minulosti klientov a rozprávanie sa o nich (reminiscenčné aktivity). V niektorých zariadeniach pre seniorov sú dokonca zriadené špeciálne relaxačné miestnosti, kde prebiehajú relaxácie, meditácie, či ľahšie fyzické cvičenia, ktoré im zabezpečujú vnútorný pokoj a uvoľnenie.
Animoterapia
Za poslednú dobu profesionáli v sociálnej práci v sociálnych zariadeniach pre seniorov vyzdvihujú najmä dôležitosť animoterapie. Animoterapia predstavuje pre klientov často významnú udalosť a spestrenie života v zariadení. Má mnoho pozitívnych účinkov na duševné a fyzické zdravie seniora a predstavuje neraz dôvody pre radosť. Preto sociálni pracovníci čoraz viacej vyhľadávajú jednotlivé formy animoterapie. Animoterapia sa môže realizovať priamo terapeutom, ktorý je pozvaný do zariadenia pre seniorov, ale je ju možné čiastočne zabezpečiť aj iným spôsobom, a to práve zabezpečením vhodného zvieraťa do zariadenia, ktoré by život seniorov spríjemňovalo a prehnane pracovne nezaťažilo personál zariadenia. Môže ísť o akváriové ryby, papagája, králika, škrečka, či dokonca mačku.
Zabezpečenie pestrej škály aktivít v zariadení, vnímame ako dôležitý faktor. Pretože spokojný a šťastný klient rovná sa klient, ktorý nie je aktuálne frustrovaný a následne ani agresívnym. Pravidelná ventilácia negatívnych emócií a znepokojenia, je tak v zariadení pre seniorov nevyhnutná. Mnoho terapií je pritom založených na svojej jednoduchosti a prvku, ktorý má zapríčiniť precitnutie klienta do prítomnosti. Nielen klienti seniorského veku sú stále „uväznení“ v mysli a prežívajú viac, to čo sa deje v ich hlave, ako to, čo sa momentálne odohráva v ich fyzickom prostredí. Takéto precitnutie, tak nepredstavuje len zábavu, ale aj dôležitý aspekt zabezpečovania entuziazmu do života, ktorý dodáva klientom energiu a silu vysporiadať sa s trápením, ktoré v hlave analyzujú. Navyše tiež, to predstavuje možnosť, kedy sa klient dokáže viac otvoriť a pomáhajúci profesionál, tak dokáže do budúcnosti lepšie zareagovať na prípadne prežívanie hnevu a agresie klienta a simultánne aj modifikovať individuálny plán starostlivosti, ktorý by reflektoval nové smerodajné zistenia (Matoušek, Koláčková, Kodymová a kol., 2005).
Teórie starnutia a ich význam pre prácu so seniormi
Pri práci so seniormi vo vzťahu k agresívnemu správaniu nesmieme vynechať teórie starnutia. Staroba je posledným vývinovým obdobím človeka, ktoré nastupuje po dospelosti. Staroba a proces individuálnych zmien, ktoré prináša, je osobitný vzhľadom na štýl života a biologické predpoklady. Svetová zdravotnícka organizácia rozlišuje jednotlivé obdobia staroby. Starší vek definuje, ako vek od 60 do 74 rokov, starobu ako vek od 75 do 89 rokov a dlhovekosť od 90 rokov. Viacerí autori a odborníci sa zhodujú, že vek nad 90 rokov môžeme označovať termínom dlhovekosť. Tento vek sa už spája so značnými druhmi viacerých ochorení.
Zariadenie sociálnych služieb a zariadenie pre seniorov sa klientom v jednotlivých obdobiach starnutia snaží zabezpečiť odstránenie negatívnych faktorov počas starnutia zlepšením životného prostredia a vhodným spôsobom života v zariadení. Existuje teória rýchlosti života, ktorá hovorí, že dĺžka života je závislá od rýchlosti vydávania energie organizmu. Život v zariadení by tak mal byť o niečo „pomalším“ a kľudnejším so zabezpečením nevyhnutnej komplexnej starostlivosti. Medzi komplexnú starostlivosť zaraďujeme aj vysporiadanie sa so starnutím a príprava na dané životné obdobie. Tento proces býva neraz pre viacerých klientov náročným a potrebujú aj psychologickú pomoc. V tejto oblasti je však preukázateľne dokázané, že pri vyrovnávaní sa so starobou je najlepším riešením zabezpečenie kontaktu s deťmi (ideálne vnúčatá), ktoré predstavujú pre klientov seniorského veku „svetielko“ v neraz náročnom živote.
Zvládanie agresivity u seniorov: praktické kroky
Agresivita sa považuje v zariadení pre seniorov a v domovoch sociálnych služieb za jednu z foriem nevhodného správania sa. Nesmieme však zabúdať ani na to, že aj nevhodná reakcia na agresívne správanie je v tejto súvislosti nevhodným správaním a agresiu len podnecuje a dokonca môže spúšťať aj ďalšiu podobu agresie u klienta. V publikácii Venglářovej „Problematické situace v péči o seniory“ nájdeme aj konkrétne kroky k zvládaniu agresivity klientov v seniorskom veku, resp. popisuje, ako je vhodné reagovať na slovné a fyzické napadnutie klientom v seniorskom veku. V krátkosti si zhrnieme všetky body, ktoré navrhuje:
- Prevencia konfliktu: Zo všetkého najdôležitejšie je podľa tejto autorky pokúšať sa zabrániť konfliktu. Personál a sociálny pracovník v zariadení pre seniorov už vie na istej úrovni predpokladať správanie a reakcie klientov, preto vie predpokladať vývin situácie a pozná podnety a aktivity, ktoré by mohli klienta vyprovokovať. Najčastejšie pri takýchto nepríjemných situáciách senior pociťuje strach, hanbu, rozpaky a niekedy aj bolesť. Pri takomto prežívaní môže byť reakcia seniora v podobe úteku, alebo obrany. Pri úteku je dôležité situáciu ďalej so seniorom nerozoberať, pretože naša snaha riešiť problém, môže vyvolať reakciu klienta v podobe agresie.
- Realistické očakávania: Ďalší bod vystihuje predstavy personálu, ktoré sa často dostávajú do konfliktu s klientmi. Pri práci s klientom v seniorskom veku si je potrebné uvedomiť, čo chceme dosiahnuť a približný čas na dosiahnutie cieľa. Pokiaľ máme naplánované dosiahnutie cieľa so seniorským klientom v príliš krátkom čase, dostávame sa v prípade jeho nenaplnenia do stresu, čo v nás môže vyvolať nepokoj. Časový tlak a sklz, tak môže byť v tomto prípade znepokojujúcim, navyše klient nutne nemusí pochopiť naše ciele a rovnako ich nemusí považovať za dôležité. Sociálny pracovník by si teda mal uvedomiť priania klientov a snažiť sa im v zariadení v čo najväčšej miere vyhovieť. Na druhej strane však musí sociálny pracovník tiež dodržiavať štandardy zariadenia a napr. zabezpečiť prostredníctvom opatrovateľa aj kúpeľ klienta v prípadoch, kedy to vehementne odmieta.
- Zachovanie pokoja: Keď sa klient prejaví aj v takomto prípade agresívne, je potrebné zachovať pokoj a nevyvíjať protichodnú silu, resp. nevstupovať do konfliktu s klientom. Napriek tomu, že má človek tendenciu v prípade útočného jednania bojovať, alebo utekať, je potrebné z našej pozície konflikt a agresiu nestupňovať.
- Identifikácia neverbálnych prejavov: Ešte pred priamym výbuchom a agresívnym, či útočným správaním sa, vieme stupňovanie nepokoja stabilizovať vhodnou reakciou po identifikácii neverbálnych prejavov, ktoré môžu signalizovať blížiacu sa agresiu. Pokiaľ klient nápadne gestikuluje, dupe nohami, pozerá sa nám uprene do očí, búcha do nábytku, má zatnuté päste, má tiky, alebo sa chová neobvykle, je veľká pravdepodobnosť, že je s niečím nespokojný a je ho potrebné upokojť.
- Upokojujúce vplyvy: Upokojujúce vplyvy na klienta môžu byť verbálne a neverbálne. Medzi neverbálne zaraďujeme spomalenie tempa reči, kľudný spôsob hovoreného slova, zníženie gestikulácie a vyhýbanie sa témam, ktoré by mohli byť nepríjemné. K verbálnym vplyvom zaraďujeme priame pýtanie sa na potreby klienta, pýtanie sa na dôvody hnevu a vzniku situácie. Väčšina klientov reaguje pozitívne na záujem o svoju osobu a predstavuje to okrem riešenia problému aj spôsob naviazania vzťahu s klientom.
- Privolanie pomoci: Niekedy však môže byť nad naše sily zvládnutie nevhodného správania sa klienta, a preto by sme nemali váhať privolať si na pomoc kolegu. Dôvodom pritom nemusí byť len fyzická prevaha klienta, ale aj zaužívané účinné spôsoby kolegu a vzájomná podpora. Ak si však na pomoc privoláme ešte niekoho iného, mali by sme klienta ubezpečiť, že môže zo situácie kedykoľvek odísť.
- Vyčistenie atmosféry: Vyčistiť „vzduch“ je niekedy vhodnejšie, ako utrpieť úraz. Vhodnejšie je počkať, kým sa klient dostane z amoku a po určitom čase znovu problém otvoriť. V prípade klientov s narušenou komunikáciou je možné situáciu zmierniť napr. zmenou témy alebo prostredia.
