Život vo vozíku: Inšpiratívne príbehy, výzvy a prekonávanie prekážok

Život s telesným postihnutím prináša nepochybne množstvo výziev. Napriek tomu existuje nespočetné množstvo príkladov ľudí, ktorí dokázali prekonať prekážky a žiť plnohodnotný a úspešný život. Tento článok ponúka pohľad na život na invalidnom vozíku, skúsenosti ľudí, ktorí sa s touto realitou vyrovnali, a inšpiratívne príbehy tých, ktorí dosiahli pozoruhodné veci.

Tri príbehy o živote na vozíku

Život vo vozíku, rovnako ako aj medzi zdravou komunitou, neraz „vykreslí“ zaujímavé obrazce. Niekedy radostné, inokedy paradoxné a potom zase hrdinské (cez slzy). Proste rozmanité, pestrofarebné ako podoba chameleóna prechádzajúceho sa po dúhe.

Mária Gazdíková: Tanec s vozíkom

Sen Márie Gazdíkovej (24) z Košíc, ktorý sa jej, myslela si, nikdy nesplní. Keďže mobilitu jej zaisťuje invalidný vozík, na dramatické, vášnivé pohyby, na nádherne sa vlniace šaty, na urastených tanečníkov sa len dívala. No Mária má tanec, kultivované pohyby v krvi. Súzvuk s hudbou, rytmiku v nej „nezadusil“ ani život vo vozíku.

Prvá jej pohybový talent postrehla Andrea Bystrianska, vedúca oddielu mažoretiek Plamienky. Predviedla jej základné pohyby - vareška, motýlik, krútenie paličky medzi prstami. A ukázalo sa, že Mária je šikovná a veľmi rýchlo sa učila. A tak sa Mária stala prvou (a zrejme jedinou) mažoretkou na Slovensku v invalidnom vozíku.

Život vo vozíku sa Márii Gazdíkovej zásadne zmenil po tom, ako ju rodičia prihlásili do jednej televíznej súťaže. Stretla sa tam s Petrom Vidašičom, riaditeľom košického tanečného klubu, ktorý trénuje aj tanec s vozičkármi. A ten okamžite postrehol Máriin pohybový talent a už takmer desať rokov ho rozvíja. Stala sa totiž „profesionálnou“ tanečníčkou, členkou Tanečného klubu Ellegance v Košiciach, ktorý bol v roku 2016 spoluorganizátorom významného európskeho podujatia. A medzi súťažiacimi nechýbala ani Mária so svojím zdravým tanečným partnerom Marošom Olejárom.

Na Majstrovstvách Európy v tanečnom športe na vozíčku, ktorých dejiskom boli prvý raz Košice, obsadili 2. miesto vo freestyle a 3. miesto v štandardných tancoch.

Rufino Borrego: 43 rokov života s chybnou diagnózou

Paradoxom bytia je, že azda neexistuje pravidlo, ktoré nemá výnimku. Aj tvrdenie, ktoré sa hoci aj miliónkrát osvedčilo, v určitých situáciách neplatí. Portugalčan Rufino Borrego mal len 13 rokov, keď mu v lisabonskej nemocnici diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu - muskulárnu (svalovú) dystrofiu. Tá patrí medzi genetické ochorenia, ktoré spôsobujú, že svaly ochabujú a stav sa postupne zhoršuje. Po tomto ortieli začal muž používať vozíček a tak to ostalo počas ďalších 40 rokov.

Žiadneho neurológa v nemocnici Santa Mária v Lisabone, ktorú pravidelne navštevoval, nezarazilo, že jeho zdravotný stav sa nezhoršuje. Až v roku 2010 stretol neurológa, ktorý zistil, že Ruffino v skutočnosti trpí iným ochorením, ktoré oslabuje svaly, zvaným myasténia. Vzácna porucha sa však dá liečiť podávaním liekov na astmu. Ide o autoimunitné neurologické ochorenie, ktoré je spôsobené poruchou prenosu nervových impulzov na nervosvalovej platničke. Výsledkom je epizodická slabosť svalov, ktorá môže u rôznych ľudí postihovať rôzne časti tela.

Po nasadení liečby a užití prvých liekov začal Rufino už večer nohami hýbať. Nasledovala dlhodobá intenzívna rehabilitačná liečba, aby sa znovu naučil chodiť, aby zosilneli nepoužívané skrátené svaly. O rok neskôr sa dnes 61-ročný muž opäť učil prejsť do svojej obľúbenej kaviarne a fyzioterapiu potrebuje už iba dvakrát do roka. Riaditeľ kaviarne sa k tomu vyjadril takto: "Mysleli sme si, že sa stal zázrak."

Rufino vie, že nejde o zázrak, ale chybu, na ktorú tvrdo doplatil. Napriek tomu tvrdí, že voči nemocnici neprechováva žiadne negatívne emócie. Život vo vozíku v meste so strmými ulicami a nerovnými chodníkmi bol veľmi ťažký.

Wyatt: Batoľa na vozíku, ktoré spoznáva svet

Nepredstaviteľný šok prežívajú rodičia, ktorým zdravo narodené dieťa bez toho, aby zanedbali starostlivosť oň, náhle vážne ochorie. S takoutou situáciou, ako uviedla West Palm Beach TV, sa museli vyrovnať manželia Banksovci z mesta Greenville v USA. Z ich zdravo sa vyvíjajúceho polročného syna Wyatta sa v priebehu jedného dňa stala „handrová bábika“. Svaly mu prestali fungovať, nehýbal sa, mal problémy s dýchaním. Wyatt ochrnul od krku dole.

Po nasadení účinnej liečby došlo k zlepšeniu zdravotného stavu chlapca, no naďalej ostal ochrnutý od pása dole. Je však nádej, že aj toto ochrnutie dokážu postupne zlikvidovať. Rehabilitovať a posilňovať však musel celé telo, čo je pri batoľati nesmierne zložité. Lekári a rehabilitační špecialisti hľadali spôsob, ako „donútiť“ malého pacienta, aby sa chcel hýbať. Vyskúšali ho preto posadiť na invalidný vozík, aby sa Wyatt snažil presúvať za hračkami. A s prekvapením zistili, že ročný chlapček túto úlohu veľmi rýchlo zvládol. Netrvalo dlho a začal sa odvíjať Wyattov nový život vo vozíku.

Tento príbeh nás zaujal aj preto, lebo na Slovensku by sa nemohol udiať. Zdravotné poisťovne, aj keď to žiadny zákon nezakazuje, deťom do troch rokov invalidný vozík väčšinou neschvália. Na základe vlastných vnútorných predpisov niekto rozhodol, že ich nepotrebujú. A to je veľmi hlúpe tvrdenie, pretože aj malý človečik chce spoznávať svet okolo seba.

Inšpiratívne osobnosti: Úspešní aj s hendikepom

Aj medzi celosvetovo známymi osobnosťami sa nájdu viacerí s telesným hendikepom. Svedčí to aj o tom, že telesné postihnutie nebráni v úspešnej kariére na umeleckej či športovej scéne.

Stephen Hawking: Vedec s neochvejnou mysľou

Stephen Hawking, narodený v roku 1942 v Oxforde, bol brilantný teoretický fyzik a kozmológ. Preslávil sa svojimi prácami o kvantovej gravitácii a čiernych dierach. Napriek tomu, že trpel amyotrofickou laterálnou sklerózou (ALS), ktorá postupne ochromuje telo, Hawking dokázal viesť mimoriadne produktívny život a stal sa jednou z najvýznamnejších vedeckých osobností 20. a 21. storočia.

Jiří Ježek: Cyklistický šampión

Jiří Ježek je český profesionálny hendikepovaný cyklista, narodený v roku 1974 v Prahe. Po autonehode v roku 1985, pri ktorej mu amputovali pravú nohu pod kolenom, sa nevzdal športu a stal sa najúspešnejším cyklistom v histórii paralympijských hier. Je šesťnásobným paralympijským víťazom a majstrom sveta. Okrem športu sa venuje dobročinným aktivitám a motivačným prednáškam.

Christopher Reeve: Superman, ktorý bojoval za ostatných

Christopher Reeve sa stal celosvetovo známym vďaka roli Supermana. Po nešťastnom páde z koňa si poranil krčnú chrbticu a ostal ochrnutý od krku dolu. Po prvotnom zúfalstve sa rozhodol venovať svoju energiu pomoci ľuďom s podobným osudom a založil nadáciu na výskum liečby poranení chrbtice.

Ďalšie inšpiratívne osobnosti

Medzi ďalšie osobnosti, ktoré prekonali telesné postihnutie a dosiahli úspech, patria:

• Terry Fox: Mladý bežec, ktorému amputovali nohu kvôli rakovine, sa rozhodol zabehnúť maratón naprieč Kanadou, aby vyzbieral peniaze na výskum rakoviny.
• Philippe Pozzo di Borgo: Aristokrat, ktorý po úraze pri paraglidingu ochrnul, našiel nový zmysel života vďaka svojmu asistentovi (jeho príbeh inšpiroval film "Nedotknuteľní").
• Maysoon Zayid: Americká herečka a komička s palestínskym pôvodom, ktorá prekonala detskú mozgovú obrnu a venuje sa pomoci postihnutým deťom.
• Sarah Bernhardt: Slávna francúzska herečka, ktorej amputovali nohu, no napriek tomu pokračovala v úspešnej kariére.

Slovenskí paralympionici: Nezlomní vzory a motivácia

Slovenskí paralympionici nosia z medzinárodných turnajov medaily, napriek biednej situácii na domácej pôde. Medzinárodné úspechy neodzrkadľujú podmienky, ktoré naši športovci majú. Zaostávame.

Dôležité je, že pre deti s hendikepom nie je hrdinkou len Petra Vlhová, ale aj Veronika Vadovičová, ktorej životný príbeh je obrovskou motiváciou. Dievča, ktoré sa narodilo s rázštepom chrbtice, si ako koníček vybralo streľbu, v ktorej patrí k najlepším na svete. Pre hendikepovaných mladých je okrem Petra Sagana motiváciou Jozef Metelka - v Anglicku prišiel pri nehode o nohu, dnes je úspešný reprezentant v cestnej cyklistike. Aj náš športovec Radko Malenovský takto skočil do vody a dnes je z neho majster sveta v streľbe. Lebo sa nevzdal.

Slovenský paralympijský tím Paríž začali komunikovať prívlastkom nezlomní. Nezlomnosť asi najviac vystihuje paralympizmus. Príkladom je aj Patrik Kuril, ktorý sa nešťastne zranil pri pretekoch. Organizátor zabudol otvoriť rampu, cez ktorú preletel, a dnes preteká medzi telesne znevýhodnenými športovcami. Slovenský paralympijský výbor je inštitúcia, ktorá je postavená na veľmi silných životných príbehoch konkrétnych ľudí. Práve oni tvoria túto inštitúciu. Alenka skončila na vozíku, keď mala štrnásť rokov, tiež po autonehode, keď bola na zadnom sedadle. Nezlomilo ju to, naopak, skončila medzi svetovou elitou. V súčasnosti je matka dvoch nádherných dcér a Paríž bude jej siedmou letnou paralympiádou.

Príbehy inšpirácie: Životné cesty plné prekonávania prekážok

Sestra Patrícia: Cesta viery a zmierenia

Patrícia Iveta Parasková mala pred nehodou najradšej prácu v sakristii, šitie, bicyklovanie a šoférovanie, učeniu náboženstva by sa však najradšej vyhla. Jej rehoľný život poznačili tri zásadné udalosti - smrť otca, dlhá choroba matky a vážna dopravná nehoda, ktorá sa pred rokmi udiala na Ukrajine. Spôsobila jej zlomenie šiesteho krčného stavca a narušenie miechy. Sestra Patrícia je od hrudníka ochrnutá. Lekárske prognózy neboli bezprostredne po nehode vôbec priaznivé, podľa nich mala do konca života len ležať.

Dnes s úsmevom hovorí, že po päťdesiatke sa naučila používať počítač a touchpad. Spočiatku nehýbala prstami, no teraz dokáže uháčkovať deku či kresliť obrázky. Rehoľníčku navštívime v Prešove, kde žije spolu s ďalšími sestrami - služobnicami Nepoškvrnenej Panny Márie.

Sestra Patrícia nebola nikdy nahnevaná na to, čo sa stalo. Na začiatku u nej prevážil ako prvý pocit vďačnosti, že vôbec prežila. Počas rozprávania však prizná, že istý čas cítila len smútok. Pôsobila najskôr v Prešove, začínala v sakristii a tam si to veľmi obľúbila. Po Prešove mala ísť do Košíc a neskôr prišlo rozhodnutie, že pôjde na Ukrajinu pomôcť ďalšej sestre na misiách. Medzitým jej však zomrel otec. Rozhodnutie odísť na Ukrajinu nebolo pre sestru Patríciu jednoduché.

Po návrate do Prešova asi po dvoch rokoch nastal deň, ktorý zmenil jej život. Mala vtedy 43 rokov. Od kňazov prišla prosba, aby s nimi vycestovala na Ukrajinu a pomohla im vybrať materiál na biskupské rúcha. Sestra Patrícia spomína, že sa jej tam veľmi nechcelo. Samotnú nehodu si vôbec nepamätá. Sedela vedľa vodiča a zaspala, keďže z Prešova vyrazili skoro ráno o druhej. Vyviazla síce bez škrabanca a bez kvapky krvi, ale ako jediná v aute s ďalšími šiestimi cestujúcimi si odniesla aj doživotné následky.

Zlomený a zrotovaný stavec, potrhaná miecha, začal sa opuch pomliaždenej miechy. Po prevoze do nemocnice vo Ľvove museli pozháňať liek, aby komplikácie zastavili. Rozprávala sa vtedy sestra Patrícia s Bohom a pýtala sa ho prečo? Neskôr, keď bola na rehabilitácii v Kováčovej, za ňou prišiel jej brat, ktorý je rehoľník a kňaz. Sestre Patrícii bolo síce veľmi ťažko, zaumienila si však, že plakať nebude. Keď za ňou potom prišla vtedajšia provinciálna predstavená, pýtala sa jej, či sa už pohádala s Bohom. Na začiatku si sestra Patrícia fyzicky neverila, nedokázala ani sedieť bez toho, aby neomdlela. Prvé cvičenia v Kováčovej boli namáhavé, ale vďaka nim zosilnela. Neskôr jej v rehabilitácii pomáhali rehoľné sestry v Poľsku. Postupne, ako sa jej zdravotný stav zlepšoval a stabilizoval, uzdravovalo sa aj jej vnútro.

Sestra Patrícia sa dostala do dnešného stavu, keď vie obsluhovať mobil, počítač, dokáže háčkovať či kresliť jednoduché obrázky. Do chrámu sa vie odviezť aj sama na elektrickom invalidnom vozíku. Z rehabilitácie si pamätá pána z východného Slovenska, ktorý prežil klinickú smrť a pýtal sa, prečo na neho Boh toto dopustil a nechal ho napokon žiť. Dodáva, že aj keď sa s Bohom napokon vôbec nepohádala, jej život sa zmenil. Do nehody mala pocit, že ona je tá, ktorá má pomáhať iným, a zrazu sa to otočilo. Dnes, keď je odkázaná na pomoc, je jej pravou rukou a spriaznenou dušou sestra Maximiliána.

Sestry Patrícia a Maximiliána si rozumejú od začiatku. Špeciálny elektrický vozík so schodolezom umožní prekonávať nielen schody, ale aj ďalšie prekážky, ktoré si bežný chodec neuvedomí. Je síce dostupný aj na Slovensku, ale pridrahý a z invalidného dôchodku si naň nenašetrí. Preto sa rehoľníčka rozhodla, že sa naň pokúsi vypýtať peniaze vo verejnej zbierke.

Ako vníma, že sa delí so svojím príbehom s neznámymi ľuďmi? Myslí si, že celý tento proces spracovania závisí od osobnosti človeka a možno aj od jeho prežívania viery. "Teraz v tejto chvíli, ako sa tu s vami rozprávam, môžem s čistým srdcom povedať, že som šťastná aj napriek tomu, že sedím na vozíku. Viem, že môžem pomáhať už len tým, že preletím po Prešove na elektrickom vozíčku, že sa usmejem, zdvihnem ruku, že s niekým prehodím pár slov, stretnem sa s ľuďmi v chráme. Toto je pre mňa také pohladenie zo strany Boha. Ani mi viac netreba."

Janka: Sny na kolesách

Janka napriek svojmu hendikepu - rázštepu chrbtice a hydrocefalu je húževnatá 13-ročná mladá slečna, ktorá sa nevzdáva a chce si naplniť svoje sny, pri ktorých je šťastná a ktoré jej skvalitňujú život. Na to však potrebuje okrem zdravotnej starostlivosti aj praktické pomôcky ako napríklad invalidný vozík či elektrický pohon k vozíku. Sú to však vysoké položky.

"Milujem výlety s priateľmi. Prechádzky po cestách aj necestách, návštevy zaujímavých miest a aj objavné momenty - zastavenia sa na týchto cestách. Ale často za kámošmi už nestíham, hlavne keď sú na bicykli, a rada by som s nimi držala krok. Nedávno som objavila pomôcku, ktorá by mi v tomto pomohla. Je to predný elektrický pohon k invalidnému vozíku, ktorý by mi umožnil dlhé a náročnejšie vychádzky. Som z predstavy svojej vlastnej „trojkolky“ nadšená a už si predstavujem, že budem tak trochu ako motorkárka a budem objavovať svet s vetrom vo vlasoch :-). Preto verím, že sa mi s pomocou priateľov podarí túto pomôcku získať."

Janka má 13 rokov, narodila sa s rázštepom chrbta a hydrocefalom. Od narodenia je ochrnutá a je na invalidnom vozíku. Napriek zdravotným hendikepom je veľmi aktívna, venuje sa hre na akordeón, navštevuje divadelný krúžok, miluje folklór. Javisko je jej jednoducho blízke, rada si na ňom zahrá či zatancuje. Veľmi rada tiež výtvarne tvorí, venuje sa svojej záhradke a samozrejme rada chodí na „dobrodružné“ výlety. Hoci to nie je vždy jednoduché, snaží sa svoje sny uskutočňovať.

Marek Lipjanec: Hľadanie spôsobov, nie dôvodov

"Volám sa Marek, mám 43 rokov, som ženatý a mám dve dcérky. Invalidný vozík je mojím každodenným „pomocníkom" viac ako polovicu môjho života. Mal som 21 rokov… Bol koniec augusta. Príjemný deň, ktorý sme sa s niekoľkými kámošmi rozhodli zakončiť tým, že si zájdeme zaplávať na plaváreň. Vystrájali sme ako mnohokrát predtým… Skočil som do bazéna, ruky sa mi podlomili, hlava narazila na dno a už som sa nedokázal vynoriť… To čo nasledovalo potom, NAVŽDY zmenilo môj život. V prešovskej nemocnici som na ARO (dnes JIS) strávil cca 120 dní. Absolvoval som niekoľko operácií, pri ktorých mi zakaždým išlo o život. Boli dni, kedy sa mi nechcelo ani žiť. Ochrnuté boli nielen nohy, ale čiastočne aj ruky. Do NRC v Kováčovej ma poslali s tým, že do konca života budem iba ležať. Tento „ortieľ“ bol pre mňa nepredstaviteľný. Bol som totiž študentom na Vysokej škole. Potom čo som úspešne absolvoval konzervatórium v Košiciach, na Ostravskej univerzite pedagogickej fakulty som pokračoval v štúdiu hry na klavíri. Otázky typu: „čo bude ďalej? čo budem robiť? ako to zvládnem? kedy s tým všetkým skoncujem?“ mi nedali spať a neustále ma prenasledovali."

"V Kováčovej lekársky tím usúdil, že takto zoperovaný nemôžem existovať. Nasledovala reoperácia krčnej chrbtice, tentokrát v Bratislave. Po niekoľkých týždňoch som sa posadil do vozíka a začal som sa učiť žiť „odznova". Boli to ťažké dni, mesiace i roky. Môj celkový zdravotný stav sa zastabilizoval tak, že som ostal ochrnutý od hrudníka nadol. Ruky sa podarili rozcvičiť len čiastočne, prstami nehýbem vôbec. Sen o tom, že raz sa budem živiť tým, čo ma baví a napĺňa, sa rozplynul ako dym v povetrí. Klavír sa stal nedosiahnuteľným cieľom. Hudba na istý čas zostala učupená hlboko v mojom srdci."

"Roky plynuli, nabral som isté stereotypy. Objavili sa staronoví priatelia, ktorí ma brávali von. No nemal som žiadny konkrétny cieľ, či víziu, čo bude so mnou ďalej. A zjavila sa ONA. Moja manželka. Vyžarovala z nej veselosť, radosť, jemnosť a nežnosť, ale aj rozhodnosť s úžasnou vnútornou silou. Po piatich rokoch sme sa vzali. Prešiel istý čas a bolo nám dopriané stať sa rodičmi. Máme dve krásne dcérky - Kiarku (6) a Noemku (3). Tento rok sme oslávili desiate výročie svadby. Vďaka manželke a ľuďom ktorí boli ochotní vytvoriť mi pracovné podmienky, som sa opäť vrátil k hudbe. Nie, na klavíri nehrám, to sa už žiaľ nedá, ale odovzdávam svoje vedomosti a skúsenosti deťom, ktoré učím hrať na klavír. Napriek môjmu handicapu pracujem na čiastočný úväzok a snažím sa rodinu zabezpečiť ako vládzem. V živote som veľa stratil (myslím tým zdravie), ale aj veľa získal. Mám nádhernú rodinu, o ktorú sa túžim postarať najlepšie ako viem. Radi by sme však žili ako iné rodiny, chodili na obyčajné prechádzky, výlety a nevyberali krásne miesta len na základe bariérovosti."

"Vzhľadom na môj zdravotný stav, pohyb na mechanickom vozíku je pre mňa náročný, potrebujem doprovod. Na trhu však existuje elektrický vozík zostrojený na princípe osobného transportéra Segway. Segway-Genny vymyslel talian Paulo Badano, ktorý má po úraze postihnuté dolné končatiny. Genny využíva samobalancujúcu základňu, ktorá umožňuje pohyb vpred iba jednoduchým náklonom tela dopredu, spomalenie a zastavenie náklonom dozadu a to bez použitia riadidiel. Bez problémov zvláda strmý (až 18%) svah, jazdu po piesku, snehu, tráve a štrku. Pre handicapovaných ľudí na invalidnom vozíku je najmä sneh a piesok nezdolateľnou prekážkou. Tento vozík mi pomôže skvalitniť a uľahčiť život. Budem viac sebestačný, a konečne by som mohol zobrať moju milovanú manželku hoc len na obyčajnú prechádzku bez toho, aby permanentne musela nadvihovať vozík (aj so mnou) a prekonávať prekážky na ceste. Úprimne, zdravý človek si ani len neuvedomuje, čo taká „prechádzka" s človekom na vozíku obnáša - akákoľvek nerovnosť (diera, výtlk, obrubník, kameň...) môže spôsobiť jeho pád a následné zranenie. Cena vozíka je však príliš vysoká - pohybuje sa okolo cca 20 000 - 24 000 eur (výsledná cena záleží od príslušenstva). Sociálna ani zdravotná poisťovňa žiaľ príspevok na kúpu tohto vozíka neposkytuje. Ja sám už nedokážem vyčleniť prostriedky z nášho rodinného rozpočtu na to, aby som si vozík mohol dovoliť kúpiť. Obraciam sa preto s prosbou na Vás, známych aj neznámych ľudí, ktorí majú otvorené srdce aj oči a majú chuť pomôcť. Život na vozíku ma naučil jednu zásadnú vec, a to na všetko hľadať spôsob ako sa to urobiť dá, a nehľadať dôvod, prečo sa to urobiť nedá. Zo srdca ďakujeme, zbierka je ukončená "Genny" je doma. Týmto sa Vám zo srdca chcem všetkým poďakovať, za každú podporu, povzbudenie a samozrejme za každé euro. Bolo Vás veľa, ktorí ste pri nás stáli a podporili nás."

Ďalšie životné príbehy

• Lucia: Narodila sa s rázštepom chrbta a lekári následne zistili aj ďalšie diagnózy, ktoré s týmto ochorením súvisia. Lucke rázštep chrbta poškodil funkcie dolných končatín i močového mechúra. Napriek hendikepu a odkázanosti na invalidný vozík sa Lucii podarilo začleniť do bežného života. Po skončení základnej školy začala chodiť na obchodnú akadémiu v Zlatých Moravciach. Má rada umenie - venuje sa spevu a recitovaniu a s maminou pomocou zvládala všetko - školu, kultúrne podujatia i nákupy.
• Marcel Nikoli: V Demänovskej doline spadol chrbtom na strmú kamennú suť a diagnostikovali mu paraplégiu - ochrnutie dolných končatín po úraze chrbtice. Následne sa dostal k lyžovaniu na špeciálne upravenej lyži (monoski) pre sediace osoby a začal lyžovať v Handlovej. Dostal sa aj do Slovenskej reprezentácie v lyžovaní telesne postihnutých športovcov v kategórii sediaci muži. Neskôr mu našli krvnú zrazeninu v krčnej chrbtici, ktorá mu spôsobovala tŕpnutie a silné bolesti v krčnej chrbtici. Kvôli tomu musel ukončiť štúdium a aj lyžovanie na monoski. Napriek tomu sa snaží žiť aktívnym rodinným aj spoločenským životom a jeho sen je HANDBIKE - špeciálny bicykel pre ľudí mobilných len na invalidnom vozíku.
• Tomáš: Tridsiatnik Tomáš žil donedávna ako iní mladí a ambiciózni muži. Mal všetko o čom mnohí snívajú. Rozbehnutú a úspešnú podnikateľskú kariéru, dobré zdravie, priateľku, s ktorou si plánoval rodinu a ďalšie pekné plány do života. Všetko prekazil v jednu slnečnú nedeľu pád z výšky, keď sa oprel o zle ukotvené zábradlie. Následne ochrnul a absolvoval všetky možné vyšetrenia a rehabilitácie. Musel začať úplne odznova. So všetkým čo k tomu patrí. Priznáva, že neraz bol na dne a mal aj nedobré myšlienky. Chcel so všetkým skoncovať. Našťastie tak neurobil a dnes pomáha iným ľuďom s podobným osudom. Rád o sebe hovorí, že teraz žije už svoj druhý život. Pretože ten prvý bol úplne iný, počas neho behal a chodil a teraz sa zasa vozí „na kočárku“.
• Tomáš Masaryk: Tomáš Masaryk pred osemnástimi rokmi prežil vážnu autonehodu, no neodrovnalo ho to. Úlomky zlomeného šiesteho stavca sa pozapichovali do jeho miechy, výsledkom čoho bolo, že zostal ochrnutý od polovice hrudníka dole. Všetko mu vychádzalo, ako chcel…Až jedného dňa, dva týždne po promóciách, išiel so spoluhráčmi autom na tréning do Senice, kde vtedy hosťoval. Tomáš zistil, že už vôbec nič v jeho živote nebude ako predtým. Podpora rodiny je pre ľudí s podobným osudom zrejme kľúčová a Tomáš Masaryk mal v tomto šťastie v nešťastí. Od futbalu k tenisu - po dlhých rokoch plných náročných udalostí a absolútne zmeneného života sa začali Tomášove dni podobať na tie, na ktoré bol zvyknutý pred nehodou. Tréningy, pot, pohyb - aj keď na dvoch kolesách, ale aj tak pohyb, vrátili radosť do života človeku, ktorý predtým bez športu nebol ani deň.
• Martin Suchý: Jeho život minulý rok zmenila nešťastná udalosť. Mal nehodu v práci. "Minulý rok v júli som potreboval vyjsť na strechu. Išiel som po lešení a prelomila sa mi podlážka. Spadol som z pätnástich metrov. Pri páde sa mi poškodil dvanásty stavec, ktorý mi nahradili titánovou stabilizáciou. Poranilo mi miechu a bedrový stavec. Mal som polámané rebrá, rameno a ruku, ale to nebolo také podstatné. Som ochrnutý od pása nadol, no žijem a nevzdám sa."

Invalidný vozík: Nástroj pre plnohodnotný život

Invalidný vozík nemusí byť prekážkou plnohodnotného života. Práve naopak, môže byť prostriedkom k inklúzii, nezávislosti a prekonávaniu bariér. Aj na vozíku dokáže byť človek šťastný a prežiť život radostne. V prijatí je cesta. Nikdy nemôžem povedať, že som šťastný, že som na vozíku, ale aj na vozíku dokáže byť človek šťastný a prežiť život radostne.

Inklúzia a bežný život s invalidným vozíkom

Vďaka invalidnému vozíku môže zdravotne znevýhodnený zažívať inklúziu v každodennom živote. Môže sa zúčastňovať na podujatiach, mať rovnaké príležitosti ako intaktná časť spoločnosti, stretávať sa s rodinou, priateľmi a fungovať bežne, ako zdraví ľudia. Vozičkári môžu robiť veci, ktoré sa kedysi zdali ako nemožné. Približne 10% svetovej populácie, čo je odhadom 650 miliónov ľudí, má zdravotné znevýhodnenie. Je dôležité si uvedomiť, že invalidný vozík nie je prekážkou, ale prostriedkom, ktorý umožňuje ľuďom so zdravotným znevýhodnením plnohodnotne žiť.

Mýty a realita: Pohľad na život s invalidným vozíkom

Niekedy sa s ľuďmi na invalidnom vozíku spájajú zbytočné predsudky a opovrhnutia. Používatelia invalidných vozíkov nie sú pripútaní na svoj invalidný vozík. Ide o zariadenie, ktoré im umožňuje dostať sa na rôzne miesta, presúvať sa z bodu A do bodu B. Netreba mať predsudky, že keď sa ľudia postavia na nohy, kamuflujú svoje ochorenie. Existuje mnoho dôvodov, prečo môže niektorý používateľ používať invalidný vozík iba istý čas - chronické bolesti, únava, obmedzenie pohyblivosti, únava a vyčerpanie po operácii a pod.

Rešpekt a empatia: Ako sa správať k ľuďom na invalidnom vozíku

Pre väčšinu užívateľov je invalidný vozík predĺžením tela, preto by sme mali na to klásť dôraz, keďže tu hovoríme o pravidlách osobného priestoru. Čo to v praxi znamená? Neopierajte sa oň nohami ani rukami, nepoužívajte ho ako kreslo či odkladací priestor. Nikdy sa nedotýkajte, ani nepohybujte s invalidným vozíkom bez povolenia majiteľa, a to aj v prípade, ak je invalidný vozík práve využívaný. Mnohokrát sa ľuďom pri vnímaní ľudí na invalidnom vozíku vybaví sentiment súvisiaci s pomocou a akousi ľútosťou. Ľudia na invalidnom vozíku často pomoc nepotrebujú, jediné, čo vyžadujú, je prijať a vnímať nie menejcenne. V prípade, ak stretnete človeka na vozíku, ktorý bude vo vašom ponímaní potrebovať pomoc pri presune cez schody, bariéru či v danej situácii, nezabudnite ho najskôr osloviť a spýtať sa, či pomoc potrebuje. Ak však povedia nie, rešpektujte ich a netlačte príliš na pílu, nesnažte sa im prejavovať ľútosť, podceňovanie či zbytočné emočné poznámky, ktoré by ničomu nepomáhali.

Intimita a vzťahy: Život s invalidným vozíkom nie je obmedzený

Sex je prirodzenou ľudskou túžbou, rovnako tak ľudia na invalidnom vozíku nevnímajú a necítia sex inak, než ktokoľvek iný. Napriek tomu, že niektoré zdravotné znevýhodnenia spôsobujú komplikácie súvisiace so sexuálnym životom („tradičným sexom“), mnohí (dokonca aj s poranením miechy), môžu mať plné vnímanie a kontrolu v rámci svojej intimity. Je to však stále tabu téma, o ktorej je nutné rozprávať! Zdravotne znevýhodnení sú súčasťou spoločnosti, a aj ich sa sex bezprostredne týka. Zdravotné a obdobné pomôcky, ako kliny, posuvné stoličky, hojdačky môžu uľahčiť sex. Dokonca aj invalidný vozík môže byť skvelou pomôckou, stačí použiť trochu fantázie. Kde je vôľa, tam je cesta.

Možno sa niekedy nazdávate, že zdravotne znevýhodnení nemajú priateľov, partnerov, deti. Často si človeka, ktorý je s vozičkárom, spájame s opatrovateľom, asistentom, ale mnohokrát je to práve partner, manžel, kamarát, dieťa. Nezabúdajme však, že to nie je nutnosť, že s nimi musia byť, ale práve fakt, že s nimi chcú tráviť čas. Nie preto, že sa o nich musia starať. Je skrátka nepríjemné, keď si niekto myslí, že jediným dôvodom, prečo sa s vami niekto stretáva, je to, že musí. Ešte stále niektorí ľudia vnímajú za nezvyčajné, keď vidia vozičkárov v klube, bare alebo na párty - ale prečo by sa vozičkári nemohli baviť a užívať si tanečný parket, keď sa im to zachce? Čo by im malo brániť v tom, aby vytriasli tanečný parket? Tancovať - a ešte ako dobre, sa dá aj na vozíku, a točiť ešte lepšie, ako by ste si mysleli!

Dostupnosť a ohľaduplnosť: Zlepšenie kvality života

Vo všeobecnosti by sme si mali uvedomiť, že dostupné zariadenia, ako sú toalety, parkovacie miesta pre zdravotne znevýhodnených existujú. Je však nutné si uvedomiť a zamyslieť sa nad tým, že sú určené pre túto skupinu ľudí. Takže len preto, že nechcete stáť v rade alebo dlhšie hľadať miesto na parkovisku, nie je ospravedlnenie pre ich použitie. V mnohých prípadoch je možné autá upraviť tak, aby umožňovali šoférovať aj človeku na invalidnom vozíku. Nožné pedály sa dajú zdvihnúť, premiestniť, alebo dokonca nahradiť ručne ovládanými zariadeniami.

Intelekt a schopnosti: Prekonávanie podceňovania

Nestalo sa vám, že ste vozičkára hneď zaradili k nesvojprávnym, prípadne podceňovaným a nerovnocenným? Mali by sme si položiť ruku na srdce a zamyslieť sa, prečo to takto súdime. Mnoho vozičkárov nie je vôbec mentálne znevýhodnených, často sú dokonca nadpriemerne inteligentní. A ak by aj boli, nemáme právo niekoho podceňovať, odsudzovať. Skúsme človeka najskôr spoznať, a až tak si vytvárať názor.

Prekážky a výzvy: Cesta k aktívnemu životu hendikepovaných detí

Ak chcete robiť šport zdravotne znevýhodnených, tak potrebujete v prvom rade bezbariérovú infraštruktúru. Ak nemáte auto, tak na Slovensku sa neviete ani vlakom, ani autobusom v podstate nikam prepraviť. Čiže ak žijete v nejakej dedinke a trénuje sa v Prešove, je nutné, aby rodina mala auto. To je prvý hendikep. A druhý? Zdravému dieťaťu kúpia rodičia bicykel v hypermarkete, vozičkár potrebuje handbike a ten stojí od dvaapoltisíc do sedemtisíc eur. Má rodina toľko peňazí a je ochotná investovať sumu malého auta do bicykla? To isté platí, ak chce hendikepovaný lyžovať, potrebuje mať monolyžu - zariadenie na lyžovanie pre vozičkárov. Ak chce hrať stolný tenis, potrebujete športový vozík, a ak má amputovanú nohu, potrebuje protézu. Tu štát neprispieva vôbec. Prispieva na bežnú činnosť, ale nie na športovú. Koľko je bezbariérových plavární na Slovensku? Máme ich približne 57, ale bezbariérových je minimum, možno jedna na Mokrohájskej ulici v Bratislave, ktorú postavili z dotácií nórskych fondov. Ak by si chcel ísť vozičkár pozrieť nejaké športové podujatie, je to možné bez problémov? Postavilo sa veľa novej infraštruktúry. Ale napríklad aj samotný Zimný štadión Ondreja Nepelu vám na hokejový zápas predá dokopy desať lístkov pre divákov vozičkárov. Jedenásty v poradí má smolu.

Motivácia a podpora: Fond na podporu športu

Našťastie máme dnes už fond na podporu športu, ktorý by mal zabezpečovať vznik novej infraštruktúry. Tam má Slovenský paralympijský výbor svojho zástupcu.

Invalidný vozík a zákon: Kuriozity a realita

Myslieť si, že človek na invalidnom vozíku sa nemôže dostať do rozporu so zákonom by bol veľký omyl. Z času na čas sa také prípady objavujú v podobe kuriozít v médiách. A nejde len o prípady krádeží drobného tovaru v predajniach, ako tomu bolo v Košiciach. Ani o zámerné poškodzovanie zaparkovaných áut invalidným vozíkom, čo riešili policajti v Lučenci.

• Pašovanie drog: Colníci v Nogales na hranici medzi Arizonou v USA a mexickým štátom Sonora pristúpili k dôkladnej prehliadke 43-ročného muža potom, čo si jeden z úradníkov všimol na invalidnom vozíku niečo nezvyčajné. V prvom momente ani nevedel, čo ho zneistilo. Nakoniec mu to došlo. Cestujúci prechádzajúci cez hranice sedel na ňom akosi privysoko, neprirodzene. Navyše sa neustále nervózne pozeral okolo seba. Jeho podozrenie sa potvrdilo, keď muža preložili na stoličku. V podsedáku, na ktorom sedel, našli schovaných 3,2 kilogramov kokaínu v piatich balíčkoch.
• Krádež elektrického vozíka: V nemeckom meste Itzehoe sa 23-ročný mladík v noci vlámal do jednej firmy. Vylomil dvere na piatich kanceláriách, no nenašiel v nich nič, čo by sa dalo speňažiť. Nakoniec sa ulakomil na elektrický invalidný vozík, ktorý stál na chodbe. Susedia však začuli hluk pri rabovaní vo firme a privolali policajtov. Tí po obhliadke budovy začali po páchateľovi pátrať v blízkom okolí. Zarazilo ich, keď na hranici mesta nadránom naďabili na vozičkára idúceho po hlavnej ceste. Preto sa pri ňom pristavili. Mladík sa tak preľakol z pohľadu na uniformovaných mužov, že sa k vlámaniu okamžite priznal.
• Banková lúpež: Kelvin Dennison sa doviezol na elektrickom invalidnom vozíku do pobočky banky Santander Bank v newyorskej štvrti Queens. Od pracovníčky banky požadoval všetky peniaze, čo má v pokladni. Tvrdil jej, že je ozbrojený. Vozičkár sa otočil a z banky sa ako skúsený kriminálnik vytratil skôr ako pokladníčka stihla zavolať ochrankárov. Tí, keď vybehli z banky, v dave ľudí už vozičkára nenašli. Polícia totiž požiadala o pomoc miestnu televíziu, ktorá zverejnila videozáznam s mužom na invalidnom vozíku ako opúšťa banku.
• Bomba na letisku: Muž na invalidnom vozíku v príletovej hale medzinárodného letiska v čínskom Pekingu odpálil bombu. Výbuch medzi prítomnými ľuďmi vyvolal paniku. Po explózii sa v hale začal šíriť hustý biely dym a ľudia v panike utekali z letiska. Identifikovali ho ako 34-ročného Ťia Čong-singa. Vyšetrovaním sa zistilo, že Čong-sing je „malý“ kriminálnik orientujúci sa na drobné krádeže. Čierny ruksak ukradol v technickej časti letiska, kde údajne omylom zablúdil. Netušil, že je v ňom cvičná výbušnina, ktorá sa mala použiť pri pripravovanom cvičení letiskového personálu v prípade teroristického útoku.

tags: #43 #rokov #na #invalidnom #voziku