Sociálny fakt Émila Durkheima: Základný kameň sociológie

Émile Durkheim, významný francúzsky sociológ, sa snažil definovať sociológiu ako vedu a odlíšiť ju od ostatných disciplín. Kľúčovým konceptom, ktorý vyvinul, je pojem "sociálny fakt". Tento článok sa zameriava na vysvetlenie tohto konceptu, jeho význam v Durkheimovej teórii a jeho vplyv na sociálne vedy.

Kto bol Émile Durkheim?

Émile Durkheim (* 15. apríl 1858, Épinal, Francúzsko - † 15. november 1917, Paríž) bol francúzsky filozof, najvýznamnejší sociológ a tvorca francúzskej sociologickej školy. Od roku 1902 bol profesorom na Sorbonne. V Paríži vytvoril sociologické stredisko, ktoré malo vplyv nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Časopis L’Année Sociologique (1896 - 1913), ktorého bol zakladateľom a vydavateľom, uverejňoval práce vedcov zo všetkých odborov sociológie a príbuzných vied, monografické práce, teoretické rozpravy, kritiky a recenzie.

Durkheimovo dielo výrazne prispelo k poznaniu toho, čím sa moderná spoločnosť líši od predchádzajúcich historických formácií a je dodnes inšpirujúce. Zaviedol pojem anómia, pocit vyradenia zo spoločnosti, a zaoberal sa aj problematikou samovraždy, spoločnosti a sociálnymi mravmi. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí:

• De la division du travail social: Étude sur l’organisation des sociétés supérieures (Spoločenská deľba práce, 1893)
• Les règles de la méthode sociologique (Pravidlá sociologickej metódy, 1895)
• Le suicide: Étude de sociologie (Samovražda: Štúdia sociológie)
• Les formes élémentaires de la vie religieuse (Elementárne formy náboženského života, 1912)

Sociálny fakt ako "vec"

V roku 1894 Durkheim sformuloval svoj hlavný postulát: "Prvé a základné pravidlo spočíva v tom, že sociálne fakty treba chápať ako veci." Čo tým myslel? Vecou je pre neho každý predmet poznania, ktorý nie je priamo dostupný rozumu a ku ktorému sa dopracujeme len prostredníctvom pozorovania, experimentov a postupnej analýzy od vonkajších znakov k hlbším podstatám.

Sociálne fakty sú teda podľa Durkheima reality sui generis, ktoré existujú mimo jednotlivca a majú na neho donucovací vplyv. Cez ne môžeme pochopiť, prečo človek koná tak, a nie inak, prečo sa ľudia zapájajú do tých či oných spojení. Durkheim považuje za sociálny každý druh jednania, schopný vnútorného tlaku na jedinca, nezávislého na individuálnych prejavoch jednotlivcov.

Durkheim de facto podčiarkuje „objektívnu“ stránku sociálneho faktu. Niektorí autori, ktorí na neho bezprostredne nadväzujú, ale aj niektorí novší, ztotožňujú spoločenský jav a sociálny fakt. Koncept sociálneho faktu bol popísaný v diele Pravidlá sociologickej metódy (1895). Émile Durkheim tento koncept vytvoril v konfrontácii so súdobou filozofiou a psychológiou, voči ktorým chcel postaviť sociológiu na empirickom výskume a nie na abstraktnom teoretizovaní. Sociálne fakty teda musia byť skúmané ako veci, ktoré nemôžu byť poznané púhou mentálnou aktivitou, napríklad tak, ako vo filozofii.

Charakteristika sociálnych faktov

Sociálne fakty majú dve základné charakteristiky:

• Exteriorita: Existujú mimo jednotlivca. Nie sú produktom individuálneho vedomia, ale sú súčasťou širšej spoločenskej reality.
• Donucovací vplyv: Majú schopnosť ovplyvňovať a usmerňovať správanie jednotlivca. Tento vplyv môže byť zjavný (napr. zákony) alebo skrytý (napr. spoločenské normy).

Durkheim chápe sociálny fakt ako silu, ktorá pôsobí na jednotlivca z vonkajšieho okolia. Vo svojej metodológii s ňou potom pracuje ako s nástrojom popisu fungovania kultúrnych noriem a hodnôt. Ľudia donucovaciu povahu sociálnych faktov často nerozpoznajú. To preto, že sa sociálnym faktom všeobecne vzato sami podriaďujú, a pritom sú presvedčení, že jednajú na základe vlastnej voľby. Durkheim teda tvrdí, že ľudia vlastne nasledujú vzorce, ktoré v ich spoločnosti všeobecne platia. Durkheim zdôrazňuje, že sociálne fakty vznikli v sociálnom prostredí. Ľudia teda nie sú len ich subjektom (len aktérmi, ktorí sa musia podriaďovať), ale aj ich zdrojom. Prapôvod sociálnych faktov vníma v obecnej povahe ľudí a ich vysokom stupni sociability.

Kolektívne vedomie

Obecným rysom ľudskej povahy je napríklad, že ľudia vytvárajú skupiny. Skupina ale jedná inak než jednotlivec. Individuálne vedomia sa prelínajú a tým vzniká kolektívne vedomie. Jedná sa o súbor toho, čo spoločne pociťuje a čomu verí priemer členov jednej spoločnosti. Durkheim zároveň tvrdí, že kolektívne vedomie je najvyššou formou duševného života, pretože je vedomím vedomí. Stojí mimo všetky individuálne a čiastkové náhodnosti a všetky veci spoznáva v ich stálej a základnej podobe, ktorú zachytáva v zdieľateľných pojmoch. Sociálne fakty teda utvárajú presvedčenie, sklony správania a zvyky skupiny, ktoré sú vykonávané v spoločenstve ľudí. Nestačí však len kolektívne vedomie vytvoriť, ale neustále sa musí udržovať prostredníctvom zhromaždení spoločenstva.

Typy sociálnych faktov

Durkheim rozlišoval dva základné typy sociálnych faktov:

1. Materiálne sociálne fakty: Tie, ktoré majú pevnú štruktúru a formu. Nie sú výtvorom prírody, ale ani jednotlivca. Príkladom je jazyk určitého národa, peniaze, predstava času, alebo oblečenie, ktoré volíme podľa príležitosti. Ak bude chcieť jednotlivec niektorú z týchto vecí zmeniť, nepodarí sa mu to. Nie je to v jeho silách. A každá táto snaha bude potrestaná - vo forme výsmechu, alebo problémov s úradmi atď. Morfologické fakty sú „hmotnými“ prejavmi faktov fyziologických; sú to už pevne ustavené formy jednania, upevnené zvykom.
2. Nemateriálne sociálne fakty: Tie, ktoré sa prejavujú mimo vedomia jedinca a vytvárajú si vlastnú, fyzickú podobu po určitej dobe. Príkladom je morálka alebo právo, myslenie členov spoločnosti, ale aj v podobe zákonníkov, náboženskej knihy, ktorá stanovuje, čo sa smie a čo naopak nie. Durkheim zároveň nazýva druhú skupinu sociálnych faktov „prúdy“; jedná sa o sociálne fakty, ktoré však ešte nedostali pevnú štruktúru.

Patologické sociálne fakty sú naproti tomu tie, ktoré sa objavujú iba vo výnimočných prípadoch; týkajú sa iba určitých jedincov, často aj iba v určitom období vývoja spoločnosti. Aby bol nejaký sociálny fakt označený ako patologický, musí spĺňať dôležitú podmienku. Táto definícia Durkheimovi umožňuje označiť za normálny napríklad kriminálny čin, čo je záver poněkud prekvapivý. Durkheim napriek tomu argumentuje, že kriminálny čin v žiadnom prípade nepôsobí negatívne na poriadok spoločnosti ako celku.

Príklady sociálnych faktov

Durkheim ilustroval koncept sociálneho faktu na príklade samovraždy. Porovnávaním štatistík z rôznych spoločností ukázal, že vzorce samovrážd vykazujú pravidelnosť, ktorá si vyžaduje pozornosť a odzrkadľuje sa v nich kolektívna choroba spoločnosti. Zistil, že v 19. storočí počet samovrážd rapídne stúpol, a čím je rozvinutejšia ekonomika a deľba práce, tým ich je viac. Zároveň počet samovrážd bol vo Francúzsku a v Nemecku vyšší, než v ekonomicky menej rozvinutých Španielsku a v Rusku.

Ďalšími príkladmi sociálnych faktov sú:

• Právo
• Morálka
• Náboženstvo
• Jazyk
• Móda
• Verejná mienka

Deľba práce a solidarita

Durkheim sa zaoberal aj vplyvom deľby práce na spoločnosť. V diele Spoločenská deľba práce opisuje dva typy solidarity:

1. Mechanická solidarita: Prevláda v tradičných spoločnostiach, kde sú si jedinci podobní a zdieľajú rovnaké hodnoty a presvedčenia. Spoločenská súdržnosť je založená na homogenite. V spoločnosti, v ktorej sa nachádza mechanická solidarita, je deľba práce na nízkej úrovni. Kolektívna homogénnosť je najdôležitejšia. To znamená, že každý má skoro tú istú úlohu, vykonáva tie isté pracovné úkony. Neodlišuje sa. Lovci lovia a zberači zbierajú. Skôr sa vedia nahradiť. Pokiaľ nie je jednotlivec odlíšený od skupiny, znamená to, že individuálne vedomie sa takmer neodlišuje od vedomia kolektívneho. Odsúdeniahodné a kriminálne činy sú v tejto spoločnosti tie, ktoré predstavujú hrozbu celistvosti. Starší typ spoločnosti, napríklad kmeň, môže vylúčiť člena pre porušenie sviatosti alebo tabu. Jedinec môže byť perzekvovaný za odchýlky, ktoré narušujú celistvosť danej komunity, hoci z objektívneho hľadiska nijakým spôsobom neohrozuje komunitu. Takýto jedinec je automaticky (mechanicky) odsúdený celou komunitou.
2. Organická solidarita: Prevláda v moderných spoločnostiach, kde je deľba práce vysoko rozvinutá a jedinci vykonávajú rôzne špecializované činnosti. Spoločenská súdržnosť je založená na vzájomnej závislosti. Deľba práce medzi ľuďmi vytvára putá solidarity. Novšia organická solidarita je restitutívna. Tento typ solidarity nachádzame v nových spoločnostiach, kde je deľba práce viac rozvinutá. Durkheim nazval túto solidaritu organickú preto, lebo ju vníma ako tú, ktorej časti kooperujú ako orgány v tele. Takáto spoločnosť už nie je homogénna, jedinec nedokáže hocikoho instantne nahradiť, spoločnosť kooperuje, čím viac sa deľba fragmentuje, tým je efektívnejšia, každý z jedincov sa vie sústrediť na konkrétnu funkciu. Kým v mechanickej solidarite sa odchýlka musí extrahovať, v organickej sa pod restitutívnou funkciu myslí náprava škody.

Podľa Durkheima je deľba práce nevyhnutnou podmienkou intelektuálneho a materiálneho rozvoja spoločnosti a je zdrojom civilizácie. Civilizácia je nutným dôsledkom zmien, ku ktorým dochádza prostredníctvom objemu a hustoty spoločností. Deľba práce progresívne mení spoločenské podmienky, vytvára nové potreby a priestor pre nutnú zmenu pravidiel. Pravidlá, ktoré boli efektívne pre menej rozvinutú deľbu, sú nedostatočné. Nevyhnutné zmeny však komplikuje často neochota ich aplikovania. Neochota môže byť napríklad skúsenosť z minulosti. Prečo meniť niečo, čo dlhodobo fungovalo? Ako príklad Durkheim ponúka trh, ktorý vyhovoval stredoveku, pretože obsiahol mesto. Prostredníctvom spoločenskej deľby práce sa však trh rozrástol o národné a medzinárodné dimenzie, kedy už nie je možné aplikovať tie isté pravidlá. Túto premenu komplikuje aj tradicionalizmus. Vzhľadom k tomu, že v tak úzkej skupine ako je mesto, kde sú životné podmienky takmer nemenné, sa ľudí zmocňuje sila zvyku - tradícia. Čo znamená, že všetko nové je podozrivé a prináša obavy. Platí to aj pre tradicionalizmus korporácie. Ten môže obsahovať také pravidlá, ktoré sa zakorenili a prežili dôvody, z ktorých vzniklo, a ktoré ho pôvodne ospravedlňovali.

Trestné právo

Durkheim sa v tomto diele dotýka rôznych spoločenských tém, ako napríklad trestné právo. V trestnom práve najcivilizovanejších národov, píše, je vražda všeobecne považovaná za najhorší zo všetkých zločinov a predsa môže spoločnosť viac destabilizovať ekonomická kríza, alebo krach na burze. Zločin nie je iba poškodením vážnych záujmov, je to urážka moci, ktorá je určitým spôsobom transcendentná. Nad jedincom neexistuje vyššia morálna sila ako tá kolektívna. V dôsledku oslabenia spoločenskej kontroly dochádza denne k činom, ktoré jej odporujú, a predsa nevzbudzujú žiadnu reakciu. Ak sa rovnaké skutky opakujú dostatočne často, nakoniec vyčerpajú kolektívny cit. Trestné právo chráni proti akémukoľvek oslabeniu tým, že od každého z nás vyžaduje minimum podobností, bez ktorých by sa jednotlivec stal hrozbou pre jednotu spoločnosti. Pravou funkciou trestu je udržať sociálnu súdržnosť neporušenú. Je nutné aby sa upevnila v okamihu kedy bola popretá.

Morálka a mravnosť

Durkheim analyzuje aj morálku a mravnosť. Prichádza so zaujímavými myšlienkami: Nie je možné aby ľudia žili v priateľských vzťahoch a nezískali pritom pocit spolupatričnosti k celku. Toto priľnutie k niečomu, čo jednotlivca presahuje, toto podriadenie súkromných záujmov, je pravým zdrojom mravného pôsobenia. Tento cit sa postupne upresňuje, prispôsobuje životným okolnostiam, a tým sa prevádza do určitých foriem. Morálka nie je nemenná, vytvára sa, mení a udržuje z dôvodu, ktoré majú experimentálnu povahu. Morálka je systém uskutočnených faktov spojených s celkovým systémom sveta. Tieto fakty sa nemenia obratom ani keby boli žiaduce.

Morálka v spoločnosti je ťažko merateľná, pre kolektívnu nemorálnosť však máme ukazovatele ako priemerný počet samovrážd a zločinov všetkého druhu. Počet takýchto nezdravých javov rastie spolu s pokrokom vedy, umenia a priemyslu. Ľudia sa radi združujú. Spoločný život priťahuje a súčasne usmerňuje. Takýto usmerňujúci nátlak je nutný k tomu aby človek dokázal prekonať sám seba. Ide o prežívanie radosti zo zdieľania. Takto sa vytvárala aj domáca morálka. Vďaka prestíži, ktorá si v našich očiach rodina uchováva, máme za to, že bola a stále zostáva školou sebazaprenia a oddanosti.

Vplyv náboženstva, poverčivosti a vedy

Durkheim sa zamýšľa aj nad vplyvom náboženstva, poverčivosti a vedy v rámci deľby práce. Veda podľa neho privádza vedomie do najvyššieho bodu jasnosti. Aby teda mohli spoločnosti žiť v podmienkach existencie, ktoré teraz majú, je nutné aby sa pole vedomia ako individuálneho tak sociálneho postupne rozširovalo. Vzhľadom k tomu, že sa prostredie mení, je stále komplikovanejšie a mobilnejšie, musia sa jedinci často meniť ak chcú pretrvať. Veda má skôr organickú solidaritu, viera mechanickú. Je zrejmé, že náboženské vedomie muselo byť menej netolerantné u sofistov a stúpencov Sokrata (staroveké Grécko) než v teokratickej spoločnosti, ako u hebrejského národa. K vzniku a rozvoja filozofie bolo nutné aby tradičné typy viery neboli príliš silné a nebránili jej rozkvetu. História potvrdila, že náboženstvo zaujíma stále menší podiel v živote spoločnosti. Spočiatku bolo náboženstvo prítomné všade. Všetko čo sa týkalo spoločnosti bolo náboženstvom. Tieto slová boli v podstate synonymá. Postupne sa z náboženskej funkcie začala oddeľovať funkcia politická, ekonomická a vedecká.

Sociologická teória náboženstva

Durkheim reprezentuje aj teóriu náboženstva, ktoré považoval za základnú časť spoločenského života, ktorého funkciou je regulovať vzťah človeka k svätým veciam. Každé náboženstvo starostlivo rozdeľuje sväté od svetského. Pod Durkheimovým vplyvom sociológia prestala byť špekuláciou o štruktúre a vývine spoločnosti a stala sa empirickou vedou. Dospel k tomu, že náboženské významy dávajú zmysel (aj napriek svojej ľubovoľnosti), hoci iba vzhľadom ku danej kultúre. Pocit posvätna vytvára spoločnosť, pretože len spoločnosť zodpovedá jej nutným znakom. Durkheim však netvrdil, že ľudia svoju spoločnosť uctievajú, tvrdil, že z nej pochádza náboženské cítenie.

Ak chceme podľa Durkheima presne zistiť dôvody, povahu a sociálne funkcie náboženstva, musíme sa zamerať na najjednoduchšie náboženské systémy, aké poznáme, pretože v ich prípade budeme môcť ľahšie objaviť základné konštitutívne prvky náboženstva. Čím jednoduchšie a menej početné sú skúmané fakty, tým jednoduchšie sa dá nájsť ich vysvetlenie, pretože tak počet vzťahov medzi nimi, ako aj vzťahov, ktoré nadväzujú s inými sociálnymi faktami, bude menší: „Primitívne náboženstvá neumožňujú iba odhaliť konštitutívne prvky náboženstva, ale majú aj tú veľkú výhodu, že uľahčujú ich vysvetlenie. Keďže tieto fakty sú najjednoduchšie, vzťahy medzi nimi sú najzjavnejšie.“

Durkheim potom vytyčuje hypotézu, ktorú chce touto svojou knihou dokázať: „Všeobecný záver tejto knihy znie, že náboženstvo je zásadne sociálnou záležitosťou. Náboženské predstavy sú kolektívnymi predstavami, vyjadrujúcimi kolektívne skutočnosti…“ V prvom rade však musí definovať, čo bude považovať za náboženstvo, ktoré sociálne javy majú charakter náboženských vier. Musí nájsť kritérium, ktoré by jasne odlíšilo náboženské javy od iných sociálnych, alebo dokonca psychologických javov. Toto kritérium musí byť také jasné, aby sa dalo aplikovať na všetky náboženské javy, nie iba na niektoré z nich.

Rozlíšenie posvätného a profánneho

Durkheim skúma niektoré staršie definície a odmieta ich na základe toho, že ku každej z nich sa dajú nájsť mnohé kontrapríklady. Napríklad definícia náboženstva ako uctievania: existujú náboženské viery, ktoré svoj predmet neuctievajú a neklaňajú sa mu, napríklad totemické viery v Austrálii. Takisto definícia náboženstva pomocou prítomnosti bohov či duchov neobstojí: v budhizme máme náboženstvo, v ktorom sa bohovia nevyskytujú, a predsa nepopierateľne ide o náboženstvo.

Nakoniec Durkheim predsa len nachádza kritérium, umožňujúce jasne definovať náboženské javy a vzťahujúce sa iba na ne: „Všetky známe náboženské viery, či už jednoduché alebo zložité, majú jedno spoločnú vlastnosť: predpokladajú klasifikáciu vecí, skutočných či ideálnych, ktoré si ľudia predstavujú, na dve triedy, na dva proti sebe stojace rody, všeobecne označované dvoma rozdielnymi termínmi, ktoré sa najlepšie dajú vyjadriť slovami profánne a posvätné.“

Toto je základná charakteristika, pomocou ktorej môžeme rozlíšiť náboženské javy od tých, ktoré takými nie sú. Aj keď mnohé austrálske kmene neuctievajú svoje totemy, predsa len sú pre nich posvätné, buď ako predkovia, alebo ako ochrancovia. Takisto budhizmus napriek tomu, že nepozná bohov, pozná sféru posvätného. V každom prípade náboženského javu alebo náboženskej viery, nech už je akákoľvek jednoduchá a primitívna, nájdeme podľa Durkheima rozlíšenie medzi posvätným a profánnym. Toto rozlíšenie je teda základnou charakteristikou a zároveň aj podmienkou náboženstva.

Kolektívna povaha náboženstva

Rozdelenie vecí a činností na posvätné a profánne je síce minimálnou a nevyhnutnou, nie však dostatočnou charakteristikou náboženstva. Je potrebné pridať ešte jednu zásadnú podmienku: kolektívnu, t. j. sociálnu povahu náboženstva. Podľa Durkheima nie je možné predstaviť si čisto individuálne náboženstvo. Náboženské viery sú vždy založené na určitých spoločných, kolektívnych predstavách, či už sa vyznávajú kolektívne alebo nie. Táto kolektivita náboženských predstáv je ich ďalšou zásadnou charakteristikou: „Náboženské viery vo vlastnom zmysle slova sú vždy spoločné určitej kolektivite… sú vecou skupiny a vytvárajú jej jednotu.“

Po týchto základných vymedzeniach môže Durkheim pristúpiť k samotnej definícii náboženstva: „Náboženstvo je pevný systém vier a praktík, vzťahujúcich sa na posvätné veci, t. j. na veci oddelené a zakázané, systém vier a praktík, spájajúcich všetkých, ktorí ich vyznávajú, do jediného morálneho spoločenstva, zvaného cirkev,“ zdôraznil Durkheim. Samozrejme, toto morálne spoločenstvo alebo cirkev nemusí byť inštitucionalizované. V každom prípade aj spoločenstvá ako austrálski domorodci predstavujú morálne spoločenstvo, spojené vyznávanými náboženskými vierami a praktikami.

Pôvod náboženstva

Durkheim potom prechádza k skúmaniu pôvodu náboženstva, teda kladie si otázku, kde sa vlastne vzalo toto základné rozdelenie vecí na posvätné a profánne. Preberá viaceré staršie teórie a ukazuje, že tento problém nevyriešili správne. Napríklad Tylorov animizmus, podľa ktorého je základom a pôvodom animizmu skúsenosť sna. Durkheim sa domnieva, že tieto halucinačné predstavy nemohli byť základom náboženstva, pretože z nich samých osebe vôbec nevyplýva rozdelenie vecí na posvätné a profánne. Postavy živých či mŕtvych, objavujúce sa v snoch, nie sú automaticky a vždy posvätné, a už vôbec neposkytujú posvätnosť iným veciam.

Takisto je podľa Durkheima mylná Müllerova koncepcia, ktorá by sa dala nazvať naturizmom - podľa tohto autora pochádza náboženstvo z predstáv, ktoré si ľudia vytvárali o prírodných javoch: búrke, hrome a blesku, nebeských telesách, daždi. Durkheim však namieta, že hoci tieto javy často bývajú posvätné, nevedno, ako mohli predstavy o nich viesť k tomu, že sa celý svet rozdelil na dve sféry. Durkheim je presvedčený, že práve totemizmus predstavuje základnú a najprimitívnejšiu formu náboženského života.

tags: #1 #co #je #socialny #fakt #durheim