Informácie pre rodičov zrakovo postihnutých detí

Zrakové postihnutie predstavuje významnú výzvu, ktorá zasahuje do mnohých oblastí života jednotlivca, vrátane sociálnej sféry. Je dôležité si uvedomiť, že aj deti so zrakovým postihnutím môžu žiť plnohodnotný a šťastný život. Tento článok poskytuje rodičom základné informácie a praktické rady, ako podporiť vývoj a integráciu svojich detí so zrakovým postihnutím.

Čo je zrakové postihnutie?

Deti so zrakovým postihnutím môžu mať znížené zrakové schopnosti rôzneho druhu a stupňa. Vždy ide o vážne poškodenie zraku, takže ovplyvňuje celý život, vrátane priestorovej orientácie, samoobsluhy a sociálnych vzťahov. Hovoríme o prípadoch, keď bežná korekcia zraku v podobe okuliarov či šošoviek nie je postačujúca.

Vyskytujú sa 4 kategórie zrakovo postihnutých:

• Nevidiaci
• Prakticky nevidiaci
• Slabozrakí
• Ľudia s poruchami binokulárneho videnia (porucha videnia oboma očami - pravé a ľavé oko nespolupracujú)

Niektoré deti nevidia nič, niektoré iba tmavé škvrny, niektoré obrysy.

Príčiny zrakového postihnutia

Zrakové postihnutie môže vzniknúť z rôznych príčin, ako sú dedičnosť, intoxikácie matky v tehotenstve vplyvom alkoholu alebo drog, HIV, úrazy hlavy, oka, či cukrovka.

Všeobecne je pre dieťa lepšie, ak sa so svojím postihnutím už narodí, aj keď to znie akokoľvek nepríjemne. Nemá však možnosť porovnávania a odmala berie situáciu tak, ako je, a snaží sa robiť to, čo je najlepšie, aby sa mu dobre žilo.

V prípade, že dieťa stratí zrak v priebehu života, je situácia pre danú osobu horšia, a to najmä psychicky. Musí sa s touto zmenou vyrovnať, a to nebýva jednoduché. Pokiaľ však dôjde k strate zraku až po šiestom roku života, býva už dokončený vývoj reči a reč zrakovo postihnutému zostane po zvyšok života na dobrej úrovni, takže to mu môže život zase uľahčiť.

Diagnostika zrakových porúch

Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) realizuje skríningové merania bezdotykovým prístrojom Plusoptix v materských školách. Tieto merania s vysokou mierou spoľahlivosti odhalia existujúce alebo začínajúce vývinové poruchy zraku detí. Ukazuje sa, že až 19 % škôlkárov môže mať problém so zdravím očiek. Čím neskôr sú vývinové poruchy zraku odhalené, tým sa znižuje šanca na ich úplné odstránenie. Následky môžu pretrvávať počas celého života.

Medzi bežné zrakové poruchy patria:

• Ďalekozrakosť (hyperopia): deti vidia relatívne dobre do diaľky, ale majú problémy s videním do blízka.
• Krátkozrakosť (myopia): deti vedia zrakom rozlišovať do blízka, ale na diaľku sa im javia predmety neostro.
• Astigmatizmus: rohovka je nepravidelne zaoblená.
• Strabizmus (škúlenie): jedno alebo aj obe oči majú zlé postavenie kvôli určitej očnej poruche alebo slabým očným svalom.
• Amblyopia (tupozrakosť): podvedomé potláčanie menej kvalitného vnemu v horšie vidiacom oku, aby sa eliminoval jeho rušivý vplyv na vnímanie lepšie vidiacim okom.

Prístup k výchove nevidiaceho dieťaťa

Veľmi tiež záleží na prístupe rodičov, pedagógov a celkovo okolia ku zrakovo postihnutému dieťaťu. Je dôležité k výchove nevidiaceho dieťaťa pristupovať podobne ako k výchove zdravého dieťaťa. Rodičia by mali situáciu prijať a sústrediť sa na to, ako čo najlepšie pomôcť dieťaťu, aby mohlo žiť plnohodnotný život aj so svojím postihnutím.

Mali by v prvom rade kontaktovať a vyhľadávať rodiny v podobnej situácii. Nesmú dusiť v sebe svoje pocity. Vývoj nevidiaceho dieťaťa má svoje zvláštnosti, ktoré je nutné poznať. Dieťa síce nevidí, ale už od začiatku má rovnakú túžbu objavovať svet ako deti, ktoré vidia. Je nutné nahradiť zrak ďalšími inými zmyslami: sluch, hmat a reč.

Je dôležité snažiť sa pristupovať ku zrakovo postihnutému dieťaťu normálne. Neľutovať ho, ale správať sa k nemu láskyplne a hlavne mu venovať pozornosť teplými slovami. Ak je dieťa väčšie, pomaly mu „ukazujte“ dom, noste ho na rukách a nechajte ho ohmatať si rôzne veci, ktoré sú okolo neho (okno, stôl, všetko, čo vám napadne), aby sa vedelo pohybovať po dome samotné bez vašej pomoci.

Zoznamujte dieťa s časťami jeho tela - hlavou, očami, ušami. Veďte mu ruky, keďže nie je schopné napodobňovania, lebo vás nevidí.

Pre pohyb nevidiacich je dôležité učiť aj priestorovú orientáciu. Je potrebné odstrániť nebezpečné predmety a plochy, o ktoré by sa svojím pohybom mohlo zraniť. Môžete napríklad ohraničiť časť priestoru, aby sa v ňom mohlo bezpečne pohybovať.

Choďte s dieťaťom aj na ulicu, aby malo možnosť počuť dopravný ruch, opisujte, čo sa deje (nákladiak, autobus, auto brzdí).

Dieťa neskôr učte Braillovo písmo, pomocou ktorého sa bude vzdelávať, komunikovať a neskôr pracovať.

Dôležitosť socializácie

Na to, aby mohol byť nevidiaci človek vyrovnaná osobnosť, nesmie sa vo výchove zanedbávať správna socializácia. Napríklad nevidiaci sa môžu často cítiť osamotení, celkovo môžu zrakovo postihnutí až nezdravo priľnúť k jednému z rodičov. Je preto dobré navštevovať často aj širšiu rodinu, známych a tiež rôzne akcie pre zrakovo postihnutých, aby dieťa mohlo nadväzovať vzťahy a nájsť si kamarátov.

Rôzne výskumy naznačujú, že deti so zrakovým znevýhodnením (slabozraké, so zvyškami zraku, nevidiace, s CVI) sa v porovnaní s deťmi bez narušenia zraku menej hrajú so svojimi vrstovníkmi. Deti bez zrakového znevýhodnenia trávia väčšinu času v hre s rovesníkmi. Najmä u detí, ktoré nevidia, naznačujú výskumy odlišnú situáciu. Väčšinu času trávia s dospelými alebo sa hrajú samé. V skupine sa často stáva, že sa viac obracajú na dospelých.

Pre deti s ťažším zrakovým znevýhodnením je všeobecne náročné pripojiť sa ku skupine detí. Obraz o hre si vytvárajú najmä na základe toho, čo počujú. Vyžaduje to veľké sústredenie a predstavivosť. Keďže deti sa rýchle premiestňujú, je náročné ich v priebehu hry lokalizovať. Hmatové skúmanie hračiek tiež vyžaduje viac času.

Podpora hry detí so zrakovým postihnutím

Deti so zrakovým znevýhodnením si vyžadujú osobitnú starostlivosť a podporu. V hre je dôležité rešpektovať určité časové posuny. V praxi sa stáva, že v skupine rovnako starých detí nie sú deti s ťažkým zrakovým znevýhodnením na rovnakej úrovni hry ako deti vidiace. Ich vývin je vzhľadom na zmyslové obmedzenia zložitejší. Ak sa vidiace deti hrajú symbolickú hru, nevidiace dieťa môže ešte uprednostňovať manipulačnú alebo funkčnú hru. Potrebuje viac skúmať, ako predmety fungujú, k čomu slúžia.

Dieťa s oslabeným zrakom si môže vyberať materiály pre hru, ktoré sú zvukovo a hmatovo zaujímavé. V symbolickej hre tiež môže uprednostňovať skôr sluchové a hmatové aspekty pred motorickými a zrakovými. Hra vidiacich detí je obvykle veľmi rýchla. Podobne je to u detí s CVI. Vidiace deti často používajú gestá, náznaky a posunky bez slovného vysvetlenia. Očakávajú, že nevidiace dieťa bude reagovať na ukazovanie, mimiku alebo predstieranie niečoho. Deti s CVI môže rušné a pestré prostredie hry príliš zaťažovať - množstvo podnetov ich zahltí.

Zapojenie do hry je náročné. Nevidiaci má pochopiť, čo sa hrá, aké sú pravidlá. Potom sledovať priebeh hry - veľa aktivít prebieha bez vysvetlenia. Má sa pohotovo orientovať v priestore. Ak stojí ďalej, nie je jasné, či sa chce zapojiť. Deti s ťažkým zrakovým znevýhodnením si pomáhajú napríklad tým, že kladú otázky, alebo navrhujú zmenu témy hry na takú, ktorá im viac vyhovuje. Často veľa rozprávajú počas hry, aby sa uistili, že robia to isté ako iní.

Po prijatí do skupiny deti vyjednávajú o rolách, rekvizitách, téme, priestore hry. Preto je dôležité, aby dieťa dostatočne ovládalo reč, vedelo sa dohodnúť, ako sa budú striedať, riešiť konflikty. Skúsenosti s hrou by mali byť na podobnej úrovni. Nevidiace deti majú sklon držať sa jedného scenára, ktorý poznajú. Majú menej skúseností s hraním rolí. Chýbajú im informácie o rozvrhnutí hry. Nevidiace deti sa medzi sebou ľahšie dohodnú na téme.

Individuálna podpora dieťaťa v hre je veľmi dôležitá. Pomáha mu hrať sa rozmanitejšie, meniť hru. Takáto podpora prispieva k emočnému i sociálnemu vývinu dieťaťa. Kooperatívna hra môže byť v skutočnosti paralelnou - vzhľadom na ťažkosti zapojiť sa. Umožníme dieťaťu byť medzi ostatnými deťmi. Môže si tak zvykať na spôsob ich hry, učiť sa, ako sa zapojiť. Ak dieťa nemá súrodenca, vyhľadávame príležitosti v materskom centre, na ihrisku, v MŠ… Neznepokojujme sa, ak sa určitú dobu hrá samo, paralelne. Dospelí môžu, najmä u malých detí, spoločnú hru špeciálne podporiť a organizovať. Ako spoločníka je vhodné vybrať dieťa s podobnou alebo trochu vyššou úrovňou hry (aj mladšie deti). Dospelý môže byť prostredníkom v hre a vysvetliť druhému dieťaťu niektoré postupy nevidiaceho dieťaťa. Napríklad, že si najprv prehmatá hračky, že pomáha nahlas hovoriť, čo práve robíme; prečo otáča skôr ucho ako tvár k hovoriacemu. Nevidiace dieťa sa môže vopred zoznámiť s hračkami. Často je potrebné u hry zostať a občas ju podporiť. Spoločnú hru budujeme postupne, najskôr s jedným dieťaťom v domácom prostredí.

Pri zapájaní dieťaťa do spoločnej hry sa neodporúča pýtať, či smie. Dieťaťu poskytneme potrebné informácie o hre. Aby pochopilo kontext hry, môžeme sa spolu posadiť v blízkosti a sledovať priebeh. Popisujeme mu priestor, hračky a aktivity detí. Dieťa môže počúvať, ako sa deti oslovujú, aké pravidlá sú pri rozdeľovaní hračiek a rolí, ako sa tvorí príbeh. Nemalo by v tejto fáze klásť veľa otázok ostatným deťom. Potom sa s dospelým porozpráva o hre. Aká je téma hry, pravidlá, roly, čo by sa mohlo diať ďalej. Neskôr je dôležité učiť dieťa, ako si svoju pozíciu počas hry udržať. Dospelí môžu pomôcť riešiť nedorozumenia v hre, pri delení rolí. Nevidiace deti obľubujú vytvárať a hrať sa „rozhlasové hry“.

Kompenzácia zrakového postihnutia

Zrakovo postihnutý jedinec kompenzuje (nahrádza) chýbajúci alebo oslabený zrak ostatnými zachovanými zmyslami alebo poznávacími procesmi. Proces kompenzácie zraku sa nedostavuje automaticky, je to výsledok väčšej aktivity ostatných zmyslov. Hovoríme o tzv. kompenzačných faktoroch.

• Hmatová kompenzácia: ZP si osvojujú najmä priestorové vlastnosti predmetov - tvar, veľkosť, vzdialenosť, povrch a i. sprostredkovaný - pomocou pomôcky. Pasívny a aktívny hmat sa uplatňuje najviac pri čítaní a písaní.
• Pamäť: U ZP je základom uchovania informácií v edukačnom procese, ale aj v bežnom živote. Na základe pamäťových skúseností ZP využívajú aj predstavy a fantáziu. Je dôležité, aby predstavy boli reálne a čo najviac sa približovali skutočnosti.

Špecifiká edukácie tupozrakých a škuľavých detí

Pre edukačný proces tupozrakých a škuľavých je charakteristické, že sú v zrakovej činnosti pomalší ako normálne vidiaci, majú porušené vnímanie priestoru - aj vnímanie hĺbky. Najvýraznejšie sa to prejavuje na hodinách telesnej výchovy. Ťažkosti sa vyskytujú aj pri dlhšom čítaní, pália ich oči, čítanie sprevádza slzenie, čo často spôsobuje odpor k čítaniu a písaniu. Zúženie zorného poľa spôsobuje, že žiak celky vidí ako ich časti, musí prenášať zrak z miesta na miesto, vzniká tak zmätok v jeho priestorovom vnímaní. Nie je schopný podrobnejšie opísať vnímané veci a pod. Vo vyučovaní je preto potrebné všetky tieto aspekty zohľadňovať.

Spomenuté nedostatky môžu negatívne vplývať aj na utváranie sociálnych vzťahov týchto detí. Slabozraké deti podľa oftalmológa môžu na hodine pracovať zrakom len vymedzený čas, spravidla je to 10 až 15 minút. V triede potrebujú lokálne osvetlenie s intenzitou svetla, ktorú potrebujú. Podobne treba pracovať aj s čiastočne vidiacimi žiakmi.

Vzdelávanie zrakovo postihnutých detí

Deti, ktoré nevidia, môžu byť vzdelávané v špeciálnych škôlkach a školách pre zrakovo postihnutých alebo môžu navštevovať bežné škôlky. V týchto prípadoch mávajú pri sebe asistenta alebo pedagóga, ktorý im aj učiteľom pomáha. Vždy záleží na stupni postihnutia a schopnostiach dieťaťa. Nie každé dieťa zvládne integráciu v bežnej škôlke a škole a je potom preň lepšie byť v špeciálnej, kde je všetko lepšie prispôsobené jeho možnostiam. S výberom škôlky a školy vám ochotne poradia psychológovia a špeciálni pedagógovia.

V súčasnosti už existuje veľa pomôcok, ktoré uľahčujú zrakovo postihnutým každodenný život. Využiť môžete napríklad rôzne indikátory hladín, farieb, lupy, hmatové knihy. Je možné zohnať biele palice, rôzne ohrádky pre malé deti, zarážky na dvere alebo vodiace lišty.

Pre všetkých zrakovo postihnutých žiakov je dôležitá úprava prostredia z hľadiska bezpečnosti, informovanosť okolia o probléme žiaka a možnostiach pomoci a spolupráce, dodržiavanie zásad primeranosti požiadaviek, kompenzácie, reedukácie, nácvik potrebných sociálnych zručností, príp. zvukové znamenia a rôzne ozvučené pomôcky. Tieto pomôcky im často pomôžu uplatniť sa aj v povolaniach, ktoré boli napr. pre nevidiacich niekedy celkom nedostupné.

Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS)

Na Slovensku existuje rozsiahla sieť podpory a služieb, ktoré sa zameriavajú na zlepšenie kvality života ľudí so zrakovým postihnutím. Jednou z kľúčových organizácií v tejto oblasti je Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS), občianske združenie, ktoré združuje ľudí so zrakovým postihnutím, ich priaznivcov, priateľov a rodičov nevidiacich a slabozrakých detí. ÚNSS má 3 930 členov združených v 66 základných organizáciách na celom území Slovenska. Svoje služby, poradenstvo a aktivity poskytuje všetkým ľuďom so zrakovým postihnutím, ktorí o ne prejavia záujem, na 8 krajských strediskách a 60 poradenských miestach.

ÚNSS je dôležitým aktérom v poskytovaní komplexnej podpory pre ľudí so zrakovým postihnutím na Slovensku. Jej hlavným cieľom je integrácia a plnohodnotné zapojenie týchto ľudí do spoločnosti. ÚNSS sa zameriava na poskytovanie sociálnych služieb, poradenstva, vzdelávania a technickej podpory, ktoré pomáhajú nevidiacim a slabozrakým ľuďom prekonávať bariéry a žiť nezávislý život.

Služby poskytované ÚNSS

• Terénne služby: Pomoc priamo v domácom prostredí pri zvládaní základných každodenných činností, ako je chôdza s bielou palicou, čítanie a písanie Braillovho písma, varenie a upratovanie.
• Krajské strediská ÚNSS: Miesta prvého kontaktu a komplexnej podpory, ktoré poskytujú široké spektrum služieb, vrátane sociálneho poradenstva, sociálnej prevencie a sociálnej rehabilitácie.
• Sociálne poradenstvo: Poskytovanie informácií a podpory pri riešení rôznych problémov, ktoré súvisia so zrakovým postihnutím.
• Sociálna prevencia: Organizovanie preventívnych aktivít, ako sú prednášky, semináre a workshopy, ktoré sú určené pre verejnosť, rodiny s deťmi so zrakovým postihnutím a odborníkov.
• Sociálna rehabilitácia: Komplexný proces, ktorý má za cieľ obnoviť alebo zlepšiť schopnosti a zručnosti ľudí so zrakovým postihnutím, aby mohli žiť čo najsamostatnejší život.
• Centrum technických a informačných služieb (CETIS): Špecializované pracovisko ÚNSS, ktoré sa zameriava na technickú podporu vzdelávania, zamestnávania a nezávislého života ľudí so zrakovým postihnutím.

Na základe skúseností, slabozraké deti majú zväčša základné úkony ako obliekanie, obúvanie či hygienu zvládnuté. Nevidiace deti však často nie. Prameniť to môže z toho, že rodičia nenavštívili žiadnu poradňu, alebo v nej naďabili na ľudí, ktorí odborné znalosti z pedagogiky ľudí so ZP nemali a rodičov len utvrdili v presvedčení, že ich dieťa to či ono nemusí vedieť - „veď predsa nevidí a niekto mu s tým vždy pomôže“. Po vedomostnej stránke bývajú pripravené, ale kvôli tomu, že nie sú také samostatné, ako by mohli byť, ak by boli k tomu správne vedené, teda že nemajú veku primerané návyky, takmer vždy sa im dáva ešte ten rok k dobru a dostávajú odklad.

Počas pandémie COVID-19 sa rozvoj sebaobsluhy u detí zrýchlil, pretože rodičia nemohli vstupovať do priestorov školy a deti museli zvládnuť všetko samy.

Slabozraké deti sa v priestorovej orientácii chytia veľmi rýchlo. Avšak takmer všetky nevidiace deti rodičia doslova naučili báť sa vykročiť do priestoru. Zakaždým, keď ich niečo zaujalo a rozbehli sa za novým zvukom, ich niekto zabrzdil, chytil, odprevadil. Do prírody nechodia takmer vôbec - „môj syn/dcéra predsa nevidí, akože bude kráčať po tých kameňoch, prekračovať korene stromov a uhýbať sa visiacim konárom?“. Ale strach sa dá prekonať, deťom sa tá náhle nadobudnutá sloboda páči. Chvíľu trvá, kým prestanú, šúchajúc nohami, hľadať prekážky, ale k samostatnosti v pohybe ich treba viesť od začiatku, aby na to nabehli. A že sa niekde náhodou šuchnú alebo trošku udrú? S tým sa, žiaľ, budú stretávať do konca života, akokoľvek budú v priestorovej orientácii dobré, inak to nejde. Je dôležité, aby samy zistili, čo všetko im môže o bezprostrednom okolí povedať vystretá ruka, biela palica či uši, je dôležité, aby sa vždy, keď sa ich zmocnia pochybnosti, dokázali vrátiť na miesto, ktoré bezpečne poznajú a napojiť sa na naučenú trasu.

Je dôležité, aby rodičia pochopili, že len rozprávať nestačí. S tým, čo majú vidiace deti odpozerané a napozerané, sa musí nevidiace dieťa zoznámiť inak. Stáva sa, že si deti myslia, že vagóny sú radené vedľa seba, pretože sa s nimi nikto nikdy nehral s vláčikmi a neukázal im to. Nevedia, že stavať vežu znamená ukladať kocku na kocku a nie klásť ich vedľa seba, nevedia, že chlieb, to nie je len ten krajec, ktorý im vždy niekto naservíruje, ale že je to okrúhly veľký peceň, z ktorého sa ten kúsok najprv odkrojí. Rodičov treba prosiť, aby každé jedno sloveso deťom názorne ukázali. Lebo darmo my budeme prvákovi hovoriť „utekaj“, keď on nikdy neutekal, pretože dospelí sa báli pustiť ho samého čo i len kráčať. Treba ho chytiť za ruku a ukázať mu to: „Teraz chodíme.“, „Teraz bežíme.“, „Teraz hádžeme loptu.“ Inak si ten pohyb, tú činnosť s pojmom nespojí. Bude tie slovesá používať, ale v skutočnosti nebude správne (alebo vôbec) chápať, čo znamenajú. Ale ono sa to dá odstrániť. Napríklad 3D tlačiareň môže v tomto smere veľmi pomôcť.

Zo skúseností plynie, že ani riaditelia, ani pedagógovia z bežnej MŠ si nedokážu predstaviť, že by im nevidiace dieťa chodilo do triedy bez asistenta. Ten však špeciálno-pedagogické vzdelanie nemá, takže o nejakom rozvíjaní sebaobsluhy, hygienických návykov či priestorovej orientácie nemôže byť ani reči. V praxi to potom vyzerá tak, že asistent nevidiace dieťa oblieka i vyzlieka, kŕmi, umýva, hrá sa s ním, všade ho sprevádza, ukladá ho spať… Z asistenta učiteľa sa tak stáva skôr osobný asistent, z dieťaťa bezmocný jedinec, ktorý si postupne zvyká, že sa všetko urobí za neho.

Žiaľ, nie je ničím výnimočným, že nevidiace deti do kolektívu nezapadnú. Na jednej strane je tu dospelý človek, ktorý mu pomáha, vodí ho, dbá na to, aby sa do bláznenia a naháňania cez prestávku nezapojil - „nemôže, ublížil by si“ -, na druhej strane je nevidiaci chtiac-nechtiac vyčleňovaný bez ohľadu na dospelého, ktorý mu pomáha. Zoberme si to predmet po predmete: chlapci na telesnej hrajú basketbal či futbal, nevidiacemu neostáva nič iné, ako robiť nejaké „bezpečné“ cviky, príp. sedieť na lavičke. Učitelia informatiky mu nevedia vysvetliť a ukázať, ako pracovať s asistenčnými technológiami, takže o počítačových hrách, Youtube a chate len počúva. Reliéfne mapy k dispozícii nie sú, takže na zemepise sa opäť nedokáže do všetkého zapojiť. V špeciálnej škole napätie z toho, že je „iné“ dieťa nezažíva.

Nevidiaci mávajú asistenta v bežnej škole väčšinou celých 9 rokov, slabozrakí len v tých nižších ročníkoch (na slovenčinu a na matematiku), prelomový je 5. ročník, teda II. stupeň a puberta, vtedy sa už vzoprú a pokračujú bez neho. Integrácia je síce pekná myšlienka, ale práve v oblasti sociálno-psychologickej podľa mňa trošku pokrivkáva.

Slabozraké deti majú pri nástupe do ZŠ mentálnu, telesnú a emocionálnu úroveň v podstate porovnateľnú s deťmi bez ZP. Nevidiace zväčša nie sú v tých dvoch - troch rokoch odborne podchytené a rodičia nevedia nielen to, ako ich majú k samostatnosti viesť, ale často ani to, že je to vôbec možné. Neuvedomujú si, že sebaobsluha, priestorová orientácia, samostatný pohyb či vytváranie predstáv o svete si vyžadujú rovnako veľa času, energie, tvorivosti a opakovania, ako ktorékoľvek školské učivo. Do 1. ročníka preto nevidiace deti väčšinou nastupujú privyknuté na úplný servis od dospelých. Samozrejme, ono nič nie je stratené, všetko sa postupom času dá naučiť. Chce to len ochotu, trpezlivosť a odvahu.

tags: #zrakovo #postihnutych #informacny #letak #pre #rodicov