Kežmarok, mesto s bohatou históriou a kultúrou, sa v poslednom období stretáva s udalosťami, ktoré ovplyvňujú život jeho obyvateľov. Od tragických udalostí, cez reformy v súdnictve, až po zmeny v sociálnych službách, región čelí mnohým výzvam a zmenám.
Nešťastné úmrtia v regióne Kežmarok
Život 17-ročného chlapca vyhasol v stredu dopoludnia v jednom z rodinných domov v okrese Kežmarok. Podľa doposiaľ získaných informácií mala smrť nastať v dôsledku úrazu elektrickým prúdom počas manipulácie v práčovni. Ani privolaná RZP už mladému mužovi nevedela pomôcť, informovala polícia na sociálnej sieti. Prípadom, ako aj okolnosťami, za akých presne došlo k tomuto nešťastiu, sa zaoberá poverený príslušník, ktorý vo veci začal trestné stíhanie pre trestný čin usmrtenia.
Vysoké Tatry, obľúbená destinácia pre turistov, sa stali dejiskom tragickej udalosti. 45-ročná turistka zahynula po páde z vrcholu Východnej Vysokej. Podľa svedectva jej partnera sa jej osudným stal pokus o fotografiu pre sociálne siete. Žena spadla východnou stenou do Kotliny pod Prielomom a utrpela zranenia nezlučiteľné so životom. Záchranári Horskej záchrannej služby (HZS) boli privolaní na miesto, ale žene už nedokázali pomôcť. Priatelia zosnulej na sociálnej sieti podotýkajú, že zomrela pri tom, čo milovala, pretože hory boli jej vášňou a odvážne fotografie z nich nesmeli chýbať.
Vladimír z Vrbova (okr. Kežmarok) si zvolil neuveriteľne krutú smrť - v práci si odrezal hlavu. Pracovníci linky 112 dostali odkaz, že mladý muž si flexi brúskou odrezal hlavu. Keď policajní technici a súdny lekár vošli do budovy, ktorú si prenajímajú živnostníci na práce v poľnohospodárstve, našli na zemi mladého muža a vedľa neho brúsku a odrezanú hlavu. "Po príchode záchranárov muž nejavil žiadne známky života. Lekár konštatoval smrť," informovala hovorkyňa záchrannej skupiny Alena Lacyková. Na družstve pracoval Vlado spolu so svojim otcom. Ten sa nevyhol pohľadu na svojho mŕtveho syna. V družstve práve chystali kombajny na práce na poli. Vlado sa stratil v garážach, tam si mal vziať aj nástroj, ktorým si siahol na život. Keď mu otec volal na mobilný telefón, už ho nezodvihol. Zamestnanci ho našli zakrvaveného v šatni. Motív tohto činu zatiaľ nie je známy. Hovorí sa, že mladý muž nezvládol nešťastnú lásku, iní hovoria o psychických problémoch. List na rozlúčku sa doposiaľ nenašiel.
Slovenskú podnikateľskú komunitu zasiahla nečakaná smutná správa. Zomrela Miroslava Jarošová - známa líderka a dlhoročná tvár značky DuoLife. Bola mamou troch detí, pôsobila v Trenčíne a stovkám žien pomáhala budovať sebavedomie aj podnikanie. Kolegovia o nej hovoria ako o mimoriadne pracovitom „ťahúňovi tímov“, ktorý vedel motivovať a na pódiu dodával ľuďom nádej. Správa o úmrtí vyvolala silné reakcie na sociálnych sieťach. Podnikateľka Patrícia Vitteková, exmanželka futbalistu Róberta Vitteka, zverejnila dojímavé slová aj spomienkové video: „Hovorila si, že telo sa uzdravuje.. a že ti je dobre. Nikdy si sa nesťažovala. Ani keď si bojovala s tým, čo by iných dávno zlomilo. Niesla si bolesť s úsmevom, stála na pódiách pred davmi ľudí a aj v tichu si dávala nádej. Pomáhala si ženám rásť, veriť si, stáť na nohách. Bola som jednou z nich. Zostaneš v každej z nás, ktoré mali to šťastie a privilégium ťa poznať. „Tancuj tam hore, Miruška.“ Smútok vyjadrila aj modelka Ivana Kičikoleva: „Ďakujem ti za všetko, ľúbim ťa.“ Navždy nás opustila mama troch detí, dáma, ktorá nám priviedla DuoLife na Slovensko, v odhodlaní pomôcť v každej životnej oblasti, Mirka Jarošová.
Obete počasia a chorôb
Rok 1953 bol väčšinou mokrý, na dážď a chlad bohatý. 18. mája napadol sneh a mráz bol do 8 stupňov Celzia. Zamrzli stromy ako aj uhorky a pod. V lete, ako 19. júna, 28. júna boli búrky, čo spôsobilo, že narástlo hodne jedlých húb. Silná búrka bola 5. júla na deň Cyrila a Metóda okolo 13. hodiny. Búrka prišla od severozápadu, odkiaľ často prichádzal ľadovec, ale našťastie nebol. Veľká búrka bola večer o ôsmej hodine 22. augusta, ktorá v Červenici narobila veľké škody a vyžiadala si aj jednu obeť v osobe staršej babičky Tkačikovej. Búrka sa podobala orkánu a ako tvrdili mnohí občania tamojšej obce, padal ohnivý dážď a strašne sa iskrilo, na mnohých domoch strhlo celú krytinu a u Cimermana vytrhlo z cementového múru (základu) šopu. Povytrhávalo stromy, takže podobné niečo nepamätajú ani najstarší obyvatelia na okolí.
Od roku 1947 zúri v obci obrna ošípaných, ktorá najmä v tomto roku zničila okolo 70 kusov prasiat.
V nedeľu dňa 24. januára, jeden vojak (meno mu neviem), rodák z blízkeho Brestova sa vybral na návštevu do Tuhriny k Tkačikovi, kde ani nedošiel a ani sa nevrátil, lebo zomrel v blízkosti Boberského v lese a našli ho až vo štvrtok 28. januára. 1. januára 1954 začal dosť tvrdo.
Spomienka na Antona Bakesza: Hrdina z Rakús
V podtatranskej obci Rakúsy stojí od novembra 2024 výnimočný pamätník. Pripomína udalosť, ktorá sa pred viac ako 80 rokmi takmer skončila tragédiou, no vďaka odvahe jedného muža sa stala symbolom víťazstva ľudskosti nad nenávisťou. Tento pamätník je venovaný pamiatke oslobodenia 32 zajatých obyvateľov obce a ich záchrancovi, miestnemu kňazovi Antonovi Bakeszovi.
Písal sa 2. október 1944. V obci vládlo obrovské napätie medzi slovenským a nemeckým obyvateľstvom. Počas večernej bohoslužby vtrhlo do miestneho kostolíka ozbrojené nemecké vojsko. S čiapkami na hlavách a zbraňami v rukách vyvliekli z chrámu 23 slovenských chlapov a mladíkov. Neskôr k nim pribudli ďalší, celkovo ich bolo 31 mužov a jedno dievča. Dôvodom bola odveta za smrť nemeckého vojaka, ktorý zahynul pri neodbornej manipulácii s granátom. Hoci išlo o nehodu, nemeckí nacisti obvinili Slovákov a vyhlásili krutý ortieľ: za jedného mŕtveho Nemca bude zastrelených 30 slovenských mužov.
V tejto beznádejnej situácii vystúpil Anton Bakesz, ktorý v Rakúsoch pôsobil ako duchovný správca len niekoľko mesiacov. Keď gestapáci mierili automatom na jeho hruď, neustúpil. Ponúkol nacistom vlastný život ako záruku za nevinu svojich farníkov. Kým zajatci v areáli Kežmarského hradu pod dohľadom stráží v prachu a neistote kopali svoj vlastný masový hrob, Bakesz neúnavne intervenoval. Denne chodil do Kežmarku na veliteľstvo gestapa, vysvetľoval a prosil. Svojich mužov vo väzení navštevoval, dodával im nádej a modlil sa s nimi, čím v nich udržiaval silu prežiť tie najťažšie chvíle.
Vďaka jeho neochvejnej snahe a osobnému nasadeniu sa stal zázrak. Po takmer týždni intenzívneho vyjednávania boli Rakúšania postupne prepúšťaní na slobodu. Posledný zo zachránených zajatcov, Michal Václav, zomrel v roku 2023 vo veku úctyhodných 96 rokov.
Odkaz Antona Bakesza
Socha Antona Bakesza, ktorú v roku 2024 odhalil spišský diecézny biskup, nie je len kusom kameňa a kovu. Je to pocta človeku, ktorý v čase najväčšej tmy dokázal rozsvietiť svetlo nádeje. Pamätník vznikol z iniciatívy miestnych obyvateľov a potomkov zachránených, aby príbeh o odvahe ich „duchovného otca“ nikdy nevybledol. Pri návšteve tohto miesta si turisti môžu uctiť pamiatku muža, ktorý riskoval všetko, aby zachránil životy iných, a pripomenúť si, že skutočné hrdinstvo nepotrebuje zbrane, ale silné srdce.
Uvedomujúc si tragické udalosti, ktoré v tomto období na území Slovenska pripravili o život desiatky tisíc nevinných ľudí, z vďaky za obetavosť a ochotu podstúpiť riziko vlastného nebezpečenstva, pri príležitosti 80. výročia tejto udalosti, obyvatelia obce Rakúsy slávnostne odhalili tento pamätník, ako hmotnú kultúrnu pamiatku venovanú ďalším generáciám. Autorom a garantom projektu je PhDr. Jozef Pitoňák, DSc., architektom Ing. arch. Jozef Figlár a sochárom Mgr. art. Peter Sojka. Stavebné práce realizovala spoločnosť RONDO, s.r.o.
Zmeny v sociálnych službách a súdnictve
Protest proti zrušeniu Okresného súdu v Kežmarku
Okresný súd (OS) v Kežmarku nesúhlasí s jeho zrušením. Zamestnanci kežmarského súdu preto pripravujú protestné zhromaždenie. Počíta s tým nová, už tretia verzia súdnej mapy z dielne rezortu spravodlivosti. "Z hľadiska vyťaženosti, z 54 súdov na Slovensku, je OS Kežmarok na 21. mieste v počte napadnutých vecí v prepočte na sudcu. V rámci kraja aj v rámci Slovenska patrí k jedným z najvýkonnejších z hľadiska počtu rozhodnutých vecí pripadajúcich na jedného sudcu. Zachovanie OS Kežmarok má podľa jej slov podporu Generálnej prokuratúry SR, tamojšieho úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ako aj mesta Kežmarok. Tretia verzia súdnej mapy počíta so zrušením štyroch okresných súdov. Pôvodne sa ich počet mal znížiť z 54 na 30. Zostávajúce súdy ostanú ako pracoviská alebo sídla. Zrušiť by sa mali okresný súd Partizánske, Skalica, Bánovce nad Bebravou a Kežmarok. Zmena by sa mala týkať aj krajských súdov. Tých chce ponechať ministerka spravodlivosti Mária Kolíková všetkých osem, ale plánuje zväčšiť ich obvody len na tri. Sídlom krajských súdov by tak mala byť Trnava pre západoslovenský obvod, Žilina pre stredoslovenský obvod a Prešov pre východoslovenský obvod. Zmena by mala nastať k 1. januáru.
Zmena na čele Zariadenia pre seniorov Kežmarok
V Zariadení sociálnych služieb v Kežmarku došlo k zmene na poste riaditeľa. Mesto poverilo dočasným zastupovaním sociálnu pracovníčku zariadenia Máriu Domaratzkú. Bývalá riaditeľka Elena Hricová odstúpila po tom, čo ju polícia obvinila z trestného činu porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku. Z účtu klienta totiž vybrala deň po jeho smrti viac ako 2700 eur bez súdneho povolenia. Vyšetrovanie i kontrola z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR však poukázala aj na ďalšie pochybenia v tomto zariadení. “Išlo z väčšej miery o byrokratické pochybenia, boli tiež výhrady na prácu opatrovateliek. Krajská policajná hovorkyňa z Prešova Jana Migaľová ešte 11. septembra informovala o tom, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Kežmarok obvinil 60-ročnú ženu zo Spišskej Belej z prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Zákon stanovuje za tento trestný čin trestnú sadzbu na jeden až päť rokov. “Zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že obvinená žena v apríli 2012 v Kežmarku vybrala v jednej z bánk sumu viac ako 2700 eur z vkladnej knižky, ktorej vlastníkom bol 84-ročný Ján, klient jedného zo zariadení pre seniorov v Kežmarku,” uviedla hovorkyňa. Tento muž zomrel jeden deň pred uvedeným výberom z banky a taktiež bol súdom pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Jeho zákonom stanoveným opatrovníkom bolo zariadenie, v ktorom žil, pričom na nakladanie s majetkom nie v bežných veciach potrebuje toto zariadenie schválenie súdu. To sa v tomto prípade výberu podľa polície nestalo.
V priebehu budúceho týždňa chce samospráva vypracovať podmienky pre výberové konanie na post nového riaditeľa Zariadenia pre seniorov. Samotný výber však už chce primátor nechať na nových poslancov Mestského zastupiteľstva, ktorí vzídu z novembrových komunálnych volieb.
Vysoká nezamestnanosť v okrese Kežmarok
Okres Kežmarok má nelichotivé prvenstvo - aktuálne je tam najviac nezamestnaných na Slovensku. Bez práce je viac ako 10 percent ľudí, čo je dvojnásobok celoslovenského priemeru. Starostovia aj sociálni pracovníci priznávajú, že to súvisí aj s tým, že v okrese sú situované najchudobnejšie rómske osady. Muži sa bezcieľne potulujú medzi domami a o práci sa baviť väčšinou nechcú. Utekajú pred nami aj ženy s hrabľami v rukách, ktoré si privyrábajú na aktivačných prácach. „V osade ich je asi 2,7-tisíca a pracuje z nich určite 30 v tých menších podnikoch. Obec zamestnáva cez mäkké projekty,“ informovala starostka obce Rakúsy Monika Jurašková. „Máme 2,5-tisíca ľudí, ktorí sú obyvatelia rómskej osady. Z toho maximálne do 150 ľudí je zamestnaných,“ priblížil Emil Pišta z rómskej občianskej hliadky Veľká Lomnica. Roboty je vraj málo a ešte menej pre ľudí len so základným vzdelaním. Chlapi z osady vysvetľujú, že ak ich prijmú, tak výlučne na sezónne práce. „Niekedy berú na tri mesiace a potom už nič. Snažíme sa, aby sme chodili do roboty, ale neberú nás nikde,“ uviedol jeden z obyvateľov osád. Podľa ďalšieho z nich ich vnímajú len ako sociálne prípady na väčšie zákazky. Ľudmila Mirgová pracuje v osade v Rakúsoch ako terénna sociálna pracovníčka už 20 rokov. „Ide o sezónne práce. Sú radi, keď sú zamestnaní, len to netrvá dlho,“ povedala. „Oni to takto nechcú, oni by chceli mať nastálo zamestnanie. A nie že ich po troch mesiacoch prepustia a ťažko sa im hľadá robotu,“ pokračoval Pišta.
Asociácia zamestnávateľských zväzov pripúšťa, že sezónne zamestnávanie je vo firmách bežná prax a týka sa najmä ľudí bez kvalifikácie. „Ku koncu januára 2024 bolo v okrese Kežmarok 27 voľných pracovných miest s požadovaným vzdelaním nižším ako je nižšie stredné odborné vzdelanie,“ skonštatovala hovorkyňa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Marianna Šebová. „Máme dobré skúsenosti s rómskymi zamestnancami. Ak sa dostatočne a dobre zaškolia, do budúcnosti počítame aj v tým, že by sme ich zamestnávali,“ uviedol konateľ strojárskej spoločnosti v Kežmarku Miroslav Mikula. Pri zamestnávaní ľudí z osád ale nie je problém len nízke vzdelanie. „To je zase druhá stránka mince. Tie pracovné návyky. Im sa neoplatí robiť, ak je plat o trochu vyšší ako je dávka v hmotnej núdzi,“ podotkla Jurašková. Motivácia pracovať následne klesá a obratom sa zvyšuje percento nezamestnaných. Jeho výška však nesúvisí len so sociálne vylúčenými komunitami. „Ten údaj, že sme najhorší v rámci nezamestnanosti na Slovensku, netreba s tým žiť a rezignovať. Urobíme všetko, aby sme sa s tým popasovali a z tej prvej priečky čo najskôr zostúpili nižšie,“ dodal starosta Kežmarku Ján Ferenčák. Desať percent - síce vysoké číslo, menšie ako pred tromi rokmi, kedy sa v okrese vyšplhali k hranici 20 percent evidovaných nezamestnaných.
Spišská katolícka charita pomáha rodinám v núdzi
Každý kraj Slovenska má svoje problémy a Spišská katolícka charita sa stretáva s mnohými príbehmi. Chytil ich za srdce príbeh mladej ženy Martiny z Oravy. Martina je mladá mamička, len štyridsiatnička, ktorá sa každý deň snaží čo najlepšie postarať o svojich 5 detí. Len pred pár týždňami jej náhle zomrel manžel a otec rodiny. Najmladší syn má len 4 roky a nechcú ho umiestniť do materskej školy, pretože je veľmi často chorý a zaberá tak miesto dieťaťu, ktoré škôlku naplno využije. A preto Martina momentálne nemá zamestnanie a práca sa jej hľadá veľmi ťažko. Po smrti manžela jej podľa našich zákonov nebol uznaný vdovský príspevok a stala sa zo dňa na deň nezamestnaná samoživiteľka rodiny. Ďalšie 3 deti sú ešte školopovinné, študujú na stredných školách. Najstarší syn má už 20 rokov a snaží sa mame pomáhať so súrodencami.
Martinu si všimli pri aktivite v rámci projektu potravinová pomoc. Keďže jej odovzdávali potravinový balíček a pár týždňov boli v kontakte, vedeli, že rodina v hmotnej núdzi je overená a ich stav je vážny. Martina im poslala žiadosť o pomoc. Žiada stojacu kombinovanú chladničku a plynovú varnú dosku (max. 4 horáky).
Anton Bakesz bol politicky prívržencom slovenského autonomistického hnutia. V roku 1919 bol členom Slovenskej ľudovej strany. Nezastával nijakú funkciu, svoju pozornosť zameriaval na riešenie sociálnych otázok. V roku 1927 bol referentom Ústrednej katolíckej kancelárie v Bratislave a z poverenia biskupského zboru ihneď prevzal z rúk maďarských cirkevných hodnostárov vedenie Ústrednej charity. V rokoch 1929-1945 bol riaditeľom Ústrednej charity (celoslovenskej inštitúcie), ktorú systematicky prebudoval a zefektívnil jej činnosť. Jeho zásluhou postavili budovu Charitasu v Bratislave na Heydukovej ulici (slúžila sociálne slabším občanom), ako aj novostavby na ústavnú liečbu vo Vysokých Tatrách. V roku 1931 bol poslancom mestského zastupiteľstva Bratislavy za Ľudovú stranu, rovnako aj v roku 1938. Nominovala ho Ľudová strana ako sociálneho pracovníka. V roku 1935 bol členom Krajinského zastupiteľstva, kde pracoval v sociálno-zdravotnom odbore.
27. októbra 1938 (po vyhlásení autonómie Slovenska) bol vymenovaný za vládneho komisára mesta Bratislavy, v roku 1941 za hlavného mešťanostu (túto funkciu zastával do roku 1944). Viesť hlavné mesto v období vojny a silného nemeckého tlaku bolo veľmi ťažké a zodpovedné. Do konca roku 1942 zmenil pasívne hospodárenie mesta a dal do poriadku jeho rozhádzané financie. Vo vedúcich funkciách v správe mesta ponechal úradníkov z čias prvej republiky a usiloval sa zvyšovať počet Slovákov v službách mesta. Podporoval budovanie nových ciest, parkov, investoval do stavby prvého umelého klziska, kúpaliska a futbalového štadióna na Tehelnom poli. Túto úspešnú činnosť umožnili jeho dobré vzťahy so Zväzom priemyselníkov a so Spolkom majiteľov domov a pozemkov, kde bol čestným predsedom. Stal sa členom viacerých správnych rád (napr. 16. septembra 1940 na biskupskej konferencii v Bratislave prítomných biskupov dôverne informoval o nebezpečenstve politiky nacistického Nemecka pre slovenský katolicizmus. Podľa neho prichádzalo obdobie, keď by sa katolícki kňazi - najmä poslanci - nemali zúčastňovať na politickom živote, aby nemuseli hlasovať za zákony, ktoré by boli proti ich svedomiu. Po príchode sovietskej armády ho bezpečnostné orgány dva razy zaistili (v máji a júni 1945). 5. februára 1953 bol opäť zatknutý pre podozrenie zo špionáže pre Vatikán.
Výchovno-poučnými článkami prispieval do časopisu Ústredia slovenského katolíckeho študentstva Rozvoj. Založil a redigoval mesačník Charitas - orgán Ústrednej charity na Slovensku (1929-1942).
Dňa 5. marca 1953 došla smútočná správa, že zomrel predseda rady ministrov a tajomník komunistickej strany v Sovietskom zväze, generalisimus Jozef Visarionovič Stalin. 14. marca nato došla podobná správa o smrti prezidenta Československej republiky a predsedu komunistickej strany ČSR, Klementa Gottwalda, čo spôsobilo veľké napätie u každého občana, že každý sa začal zaujímať, čo bude zajtra, že sa v politike urobí prevrat, čo sa ani nestalo a o krátky čas sa začalo žiť normálnym životom. Bolo to každému nápadné, že o 9 dní za svojim učiteľom zomrel jeho žiak a obidvaja boli vysokí štátnici.