Eutanázia, pôvodne termín z gréčtiny označujúci všestrannú pomoc umierajúcemu človeku, zmierňovanie jeho telesných bolestí a duševných úzkostí, nadobudla v nacistickom Nemecku obludný a zvrátený význam. Nacistická ideológia premenila tento koncept na nástroj masového vyvražďovania, ktorého obeťou sa stali státisíce duševne a telesne postihnutých ľudí.
V 19. a 20. storočí sa pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova. Nacistická ideológia, založená na presvedčení o nadradenosti árijskej rasy, považovala osoby s telesným a duševným postihnutím za „život nehodný života“, ktorý zaťažuje spoločnosť a ohrozuje rasovú čistotu nemeckého národa. Pre vytvorenie ríše „nadľudí“ bolo najskôr potrebné eliminovať „podľudí“.
Už od uchopenia moci v roku 1933 sa nacisti všemožne usilovali o elimináciu týchto „podľudí“. Adolf Hitler vo svojej knihe Mein Kampf z roku 1924 písal, že nie je možné ponechať nevyliečiteľne chorých, aby naďalej infikovali zdravých. Už vtedy sa mohol oprieť o spoločnú prácu nemeckého psychiatra Alfreda Hocheho a právnika Karla Bindinga. V roku 1927 na zjazde nacistickej strany v Norimbergu sa Hitler v prejave zmienil o zabíjaní novorodencov v záujme odstránenia „nežiaducich znakov“ z nemeckej populácie.
Nacisti preto hneď po svojom nástupe k moci v roku 1933 prijali zákon, ktorý mal „v záujme zdravia nemeckého národa“ zabrániť psychiatrickým pacientom v Nemecku mať deti. To však nestačilo a išlo len o prvý krok k rozsiahlejšiemu likvidačnému programu.
Akcia T4: Program nacistickej eutanázie
Program „eutanázie“ bol systematickým vyvražďovaním pacientov so zdravotným znevýhodnením umiestnených v ústavoch v Nemecku. Predchádzal genocíde európskych Židov (holokaustu) a bol jedným z mnohých radikálnych eugenických opatrení, ktorých cieľom bolo obnoviť rasovú „integritu“ nemeckého národa.
Akcia T4 bol krycí názov pre program systematického vraždenia osôb s telesným a duševným postihnutím v nacistickom Nemecku počas druhej svetovej vojny. Názov bol odvodený od adresy Tiergartenstrasse 4 v Berlíne, kde sa nachádzalo sídlo štátnej Ríšskej organizácie pre liečebno-opatrovateľské zariadenia, čo bol eufemizmus pre veliteľstvo celého nacistického eugenického programu eutanázie a potratov. Program oficiálne fungoval od októbra 1939 do augusta 1941, avšak praktiky nútených eutanázií sa tajne využívali aj po oficiálnom ukončení programu až do pádu tretej ríše v roku 1945. Predpokladá sa, že celkovo bolo týmto spôsobom zavraždených 200.000 až 300.000 pacientov.
Prípravy a propaganda
Hitler si uvedomoval odpor v cirkvi i v časti nemeckej verejnosti. Odhodlal sa k činu až krátko po vypuknutí vojny, keď koncom októbra 1939 podpísal tajný výnos, ktorým poveril vedúceho ríšskeho kancelárstva Philippa Bouhlera a ríšskeho komisára zdravia Karla Brandta zodpovednosťou za rozšírenie právomoci vybraných lekárov.
Medzitým prebiehala propagandistická masáž verejnej mienky. Plagát z roku 1938 zobrazoval sediaceho, zjavne handicapovaného muža a za ním stojaceho ošetrovateľa. Text hlásal: „Starostlivosť o tohto chorého vyjde na 60-tisíc ríšskych mariek. Občania - to sú aj vaše peniaze!“ Jeden chorý človek stál štát denne 5,50 ríšskych mariek, čo boli presne denné náklady jednej nemeckej rodiny.
O rok neskôr prišla goebbelsovská propaganda s formulou „1 000 : 10 : 5 : 1“. Ináč povedané, na každých 1 000 ľudí pripadalo 10 práceneschopných, z ktorých piatim bolo treba pomôcť a jedného zlikvidovať. Podľa tohto pravidla sa malo usmrtiť približne 70-tisíc ľudí, čo by prinieslo úspory 885 400 000 mariek. Zároveň sa stupňovala propaganda o zachovaní „čistoty rasy“ a „zdravia národa“.
Program detskej eutanázie
Prehrou k samotnej akcii T4 sa stalo nariadenie z 18. septembra 1939, tzv. Obežník Ministerstva vnútra Nemeckej ríše z 18. augusta 1939. Podľa neho mali všetky pôrodné asistentky a vedúci lekári pôrodníc hlásiť Ríšskemu výboru k vedeckému podchyceniu ťažkých geneticky a dedične podmienených ochorení všetky novonarodené postihnuté či znetvorené deti. Eutanázia sa týkala detí do troch rokov, avšak v priebehu vojny sa hranica vyšplhala oveľa vyššie a dosiahla až 17 rokov života.
Pre tieto účely vznikol jeden formulár, ktorý mal v rukách lekársky tím. Ten tvorili Werner Catel, profesor detského lekárstva na klinike v Lipsku, Hans Heinze, profesor neurológie a psychiatrie na univerzite v Berlíne a Ernst Wentzler, detský psychiater. Deti hodnotili dvoma znakmi. Znak mínus (-) znamenal smrť a znak plus (+) znamenal život. Rozhodnutie o eutanázii muselo byť jednomyseľné.
Deti boli špeciálne pridelené do odborných detských oddelení, ako napríklad prvé takéto oddelenie v Gördenu pri Brandenburgu pod vedením Hansa Heinzeho. Deti, ktoré mali byť usmrtené, dostávali ráno a večer 0,5 g luminálu; ak boli staršie desať rokov, potom ešte tretiu dávku na poludnie. Smrteľná dávka tohto prášku na spanie pre dospelých je 0,4 g denne, pre deti školského veku 0,1 g a pre deti do troch rokov 0,05 g. Prášok sa pridával do jedla, aby sa potlačila jeho horká chuť.
Po pár dňoch sa objavili príznaky. V dôsledku trvalého bezvedomia a povrchného dýchania sa rozvinul zápal pľúc, jeho priebeh a symptómy, ako napr. silná bronchitída, sekrécia hnisu z nosa, šelesty na pľúcach alebo zvýšená teplota, sa zaznamenávali do chorobopisu. V odborných detských oddeleniach podobne zahynulo asi 5 000 detí a mladistvých. Po ich smrti sa vykonala pitva, ktorá potvrdila pneumóniu alebo tracheobronchitídu. Lebky takto zavraždených detí boli trepanované a z nich extrahované mozgy, ktoré slúžili na nemeckých univerzitách na „vedecké účely“ až do konca 80. rokov 20. storočia.
From the Place Where We Live: Euthanasia in the Third Reich
Mechanizmus vraždenia dospelých
Na jeseň 1939 podpísal Adolf Hitler tajné opatrenie, ktoré malo chrániť zúčastnených lekárov, zdravotnícky personál a správcov zariadení pred trestným stíhaním. Toto opatrenie bolo datované k 1. septembru 1939. Kancelária führera bola kompaktná a oddelená od štátneho, vládneho alebo nacistického straníckeho aparátu. Z toho dôvodu si ju Hitler vybral za motor kampane „eutanázie“. Funkcionári programu nazývali svoju tajnú akciu „T4“.
Na jeseň 1939 začali plánovači T4 distribuovať starostlivo formulované dotazníky všetkým úradníkom verejného zdravotníctva, verejným a súkromným nemocniciam, psychiatrickým zariadeniam a domovom dôchodcov pre chronicky chorých a starých ľudí. Zlovestný účel formulára naznačoval len dôraz kladený na pracovnú schopnosť pacienta a kategórie pacientov, ktoré mali zdravotnícke orgány v rámci zisťovania určiť.
Tajne naverbovaní „lekárski experti“ pracovali v trojčlenných tímoch, aby vyhodnotili formuláre. Na základe ich rozhodnutí začali funkcionári T4 od januára 1940 presúvať pacientov vybraných do programu „eutanázie“ z ich domovských ústavov. Obete boli najskôr „vytypované“ lekármi ako „beznádejné prípady“ v nemocniciach a ústavoch pre psychicky chorých. Následne boli z týchto nemocníc a ústavov po celej krajine privážané vo veľkých transportoch do šiestich miest likvidácie: Grafeneck, Brandenburg, Hartheim, Sonnestein, Bernburg a Hadamar.
Po príchode na miesto ich posledných chvíľ sa museli vyzliecť a boli zavedení do miestnosti určenej na „dezinfekciu“. Bola to v skutočnosti plynová komora, ktorá vyzerala podobne ako neskoršie plynové komory z koncentračných táborov. Namiesto vody však zo spŕch prúdil smrtiaci plyn. Deti, ktorých vyzliekanie trvalo dlho alebo sa vyzliecť nechceli, boli neraz bité zdravotnými sestrami alebo im boli šaty strhané.
V plynových komorách, maskovaných ako sprchy, sa používal čistý plyn oxid uhoľnatý vo fľašiach. Následne spaľovali telá v krematóriách pripojených k zariadeniam. Iní pracovníci vyberali popol spopolnených obetí zo spoločnej hromady a ukladali ho do urien, ktoré posielali príbuzným obetí. Príbuzní obetí dostávali úradné sústrastné listy, v ktorých sa uvádzalo, že ich smrť „znamená vykúpenie z dlhého utrpenia“, pričom príčina úmrtia bola sfalšovaná.
Jedným zo spôsobov usmrcovania pacientov bolo aj ich vyhladovanie. To vymyslel doktor Faltlhauser, ktorého skutočné meno bolo vo filme zmenené na Veithausen. Pacienti dostávali zeleninovú polievku, ktorá sa varila tak dlho, že už nemala žiadnu výživovú hodnotu. Vymyslieť jedlo bez akejkoľvek výživnej látky, pri ktorom pacient verí, že je, ale v skutočnosti zomiera na podvýživu, je z pohľadu doktora Veithausena relatívne humánny spôsob smrti. Bol na svoj vynález hrdý a nacisti ho chválili.
Hadamar: Symbol nacistickej eutanázie
Hadamar, malé nemecké mestečko neďaleko Wiesbadenu, sa počas druhej svetovej vojny stalo synonymom pre program „Aktion T4“. Pôvodne bol založený v roku 1883 ako nápravnovýchovný ústav pre prepustených väzňov, no v novembri 1940 bol prestavaný na zariadenie eutanázie a v suteréne vznikla plynová komora, krematórium a priestory na pitvy.
Medzi januárom a augustom 1941 bolo takto v Hadamare splynovaných a spopolnených viac ako 10 000 dospelých so zdravotným postihnutím, až kým Hitler nevydal 24. augusta 1941 príkaz na zastavenie programu. Dôvody boli pragmatické - príbuzní obetí a dokonca aj niektorí lekári a úradníci šírili správy o tom, čo sa deje v zariadeniach ako Hadamar a odpor verejnosti rástol.
Aj zariadenie v Hadamare bolo po ročnej prestávke v auguste 1942 znovu aktivované ako centrum eutanázie a vraždenia, no z dôvodu utajenia fungovalo aj ako bežné sanatórium. Obete už viac neboli splyňované, ale usmrcované predávkovaním liekmi alebo vyhladovaním. Zdravotnícky personál denne na mieste vyberal tých, ktorí majú byť zabití - napríklad aj preto, že už neboli schopní pracovať. Po prijatí do Hadamaru bola šanca na prežitie takmer nulová. Celkovo má Hadamar na svedomí okolo 15-tisíc životov.
Zamestnanci inštitútu definitívne prestali s usmrcovaním svojich pacientov až krátko pred oslobodením americkými jednotkami 26. marca 1945. Už 8. až 15. októbra 1945 sa však ich trýznitelia postavili spravodlivosti vo Wiesbadene. Pred vojenský súd sa postavilo sedem osôb - riaditeľ ústavu, lekári a zdravotné sestry. Traja hlavní obžalovaní boli odsúdení na trest smrti a 15. marca 1946 popravení v Landsbergu.
Dnes je v priestoroch bývalej liečebne pamätník a múzeum, ktoré uchováva spomienku na obete. Návštevník sa môže prejsť miestnosťami, ktoré bývali dejisko obrovskej hrôzy - plynovou komorou, pivnicami i krematóriom - a navštíviť aj cintorín obetí a pamätník sivých autobusov, ktoré sa stali symbolom transportov do centier smrti.
Účasť lekárov a vedeckej elity
Celá Akcia T4 by sa zrejme nikdy nezačala, ak by nebolo niekoľkých významných vedcov tých čias, ktorí sa do programu „rasovej očisty“ prostredníctvom programu eutanázie zapojili. Išlo najmä o profesora psychiatrie Ernsta Rüdina, profesora Fritza Lenza, profesora Alfreda Ploetza a mnohých iných. Je to varovanie pre dnešný svet, ako veľmi môže byť veda zneužitá k páchaniu zločinov, ak je odtrhnutá od svojich morálno-etických základov.
Kde našli nacisti toľkých lekárov - viac ako tristo! - ochotných porušiť Hippokratovu prísahu? Podľa Američanky Vivien Spitzovej, ktorá ich nazvala „diablovými doktormi“ a zúčastnila sa norimberských procesov s niektorými z nich, odpoveď nie je taká jednoduchá, ako sa môže zdať. Niektorí to robili zo svojho nacistického presvedčenia, ďalší úprimne verili, že pomáhajú pacientom skoncovať s utrpením, iným išlo o kariéru alebo o vedecký experiment, mnohí sa však báli, že ich neminie tvrdý trest, ak odmietnu účasť v Akcii T4. Podobne to bolo s ostatným personálom likvidačných zariadení.
Tabuľka 1: Odhady počtu obetí Akcie T4
| Časové obdobie | Odhady počtu obetí | Poznámky |
|---|---|---|
| Október 1939 - August 1941 (oficiálny program) | 200 000 duševne alebo telesne postihnutých | Zavraždených prevažne v plynových komorách, injekciami, hladom |
| Po oficiálnom ukončení programu do pádu Tretej ríše (tajné praktiky) | Ďalšie tisíce | Celkový počet 200 000 až 300 000 pacientov |
| Akcia detskej eutanázie | Asi 10 000 chorých a hendikepovaných detí | Deti zabíjané medikamentmi alebo plynom |
Odpor a oficiálne ukončenie Akcie T4
Hoci program bol tajný, plánovači a funkcionári T-4 prijali dômyselné opatrenia na utajenie jeho zámerov. Hoci lekári a správcovia ústavov v každom prípade falšovali úradné záznamy, aby uviedli, že obete zomreli z prirodzených príčin, program „eutanázie“ sa rýchlo stal verejným tajomstvom. O tomto postupe sa dozvedela široká verejnosť.
V súvislosti s vraždami sa konali súkromné a verejné protesty, najmä zo strany príslušníkov nemeckého duchovenstva. Medzi týmito duchovnými bol aj münsterský biskup Clemens August gróf von Galen, prezývaný „Lev z Münsteru“. Proti vraždám T-4 protestoval v kázni 3. augusta 1941. Záznam kázne dal rozposlať všetkým veriacim svojej diecézy.
Galenova kázeň vyvolala také rozhorčenie verejnosti, že Hitler radšej prikázal program ukončiť, čo však platilo len o Akcii T4. Hitlerova výzva na zastavenie akcie T4 neznamenala koniec operácie zabíjania. „Eutanázia“ detí pokračovala ako predtým. Navyše v auguste 1942 nemeckí lekári a zdravotnícki pracovníci obnovili zabíjanie, hoci starostlivejšie utajovaným spôsobom ako predtým. Použitím predávkovania liekmi a smrtiacich injekcií - ktoré sa už úspešne používali pri „eutanázii“ detí - sa v tejto druhej fáze ako skrytejšieho spôsobu zabíjania obnovila kampaň „eutanázie“ v širokom spektre inštitúcií v celej ríši.
Program eutanázie pokračoval až do posledných dní druhej svetovej vojny a rozširoval sa o stále širší okruh obetí vrátane geriatrických pacientov, obetí bombardovania a zahraničných nútených robotníkov. Ľudia so zdravotným znevýhodnením sa stali obeťami nemeckého násilia aj na Nemcami okupovanom východe. Nemci rozšírili program „eutanázie“, ktorý sa začal ako opatrenie rasovej hygieny, na vlastnú ríšu, t. j. na Nemecko a anektované územia Rakúska, Alsaska-Lotrinska, Protektorátu Čechy a Morava a na Nemcami anektované časti Poľska. Nacistické ideologické presvedčenie, ktoré označovalo tieto osoby za „život nehodný života“, však z inštitucionalizovaných pacientov urobilo aj terč akcií v Poľsku a Sovietskom zväze.
Spojenie s holokaustom
Program eutanázie predstavoval v mnohých ohľadoch nácvik neskoršej genocídnej politiky nacistického Nemecka. Plánovači „konečného riešenia“ si neskôr na vyvražďovanie Židov v Nemcami okupovanej Európe požičali plynové komory a sprievodné krematóriá, špeciálne navrhnuté pre kampaň T4. Podobne ako tí, ktorí plánovali fyzickú likvidáciu európskych Židov, aj plánovači programu „eutanázie“ si predstavovali rasovo čistú a produktívnu spoločnosť.
Podľa historika Tomáša Fedoroviča bola Akcia T4 predstupňom samotného holokaustu. Nie náhodou výstavbu a prevádzku troch vyhladzovacích táborov na území okupovaného Poľska - Belzeca, Sobiboru a Treblinky - dostali na starosti ľudia z riadiaceho, bezpečnostného a zdravotníckeho personálu Akcie T4. Osobný Hitlerov lekár a poverenec Karl Brandt bol dušou Akcie T4. „Diablových doktorov“ mal pod palcom naďalej Dr. Karl Brandt.
Od príchodu vlaku na perón po smrť v plynovej komore to trvalo niekedy menej ako dve hodiny. V Sobibore zahynulo počas vojny najviac deportovaných Židov zo Slovenska, predpokladá sa, že 26-tisíc, čo je viac ako v Auschwitzi-Birkenau (Osvienčime a pridružených táboroch). Presnejšie údaje neexistujú. Vyhladzovací tábor sa od ostatných nacistických koncentrákov líšil tým, že ho takmer nikto neprežil.
Pamätník obetiam nacistických „eutanázií“
V Berlíne bol odhalený pamätník obetiam nacistického programu nútených „eutanázií“, v rámci ktorého bolo zavraždených vyše 200.000 duševne alebo telesne postihnutých ľudí. Pamätník s informačnými tabuľami odhalil berlínsky starosta Klaus Wowereit. Monument pripomína zločiny, ktorých sa nacisti dopustili pod zámienkou „ukončenie utrpenia“ duševne chorých.
Zároveň upozorňuje na to, že väčšina organizátorov vrážd pacientov nebola nikdy potrestaná, príbuzní obetí sa nedočkali žiadneho odškodnenia a na smrť ich blízkych sa po druhej svetovej vojne takmer zabudlo. Novoodhalený pamätník má podobu 24 metrov dlhej a 2,6 metra vysokej steny z modrého skla a je umiestnený pred budovou Berlínskych filharmonikov. Podrobnosti programu organizovanej eutanázie sú priblížené na osudoch desiatich konkrétnych obetí. Vybudovanie monumentu stálo 610.000 eur. V blízkosti sa nachádzajú i pamätníky zavraždených Židov, Rómov a homosexuálov.
Dôsledky a ponaučenia
Nacistický program eutanázie bol odsúdený ako zločin proti ľudskosti a stal sa symbolom zneužitia medicíny a vedy na ideologické účely. Tento program ukázal, kam až môže viesť dehumanizácia a diskriminácia osôb s postihnutím.
Norimberský kódex
Po druhej svetovej vojne bol vytvorený Norimberský kódex, ktorý stanovuje etické zásady pre lekársky výskum na ľuďoch. Tento kódex bol reakciou na nacistické experimenty na väzňoch koncentračných táborov a zdôrazňuje potrebu informovaného súhlasu, dobrovoľnosti a ochrany účastníkov výskumu.
Súčasné diskusie o eutanázii
Aj napriek odsúdeniu nacistických zločinov a prijatiu etických noriem, téma eutanázie zostáva citlivou a kontroverznou. V súčasnosti sa diskusie o eutanázii zameriavajú na právo pacienta na sebaurčenie, kvalitu života, utrpenie a dostupnosť paliatívnej starostlivosti. Zástancovia eutanázie argumentujú právom človeka na dôstojnú smrť a ukončenie neznesiteľného utrpenia. Odporcovia eutanázie zdôrazňujú hodnotu ľudského života, lekársku etiku a možnosť zneužitia.
Hospicová starostlivosť je jednou z foriem paliatívnej starostlivosti, ktorá sa zameriava na zlepšenie kvality života pacientov s nevyliečiteľnými chorobami a ich rodín. Povoliť „smrť z milosti“ pre nevyliečiteľne chorých, ktorí o to žiadajú, alebo ešte počkať? Nad touto dilemou dnes dumajú zákonodarcovia vo viacerých štátoch Európy, najnovšie v susednom Česku. V hitlerovskom Nemecku pred 80 rokmi sa však nerozpakovali začať s eutanáziou aj bez súhlasu parlamentu a pacientov.