Zdravotná starostlivosť v sociálnej práci: Komplexný prístup k potrebám pacienta

Zdravotná starostlivosť v sociálnej práci predstavuje komplexný prístup k pacientovi/klientovi, ktorý zohľadňuje nielen jeho zdravotný stav, ale aj sociálne, psychologické a ekonomické aspekty jeho života. Táto interdisciplinárna oblasť sa zameriava na zlepšenie kvality života jednotlivcov, rodín a komunít, ktorí čelia zdravotným problémom a s nimi spojeným sociálnym výzvam. V súčasnosti sa čoraz viac zdôrazňuje potreba prepojenia zdravotnej a sociálnej starostlivosti, aby sa zabezpečila komplexná a efektívna pomoc pre tých, ktorí ju potrebujú.

Spolupráca odborníkov zameraných na zdravotnú a sociálnu starostlivosť je nevyhnutným krokom smerujúcim k zlepšeniu a skvalitneniu poskytovania zdravotných a sociálnych služieb pacientom/klientom. Každý z odborníkov (lekár, sociálny pracovník) prináša svoj uhol pohľadu na klientovu situáciu - lekár medicínsky a sociálny pracovník sociálny. Spolupráca s pracovníkmi iných pomáhajúcich odborov vyplýva zo zamerania sociálnej práce na využívanie rôznych typov šancí a prekonávanie rôznych typov prekážok zvládania problémov v interakciách medzi klientmi a ich sociálnym prostredím. Spolupráca s pracovníkmi iných pomáhajúcich odborov a sprostredkovanie ich pomoci klientom je neodmysliteľnou súčasťou sociálnej práce.

Sociálna práca v zdravotníctve: Úloha a význam

Sociálna práca v zdravotníctve je súčasťou ošetrovateľského a liečebného procesu a vychádza z holistického prístupu k človeku. Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je poskytnúť oporu, podporu, sprevádzanie a pomoc pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Je to práca zameraná na integráciu človeka do spoločnosti, prípadne, ak integrácia už nie je možná, ide o zabezpečenie dôstojného prežitia zvyšku jeho života.

V zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď. Klientmi sociálnej práce v nemocnici sú prevažne osamelo žijúci starí ľudia, bezdomovci, ľudia z marginalizovaných a segregovaných komunít, pacienti, ktorí sú obeťami domáceho násilia, zanedbávania starostlivosti, pacienti bez totožnosti, pacienti pod vplyvom návykových látok a drog, osoby ťažko zdravotne postihnuté, deti, u ktorých je evidentne zanedbávaná osobná starostlivosť, deti so syndrómom týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, deti, ktoré sú nechcené a určené na adopciu, deti z utajených pôrodov a pod. Klientmi sociálneho pracovníka v nemocnici sú aj rodinní príslušníci pacientov, ale aj zamestnanci nemocnice, ktorí potrebujú pomoc pri riešení rôznych sociálnych problémov.

Klientela sociálneho pracovníka v nemocnici je širokospektrálna a samotná sociálna práca okrem odbornosti je flexibilná činnosť a závisí nielen od charakteristiky jednotlivých klientov, ale aj od podstaty problému. Sociálni pracovníci asistujú ľuďom pri riešení problémov a zároveň im pomáhajú identifikovať a používať ich silné stránky pri riešení situácií. Taktiež pomáhajú klientom prekonávať situácie v prostredí, ktoré môže prispieť k stresu. Mnohí z nás si iste položia otázku, čo predstavuje náplň práce sociálnej pracovníčky v nemocnici? Sociálna práca v nemocnici sa nedá nalinajkovať, každý deň prináša nových klientov, nové problémy, nové výzvy. Dôležité je určiť si priority a nezabúdať na čas.

Konkrétne činnosti sociálneho pracovníka v zdravotníctve

Sociálny pracovník v zdravotníctve prijíma rozmanité úlohy v závislosti od prostredia, v ktorom si vyberie pracovať. Pracujú s ľuďmi s chronickými a akútnymi potrebami zdravotnej starostlivosti, ako napr. s ľuďmi s vírusom HIV, cukrovkou, srdcovými chorobami a rôznymi úrazmi. V nemocnici pomáhajú klientom naplánovať si prepustenie domov. Vykonávajú koordináciu služieb, akými sú napr. domáca zdravotná starostlivosť, prenájom zdravotníckeho vybavenia, preprava v súvislosti s následnými návštevami lekára a iné súvisiace aktivity. Taktiež pomáhajú klientom získať prístup k nemocničným a ambulantným službám, nájsť finančné zdroje, vyplniť tlačivá a formuláre a nájsť podporné zdroje pre rodiny. Asistujú pri vzdelávaní na témy, ako napr. starostlivosť o dieťa, život s Alzheimerovou chorobou, život s rakovinou a s vírusom HIV. Zaoberajú sa všetkými súčasťami zdravotnej starostlivosti a starostlivosti o duševné zdravie.

Niektorí pacienti sú pri prepúšťaní z nemocnice v stave, ktorý im neumožňuje, aby sa dokázali aj v domácom prostredí postarať sami o seba. Ak neponúkne pomocnú ruku rodina alebo iní blízki pacienta, nepriaznivú situáciu klienta nemocnice rieši sociálny pracovník. Pri zabezpečení ďalšej starostlivosti po prepustení z hospitalizácie si sociálny pracovník zhotovuje tzv. prepúšťací plán, ktorý zahŕňa ďalšie zariadenia a inštitúcie, ktoré sociálne a zdravotné služby poskytujú. Zabezpečuje umiestnenia pacientov na oddeleniach ODCH, v zariadeniach DOS, LDCH, a v hospicoch, zabezpečuje opatrovateľskú službu, službu Agentúry domácej ošetrovateľskej služby, vybavuje opatrovateľský príspevok. Pre umiestnenie klienta v ZSS je potrebné skompletizovať zdravotnú dokumentáciu a vypracovať sociálny posudok a žiadosť o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu.

V tomto smere sociálny pracovník spolupracuje so sociálnymi pracovníkmi na mestských a obecných úradoch, ale aj na VÚC. V prípade príspevku na opatrovanie a kompenzáciu ŤZP kompletizuje zdravotnú dokumentáciu a spolupracuje s ÚPSVaR. S ÚPSVaR spolupracuje pri vyplácaní dávok štátnej sociálnej podpory a pomoci. So Sociálnou poisťovňou rieši vybavovanie PN, dlhodobej OČR, zastupuje klientov pri vybavovaní invalidných, starobných a iných dávok zo systému sociálneho zabezpečenia. So zdravotnými poisťovňami spolupracuje pri zabezpečení zdravotníckych pomôcok. Spolupracuje s jednotlivými zariadeniami sociálnych služieb, či sú to zariadenia pre seniorov, špecializované zariadenia, domovy sociálnych služieb, útulky atď. Ako vidíte, v tejto práci neexistuje jeden rovnaký prípad a jeden rovnaký postup.

Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola (Novotná - Schimmerlingová, 1992):

1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia).
2. Stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci.
4. Intervencia a sociálna terapia.
5. Ukončenie spolupráce (overovanie výsledkov).

Prvý kontakt s pacientom

Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvie sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť.

• klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka,
• dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených,
• dôležité je získať si dôveru klienta/pacienta,
• pacienta je treba posudzovať ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby,
• dôležité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka).

Stanovenie sociálnej diagnózy

Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu:

• kľúčové informácie o sociálnom probléme,
• od najzákladnejších vecí k zložitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, používa otvorené otázky,
• správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,
• informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu,
• obsah najzákladnejších informácií - identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzní klienta, sociálna opora, celkový dojem z klienta, všímať si pohľad do budúcnosti.

Metódy - rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta, analýza existujúcich dokumentov.

Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci

V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc.

• plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov,
• mnohí klienti majú viac problémov naraz,
• brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
  • naliehavé problémy - plán krátkodobej pomoci,
  • menej naliehavé - plán dlhodobej pomoci.
• s plánom oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu,
• dohoda - kto, čo, za akých podmienok a dokedy,
• pozor na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou, inštitúciou.

Intervencia a sociálna terapia

Podľa Schavela a Čiseckého (2005) poznáme dva druhy intervencií:

• Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
• Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.

Ukončenie spolupráce

• kontrola účinnosti použitých metód sociálnej práce,
• bilancovanie / úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému,
• ukončenie spolupráce sociálneho pracovníka a klienta - pacienta,
• odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti.

Kvalifikačné a osobnostné predpoklady sociálneho pracovníka v zdravotníctve

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Sociálny pracovník by mal spĺňať určité kvalifikačné štandardy:

• vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa v odbore sociálna práca,
• praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.

Sociálnu prácu študujem na VŠZaSP v Bratislave a nové vedomosti s dlhoročnými praktickými skúsenosťami sú mi veľkým prínosom v práci sociálneho pracovníka v zdravotníctve. Už od začiatku formovania sociálnej práce ako profesie je viditeľné úsilie o stanovenie kompetencií sociálnych pracovníkov. Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie (Tokárová, 2002).

Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov (t.j. vzdelávania na všetkých stupňoch a vo všetkých formách), sa tak okrem odovzdania sumáru informácií študentom stáva aj ich príprava na čo najkvalitnejšie zvládnutie profesionálnych kompetencií viažucich sa k výkonu profesie sociálna práca. Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď.

Oblasť vedomostí

Sociálny pracovník v zdravotníctve by mal disponovať vedomosťami z rôznych oblastí, vrátane:

• medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov),
• psychológie, psychoterapie, patopsychológie, psychiatrie,
• zdravotníckej etiky,
• sociológie,
• sociálnej a zdravotnej politiky,
• pedagogiky, andragogiky,
• ošetrovateľstva,
• práva a legislatívy,
• výpočtovej techniky, informačných technológií.

Práca sociálnych pracovníkov je náročná, veľmi zaujímavá, ale nie vždy docenená. Od pracovníka sa vyžaduje zodpovedný a ľudský prístup, osobné nasadenie, flexibilitu a v určitom zmysle i oddanosť svojmu povolaniu. Úspechy v tejto oblasti často nie sú viditeľné ihneď, predchádza im dlhodobá, mravčia práca sociálnych pracovníkov (Devečková, 2007).

Osobnostné predpoklady

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia. Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu.

Sociálny pracovník by mal mať vlastnosti zrelej osobnosti, medzi ktoré patrí citová stabilita, životný optimizmus a životné skúsenosti, ktoré mu pomáhajú reagovať, zvládať a prekonávať zaťaženie prameniace z náročnosti povolania. Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient - sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom.

Sociálny pracovník v zdravotníctve využije skúsenosti s individuálnou, rodinnou a skupinovou prácou. Pri riešení problémov klienta/pacienta si musíme uvedomiť, že vzťah klienta k jeho chorobe nezávisí len od jeho osobnosti, ale aj od rodinného zázemia, a od etnických i kultúrnych tradícií. Tímová práca je častokrát náročná a môže viesť ku konfliktom. Sociálny pracovník by mal mať schopnosti znášať konflikty a vedieť ich riešiť. V zdravotníctve všetci zainteresovaní vykonávajú svoju prácu v špecifických podmienkach ľudskej núdze, bolesti, utrpenia a odkázanosti na pomoc iných, preto hádam ani netreba zdôrazňovať, že práve tu stále viac vstupujú do popredia otázky ľudskej dôstojnosti, morálnych a etických princípov (Nemčeková a kol., 2000).

Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácii, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:

• kvalitného vzdelania,
• sociálneho rozhľadu,
• integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery u ľudí),
• profesionálnych predpokladov a schopností,
• schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

Právne postavenie sociálneho pracovníka v zdravotníctve na Slovensku

Dňa 24.07.2023 bol v MPK zverejnený návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve. Cieľom je potreba formalizácie výkonu sociálnej práce v zdravotníctve, nakoľko pomoc a podpora v tejto oblasti od začiatku ochorenia je neoddeliteľnou funkciou poskytovania komplexnej zdravotnej starostlivosti.

Navrhuje sa medzi vymenované povolania tzv. iných zdravotníckych pracovníkov, t.j. medzi povolania logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik alebo laboratórny diagnostik zaradiť aj povolanie „sociálny pracovník". Navrhované doplnenie zlegitimizuje postavenie sociálneho pracovníka a výkonu sociálnej práce v oblasti zdravotníctva. Podľa aktuálneho znenia právnych predpisov v oblasti zdravotníctva nie je sociálna práca v zdravotníctve vykonávaná povolaním iného zdravotníckeho pracovníka, čo spôsobuje neprekonateľné praktické problémy pri vykonávaní tejto odbornej činnosti v prospech pacientov. V súvislosti s doplnením sociálneho pracovníka medzi iné zdravotnícke povolania je potrebné doriešiť aspoň v základnej rovine aj jeho mzdové náležitosti - navrhuje sa doplnenie osobitného ustanovenia o minimálnej výške základnej zložky mzdy sociálneho pracovníka rovnako ako u niektorých iných zdravotníckych pracovníkov.

Nepriaznivý pre sociálnych pracovníkov v zdravotníctve je fakt, že pozícia sociálneho pracovníka doteraz nemá vytvorený právny status, chýba presné vymedzenie kompetencií sociálnych pracovníkov v zdravotníckych zariadeniach a nie sú pre nich vytvorené miesta s príslušným platovým zaradením (Mojtová, 2008). Pre doriešenie právneho postavenia sociálneho pracovníka v zdravotníctve je nutné formulovať právne začlenenie pracovnej pozície zdravotne sociálneho pracovníka (sociálny pracovník v zdravotníctve) do kategórie iných zdravotníckych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním novelizáciou zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a taktiež legislatívne zadefinovať sociálnu starostlivosť o pacienta ako súčasť multidisciplinárneho prístupu k chorému alebo ranenému pacientovi a ich dôsledkami na sociálne prostredie (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013).

Spolupráca a jej faktory

Spolupráca je, keď dve alebo viac osôb (často skupiny) spolupracujú prostredníctvom sprostredkovania nápadov a myslenia s cieľom dosiahnuť spoločný cieľ. Z psychologického hľadiska je spolupráca alebo kooperácia druh sociálnej interakcie. Ide o základnú formu sociálneho správania. Spolupráca je dobrovoľná. Ľudia nemôžu byť nútení používať špecifický štýl v ich interakcii s ostatnými. Spolupráca si vyžaduje paritu medzi účastníkmi. Prínos každého človeka je ocenený a rovnako tak aj každý človek má rovnakú právomoc pri rozhodovaní. Spolupráca je založená na vzájomných cieľoch. Profesionáli nemusia zdieľať všetky ciele spolupráce, avšak stačí len jeden, ktorý je špecifický a dostatočne dôležitý pre udržanie ich spoločnej pozornosti. Spolupráca závisí na spoločnej zodpovednosti pri rozhodovaní. Spolupracovníci musia prevziať zodpovednosť za aktívne sa zapojenie do činnosti rozhodovania. Jedinci, ktorí spolupracujú zdieľajú zdroje. Zdieľanie zdrojov času, vedomostí a materiálov môže zvýšiť pocit spolupatričnosti medzi profesionálmi. Jedinci, ktorí spolupracujú, zdieľajú zodpovednosť za výsledky.

Model interdisciplinárnej spolupráce

Bronstein predstavila model, ktorý obsahuje prvky interdisciplinárnej spolupráce. Model je určený na identifikáciu zložiek úspešnej spolupráce medzi sociálnymi pracovníkmi a členmi iných odborov.

• Vzájomná závislosť - poukazuje na závislosť odborníkov vo vzájomnej interakcii pri tvorbe spoločných cieľov a úloh v procese intervencie.
• Novovytvorené profesionálne činnosti - týkajú sa aktov spolupráce, tvorby programov a štruktúr, ktoré môžu dosiahnuť viac ako by bolo možné dosiahnuť, ak by tí istí odborníci pracovali samostatne.
• Flexibilita - znamená prispôsobivosť všetkých členov odborného tímu meniacim sa podmienkam intervencie.
• Kolektívne vlastníctvo cieľov - vedie ku vzniku spoločnej zodpovednosti za celý proces intervencie a za jeho výsledky.
• Reflexia procesu - vzťahuje sa k spoločnému uvažovaniu spolupracovníkov o procese spolupráce.

Faktory ovplyvňujúce medziodborovú spoluprácu

Bronstein špecifikovala štyri skupiny faktorov, ktoré vytvárajú podmienky ne/existencie medziodborovej spolupráce v sociálnej práci.

• Dokonalá znalosť vlastnej profesijnej role je podmienkou pre výkon každého povolania, tým skôr v pomáhajúcich profesiách. Ideálna podoba tohto faktoru zahŕňa oddanosť nastaveniu konkrétnej organizácie, vernosť sociálnej práce ako profesie, rešpekt ku kolegom a ekologický, holistický pohľad na prax súvisiacu s profesiou sociálneho pracovníka.
• Štrukturálne charakteristiky zahrňujú medziodborovú spoluprácu na riadenie prípadovej práce. Kultúra organizácie podmieňuje jej možnosti, nevyhnutné úradné úkony, autonómiu jednotlivých profesií a celkový čas a priestor venovaný spolupráci na intervencii.
• Osobnostné charakteristiky členov odborného tímu ovplyvňujú medziodborovú spoluprácu tým, akým spôsobom sú profesijné role aplikované v praxi odborníkmi.
• História spolupráce odráža skúsenosť každého člena odborného tímu s medziodborovou spoluprácou v danej organizácii. Tradícia spolupráce v organizácii je určujúca pre jej ne/využívanie v procese intervencie. Pozitívna skúsenosť členov odborného tímu so vzájomnou spoluprácou v organizácií posilňuje profesijné vzťahy, ktoré následne posúvajú spôsob aplikácie a využitie medziodborovej spolupráce pri intervencii na vyššiu úroveň.

Ďalšie faktory ovplyvňujúce spoluprácu

Reeves a kol. identifikovali ďalšie faktory:

• Procesuálne faktory - čas a priestor, rutiny a rituály, informačné technológie, nepredvídateľnosť, naliehavosť, zložitosť a delegovanie úloh.
• Organizačné faktory - organizačná podpora, profesijné združenia a strach z vedenia sporu.
• Kontextové faktory - kultúra, diverzita, pohlavie, politická vôľa a ekonomika.

Pozitívne a negatívne faktory spolupráce

Iní autori rozdeľujú faktory spolupráce na tie, ktoré prispievajú k pozitívnej spolupráci a na tie, ktoré prispievajú k negatívnej spolupráci. K pozitívnym faktorom zaraďujú napríklad rešpektovanie spolupracovníkov, rovnaké perspektívy vzťahujúce sa na prípad a dobrá kvalita komunikácie. K negatívnym faktorom zaraďujú tieto prekážky spolupráce:

• konflikty medzi spolupracovníkmi,
• súťaž rolí,
• nejasnosť rolí,
• nejasné definovanie rolí,
• rozdiely v profesijnom socializačnom procese,
• komunikačné problémy a dominancia lekárov.

Kvantita verzus kvalita

Biofyzikálna orientácia lekárov môže byť v rozpore s psychosociálnou orientáciou sociálnej práce. Zatiaľ čo lekári sa primárne sústreďujú na záchranu a predĺženie života, profesionálne úsilie sociálnych pracovníkov je zamerané na zlepšenie kvality života jednotlivcov, skupín a rodín. Lekári sú zodpovední za stanovovanie liečby, za samotnú liečbu i za to, čo je najlepšie pre pacienta. Sociálni pracovníci rešpektujú pacienta ako autonómnu bytosť, ktorá sa podieľa na stanovovaní terapeutického plánu.

Lekári sa pri svojej profesii zameriavajú na objektívne „tvrdé dáta“, teda na výsledky fyzikálnych a laboratórnych vyšetrení. Sociálna práca považuje pacienta za základnú zložku terapeutického procesu. Subjektívne „mäkké“ dáta (výpovede pacientov, hodnotový systém) považuje za dôležitejšie ako objektívne dáta. Sociálni pracovníci mnohokrát ani nemajú k dispozícií objektívne dáta, ktoré by mohli vziať do úvahy pri posudzovaní pacientovej situácie.

Riešenie emocionálnych problémov pacientov je neoddeliteľnou súčasťou profesie sociálneho pracovníka. Lekári sú naopak necitliví či znechutení pacientmi s emocionálnymi problémami. Príčinu vidia v únave, ktorá môže ovplyvňovať hladinu prijatia a tolerancie.

Rozdielne perspektívy o rolách v interdisciplinárnom tíme

Zatiaľ čo sociálni pracovníci sú vzdelávaní a trénovaní k spolupráci s inými profesiami, lekári sú trénovaní k tomu mať nespochybniteľne vedúcu úlohu v akomkoľvek multidisciplinárnom tíme.

Prekážky medziodborovej spolupráce na Slovensku

V Slovenskej republike sa otázkou medziodborovej spolupráce zaoberali napr. Repková a kol. identifikovali nasledovné prekážky:

• Štrukturálne prekážky - rozličné organizovanie a financovanie zdravotných a sociálnych intervencií, nedostatočná koordinácia legislatívy v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
• Profesionálne prekážky - vlastný profesionálny záujem a autonómia a medziodborová konkurencia o domény; konkurenčné ideológie a hodnoty; ohrozenia istoty zamestnania; rozporné pohľady na záujmy a úlohy klienta/spotrebiteľa.

Podporné faktory pre medziodborovú spoluprácu

Repková a kol. identifikovali aj faktory, ktoré podporujú medziodborovú spoluprácu:

• Spoločná vízia - konkrétne stanovuje, čo sa má dosiahnuť v zmysle cieľov, orientovaných na užívateľa; objasňuje cieľ spolupráce ako mechanizmu na dosiahnutie takých cieľov; a mobilizuje úsilie, týkajúce sa cieľov, výsledkov a mechanizmov.
• Zrozumiteľnosť úloh a povinností - stanovuje a odsúhlasuje „kto robí čo“ a navrhuje organizačné opatrenia, pomocou ktorých sa majú plniť úlohy a povinnosti.
• Vhodné motivácie a odmeny - podpora správania v organizácii v súlade s dohodnutými cieľmi/povinnosťami, využívanie vlastných záujmov na kolektívne ciele.
• Zodpovednosť za spoločnú prácu - monitorovať dosiahnuté úspechy vo vzťahu ku stanoveným víziám; aby jednotlivci a agentúry zodpovedali za plnenie predurčených úloh a povinností; a poskytovať spätnú väzbu a kontrolu vízie, povinností, motivácie a ich vzájomných vzťahov.

Paliatívna a hospicová starostlivosť

Umieranie a smrť patrí k životu a je jeho súčasťou. Nikto by nemal zomierať bez svojich blízkych, či už to sú príbuzní alebo zdravotní a sociálni pracovníci. Umierajúci potrebujú zdravých a zdraví potrebujú opäť umierajúcich k tomu, aby sami nestrácali neprimeraný strach zo smrti a mohli žiť kvalitnejšie. Paliatívna a hospicová starostlivosť ešte stále patrí medzi pomaly rozvíjajúce sa oblasti na Slovensku a patrí medzi stále podceňované oblasti záujmu vzdelávacích inštitúcií, vlády, organizácií, ale aj ľudí samotných.

Pritom sa v súčasnosti okruh pacientov vyžadujúcich paliatívnu a hospicovú starostlivosť každým rokom zvyšuje. Zo všetkých závažných chorôb predstavujú až 80% onkologickí pacienti. Celkovo teda cieľovú skupinu pre odbor paliatívnej starostlivosti na Slovensku tvorí minimálne 12 000 pacientov ročne, z nich až 9 000 potrebuje na konci života paliatívnu starostlivosť. Táto skupina ľudí zomiera v zbytočnom fyzickom a psychickom utrpení (Andrášiová, 2002). Vo vzťahu k umieraniu a smrti, sme sa pokúsili poukázať na niektoré súvislosti v poskytovaní zdravotnej a sociálnej starostlivosti a na možnosť pomoci pri ich riešení prostredníctvom zdravotných a sociálnych pracovníkov.

Charakteristika paliatívnej starostlivosti

Paliatívna starostlivosť je profesionálna, holistická a interdisciplinárna a má byť poskytovaná všetkým umierajúcim pacientom bez ohľadu na diagnózu, či typ zdravotníckeho zariadenia. Ide o kontinuálnu starostlivosť - od všeobecného prístupu až po špecializovanú disciplínu (O'Connor, 2005). Cieľom paliatívnej medicíny je dosiahnutie čo najlepšej kvality života chorých a ich rodín. Teda nie je predlžovanie života, ale kvalita života. Filozofiou paliatívnej a hospicovej starostlivosti je uspokojiť fyzické, emocionálne, duchovné a informačné potreby ľudí v terminálnom štádiu alebo v život ohrozujúcom ochorení umierajúceho človeka a jeho rodiny (Bommel, 1999).

Hospicová starostlivosť o pacienta, začína ešte pred jeho prijatím na hospicové lôžko. Pacient musí vedieť, že bude pokračovať v paliatívnej liečbe a nie v kauzálnej. Práca v hospicovom prostredí vyžaduje od lekárov, sestier a ostatných pracovníkov vysokú odbornosť, samostatnosť, psychickú i fyzickú odolnosť, hlbokú mieru empatie a tolerancie. Ošetrujúci personál je s chorým a s jeho rodinou v kontakte po celú dobu jeho pobytu a tiež pri odchode zo života. Zomieranie je fenomén obsahujúci oblasť biologickú, sociálnu, psychologickú a duchovnú. Táto skutočnosť je východiskom pre existenciu multidisciplinárneho tímu, ktorý sa podieľa na ošetrovaní umierajúceho. Najkvalitnejšia je forma starostlivosti o umierajúcich v hospicoch a oddeleniach paliatívnej starostlivosti. Práca multidisciplinárneho tímu vychádza z celostného (holistického) vnímania človeka, zvlášť v poslednom úseku svojho života, zohľadňujúc jeho potreby bio-psycho-socio-spirituálne.

Úloha zdravotníkov a sociálnych pracovníkov v paliatívnej starostlivosti

Zdravotnú starostlivosť vykonávajú zdravotníci, ktorí sa starajú o pacienta po stránke biologickej, teda o jeho telo, pohodlie, poskytnutie potravy, zbavenie sa odpadu z vlastného metabolizmu, prísun kyslíka, spánok. Lekári a zdravotné sestry hospicu sú odborníci, ktorí sa špecializujú na liečbu telesných ťažkostí smrteľne chorých. Sociálnu starostlivosť vykonávajú psychológovia a sociálni pracovníci. Úlohou sociálneho pracovníka je oboznámenie sa zo sociálnou situáciou pacienta, podľa ktorej potom navrhuje zníženie alebo úplne odpustenie platby za pobyt v hospicovom zariadení. Komunikácia s rodinou terminálne chorého, predstavuje pre sociálnych a zdravotných pracovníkov veľmi náročnú úlohu. Dostávajú sa do pozície, kedy sa zomierajúci pacient a jeho rodinní príslušníci chcú dozvedieť maximum informácii a k tomu má kompetenciu len lekár.

Komunikácia v paliatívnej starostlivosti

Voľná a otvorená komunikácia prináša nielen úľavu, ale aj jasno vo veciach a mala by byť súčasťou práce všetkých zdravotných a sociálnych pracovníkov v zariadeniach, kde sa stretávajú s ľuďmi ťažko a beznádejne chorými. Vzťah sa vytvára a udržuje prostredníctvom komunikácie, ktorá môže byť verbálna aj neverbálna. K tomu, aby bol zdravotný či sociálny pracovník v komunikačných vedomostiach expertom, nestačí len supervízia a spätná väzba. Nutná je i disciplína a sebareflexia, ktorých nácvik často vo vzdelávaní sestier, lekárov a sociálnych pracovníkov chýba. Nácvik vedomostí v komunikácii nestačí, aby došlo k trvalej zmene správania. Pri podávaní informácii pacienta treba rešpektovať a ak si nepraje pravdu poznať, tak mu ju nevnucujeme. Nie je vhodné použiť slovo rakovina, spojené na verejnosti s nevyliečiteľnosťou, rozkladom, so strastiplným a bolestným zomieraním. Pacient má však právo poznať pravdu a informovaný človek lepšie a spoľahlivejšie spolupracuje. Informovanosť pacienta je veľmi dôležitá, pretože len tak môže pacient prechádzajúci jednotlivými fázami zomierania dospieť k prijatiu, k akceptácii. Je dôležité klásť dôraz na spôsob oznamovania informácii.

Etické aspekty paliatívnej starostlivosti

Pri rozhodovaní v závere života je nevyhnutné riešiť etické otázky. Otázky umierania a smrti sú spojené s osobnými hodnotami a názormi na utrpenie a význam smrti. Paliatívna starostlivosť sa usiluje o zaistenie pohody a kvality života a zdôrazňuje, že pacient si určuje smer starostlivosti sám. Pri snahe dosiahnuť pohodlie a kvalitu života prostredníctvom starostlivosti orientovanej na pacienta sa často objavujú rozdiely v názoroch, čo je pre pacienta najlepšie. Ide najmä o podávanie množstva morfia, asistovanej samovražde a podávanie sedatív v závere života. Starostlivosť o týchto pacientov si vždy vyžaduje citlivé zhodnotenie zo strany etickej, právnej a morálnej. Lekárska etika kodifikovala štyri základné princípy: autonómia (samostatnosť, sebaurčenie), nonmaleficiencia (nepoškodzovanie), beneficiencia (prospech), justicia (spravodlivosť). Kľúčovú úlohu zohráva informovaný súhlas pacienta, ktorý sa uzatvára medzi lekárom a pacientom. Práva pacientov predstavujú významný etický kódex.

tags: #zdravotna #starostlivost #v #socialnej #praci