V právnom svete nastávajú situácie, keď žalovaný uhradí celú žalovanú sumu, avšak nárok žalobcu neuzná. Tento článok sa zaoberá dôsledkami takéhoto konania, pričom vychádza z konkrétneho prípadu riešeného súdmi na Slovensku.
Úvod do prípadu a rozhodnutia súdov
Krajský súd v Košiciach, zložený z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Ľuboša Kunaya, riešil právnu vec medzi žalobkyňou A. E. a žalovanými K. C. P., Mestom Košice a J. Y. Predmetom sporu boli rozhodnutia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na B. N. Č. X Y. F. Okresný súd Košice I rozhodol o neplatnosti niektorých uznesení vlastníkov bytov a nebytových priestorov zo dňa 18.12.2007, konkrétne uznesenia č. 4 a č. 7. Žalobu proti žalovanému v 2. rade zamietol. Krajský súd v Košiciach toto rozhodnutie potvrdil v jeho napadnutej časti.
Neplatnosť uznesení a dôvody rozhodnutia
Súd dospel k záveru, že schôdza vlastníkov bytov sa uskutočnila v rozpore so zákonom. Žalovaná v 1. rade nepreukázala, že bola riadne splnomocnená zastupovať žalovaného v 2. rade na tejto schôdzi. Plná moc nespĺňala zákonné podmienky, nebola platná a na jej základe žalovaná v 1. rade nemohla zastupovať žalovaného v 2. rade na tejto schôdzi. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaná v 1. rade nepreukázala, že bola riadne splnomocnená zastupovať žalovaného v 2. rade na schôdzi vlastníkov bytov.
Trovy konania
Súd priznal žalobkyni náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej v 1. rade. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade trovy konania nevznikli a žalovaný v 3. rade.
Rámcová Zmluva a Spory o Platby
Prípad sa týka sporu medzi žalobcom a žalovaným, ktorý vznikol na základe rámcovej zmluvy č. ZS-1-8-2013/001, v znení dodatkov D1 a D2. Žalobca si uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 6.100,22 EUR s úrokom z omeškania 9,05% p.a. a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR. Podstata sporu spočívala v neuhradení faktúry za služby poskytnuté žalobcom v mesiaci február 2015. Žalovaný uhradil dňa 14.05.2015 len časť fakturovanej sumy (10.000,- EUR), pričom zvyšok zostal neuhradený. Žalobca žiadal aj úrok z omeškania zo zvyšnej sumy až do zaplatenia.
Rozhodnutie Súdu Prvej Inštancie a Právne Posúdenie
Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom, ktorý žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy. Žalovaný sa voči platobnému rozkazu odvolal, pričom namietal najmä výšku uplatňovaného nároku a tvrdil, že žalobca si svoje nároky riadne nepreukázal. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca nepredložil relevantný dôkaz o oprávnenosti svojho nároku. Namietal aj Dodatok č. Žalobca trval na svojom nároku a poukazoval na Preberací a odvzdávací protokol, podpísaný oboma stranami, ktorý mal preukazovať poskytnutie služieb. Súd prvého stupňa nevykonal rozsiahle dokazovanie, nepredvolal navrhovaných svedkov a ukončil dokazovanie. Súd prvého stupňa posúdil nárok žalobcu ako dôvodný. Aplikoval ustanovenie § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje, aby sa zmluva uzavrela aj konkludentne (mlčky). Súd dospel k záveru, že žalovaný konkludentne uznal svoj záväzok čo do istiny aj úroku z omeškania. Súd sa zaoberal aj otázkou hospodárnosti konania a vylúčil na samostatné konanie prípadné ďalšie dokazovanie. Žalovaný namietal, že súd mal predvolať svedkov, ktorých navrhol ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.).
Odvolacie Konanie a Uznanie Dlhu
Žalovaný sa odvolal voči rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd však rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením súdu prvej inštancie. Uhradením celej žalovanej sumy žalovaný v podstate uznal nárok žalobcu. Uznanie dlhu má významné právne dôsledky, najmä pokiaľ ide o premlčanie. Podľa § 407.
Prípad N. v P. a Úroky z Omeškania
Najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a rozsudok Okresného súdu Prievidza a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania, výška ktorého je uvedená vo výroku jeho rozsudku, zo sumy 11 858 Sk za jednotlivé mesiace omeškania až do zaplatenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer a že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu P. z 8. marca 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v P. z 29. novembra 2006 zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 591 564 Sk za obdobie od 1. októbra 1999 do 24. mája 2004. Keďže žalovaný neuspokojil nárok žalobcu na náhradu mzdy riadne a včas, žalobca má podľa § 256 zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce právo aj na úroky z omeškania. Krajský súd na odvolanie žalovaného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 10 % úrok z omeškania zo sumy 2 361,68 EUR za obdobie od 29. apríla 2004 do 16. júla 2004 a 10 % úrok z omeškania zo sumy 19.586,93 EUR za obdobie od 29. apríla 2004 do 13. marca 2007 do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že úroky z omeškania sa viažu na konkrétnu pohľadávku a že doba splatnosti konkrétnej pohľadávky sa riadi ustanoveniami hmotného práva. V predmetnom konaní je pohľadávkou žalobcu náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Priznanie náhrady mzdy je teda závislé od vyriešenia otázky platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Keďže náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru je sankciou pre zamestnávateľa a satisfakciou pre zamestnanca, nemá povahu plnenia mzdového nároku vyplývajúceho z riadneho pracovného pomeru. Dospel preto k záveru, že hoci v zmysle § 61 ods. 1 a 2 zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“) možno náhradu mzdy zamestnancovi priznať odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, ide o nárok, ktorého splatnosť nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až týmto okamihom sa náhrada mzdy stáva sankciou pre zamestnávateľa, ktorú je povinný zaplatiť zamestnancovi a plynie lehota na plnenie. Rozsudok súdu prvého stupňa preto v zmysle § 220 OSP zmenil a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 10 % od nasledujúceho dňa po právoplatnosti rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t. j. od 29. apríla 2004, osobitne zo sumy 2 361,68 EUR do 16. júla 2004 a zo sumy 19 586,93 EUR do 13. marca 2007 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Najvyšší súd SR ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP), po zistení, že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Podľa dovolacieho súdu, tento právny názor, ktorého správnosť žalobca v dovolaní napáda, nie je správny. Keďže nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru mal žalobcovi vzniknúť 1. októbra 1999, krajský súd správne vec (otázku omeškania žalovaného) posudzoval podľa zákona č. 65/1965 Zb. Podľa § 61 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Podľa § 119 ods. Podľa § 256 ods. Podľa § 256 ods. 2 prvá veta ZP účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.
Historický Kontext a Zánik ČSFR
Prípad má aj historický kontext, ktorý súvisí so zánikom ČSFR a transformáciou štátnych podnikov. Pôvodný dlh vznikol v súvislosti s úverom na trvalé obracajúce sa zásoby (TOZ), ktorý poskytla Konsolidačná banka, š. p. ú. Praha. Po zániku ČSFR prešla časť úveru na spoločnosť TOZ. Neskôr bol na majetok spoločnosti Aurelius, s.r.o. vyhlásený konkurz. Po zrušení konkurzu bol majetok spoločnosti speňažený v exekučnom konaní. Záväzok bol rozdelený medzi nástupnícke spoločnosti, pričom spoločnosť Aurelius, s.r.o. prevzala časť záväzku. Právny predchodca navrhovateľa a spoločnosť Aurelius, s.r.o. uzavreli dňa 10.09.1998 zmluvu o reštrukturalizácii úveru. Táto zmluva upravovala splácanie dlhu a uznanie dlhu podľa § 132 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka. Vzhľadom na historické okolnosti prípadu je potrebné posúdiť, či sa na daný prípad vzťahuje Hospodársky zákonník alebo Obchodný zákonník.
Právo 101: Ako funguje súdny spor
