Pedagogika mentálne postihnutých: Komplexný prehľad a základné pojmy

Pedagogika mentálne postihnutých (PMP) je špecializovaná oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním osôb s mentálnym postihnutím. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o PMP ako vednej disciplíne, jej vzťahu k iným vedám a kľúčových konceptoch, ktoré sú relevantné pre štátnicové otázky.

Pedagogika ako veda

Pedagogika je veda o výchove človeka. Skúma jej podstatu a zákonitosti, objasňuje ciele, metódy a ďalšie prostriedky výchovy a na základe zovšeobecnených empirických skúseností stanovuje pedagogické zásady pre organizáciu a riadenie výchovnej činnosti. Je to veda, ktorá skúma zákonitosti výchovy (výchovného procesu) a rozpracúva teórie výchovy (výchovy a vzdelávania) človeka vo všetkých etapách ľudského života.

Termín pedagogika pochádza z antického Grécka, kde slovo paidagógos označovalo otroka, ktorý sa staral o syna svojho pána, doprevádzal ho na cvičenia a do školy. Slovo Pais znamená chlapec, dieťa a Agó znamená niekoho viesť.

Pedagogika sa objavuje v polovici 19. storočia v prácach J. F. Herbarta a G. A. Lindnera. Komenský v 17. storočí používal pre označenie veškerého výchovného a vzdelávacieho konania pojem didaktika, ktorý dnes označuje teóriu vzdelania a vyučovania.

V 20. storočí dostáva pedagogika obsahové vymedzenie ako veda o výchove, na ktorom sa podieľajú vedecké inštitúcie vznikajúce na univerzitách a špeciálnych vysokých školách.

Predmet pedagogiky

Predmetom pedagogiky je analyzovať celý rad špecifických výchovných a vzdelávacích javov z hľadiska výchovu podmieňujúcich vonkajších a vnútorných činiteľov s osobitným zreteľom na realizáciu cieľov výchovy stanovených spoločnosťou. Výchova a výchovný proces je mnohostranný a široko podmienený, jeho účinnosť a výsledok závisí od pôsobenia viacerých činiteľov.

Základné znaky pedagogiky ako vedného odboru zahŕňajú:

• má svoj predmet výskumu,
• má svoje metódy,
• má svoj vedecký jazyk a terminológiu.

Vo vývoji vedného odboru pedagogika sú tri vývojové etapy:

1. Empirická etapa: Prevažujú skúsenosti z výchovno-vzdelávacej praxe, je vybudovaná na individuálnych skúsenostiach, ktorým chýba zovšeobecnenie.
2. Deskriptívna etapa: Formujú sa zásady, pravidlá, pokyny pre výchovno-vzdelávaciu prax, vytvára sa systém.
3. Kauzálna etapa: Pedagogická teória dosahuje vedeckú systematizáciu svojich kategórií.

Vzťah pedagogiky k iným vedám

V sústave vied pedagogika patrí k humanitným, spoločenským vedám, respektíve vedám o človeku. Komplexnosť výchovnej problematiky vedie k úzkemu spojeniu pedagogiky s inými vedami. Snahou pedagogiky je, aby sa výchova realizovala v súlade s prirodzenosťou človeka a umožňovala jeho vývoj. Opiera sa pritom o výsledky rôznych vied, sleduje vedeckotechnický pokrok a pokrok v kultúre.

Pedagogika a filozofia

Filozofia je veda o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Ich úzku spojitosť dokazuje fakt, že sa pedagogika rozvíjala v rámci filozofie. Všetky významné filozofické smery výrazne ovplyvnili i pedagogické teórie. Filozofia je významná nielen pre pedagogickú teóriu, ale i pedagogickú prax, pomáha lepšie sa orientovať v najvšeobecnejších otázkach spoločenského života a adekvátnejšie aplikovať výchovné ciele a zásady v každodennej praxi. Filozofia umožňuje pedagogike hlbšie preniknúť do podstaty výchovných javov, vidieť ich v spoločenskej podmienenosti a biologicko-psychologickej učenosti.

Pedagogika a psychológia

Psychológia je najvýznamnejšia pomocná veda pedagogiky, lebo skúma a analyzuje duševné stránky rozvoja osobnosti, čím pomáha pedagogike poznávať objekty výchovy a umožňuje jej adekvátnejšie aplikovať zámerné vplyvy na žiaka. Všetky pedagogické teórie, smery a prúdy sa rozvíjali v úzkom kontakte s rozvojom psychologických teórií. Obe vedy majú spoločný skúmaný objekt - poznávanie a formovanie osobnosti človeka.

Systém a členenie pedagogických vied

Systém pedagogických disciplín rešpektuje horizontálne a vertikálne členenie. Horizontálne členenie pedagogiky prihliada na špecifický obsah pedagogickej disciplíny, zatiaľ čo vertikálne členenie pedagogiky vychádza z vekového obdobia objektu výchovy.

Základné, hraničné a aplikované vedné disciplíny pedagogiky sú obsiahnuté v tzv. integrujúcom hľadisku. Pedagogické vedy sa podľa tohto hľadiska delia nasledovne:

Základné pedagogické disciplíny

• Všeobecná pedagogika: Zaoberá sa všeobecnými základmi pedagogiky, skúma spoločenskú funkciu výchovy, otázky cieľov výchovy, objasňuje základné pedagogické pojmy, stanovuje biologické a psychologické podmienky výchovy, zaoberá sa školskými sústavami, výchovno-vzdelávacími inštitúciami, všeobecnými metodologickými problémami pedagogiky a snaží sa o systematizáciu a interpretáciu základných pedagogických javov a zákonitostí.
• Didaktika (teória vzdelávania a vyučovania): Objasňuje podstatu výchovno-vzdelávacej činnosti, zaoberá sa otázkami obsahu, foriem, didaktických prostriedkov, učebných pomôcok a ich efektívnym využívaním vo výchovno-vzdelávacom procese, skúma organizáciu vyučovacieho procesu, vyučovacie koncepcie a vzťahy medzi vyučujúcimi a vyučovanými.
• Teória výchovy: Skúma a objasňuje výchovné javy v užšom slova zmysle, zameriava sa na úlohy, obsah, metódy, formy a prostriedky zložiek výchovy, zaoberá sa otázkami organizácie detského kolektívu, mimotriednou a mimoškolskou prácou a spoluprácou s rodinou.
• Dejiny pedagogiky: Náuka o vývoji pedagogických ideí, školských sústav a ostatných vzdelávacích a výchovných útvarov, analyzuje zákonitosti výchovy z hľadiska podmienenosti výchovy ekonomickými a politickými podmienkami určitého spoločnosti, zaoberajú sa dielom a životom významných pedagogických mysliteľov, vysvetľujú vývoj svetového pedagogického myslenia a národných pedagogických tradícii.
• Metodológia: Zaoberá sa klasifikáciou a používaním metód v pedagogickom výskume, štúdiom teoretických princípov na popis, analýzu a objasnenie pedagogických javov a zákonitostí.
• Porovnávacia pedagogika: Zaoberá sa porovnávaním pedagogických ideí, výchovno-vzdelávacích systémov a školských sústav v jednotlivých štátoch.
• Andragogika: Výchova a vzdelávanie dospelých v kontexte celoživotného učenia sa.
• Technológia vzdelávania: Zameraná na projektovanie a objektivizovanie technologických postupov, ktoré umožnia optimálne riadiť a organizovať učenie v pedagogických situáciách.

Hraničné disciplíny

• Sociálna pedagogika: Stojí na hranici pedagogiky a sociológie.
• Kybernetická pedagogika: Jej predmetom je aplikácia zákonov kybernetiky na výchovné javy.
• Ekonómia výchovy a vzdelávania
• Školská štatistika
• Teória organizácie a riadenia školy
• Školský manažment
• Školské zdravotníctvo a školská hygiena

Aplikované disciplíny

• Predškolská pedagogika: Zaoberá sa problematikou výchovy detí predškolského veku.
• Pedagogika základnej školy
• Stredoškolská pedagogika
• Vysokoškolská pedagogika
• Špeciálna pedagogika: Teória formovania jedinca s určitým špecifickým zameraním, zaoberá sa výchovou a vzdelávaním narušených, postihnutých jedincov.
• Predmetové didaktiky: Teórie vzdelávania a výchovy v jednotlivých odboroch.
• Pedagogika voľného času (resp. pedagogika výchovných zariadení).
• Pedagogika mládežníckych a detských organizácií: Jej úlohou je skúmať celý komplex výchovných problémov, ktoré sú charakteristické pre dobrovoľnú organizáciu detí a mládeže, skúmajú sa otázky cieľov, obsahu, metód a organizačných foriem, zaoberá sa i históriou detských a mládežníckych hnutí.
• Mimoškolská pedagogika
• Pedagogika masovokomunikačných prostriedkov
• Športová pedagogika
• Náboženská pedagogika
• Vojenská pedagogika: Rozpracúva teoretické a metodologické otázky výchovy vojakov, skúma špecifické zvláštnosti výchovy vojakov.
• Pedagogika rodinnej výchovy: Všíma si problematiku pôsobenia rodín a vývin vychovávaných subjektov, a to v interakcii s výchovnými inštitúciami, najmä však so školou. Rodina pôsobí na rozvoj všetkých čŕt osobnosti žiaka - potreba skúmať rodinné prostredie.

Pedagogika mentálne postihnutých ako disciplína špeciálnej pedagogiky

Pedagogika mentálne postihnutých (PMP), ako súčasť špeciálnej pedagogiky (ŠP), je systém vedeckých poznatkov o mentálnom postihnutí (MP), osobách s MP, ich špeciálnych (edukačných) potrebách, ich výchovnej rehabilitácii a jej zákonitostiach. Predmetom ŠP je edukácia postihnutých, narušených a ohrozených, zatiaľ čo predmetom PMP je edukácia osôb s MP.

PMP sa ako vedný odbor zaraďuje do sústavy špeciálnopedagogických vied. ŠP je pre PMP základným východiskovým odborom. Sústava špeciálnopedagogických vied patrí do sústavy pedagogických vied. Táto patrí do sústavy vied o človeku.

Špeciálna pedagogika plní celý rad úloh, ktoré majú pomerne heterogénny charakter, a preto predstavuje zložitý, vnútorne viacnásobne členený systém. Ich integrujúcim činiteľom je potreba poznávania všeobecne platných zákonitostí špeciálnopedagogických javov a procesov, špeciálnopedagogickej edukácie, skúmania podmienok, priebehu a výsledkov edukácie, skúmanie historického vývoja odboru, metód získavania vedeckých poznatkov, inštitucionálnej sústavy, kde sa špeciálny edukačný proces uskutočňuje.

Diferencujúcim činiteľom je skutočnosť, že edukačný proces sa realizuje u detí a mládeže, ktorí majú približne rovnaký druh postihnutia či narušenia. To vytvára užšie zameraný odbor, špecializovaný na užšie koncipovaný predmet, pritom vnútorne diferencovaný v rámci daného postihnutia alebo narušenia.

Súvzťažné vedy špeciálnej pedagogiky

Špeciálna pedagogika pri plnení svojho poslania kooperuje s celým radom súvzťažných vied, ktoré sa označujú ako pomocné. Sú to napríklad:

• Etika: Pomáha pri formulovaní výchovných cieľov z etického hľadiska, vzhľadom na osobitosti, ktoré vyplývajú z postihnutia alebo narušenia.
• Logika: Poskytuje poznatky na formulovanie cieľov výchovy mysliaceho človeka a pomáha vytvárať teoretické konštrukty o tom, aký by mal byť postihnutý jedinec po špeciálno-pedagogickej výchove.
• Estetika: Jej poznatky sú veľmi dôležité v citovej výchove.
• Psychológia: Skúma osobitosti utvárania a vývinu psychických procesov, vlastností a stavov, utváranie ich osobnosti u postihnutých.
• Medicína: Zaoberá sa anatomickými, fyziologickými a morfologickými osobitosťami, etiológiou, priebehom a prognózou chorobných zmien.
• Sociálna patológia: Skúma negatívne javy v spoločnosti a ich dôsledky pre postihnutých.
• Lingvistika: Skúma reč a jej vnímanie v závislosti od štruktúry príslušného jazyka.
• Systémová teória: Umožňuje systémový prístup k ponímaniu človeka a jeho skúmaniu.
• Bionika: Zaoberá sa biologickými systémami, prijímaním, zaznamenávaním a spracúvaním informácií, možnosťami kooperácie medzi ľudským organizmom a elektronickými systémami.
• Semiológia: Teória o systémoch znakov. Pre špeciálnu pedagogiku má veľký význam, vzhľadom na skutočnosť, že komunikácia pri viacerých druhoch postihnutia sa realizuje pomocou znakov (napríklad bodové písmo pre nevidiacich, znaky pre nepočujúcich).

Cieľ špeciálnej pedagogiky

Cieľom špeciálnej pedagogiky v praxi je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých alebo narušených jednotlivcov tak, aby sa čo najskôr a čo najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojim defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili spoločnosti a boli spôsobilí žiť relatívne plnohodnotný život ako tvorcovia, konzumenti či ochrancovia hodnôt vytvorených cieľavedomou činnosťou.

Pri týchto výchovných snaženiach sa plne využívajú potenciálne možnosti jedinca, jeho motivácia, prirodzené kompenzačné schopnosti, kreativita a iné danosti. Uplatňujú sa špeciálne metódy výchovy a vyučovania, modifikovaný obsah vzdelávania pri modifikovaných organizačných formách výchovy a vyučovania za dôsledným uplatňovaním požiadavky individuálneho prístupu k vychovávanému. Pritom sa vychádza z poznania jeho daností a dispozícií pre výchovu a vzdelávanie získaných prostredníctvom špeciálnopedagogickej diagnostiky.

V záujme dosiahnutia určených cieľov musí sa špeciálna výchovná starostlivosť začať čo najskôr, už od narodenia, respektíve čo najskôr od vyskytnutí sa defektu, poruchy či narušenia. To si vyžaduje spoluprácu s rodičmi postihnutých detí, ktorí si tiež musia osvojiť základné metódy a princípy špeciálnej výchovy. Okruh záujmu a pôsobenia špeciálnej pedagogiky sa týmto rozširuje z dieťaťa na jeho rodičov, čo vyžaduje dôsledne vybudovaný systém poradní a iných špecializovaných zariadení.

Psychopédia a mentálne postihnutie

Psychopédia (z gréckeho psyché = duša, paideia = výchova, čiže výchova duše) je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť meniť informácie na poznatky, v dôsledku toho aj transformovať veci a udalosti do symbolických funkcií, tieto uchovávať a takto transformovanými informáciami zmysluplne narábať a participovať na udalostiach.

Pritom významnú úlohu zohráva poznávacia (kognitívna) činnosť. Práve jej znížená úroveň spôsobuje nedostatočnú schopnosť transformovať informácie na poznatky. Rozvíjanie kognitívnej činnosti mentálne postihnutých jedincov v harmonickom súlade s rozvíjaním sa celej osobnosti je prioritným zámerom pedagogiky mentálne postihnutých.

Základné pojmy v pedagogike mentálne postihnutých

V pedagogike mentálne postihnutých je nevyhnutné rozumieť základným pojmom, ktoré sa používajú na označenie osôb s poruchami intelektu a na opis ich špecifických potrieb.

• Mentálna retardácia (MR): Najširšie označenie pre ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie. Mentálna retardácia (z lat. mentis, mens = myseľ, retardare = meškať, zaostávať) je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie (IQ pod 70), prejavujúca sa už v útlom veku.
• Mentálne postihnutie (MP): Najširší, najvšeobecnejší strešný pojem. Označuje všetkých jedincov s IQ pod 85, vrátane MR a hraničného pásma. Je to spoločensky akceptovateľnejší pojem.

Mentálna retardácia: Oligofrénia a Demencia

Mentálna retardácia sa delí na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia (slabomyseľnosť - z gréc. oligos = málo, fren = rozum) je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, teda narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, ireverzibilný, trvá počas celého života a nemožno ho odstrániť, napriek tomu, že existujú možnosti vývinu a špecifického rozvíjania. Popri primárnom poškodení mentálnej kapacity vyvoláva aj narušenie celej osobnosti.

Príčiny oligofrénie môžu byť:

• Endogénne: genetické, hereditárne.
• Exogénne: biologické, chemické, fyzikálne, sociálne (patologické prostredie).

Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností, ktorá vzniká ako následok nejakého ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Príznaky oligofrénie

Príznaky sú badateľné v rozumovej oblasti, ako obmedzený, prerušený a ustrnulý vývin. Nedokonale je vyvinutá pozornosť (znížená schopnosť koncentrácie), obmedzená je na pudové potreby, prevláda napodobňovanie. Pamäť je mechanická. Myslenie je konkrétne, pri ľahších formách môže dosiahnuť stupeň zovšeobecnenia až jednoduchého abstrahovania, ale nedosiahne úroveň logického myslenia. Predstavivosť záleží od typu:

• Zrakový typ: Dokáže vybaviť videné až s dokonalou presnosťou.
• Sluchový typ: Orientuje sa podľa počutých vnemov.

Reč sa vyvíja úmerne s rozumovým vývinom. Pudové a afektívne prejavy reči sú pri najťažšom stupni. Pri strednom stupni je pomenovanie konkrétnych predmetov, osôb, javov. Pri najľahšom stupni reč dosiahne úroveň slovných a obsahových zvukov. Citová stránka je nevyvážená, instabilná. Afekty prevládajú nad emóciami. Objavuje sa citová tuposť, alebo opak výbušnosť. Vôľa je ovplyvňovaná afektami. Prevláda sugestibilita, nekritickosť najmä v správaní. Okrem týchto duševných príznakov sa vyskytujú aj rôzne vývinové telesné anomálie.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

Výchova a vzdelávanie mentálne postihnutých na Slovensku

V každom meste existujú osobitné a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti.

• Mierna duševná zaostalosť (debilit) s IQ 50-70 znamená, že deti sú vychovávateľné, vzdelávateľné a svojprávne, navštevujú špeciálne školy. Rozlišujeme eretickú formu (nekľud, pohyblivosť, výchovné problémy).
• Stredne ťažká duševná zaostalosť (imbecilita) s IQ 35-49 predstavuje výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Títo jedinci sa pokladajú za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných a obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky, pričom jedinec je nesamostatný a vyžaduje stálu starostlivosť.
• Ťažká duševná zaostalosť (idiocia) s IQ 20-34 a hlboká duševná zaostalosť (hlboká idiocia) s IQ menej ako 20 znamenajú, že ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako dvojročné dieťa. Dorozumievajú sa cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, prenatálne (počas tehotenstva) alebo spôsobené ožiarením.

Downov syndróm

Downov syndróm, objavený v roku 1866, je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jedným nadpočetným chromozómom u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú aj na stredných školách). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku života.

Populácia s mentálnou retardáciou v Slovenskej republike predstavuje 2-2,5% bez komplikácií a 0,3-0,4% s komplikáciami.

tags: #vypracovane #otazky #pedagogiky #mentalne #postihnutych #uk