Výlučná osobná starostlivosť o dieťa: Definícia, práva a povinnosti

Po rozchode rodičov je jednou z najdôležitejších úloh zabezpečiť starostlivosť o ich maloleté deti. Slovenský Zákon o rodine upravuje rôzne formy starostlivosti, pričom jednou z nich je aj výlučná osobná starostlivosť. V tomto článku sa pozrieme na to, čo tento pojem znamená, aké má dôsledky a ako sa líši od ostatných foriem starostlivosti.

Čo je výlučná osobná starostlivosť?

Výlučná osobná starostlivosť znamená, že súd zverí dieťa do starostlivosti jedného z rodičov. Tento rodič má zákonné právo a povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť, zabezpečovať jeho výchovu, bývanie, stravovanie a ostatné bežné záležitosti. Druhý rodič má spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých alebo súdom určených časoch stretávať a zároveň má povinnosť prispievať na jeho výživu.

Dôležité je zdôrazniť, že výlučná osobná starostlivosť neznamená, že rodič, ktorému bolo dieťa zverené, môže rozhodovať sám o všetkom, ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodovať o ničom. Rodičovské práva a povinnosti zostávajú obom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.

Rozhodovanie o dieťati pri výlučnej osobnej starostlivosti

Aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati. Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa:

• Bežné veci: Ide o veci každodenného života, o ktorých môže každý z rodičov rozhodovať sám, bez súhlasu druhého rodiča.
• Podstatné veci: Ide o záležitosti, pri ktorých sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov rozhodnúť súd.

Podstatné veci (záležitosti) upravuje napríklad § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého:

Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cud­ziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd.

Zastupovanie a správa majetku dieťaťa

Zastupovanie a správa majetku je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností a spravidla prináleží obom rodičom, pokiaľ súd nerozhodne inak. Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať jeho majetok.

O tom, že je rodič vylúčený zo zastupovania, či správy majetku, alebo celkovo rodičovských práv a povinností, môže rozhodnúť len súd.

Výlučná osobná starostlivosť vs. ostatné formy starostlivosti

Okrem výlučnej osobnej starostlivosti existujú aj ďalšie formy starostlivosti o dieťa po rozchode rodičov:

• Striedavá osobná starostlivosť: Pri striedavej osobnej starostlivosti sa obaja rodičia podieľajú na výchove a starostlivosti o dieťa v striedavých intervaloch. Dieťa žije striedavo s jedným a druhým rodičom v pravidelných časových intervaloch.
• Spoločná osobná starostlivosť: Spoločná osobná starostlivosť je relatívne nová forma starostlivosti, ktorá bola do slovenského právneho poriadku zavedená v roku 2023. Pri spoločnej osobnej starostlivosti rodičia vykonávajú starostlivosť o dieťa spoločne, pričom režim starostlivosti zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom alebo rozchodom.

Je potrebné zdôrazniť, že všetky 3 formy osobnej starostlivosti o dieťa sú rovnocenné. Rozhodujúcim kritériom je záujem dieťaťa.

Dôležitosť dohody rodičov

Bez ohľadu na to, akú formu starostlivosti súd určí, je dôležité, aby sa rodičia snažili spolupracovať a dohodnúť sa na všetkých dôležitých otázkach týkajúcich sa dieťaťa. Po rozchode rodičov je potrebné vyriešiť otázky starostlivosti o spoločné maloleté deti. Pokiaľ partneri rozumne komunikujú a spolupracujú v otázkach týkajúcich sa detí, nie je potrebné nič spisovať, žiadny písomný dokument - rodičovskú dohodu.

Ak sa partneri dohodnúť nedokážu alebo vznikajú medzi nimi konflikty, hádky, prekážajú jeden druhému v kontakte s deťmi, či pristupujú k otázkam starostlivosti o deti nezodpovedne, a tým sú ohrozené záujmy detí, potom je namieste riešiť starostlivosť o deti rodičovskou dohodou alebo podaním návrhu na súdne konanie.

RODIČOVSKÁ DOHODA - dohodu si partneri môžu spísať podľa seba a nemusia ju nechať schváliť súdu. Rodičovskú dohodu Zákon o rodine vždy uprednostňuje. Rozdiel medzi rodičovskou dohodou a súdnym určením je najmä ten, že podmienky dohody si vyrokujú sami rodičia medzi sebou, prípade s odbornou pomocou a nemusia podávať ani návrh na súd (s výnimkou rozvodového konania), ak túto dohodu budú dodržiavať. Ak dohoda nie je súdom schválená, v prípade jej porušenia dohody však nemajú možnosti ako jej dodržiavanie vymôcť - napr. nemožno podať návrh na exekúciu, ak rodič neuhradí výživné podľa rodičovskej dohody, ktorá nie je súdom schválená. Rodičovskú dohodu možno nechať schváliť súdom i neskôr. Ak dohodu niektorý rodič nedodržiava, druhý z rodičov môže požiadať súd o jej schválenie.

Súdne určenie využívajú rodičia, ktorí sa nedohodli, jeden z nich podá návrh na súd a dokazovanie sa bude vykonávať v súdnom konaní a súd rozhodne autoritatívne podľa výsledkov dokazovania. Aj v priebehu súdneho konania však môžu rodičia uzavrieť rodičovskú dohodu a predísť tak ďalším nákladom, dlhému trvaniu konania, úhrade poplatku za znalecké dokazovanie a stresu s tým spojeným. Súd dohodu schváli ak je v súlade so záujmom maloletého.

Čo robiť, ak nesúhlasíte s rozhodnutím súdu?

Ak nesúhlasíte s rozhodnutím súdu o forme starostlivosti o dieťa, máte právo sa odvolať. Je dôležité poradiť sa s právnikom, ktorý vám pomôže zhodnotiť vaše možnosti a pripraviť odvolanie.

tags: #vylucna #osobna #starostlivost