Verejné prerozdeľovanie zdrojov a s ním spojené vysoké verejné výdavky sú často vnímané ako nástroj na podporu hospodárskeho rastu a zlepšenie životnej úrovne. Na Slovensku však značná časť verejnosti preceňuje možnosti a účinné schopnosti vlády v oblasti redistribúcie a spolieha sa na štát a cudzie zdroje. Tento článok analyzuje vývoj verejných výdavkov na sociálny systém na Slovensku, ich štruktúru, financovanie a dopady na ekonomiku a spoločnosť.
Rastúci rozsah a vplyv vlády
Na Slovensku sa potvrdzuje rastúci rozsah a vplyv vlády na životy ľudí. Politický dopyt po verejných výdavkoch sa prejavuje v ich zvyšovaní v rámci štátneho rozpočtu a celkovo vo verejnej správe. Konsolidované verejné výdavky sa v rokoch 2010 až 2019 zvýšili o približne 12 mld. eur, z 26,3 mld. eur na 38,4 mld. eur. Podľa rozpočtu na rok 2020 mali narásť až na 39,4 mld. eur, čo je takmer o 50 % viac ako v roku 2010. Ministerstvo financií SR počíta s ďalším rastom až na 43,8 mld. eur do roku 2022.
Výdavky na zamestnancov verejnej správy sa od roku 2015 do roku 2020 zvýšili o 2,6 mld. eur, pričom priemerný mzdový výdavok na jedného zamestnanca narástol z 1 000 eur v roku 2015 na 1 320 eur v roku 2020. Počet zamestnancov verejnej správy sa medzi rokmi 2015 až 2020 zvýšil o 22 600 na 427 000. V roku 2019 dosiahol podiel zamestnancov verejnej správy na ekonomicky aktívnom obyvateľstve SR 15,3 %, kým v roku 2015 to bolo 14,8 %.
Deformovaná štruktúra verejných výdavkov
Vláda vynakladá výdavky aj na funkcie, ktoré by nemala prioritne zabezpečovať, ako napríklad sociálne transfery stredne a vyššie príjmovým skupinám v rámci dôchodkového systému a neadresných sociálnych programov rodinnej politiky. Systémovou príčinou rastu týchto výdavkov sú zákonné nastavenia poskytujúce ľuďom pravidelné nároky v sociálnom systéme pri nezrealizovaných štrukturálnych výdavkových reformách. Ďalšou skupinou výdavkov prehlbujúcich ich deformovanú štruktúru sú dotácie podnikateľským subjektom a transfery v iných oblastiach. Deformovanú štruktúru a celkové verejné výdavky prehlbujú aj eurofondy a výdavkové pasce EÚ.
Miera vládneho prerozdeľovania
Miera vládneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov je vysoká. Pomer verejných výdavkov k HDP vzrástol z 36,4 % v roku 2007 na 41,8 % v roku 2018.
Financovanie verejných výdavkov
Celkový objem príjmov verejnej správy na Slovensku z dlhodobej perspektívy pozvoľna rastie a v roku 2018 dosiahol 41 % HDP. Najdôležitejšou položkou príjmov verejnej správy sú príjmy z daní, pričom najväčší podiel daňových a odvodových príjmov štátu pochádza zo zdanenia práce. Priemerná mzda v hospodárstve SR vzrástla v období rokov 2010 - 2019 o 42 % a od roku 2007 do roku 2019 až o 63 %. Celkové daňové príjmy verejnej správy (vrátane príjmov zo sociálnych odvodov) v rokoch 2014 až 2019 vzrástli o takmer 9,3 mld. eur. Daňové a odvodové príjmy tak v roku 2019 dosiahli 34,5 % HDP.
Celkové bremeno daní dosiahlo v roku 2018 62,5 % vo vzťahu k mzdovým nákladom na zamestnanca s priemernou mzdou. Oproti roku 2014 sa zvýšilo z úrovne 60,34 % o viac ako dva percentuálne body.
Dôsledky deficitného financovania
Rastúce príjmy štátu nestačia na pokrytie ešte rýchlejšie rastúcich verejných výdavkov. Pre verejné financie na Slovensku je preto z dlhodobého hľadiska charakteristické deficitné financovanie. Verejná správa nie je schopná hospodáriť tak, aby sa ňou nadobudnuté príjmy aspoň rovnali jej výdavkom ani v časoch, kedy sa ekonomike darí a výber daní významne rastie.
Podľa základného scenára vývoja verejných financií Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) bude medzera medzi príjmami a výdavkami štátu navyše v najbližších dekádach ďalej rásť. Slovenské verejné financie podľa nej nedosahujú dlhodobú udržateľnosť a celkový dlh verejnej správy bude v najbližších piatich desaťročiach prudko narastať.
Kedy sa americký dlh stane skutočne zlým? | WSJ
Ekonomické dopady a perspektívy
Rozsiahla a nehospodárna správa vecí verejných na Slovensku výrazne finančne zaťažuje ľudí, prostredníctvom vládneho prerozdeľovania zasahuje do ich ekonomických rozhodnutí a ešte väčšiu finančnú záťaž prenáša do budúcnosti. Veľké vládne výdavky majú negatívny ekonomický dopad, zvyšujú mieru neefektívnosti ekonomických rozhodnutí a konaní, podkopávajú prosperitu a brzdia životnú úroveň.
Poskytovanie rastúceho počtu a objemu „služieb štátu“ nijako nezvyšuje životnú úroveň ľudí. Deficitmi verejných financií sa vytvára fiškálna ilúzia, keďže sa sľubuje a poskytuje viac, ako je štát schopný zaplatiť, pričom tie znamenajú prenesenú finančnú záťaž na daňovníkov do budúcnosti, navyše aj s úrokmi. Vláda prostredníctvom verejných výdavkov prerozdeľuje veľkú časť zdrojov vytvorených tvorivou podnikateľskou činnosťou v ekonomike a presmerúvava ich podľa politických rozhodnutí do menej efektívnejších činností. Tým nielenže vytláča súkromné aktivity, ale zároveň vnáša falošné signály, deformuje konkurenčné prostredie, podporuje morálny hazard a závislosť ľudí od štátu, pričom verejné výdavky sa spájajú s plytvaním a klientelizmom.
Revízia verejných výdavkov
Ministerstvo financií SR realizáciou národného projektu Hodnotenie efektívnosti verejných výdavkov (revízia výdavkov) zavádza nové nástroje na zvyšovanie hodnoty za peniaze vo verejnej správe. Cieľom projektu je merať hodnotu za peniaze v oblastiach výdavkových programov, investícií, prevádzky a regulácie štátu. Druhým, nemenej významným zámerom je posilniť analytické kapacity verejného sektora. Revízia výdavkov je jedným z nástrojov zvyšovania hodnoty za peniaze.
V kontexte tvorby rozpočtu verejnej správy hodnotí súčasné verejné výdavky, hlavne ich dopad a efektívnosť, či už je to poskytovanie zdravotnej starostlivosti alebo ochrana pred nebezpečnými výrobkami. Efektivitu dosahovania stanovených cieľov posudzuje revízia na základe porovnania vstupov (nákladov), výstupov a výsledkov, kde to je možné, aj v medzinárodnom porovnaní. Výsledky revízie môžu navrhovať úsporu verejných financií, lepšie verejné služby (lepšie výsledky) alebo presun výdavkov do prioritných oblastí (alokačná efektívnosť) s útlmom financovania inde. Možná je aj ich kombinácia („urobiť viac za menej“), prípadne odlišné ciele v rôznych sektoroch, napríklad zameranie na lepšie výsledky v školstve a na nižšie výdavky v ostatných sektoroch.
Hodnotenie efektívnosti verejných výdavkov v navrhovanej podobe sa doteraz v SR nevykonávalo. V rámci Európskej únie (EÚ) majú s revíziou výdavkov alebo ich obdobou skúsenosti najmä Veľká Británia, Holandsko, Dánsko, Švédsko a Francúzsko. V súvislosti s finančnou krízou a zvýšeným tlakom na konsolidáciu rozpočtu a zníženie verejného dlhu narástol význam tohto procesu.
Revízie výdavkov - hodnotenie verejných výdavkov z pohľadu účinnosti a efektívnosti a identifikovanie opatrení, ktoré zvýšia hodnotu za peniaze z verejných financií. To umožní fiškálnu úsporu, lepšie verejné služby pre občanov (výsledky) a/alebo presun financií na priority vlády. V rozhodovacom procese bude možné lepšie odborne zhodnotiť a predvídať dopady rozhodnutí. Tento cieľ bude napĺňaný prostredníctvom špecifického analytického procesu - revízie výdavkov v 4 základných oblastiach, ktoré štát zabezpečuje - prevádzke, investíciách, politikách a regulácii.
Špecifickým výkonom revízie výdavkov je posudzovanie investícií nad 40 mil. eur (nad 10 mil. eur pri IT) pred začiatkom verejného obstarávania na realizáciu investičnej akcie a vypracovávanie ad hoc analýz. Za účelom napojenia revízie výdavkov na rozpočtový proces a udržateľnosti projektu predloží Ministerstvo financií SR na rokovanie vlády návrh zmeny rozpočtového procesu zohľadňujúci princípy revízie výdavkov. Následná implementácia a monitorovanie implementácie opatrení, prípadne ďalších ukazovateľov stanovených v hodnotiacich správach je kľúčové pre koordináciu politík, verejné vykazovanie výsledkov hodnotení a prípadné úpravy výkonu revízie. Výstupom monitorovania bude pravidelná ročná správa o plnení identifikovaných opatrení revízií, celkovo 4 správy počas trvania projektu.
Charakteristika slovenského sociálneho systému
Slovenský sociálny systém je konzervatívny. Práve z hodnotových základov, nie technických parametrov, vyplývajú jeho hlavné plusy a zlyhania. Zásadne zmeny sociálneho systému prebiehali v rámci transformácie od roku 1989, no spočiatku bol sociálny systém v Československu a od roku 1993 na Slovensku viac paternalistický a univerzalistický, čo v prípade vysokej nezamestnanosti malo obrovský vplyv na verejné výdavky.
Po voľbách v roku 2002 sa na Slovensku začali aj v sociálnej oblasti presadzovať odporúčania Washingtonského konsenzu, čo znamenalo škrty vo verejných výdavkoch. V mene biblického hesla, „kto nepracuje, nech neje“ sa rušili alebo znižovali mnohé dávky, prehodnocovali invalidné dôchodky a do systému sa začala zavádzať vyššia miera zásluhovosti. Tieto zmeny vyvolali na začiatku vlnu sociálnych nepokojov a protestov. Najhlasnejšie sa ozývali zmenami výrazne postihnutí invalidní dôchodcovia a obyvatelia vylúčených marginalizovaných rómskych komunít, voči ktorým v roku 2004 vtedajšia vláda nasadila nielen pohotovostné policajné jednotky, ale aj armádu.
Súčasné nastavenie sociálneho štátu má viac-či menej konzervatívnu podobu, pričom sa v systéme nachádzajú rôzne ad hoc zavedené nesystémové opatrenia, ktoré sociálny systém zneprehľadňujú a ktorého nastavenia nie sú zamerané na odstraňovanie príčin, ale len na zmierňovanie dôsledkov. Gurňák a kol. (2019) zhodnotili vývoj transformácie Slovenska vo viacerých ohľadoch od demografie, cez priemysel, a v časti venujúcej sa sociálnym dôsledkom transformácie došli k záveru, že: „v sledovanom období sa sociálna situácia obyvateľstva na Slovensku analyzovaná prostredníctvom prezentovaného spektra ukazovateľov chudoby vo všeobecnosti zlepšila. Na druhej strane však treba povedať, že toto zlepšenie neodráža priaznivý ekonomický rast na Slovensku. Zisky z tohto rastu mali pomerne slabý efekt a len málo prospeli najzraniteľnejším skupinám obyvateľstva.“ (Michalek In: Gurňák a kol. 2019, s.
Prebujnený sociálny systém?
Z hľadiska financovania sociálneho systému je potrebné skonštatovať, že Slovensko v žiadnom prípade nepatrí medzi krajiny s veľkým sociálnym štátom. Podľa dostupných dát v roku 2022 Slovensko dávalo na sociálne výdavky len 19,1% z HDP, pričom ide o nižší podiel ako je priemer OECD (21,1) a menej ako v Čechách (22) Poľsku (22,7) a Rakúsku (29). (OECD 2024)
| Krajina | Podiel sociálnych výdavkov na HDP (2022) |
|---|---|
| Rakúsko | 29,0 % |
| Poľsko | 22,7 % |
| Česká republika | 22,0 % |
| Priemer OECD | 21,1 % |
| Slovensko | 19,1 % |
Eurostat s inou metodikou ukazuje mierne iné čísla, keď na Slovensku v roku 2022 máme podiel sociálnych výdavkov vo výške 15,6%, čo je pod priemerom EÚ (19,5). Podľa naposledy zverejneného Indexu sociálnej spravodlivosti bol slovenský sociálny štát z hľadiska kvality tesne pod priemerom hodnotených krajín, čo z hľadiska vyššie uvedených dát ohľadom podielov výdavkoch na sociálne veci na HDP nie je zlý výsledok, ale zároveň poukazuje na fakt, že na Slovensku existoval zásadný priestor na zlepšenie kvality sociálneho systému.
Chudoba na Slovensku a metodika jej merania
Ďalším pohľadom, akým sa zvykne hodnotiť sociálna situácia v krajinách EÚ je pohľad cez podiely občanov žijúcich pod hranicou chudoby. Z tohto pohľadu vychádzame ako jedna z najmenej chudobou postihnutých krajín EÚ. Limity tohto pohľadu pramenia z metodiky aj z nesprávnej interpretácie dát. Hranica rizika chudoby sa počíta ako 60 % z mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu v jednotlivých krajinách, čo nám prináša problém v podobe rôznych príjmových úrovní, ovplyvnených mnohými faktormi.
Slovenský medián ekvivalentného disponibilného príjmu je relatívne nízky z viacerých dôvodov. Nízky podiel miezd na HDP, nízky podiel miezd na pridanej hodnote, nízke sociálne dávky a náhrady príjmov - toto všetko vplýva na relatívne nízky medián ekvivalentného disponibilného príjmu a tým aj na relatívne nízky podiel obyvateľstva žijúcich pod hranicou chudoby na Slovensku.
Rovnako sa nedá považovať hranica rizika chudoby za ukazovateľ, ktorý jednoznačne hovorí o tom, kto je a nie je chudobný. Tak ako sa osoba s disponibilným príjmom pod hranicou rizika chudoby nedá automaticky označiť za chudobnú, tak sa ani iná osoba, ktorej disponibilný príjem sa nachádza nad touto hranicou nedá označiť za osobu, ktorá chudobná nie je. Želinský (2020) k tomu dodáva: „Odborníci sa zhodujú v tom, že chudoba má viacero rozmerov a s cieľom niektoré z jej rozmerov zachytiť, sa v EÚ používa aj ďalší indikátor: ‚miera rizika chudoby a sociálnej exklúzie (vylúčenia)‘. Ide o indikátor, ktorý zohľadňuje tri ukazovatele: 1. nízky príjem; 2. (závažnú) materiálnu depriváciu (stav, kedy si domácnosť nemôže dovoliť aspoň 4 z 9 položiek zahŕňajúcich napríklad osobný automobil; jeden týždeň dovolenky mimo domova; jedlo z mäsa, kuraťa alebo vegetariánsky ekvivalent a ďalšie); 3. vysoký podiel nepracujúcich členov domácnosti (resp.: nízka miera pracovnej intenzity). Ak domácnosť spadá aspoň do jednej z troch uvedených kategórií, je považovaná za domácnosť ohrozenú rizikom chudoby alebo sociálnej exklúzie.“ (Želinský 2020, s.
Po zmene metodiky sa miera rizika chudoby jednotlivých krajín výrazne mení a spolu so zmenami výšky hranice rizika chudoby dochádza aj k zásadným presunom krajín v rámci rebríčka. Slovensko, ktoré bolo v roku 2017 podľa oficiálneho prístupu používaného v EÚ medzi najmenej ohrozenými krajinami sa dostáva podľa alternatívneho prístupu medzi desať najohrozenejších. Samozrejme, aj tento alternatívny prístup má svoje výrazné limity. Aj z týchto dôvodov je potrebné k hodnoteniam len na základe hranice rizika chudoby pristupovať opatrne a s rešpektom.
Problémy sociálneho systému na Slovensku
Problémy nášho sociálneho systému však nie sú v limitoch medzinárodných metodík, ale skôr v zlom nastavení a našich domácich prístupoch a politikách. Základný problém nášho sociálneho systému tkvie v zlom nastavení životného minima (MPSVaR 2024), ktorého výška nevyjadruje žiadnu reálnu hodnotu. Fakt, že na Slovenku máme v nastaveniach sociálneho systému viacero problémov, potvrdili aj analytici RRZ.
Prvým podľa nich je fakt, že „pojem chudoba nie je na Slovensku legislatívne upravený“ (Novysedlák, Siebertová a Švarda 2022). Druhým problémom, podľa analytikov RRZ je samotná výška životného minima: „v roku 2004 bola hodnota životného minima vyššia ako hranica chudoby pre dvojicu s dvoma deťmi, avšak v súčasnosti je hodnota životného minima voči hranici príjmovej chudoby približne na polovičnej úrovni.“
A tretím zásadným problémom je podľa nich fakt, že: „po roku 2014 začal počet poberateľov dávky v hmotnej núdzi významne klesať, kým počet ľudí pod hranicou príjmovej chudoby sa významne nemenil. Výsledkom je, že napriek podobnému počtu ľudí ohrozených (relatívnou) príjmovou chudobou, štát nastavením sociálneho systému pomáha čoraz menšej skupine ľudí v hmotnej núdzi.“
Jedným z dôvodov, ktorý stojí za všetkými vyššie spomínanými problémami je práve zavádzanie rôznych neoliberálnych a z Washingtonského konsenzu vychádzajúcich opatrení. Po roku 2002 sa robili zmeny v sociálnej oblasti, ktoré mali nezamestnaných motivovať hľadať si prácu a nepoberať sociálne dávky. Do systému sa zavádzali rôzne ad hoc zmeny, ktoré boli mnohokrát kontraproduktívne, zavádzali do sociálneho systému zásluhovosť aj tam, kde to nemalo žiaden zmysel a toto všetko bez ohľadu na ideologické pozadie vládnucich strán. Dokonca aj vlády, ktoré sa označovali ako ľavicové, či sociálno-demokratické, zavádzali neoliberálne politiky, napríklad povinnosť vykonať verejnoprospešné práce pre poberateľov dávok v hmotnej núdzi.
Energetická chudoba
Dobrým príkladom nekoncepčnosti sociálnej politiky na Slovensku je neschopnosť definovať a systémovo riešiť takú podobu chudoby, ktorou je energetická chudoba. Odborníci na Slovensku na tento problém dlhodobo upozorňovali, no v podstate sa nič nezmenilo ani počas kríz v rokoch 2020-2023. Dodnes nebola energetická chudoba definovaná a už vôbec nie systémovo (adresne) riešená. ÚRSO (2023) predložil návrh koncepcie, ktorá definuje energetickú chudobu, problémom však je, že dodnes nie je schválená a ani aplikovaná. Druhým problémom tohto návrhu je fakt, že domácnosť sa definuje ako energeticky chudobná, ak jej ostáva po úhrade nákladov na energie a vodu menej ako 1,5-násobok životného minima. Nereálne nízka hodnota životného minima nedáva záruku, že 1,5-násobok životného minima zabezpečí dôstojný život domácnosti, ktorá nebude mať nárok na zaradenie do energetickej chudoby.
Verejná debata a sociálny systém
Nastavenie sociálneho systému vždy záleží aj od verejnej debaty na tému chudoby a problémom, ktorý determinoval vzťah verejnosti k sociálnemu systému bolo vnímanie chudoby: „ako stigma neaktívnych osôb, dôsledok ich lenivosti, nedostatočného odhodlania pracovať alebo zdravotného postihnutia. Za hlavný vysvetľujúci faktor chudoby bol považovaný nedostatok práce.“ (Labudová, Antalová a Bugárová 2019). V posledných rokoch je tento prístup vo verejnej debate už menej prítomný a začal sa lámať až po roku 2016, kedy sa na Slovensku začala vnímať prítomnosť tzv. pracujúcej chudoby, čo bolo v rozpore s vyššie uvedeným citátom. Pričom práve tento spôsob verejnej diskusie pomáhal presadzovaniu sa neoliberálnych politík do sociálneho systému.
Rovnako však, pomáhala demontáži sociálneho systému aj verejná debata ohľadom „zneužívania“ sociálnych dávok rómskou komunitou a „zarábania na rodení detí“. To, že tieto pohľady sú nezmyselné a k žiadnemu skutočnému systémovému zneužívaniu dávok nedochádza a nikdy nedochádzalo, upozorňujú odborníci už roky, no táto téma bola dlhodobo zneužívaná aj politikmi, ktorí si týmto spôsobom budovali popularitu, prostredníctvom ktorej následne vedeli presadzovať aj politiky, ktoré v konečnom dôsledku dnes poškodzujú aj strednú triedu a celú spoločnosť. Aj v tomto prípade ide o dlhodobé zhoršovanie sociálnej situácie, nielen v rómskych osadách a vylúčených komunitách, ale takéto nastavenia sociálneho systému poškodzujú aj rodiny (najmä rodiny s deťmi) väčšinovej spoločnosti a strednej triedy.
Adresnosť sociálnych dávok
V posledných rokoch, najmä po roku 2020, kedy vtedajšie vlády prichádzali s rôznymi plošnými opatreniami v súvislosti s rôznymi krízami, ako bola kovidová kríza, vojna na Ukrajine, energetická kríza a inflačná kríza, sa začalo častejšie hovoriť o potrebe vyššej adresnosti. Adresnosť je samozrejme žiadúca, najmä z dôvodu udržateľnosti verejných financií. Problémom je, že nie u všetkých sociálnych dávok je adresnosť možná, mnohokrát je pomalšia ako plošná a niekedy môže byť dokonca kontraproduktívna. Najmä napríklad v rodinnej politike.
Prípadná adresnosť musí byť podmienená testovaním príjmov, ktoré môže poskytovanie sociálnych dávok oproti plošným dávkam predražiť, pretože v takom prípade potrebujeme buď viac úradníkov, alebo viac investovať do informačných systémov, ich prepojenia a analytických tímov. Ďalším problémom prílišnej orientácie sociálneho systému na adresnosť je následne frustrácia väčšinovej spoločnosti, ktorá stratí „chuť“ podieľať sa na jeho financovaní. Tu treba veľmi pozorne vyvažovať a „adresnosť“, hoci tento pojem znie dobre, nie je jednoduché zavádzať a nemáme záruku, že v konečnom dôsledku naozaj ušetríme a či následne nebudeme musieť riešiť negatívne dôsledky takýchto zmien. A v neposlednom rade, už vyššie spomenutá dlhoročná neschopnosť štátu a štátnych inštitúcií definovať energetickú chudobu, alebo celkovo chudobu na Slovensku, nám spôsobuje neschopnosť, alebo nemožnosť pristupovať k adresnosti ani tam, kde by bola žiadúca.
Nerovnosť a koeficient GINI
Tento problém nám nepomáha riešiť ani oficiálne znivelizovaná spoločnosť na Slovensku, nakoľko podľa koeficientu GINI patrí Slovensko k najrovnostárskejším krajinám sveta (OWD 2024). Či ide o správne dáta sa dlhodobo diskutuje a spochybňovali to aj takí odborníci ako ekonómovia Filko a Marcinčin, sociologička Kusá a mnohí ďalší. Zber dát o nerovnosti na Slovensku ignoruje nielen najchudobnejších a najbohatších, ale aj šedú ekonomiku, vyplácanie časti miezd „na ruku“ a aj nepriznávanie reálnych príjmov. Výskumníci NBS dokonca upozorňujú, že: „celkovo môžeme konštatovať, že hodnotenie subjektívneho vnímania nerovnosti je citlivé na voľbu typu a zamerania ukazovateľa nerovnosti. Inými slovami, kanály cez ktoré nerovnosti ovplyvňujú subjektívny blahobyt sú komplexné. Tvorcovia hospodárskych politík by preto mali mať na pamäti, že ak ekonomický rozvoj ide ruka v ruke s rastúcou nerovnosťou, tak popularita takýchto politík môže byť neistá. Z pohľadu centrálnej banky môžeme tiež argumentovať, že monitorovanie vývoja nerovností (najmä majetku) je relevantnou agendou, keďže nerovnosti môžu byť dotknuté aj zmenami v menovej politike a v politike obozretnosti na makroúrovni.“
Problém pri meraní nerovností nemáme len pri príjmovej nerovnosti (GINI), ale aj pri majetkovej a spotrebnej nerovnosti. Problematika merania majetkovej nerovnosti vyplýva z viacerých faktorov, medzi ktorými je najmä absencia dedičských daní a marginálne zdaňovanie majetkov na Slovensku.
Zásluhovosť v sociálnom systéme
Nastavenie nášho súčasného sociálneho systému trpí na ešte jeden neduh, ktorý je akousi kombináciou neoliberálnych politík a skrytého rasizmu. Mnohé dávky sú podmienené zásluhovosťou. Dávky v nezamestnanosti sú zásluhové oprávnené, keďže do nezamestnanosti môže upadnúť len osoba, ktorá pracovala a tým pádom si platila povinné poistenie v nezamestnanosti, konkrétne podmienky sú samozrejme na diskusiu, ale potreba zásluhovosti je v tomto prípade úplne oprávnená. No zásluhovosť sa v priebehu času dostala aj do takých sociálnych dávok, kde logicky nemá čo robiť. Napríklad, ak sa sociálne dávky týkajú detí. V roku 2020 boli zrušené tzv. obedy zadarmo pre deti na základných školách ako náhrada bolo politikmi prezentované zvýšenie daňového bonusu. Veľmi podobne je nastavený aj daňový bonus na dieťa, ktorý zaviedol a presadil minister financií Igor Matovič v roku 2022. Tento daňový bonus na deti je nastavený tak, že na plnú sumu daňového bonusu dosiahnu len rodičia s vysokým príjmom a rodičia s nízkymi príjmami dostanú menej, alebo vôbec nič. Rovnako z tohto opatrenia nič nemajú ani deti, ktorých rodičia... (text tu končí).
Konsolidácia verejných financií
Slovenské verejné financie sa nachádzajú v kritickom stave. Deficity dosahujú úrovne, ktoré boli pred pandémiou nepredstaviteľné, a zadlžovanie pokračuje rekordným tempom. „Verejné výdavky na Slovensku medzi rokmi 2013 - 2024 narástli o 16 %, čo je po Rumunsku druhý najvyšší nárast v celej Európskej únii,“ upozorňuje INESS. Súčasná vláda charakterizuje rozpočet verejnej správy na roky 2025 až 2027 ako nevyhnutnú konsolidáciu s cieľom stabilizovať verejný dlh. Kabinet tvrdí, že v dôsledku vysokých deficitov a dlhov predchádzajúcich vlád realizuje už druhú zásadnú konsolidáciu. Podľa inštitútu nie je možné mať na strane výdavkov škandinávsky model sociálneho štátu a na strane príjmov štíhly štát s nízkymi daňami. Prvým krokom k efektívnejšiemu štátu by mal byť podľa INESS komplexný audit verejnej správy. „Potrebujeme zmapovať, ako peniaze prúdia do inštitúcií, čo si za ne kupujú a čo za to spoločnosť dostáva,“ vysvetľujú ekonómovia. Audit by odhalil nielen neefektívnosť, ale aj duplicitu medzi ministerstvami a inštitúciami. INESS prirovnáva súčasný dotačný systém k neporiadku v garáži. Preto navrhuje ročné moratórium na nové dotácie (s výnimkou obrany a bezpečnosti) a zavedenie „výpovednej lehoty“ pre všetky existujúce dotácie. Sociálny systém potrebuje podľa INESS zásadnú racionalizáciu. „Cieľom dávok by malo byť zmenšenie sociálnych problémov, nie ich zachovanie prostredníctvom úhrady individuálnych nákladov,“ zdôrazňuje INESS. Na Slovensku máme viac ako tisíc rozpočtových a príspevkových organizácií financovaných štátom s viac ako 200 000 zamestnancami. Zároveň odporúča spustiť najväčšiu privatizáciu štátneho majetku od čias Dzurindovej vlády. „Nie všetko musí vlastniť štát,“ tvrdí INESS. Problémom slovenských verejných financií je aj rozdrobenosť samosprávy. „Z hľadiska efektívnosti riadenia je to ako v pekle,“ konštatuje INESS. Inštitút preto navrhuje preniesť viac právomocí na väčšie účelové obce a motivovať ich k spájaniu. Podľa INESS by každý nový zákon mal obsahovať jasne definovaný cieľ, spôsob jeho merania a doložku o zániku. Plán INESS je inšpirovaný textom českého ekonóma Aleša Roda, v ktorom opísal teoretickú komplexnú stratégiu znižovania verejných výdavkov pre Českú republiku. INESS tento text preložil a upravil pre slovenské reálie. „Ak sa budeme chcieť vyhnúť ‚gréckej ceste‘, bude to nevyhnutná podmienka,“ uzatvára inštitút.