V slovenskom právnom systéme je problematika náhrady trov konania dôležitou súčasťou občianskeho súdneho konania. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na účtovanie nároku na náhradu trov konania, podmienky, ktoré ho upravujú, a rôzne aspekty, ktoré s ním súvisia. Právna úprava inštitútu trov konania v Civilnom sporovom poriadku [1] (ďalej aj „CSP“), pri jej porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) [2], prešla pomerne rozsiahlou koncepčnou zmenou.
Princípy rozhodovania o náhrade trov konania
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu, známej aj ako zásada úspechu, alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. Zásada úspechu sa uplatňuje v sporovom konaní, kde sa posudzuje miera úspechu jednotlivých účastníkov - navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Miera úspechu sa určuje na základe vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP.
Miera úspechu a náhrada trov konania
V závislosti od miery úspechu vo veci môže súd rozhodnúť o náhrade trov konania nasledovne:
- Plný úspech: Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, sa prizná náhrada všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Túto náhradu platí účastník, ktorý vo veci neuspel (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
- Čiastočný úspech: Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo (§ 142 ods. 2 O.s.p.).
- Neúspech v nepatrnej časti: Súd môže priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi, aj keď mal vo veci úspech len čiastočný, ak mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti (§ 142 ods. 3 O.s.p.).
- Závislosť od znaleckého posudku alebo úvahy súdu: Plná náhrada trov konania môže byť priznaná účastníkovi, ktorý mal vo veci len čiastočný úspech, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.).
Špeciálne prípady priznania plnej náhrady trov konania pri čiastočnom úspechu
Zákon o civilnom sporovom konaní v dvoch prípadoch umožňuje súdu priznať plnú náhradu trov konania účastníkovi aj napriek tomu, že mal vo veci úspech len čiastočný. Ide o situácie, keď:
- neúspech účastníka bol len v pomerne nepatrnej časti,
- rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Aplikácia tohto ustanovenia je relevantná iba pri rozhodnutiach, ktoré zaväzujú na plnenie, a to pri tých, ktoré sa týkajú výšky plnenia. Nestačí, ak sa rozhoduje iba o základe nároku. Z ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. Ide o prípady, ak:
- mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti,
- rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku,
- rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (II. US 82/09-27).
Účelnosť trov právneho zastúpenia a odmeny advokáta
Za účelné nemusia byť považované trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k dovolaniu, pokiaľ v porovnaní s vyjadreniami v základnom konaní neobsahujú nové okolnosti.
Názor, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar, by v konečnom dôsledku znamenal, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O.s.p., ale aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania.
Náhrada trov konania pri prejednávaní viacerých vecí v spoločnom konaní
V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.), ďalej zvážiť, či neúspech nebol len v nepatrnej časti alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O.s.p.), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.
Vyčíslenie trov konania a advokátska tarifa
Rozhodovanie o náhrade trov konania sa člení na dve samostatné fázy. Tou prvou je rozhodovanie o samotnom nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu trov konania ako samostatný nárok.
Rozhodovanie o výške náhrady trov konania
Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhoduje vyšší súdny úradník (VSÚ) samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote. V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu.
Z uvedeného vyplýva, že súd bez akejkoľvek procesnej aktivity strany konania môže rozhodnúť napr. o náhrade za zaplatený súdny poplatok a o výške trov právneho zastúpenia, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu (žaloba, vyjadrenie, účasť na pojednávaní a pod.). Čo sa týka náhrady trov konania, o ktorých súd nemá vedomosť, pretože nevyplývajú zo súdneho spisu, tieto bude musieť strana konania iniciatívne preukazovať - nejde však o povinnosť, ale o právo strany konania, ktoré môže, ale nemusí využiť. Od realizácie tohto práva bude závisieť v akej výške budú strane konania priznané náhrady trov. Uplatní sa pravidlo, čo nie je v spise sa nepriznáva.
Čo sa týka trov konania, ktoré z obsahu spisu nemusia vyplývať, pôjde predovšetkým o ďalšie porady s klientom, náhrada hotových výdavkov ako cestovné, platenie DPH v prípade advokáta. Presnejšie povedané, strana konania nemá povinnosť trovy konania vyčísľovať, ale je povinná (ak chce, aby jej boli trovy priznané v celkovej oprávnenej výške) predložiť relevantné podklady, na základe ktorých súd (súdny úradník) určí výšku jednotlivých trov konania.
Inak je súdny úradník povinný určiť výšku len tých trov konania, ktoré môže zistiť z obsahu spisu, resp. ktoré vyšli najavo v konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom.
Historické a súčasné postupy vyčíslenia trov
Predchádzajúca procesná úprava na rozdiel od súčasnej vyslovene upravovala povinnosť účastníka konania, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia o ich priznaní (151 ods. 1 druhá veta OSP).
Zároveň bolo upravené, že: „Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“ (151 ods. 2 OSP).
Civilný sporový poriadok už neobsahuje ustanovenie o povinnosti vyčísliť trovy konania ako ani právne následky spojené s ich nevyčíslením. Z tohto možno usudzovať zámer, že nový procesný kódex upustil od tejto povinnosti a určovanie výšky náhrady trov konania ponechal vo výsostnej ingerencii súdu.
Ústavná konformita a povinnosti strán
Tento názor považujeme navyše za ústavne konformný, pretože v našom právnom poriadku platí základné pravidlo, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR). Z tohto dôvodu nemožno strane konania ukladať mimo rámec zákona povinnosť vyčísľovať trovy konania a nieto ešte ich nevyčíslenie sankcionovať ich nepriznaním. Rovnaký záver možno oprieť aj o ďalšie pravidlo, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
Keďže CSP neupravuje možnosť súdu vyzývať strany konania, resp. im ukladať povinnosť vyčíslenia trov konania pod následkom ich nepriznania, sme toho názoru, že súd je povinný rozhodnúť o výške náhrady trov konania aj bez povinnej ingerencie strany konania. Zodpovedá to aj ústavnej norme, podľa ktorej povinnosti možno ukladať iba zákonom alebo na základe zákona (čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR).
Samozrejme súd nemôže objektívne určiť výšku náhrady trov konania, o ktorých nemá vedomosť. V takom prípade je na procesnej aktivite strany konania, aby v priebehu konania predložila súdu všetky potrebné doklady, z ktorých vyplýva aké trovy konania v zmysle § 251 CSP vznikli a v akej výške. V tejto súvislosti je však potrebné podotknúť, že sa jedná o procesné právo strany konania, aby tieto doklady a písomnosti včas predložila súdu. Súdu ale nič nebráni v tom, aby rozhodol o výške náhrady trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo.
Zhrnutie povinností a práv v súvislosti s vyčíslovaním trov
Záver z vyššie uvedeného možno formulovať v jednotlivých bodoch nasledovne:
- strana konania nemá povinnosť vyčísľovať trovy konania a súd nemá právo splnenie tejto povinnosti požadovať,
- strana konania má právo predložiť špecifikáciu trov a doklady, ktoré sú potrebné pre rozhodovanie súdneho úradníka, aby tento vedel aké konkrétne trovy vznikli a v akej výške,
- čo sa nenachádza v spise, resp. nevyšlo najavo v konaní, súdnemu úradníkovi nemôže byť známe.
Z hľadiska dikcie zákona je preto ponechané na procesnej aktivite a iniciatíve strany konania, aby si ustrážila, ktoré trovy vyplývajú zo spisu, t. j. ktoré trovy boli stranou do rozhodnutia súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 CSP preukázané, inak musí počítať s tým, že jej budú priznané trovy konania vo výške vyplývajúcej zo súdneho spisu. Výzvu súdu, ktorou súd vyzýva na vyčíslenie trov konania, považujeme za nekorešpondujúcu s aktuálnym znením zákona a tiež nám momentálne nie je známe ako by súd postupoval v prípade nevyčíslenie trov konania v ním určenej lehote - máme za to, že prípadné nepriznanie trov v takomto prípade by bolo nezákonné. Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a § 262 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp. zn. 2 Cdo 239/2017).
Definícia trov konania podľa CSP
Podľa § 137 ods. 1 OSP trovy konania sú najmä súdne poplatky, hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane odmeny za zastupovanie, výnos ušlého zárobku a náhrada za stratu času, trovy dôkazov, odmena notára a jeho hotové výdavky, odmena správcu konkurznej podstaty a odmena likvidátora. V CSP tak už nenájdeme demonštratívnym výpočtom uvedené výdavky, ktoré zákonodarca považuje za trovy konania. Podľa § 251 CSP sú trovy konania všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Tieto kritériá musia byť splnené kumulatívne. V zmysle uvedeného sme preto toho názoru, že aj naďalej je možné za trovy konania považovať aj tie náklady, ktoré boli príkladmo vymedzené v § 137 ods. 1 OSP.
Výrazná zmena v definícii trov konania
Práve explicitné ustanovenie o tom, že za trovy konania sú považované len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, tzn. od začatia konania [4], považujeme za výraznú zmenu zákonnej definície trov konania. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR z 28.12.1983, sp. zn. 3 Cz 69/1983 (R 14/1985) platilo, že: „Trovy konania (v zmysle ustanovenia § 137 OSP) nemusí účastník občianskeho súdneho konania vynaložiť vždy v čase po jeho začatí alebo do jeho právoplatného skončenia. Ustanovenie § 137 OSP v porovnaní s novým § 251 CSP totiž explicitne neustanovovalo, že náklady musia vzniknúť v konaní. Pohnútkou zákonodarcu pri zakotvení nutnosti vzniku výdavkov v konaní podľa § 251 CSP bola zrejme tá skutočnosť, že ako trovy konania si strany v minulosti uplatňovali aj výdavky súvisiace napr. s predžalobnou upomienkou, s rokovaniami o mimosúdnom urovnaní alebo s prípravou podkladov pre podanie žaloby. Tieto náklady však súdy ako trovy konania už za účinnosti OSP neuznávali. Nemožnosť považovať tieto výdavky za trovy konania, hoci OSP to explicitne nevyjadroval, bola zdôvodnená napr. v rozsudku Okresného súdu Žilina, zo dňa 11.10.2013, sp. zn. 11 C 316/2012-32:
Podľa Okresného súdu Žilina: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo skutočnosti, že procesným okamihom, od ktorého možno hovoriť o trovách konania, je začatie súdneho konania. Dovtedy nejde o trovy konania, aj keď sú tieto trovy navonok úzko spojené so súdnym konaním (napr. predžalobné písomné upomienky, predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu). Tieto náklady treba považovať len za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ a je potrebné ich aj takto uplatniť, t. j. v rozsahu príslušenstva pohľadávky.“
Časový interval vzniku trov konania
Vo vyššie uvedených rozhodnutiach tak bolo určené ako kritérium pre posudzovanie vynaložených nákladov ako trov konania to, že tieto náklady (bezprostredne) súvisia s konaním. Takéto kritérium však nebolo celkom jednoznačné. Podľa Sedlačka platí, že: „(…) výdavky musia vzniknúť v konaní. Časový interval, v rámci ktorého možno uvažovať o trovách konania, je teda striktne ohraničený začatím konania (§ 156 CSP) a právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V režime CSP sú z toho dôvodu do značnej miery obmedzené podmienky aplikácie pôvodnej judikatúry k § 137 OSP, ktorá pripúšťala začleniť do trov konania aj niektoré výdavky vzniknuté pred jeho začatím (napr. trovy tzv. predžalobnej výzvy).“ [16]
Horváth dokonca jednoznačne vylučuje výdavky vynaložené v období pred začatím konania (§ 156 CSP) z možnosti považovať ich za trovy konania, keď uvádza: „(…) za trovy konania sa podľa novej právnej úpravy považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (pozri § 156 CSP) do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. náklady na vyhotovenie predžalobnej upomienky, na rokovanie s protistranou o urovnaní sporu). Výdavky na tieto úkony by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ [8].
Pohľadávky a ich charakter
Pohľadávkou sa vo všeobecnosti rozumie právo veriteľa na plnenie od dlžníka. Toto plnenie môže byť tak peňažného ako aj nepeňažného charakteru. Sme toho názoru, že pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka. Ustanovenie § 121 ods. 3 OZ hovorí: „Príslušenstvom pohľadávky sú úroky z omeškania, poplatok z omeškania, náklady spojené s uplatnením pohľadávky a náklady konania.“
Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. Takými konaniami sú napr. konania o určovacích žalobách [10] alebo konania o žalobách na určenie právnej skutočnosti [11]. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ. V danom prípade vnímame ako možnosť použitie analógie k § 121 ods. 3 OZ v zmysle § 853 ods. 1 OZ, ktorý hovorí: „Občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani inými zákonmi, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom i účelom im najbližšie.“
Správna formulácia výrokov o náhrade trov konania
Vzhľadom na vyššie uvedený dvojfázový postup pri priznávaní trov konania si dovoľujeme poukázať aj na nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR [15], v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou, ako má po obsahovej a formálnej stránke znieť správny výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 261 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 262 ods. 1 CSP.
V rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval, že: „(…) nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.).“
Výroku o nároku na náhradu trov konania, aby bol tento vykonateľný, musí podľa Najvyššieho súdu SR: „(…) zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Ako z tohto rozhodnutia vyplýva, súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o tom, v akom rozsahu sa táto náhrada priznáva (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne).
Rozhodovanie VSÚ o výške náhrady trov konania
Ako bolo uvedené, druhú fázu rozhodovania o trovách predstavuje vydanie uznesenia o určení výšky náhrady trov konania zo strany VSÚ. Podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže VSÚ v uznesení okrem konkrétnej výšky náhrady trov konania, rozhodnúť napr. aj o povinnosti zaplatiť náhradu trov konania. Je taktiež nesprávne také rozhodnutie VSÚ, ktoré obsahuje akýkoľvek iný výrok, ako priznanie konkrétnej výšky náhrady trov konania (napr. výrok o povinnosti zaplatiť náhradu trov konania, výrok o trovách štátu, o trovách štátu v prípade, ak bol žalobca oslobodený od súdnych poplatkov a pod.).
Náhrada trov konania pri späťvzatí žaloby
Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby. Žalobcovia realizujú tento úkon napr. v nadväznosti na uzatvorenie mimosúdnej dohody (dohody o urovnaní) so žalovaným, pričom jedným z bodov mimosúdnej dohody býva aj dohoda o tom, že žalobca po jej uzatvorení vezme žalobu späť. Budeme predpokladať, že súčasťou mimosúdnej dohody bude, že každá zo strán sa čiastočne vzdá svojho tvrdeného práva. Po tom, čo žalovaný vysloví so späťvzatím žaloby súhlas (ak je jeho súhlas potrebný), súd konanie zastaví (§ 146 ods. 2 OSP).
Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má pritom význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP. Ten predstavuje podstatne zostručnenú verziu pôvodného § 146 ods. 2 OSP. Podľa § 256 ods. 1 CSP platí: „Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“
Vplyv mimosúdnej dohody na náhradu trov
Domnievame sa, že v zmysle zmenenej koncepcie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, bude nedostatočná taká (mimosúdna) dohoda sporových strán, v ktorej sa obe strany zaviažu neuplatňovať si trovy konania, resp. si nebudú nárokovať ich náhradu. Podľa nášho názoru, znenie CSP neumožňuje súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na takúto mimosúdnu dohodu. Ako sme už totiž uviedli, súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania bez návrhu. Aj z výslovného znenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že súd náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila.
Napríklad, v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 31.10.2016, sp. zn. 16 Co 383/2015, súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalovanému priznaná náhrada trov konania, napriek argumentu žalobcu o mimosúdnej dohode o nezavinenej situácii. Ustanovenie § 257 CSP považujeme rovnako ako Veľký komentár za výnimku z pravidla, keď: „(…) normu nemožno interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.“ [18] Súhlasíme s názormi vyjadrenými napr. v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.07.2016, sp. zn. 1 Co 197/2016, podľa ktorého: „Aplikácia § 257 CSP má prísne reštriktívny charakter, prihliada sa len na existenciu výnimočných okolností prípadu, ktorými sú mimoriadne majetkové a sociálne pomery účastníka, jeho zdravotný stav, správanie v konaní, ktoré nie je v rozpore s dobrými mravmi, a pod.“ Máme za to, že ustanovenie § 257 CSP by nemalo byť bez ďalšieho aplikované na nami uvedenú situáciu späťvzatia žaloby.
Účtovanie náhrad trov konania advokátskou kanceláriou
Advokátska kancelária prijala na bankovom účte náhradu za odmeny trov konania za svojich klientov v 8/2020. Kedy vzniká advokátskej kancelárii povinnosť účtovať o výnose (pozn. platiteľ DPH v podvojnom účtovníctve)? V čase jej prijatia odmien na bankový účet alebo právoplatnosťou rozhodnutia súdu za vyhratý súdny spor?
Pohľad autora na problematiku: Účtovná jednotka je povinná účtovať a vykazovať účtovné prípady v účtovnom období, s ktorým časovo a vecne súvisia, čo vyplýva z ustanovenia § 3 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Deň uskutočnenia účtovného prípadu je v tomto prípade nutné určiť v súlade s § 2 ods. 1 Postupov účtovania v PÚ.
