Spotreba tvorí najväčšiu časť hrubého domáceho produktu. Zahŕňa konečnú spotrebu domácností a konečnú spotrebu štátu. Jej súčasťou sú statky dlhodobej, krátkodobej spotreby a služby. Rozborilová definovala spotrebu ako proces, pri ktorom dochádza k uspokojovaniu potrieb. Úspory domácností predstavujú to, čo zostane z bežného príjmu po uhradení výdavkov na bežnú spotrebu. Spotreba sa odvíja od dôchodkov. Čisté peňažné výdavky domácností sa v podstate kryjú s čistými príjmami.
Keynesovské chápanie spotreby a dôchodku
Soukop tvrdí: „Spotreba má v uzavretej ekonomike podľa Keynesa dve základné zložky. Prvou zložkou je autonómna spotreba (Ca), jej výška je nezávislá na veľkosti disponibilného dôchodku domácností. I pri nulovom disponibilnom dôchodku domácnosti predsa len niečo spotrebovávajú, napr. základné potraviny. Zdrojom financovania sú skoršie úspory. Druhou zložkou je tzv. indukovaná spotreba (c YD), ich výška závisí na disponibilnom dôchodku domácností. Potom možno spotrebnú funkciu vyjadriť rovnicou: C = Ca + cYD.“
Spotrebná funkcia podľa Samuelsona vyjadruje vzťah medzi úrovňou disponibilného dôchodku a domácností. Ak rastie dôchodok, vtedy spotreba absolútne rastie. Jej podiel na dôchodku sa ale znižuje. Znamená to, že ak spotrebiteľovi rastie dôchodok, zvýši sa aj jeho spotreba. Spotreba je klesajúcou funkciou dôchodku. Vyjadruje vzťah medzi celkovou úrovňou spotrebných výdavkov a úrovňou disponibilného dôchodku spotrebiteľov.
Hraničný sklon k spotrebe (c) je dodatočné množstvo, ktoré ľudia spotrebujú. Pomer medzi prírastkom spotreby a prírastkom dôchodku sa nazýva hraničný sklon k spotrebe a ukazuje nám, ako sa zmení spotreba, pokiaľ sa zmení disponibilný dôchodok o jednotku.
Postkeynesovské teórie spotreby
Postkeynesovské teórie spotreby kritizujú Keynesov predpoklad a prinášajú nové pohľady na faktory ovplyvňujúce spotrebiteľské správanie. Medzi hlavné teórie patria:
Duesenberryho teória relatívneho dôchodku
Dusenberryho teória relatívneho dôchodku tvrdí, že spotreba nezávisí od absolútnej výšky dôchodku, ale je určovaná relatívnou výškou dôchodku. Predpokladá, že spotreba závisí od spotreby iných ľudí a od vlastnej minulej spotreby. Relatívny dôchodok potom zodpovedá takej úrovni spotreby, na akú si ľudia zvykli.
Friedmanova teória permanentného dôchodku
Friedmanova teória permanentného dôchodku hovorí, že celková spotreba je daná úrovňou minulého, bežného a budúceho dôchodku. Permanentný dôchodok je taká stála úroveň spotreby, ktorú môže jednotlivec dosiahnuť počas svojho života pri danej súčasnej úrovni bohatstva a nadobudnutom dôchodku v súčasnosti aj v budúcnosti. Táto teória rozlišuje stálu, permanentnú časť a prechodnú časť dôchodku.
Teória životného cyklu
Teória životného cyklu predpokladá, že jednotlivci plánujú svoju spotrebu a úspory na dlhé obdobie s cieľom rozdeliť svoju spotrebu najlepším možným spôsobom počas celého svojho života. Autori tejto hypotézy predpokladajú, že spotrebitelia si volia spotrebný plán podľa toho, či predpokladajú, že sa ich deti budú vedieť o seba postarať. Mladé rodiny majú vysokú spotrebu v porovnaní s pracovným dôchodkom. Keďže predpokladajú, že v budúcnosti sa ich dôchodok zvýši, budú si viac požičiavať. V strednom veku nastáva zníženie spotreby, keďže si domácnosti budú vytvárať úspory na obdobie odchodu do dôchodku. Teória ďalej predpokladá, že neexistuje neistota a jednotlivec nemá žiadne východiskové bohatstvo. Ak sa model rozšíri o existenciu počiatočného bohatstva, tak spotreba závisí od celoživotného dôchodku a počiatočného bohatstva.
Makro: Lekcia 2.6 -- Klasické vs. keynesiánske teórie
Ďalšie aspekty spotrebiteľského správania
Likvidné obmedzenie
Likvidné obmedzenie nastáva vtedy, keď si spotrebiteľ nemôže požičať peniaze na to, aby si pri očakávanom vyššom budúcom dôchodku zabezpečil bežnú spotrebu (napríklad študenti).
Hypotéza krátkozrakosti
Hypotéza krátkozrakosti predpokladá, že spotrebitelia sa pri svojich rozhodnutiach riadia skôr okamžitými potrebami a menej zohľadňujú dlhodobé dôsledky, čo môže viesť k neefektívnym spotrebným rozhodnutiam.
Racionálne správanie spotrebiteľa a úžitok
Individuálny spotrebiteľ sa na trhu správa podľa svojich potrieb a podľa svojich možností. Rozhoduje sa pre niektorú z možných alternatív spotrebiteľskej stratégie, t.j. pre jednu z možných kombinácií nákupov rôznych statkov, aby jeho uvažované potreby boli uspokojené. Dôležité je vybrať si také množstvo statkov a takú ich kombináciu, aby mu pri jeho možnostiach (rozpočtových) prinášali najvyšší úžitok.
Statky svojimi vlastnosťami môžu uspokojovať určité potreby ľudí, ale miera tejto užitočnosti môže byť rôzna. S rastom nasýtenia potreby klesá individuálny úžitok zo spotreby daného statku. Ďalšie hromadenie všeobecne užitočného statku neprináša v konkrétnom prípade ďalší úžitok. V ekonomickej literatúre dochádza často k zámene týchto pojmov, v jednom prípade sa pojem „užitočnosť“ chápe ako všeobecná vlastnosť statku, v inom prípade ako miera tejto vlastnosti pre spotrebiteľa.
Na meranie úžitku existujú rôzne názory. Jedna z teórií hovorí, že úžitok je kardinálna (hlavná, úplná) veličina a dá sa merať - kardinalistická teória. Iná teória - ordinalistická - hovorí, že úžitok je síce reálna veličina, ale jej priame meranie je problematické. Môžeme vyjadriť, akú alternatívu spotrebiteľ preferuje, ale nie je možné presne zmerať veľkosť úžitku tejto alternatívy. Odvodene môžeme povedať, že racionálny spotrebiteľ preferuje tú alternatívu, o ktorej predpokladá, že mu prinesie väčšie uspokojenie. Matematicky môžeme vyjadriť, že úžitok (U) je funkciou množstva spotrebovávaných statkov (X,Y), teda U = f (X,Y). Pri tomto vyjadrení berieme do úvahy to, že vzťah medzi statkami X a Y môže mať substitučný alebo komplementárny charakter, t.j. tieto statky sa môžu vzájomne nahrádzať alebo dopĺňať - napríklad: zemiaky - ryža, káva - cukor, zemiaky - mäso a pod. Je zrejmé, že úžitok vyjadruje veľkosť uspokojenia potreby spotrebiteľa v závislosti od množstva spotrebovaného statku, čo je možné znázorniť graficky.
Zákon klesajúceho hraničného úžitku
Spotrebe q1 odpovedá celkový úžitok u1. Keď spotrebiteľ zvýši spotrebu Q statku o dodatočnú jednotku množstva tovaru Δq, zvýši sa i jeho celkový úžitok. Prírastok úžitku Δu spôsobený prírastkom spotreby tovaru označujeme ako hraničný (marginálny) úžitok (Marginal Utility - MU). Bod N je bodom nasýtenia potreby, ďalšie zvyšovanie spotreby nezvyšuje úžitok. Postupné nasycovanie potreby určitého statku vedie k postupnému znižovaniu prírastku jeho úžitku.
Rovnováha spotrebiteľa
Spotrebiteľ je v rovnováhe, keď za svoje prostriedky maximalizoval úžitok zo spotreby jednotlivých statkov, t.j. keď sa pomer medzi hraničnými úžitkami kúpených statkov rovná pomeru cien týchto statkov. Z obmedzeného príjmu vtedy, ak sa hraničné úžitky z poslednej peňažnej jednotky vynaloženej na vybrané statky vyrovnajú (zákon vyrovnávania hraničných úžitkov).
Krivky indiferencie a rozpočtová priamka
Na analýzu možných spotrebiteľských stratégií sa využívajú krivky indiferencie. Tieto krivky môžeme charakterizovať ako množiny rôznych kombinácií statkov X a Y, ktoré majú pre spotrebiteľa rovnaký úžitok. To znamená, že jedna krivka indiferencie vyjadruje jednu úroveň úžitku U. Všetky možné voľby (kombinácie tovaru X a Y), zobrazené na krivke indiferencie U1, vyjadrujú rovnakú úroveň úžitku pre spotrebiteľa. Sklon krivky indiferencie predstavuje hraničnú mieru substitúcie (HMS) - ide o pomer, v ktorom je možné nahrádzať jeden statok druhým, pričom sa celkový úžitok nemení.
Rozhodovanie spotrebiteľa nezávisí len od užitočnosti, resp. úžitku jednotlivých nákupov, ale aj od finančných možností a cien tovaru, to znamená, že zámery spotrebiteľa sú obmedzené. Toto obmedzenie môžeme vyjadriť priamkou, ktorá vymedzuje jeho rozpočtové možnosti. Pri zjednodušení, keď uvažujeme len dva tovary X a Y, bude mať rozpočtová funkcia tvar I = Px x X + Py x Y, kde I je dôchodok spotrebiteľa, Px a Py sú ceny jednotiek jednotlivých statkov. Optimálny objem spotreby, optimálna kombinácia jednotlivých statkov vyjadruje rovnovážna stratégia, pri ktorej vynaloží spotrebiteľ všetky svoje prostriedky a dosiahne s nimi najvyšší možný úžitok.
Vplyv cien a príjmov na spotrebné správanie
Cena tovaru, resp. jej zmena, je dôležitým faktorom ovplyvňovania správania spotrebiteľa. Ak sa cena statku X zníži, potom sa relatívne zvyšujú rozpočtové možnosti a vznikajú nové body optima, zvyšuje sa úžitok. Krivka spájajúca tieto body sa volá cenová krivka spotreby (price consumption curve - PCC).
Zmena dopytu, spôsobená substitúciou relatívne drahšieho tovaru lacnejším, pri zachovaní úžitku, sa nazýva substitučný efekt (SE). Zmena dopytu, spôsobená zmenou reálneho dôchodku sa prejaví posunom krivky indiferencie ako dôchodkový efekt (IE). Celkový efekt (TE) zmeny ceny tovaru na zamýšľanú spotrebiteľovu voľbu je súčtom substitučného a dôchodkového efektu: TE = SE + IE.
Spotreba tovaru (jeho množstvo i štruktúra) je okrem ceny ovplyvnená aj vývojom príjmov (dôchodkov). Po zvýšení príjmov si môžeme kúpiť viac drahších spotrebných predmetov, ale spotreba iných statkov nerastie, alebo len mierne (náklady na potraviny, dopravu a pod.). Poznanie procesov utvárania dopytu, poznanie toho, čo potencionálny spotrebiteľ potrebuje, čo chce, čo je ochotný kúpiť, za akú cenu a za akých ďalších predpokladov, je z hľadiska uplatnenia sa na trhu veľmi dôležité.
tags: #teoria #relativneho #dochodku