História pedagogiky mentálne postihnutých na Slovensku a vo svete

Starostlivosť o mentálne postihnutých má na Slovensku dlhú a zložitú históriu, ktorá prešla rôznymi fázami vývoja. Od prvotných foriem pomoci v kláštoroch a charitatívnych spolkoch až po moderné špeciálne pedagogické inštitúcie sa starostlivosť o túto skupinu obyvateľov neustále vyvíjala. Významným medzníkom v tomto procese bolo založenie Zemského spolku pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku v roku 1932. Tento článok sa zameriava na históriu tohto spolku a na širší kontext vývoja starostlivosti o mentálne postihnutých na Slovensku.

Počiatky starostlivosti o postihnutých vo svete

Už v staroveku sa ľudia zamýšľali nad osudom postihnutých jednotlivcov. Starovekí myslitelia ako Platón a Aristoteles sa vyjadrovali k otázkam starostlivosti o postihnutých, no ich názory boli často ovplyvnené dobovým vnímaním a spoločenskými normami. Platón napríklad odporúčal usmrcovať slabé a choré deti, čo odrážalo vtedajší utilitaristický pohľad na spoločnosť. V tomto období prevládal negatívny postoj k postihnutým, často vnímaným ako Boží trest, čo viedlo k nehumánnemu zaobchádzaniu.

V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou, ktorá priniesla uznanie práva na život pre postihnutých. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. Vznikali azylové zariadenia pri kláštoroch, ktoré boli praktickým prejavom snahy o udržanie postihnutých pri živote. Kresťanské rády získavali dary a almužny, z ktorých vykonávali charitatívnu činnosť. V týchto útulkoch sa nachádzali jednotlivci s rôznymi druhmi postihnutia. Objavili sa aj prvé snahy o medicínsku starostlivosť a výchovu. Rozširovaním humanizmu sa začali objavovať požiadavky na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.

V novoveku, najmä v 18. storočí, sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe otvárať prvé ústavy pre postihnutých. Prvé ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich vznikli v Paríži v poslednej tretine 18. storočia, čím sa položili základy inštitucionálnej starostlivosti. Ústavy pre mentálne handicapovaných začali vznikať až v 19. storočí. Predtým boli mentálne postihnutí často prijímaní do ústavov pre iný druh postihnutia a ťažšie formy postihnutia sa svojou starostlivosťou venovali kláštory.

Vývoj špeciálnej pedagogiky a starostlivosti o mentálne postihnutých v Európe

Špeciálna pedagogika ako veda sa začala utvárať pomerne neskoro, až na prelome 19. a 20. storočia. Jej vznik podmienila úroveň vedeckých poznatkov z oblasti medicíny, psychológie, sociológie a pedagogiky. Starostlivosť o postihnuté osoby sa však datuje už od vzniku ľudskej spoločnosti. Spočiatku prevažovali represívne prístupy, ktoré časom stratili svoje opodstatnenie. Neskôr postihnutí vykonávali ťažké pracovné činnosti. Nástupom kresťanstva sa začali uplatňovať charitatívne prvky starostlivosti o postihnutých. Vývoj špeciálnej pedagogiky v Európe bol ovplyvnený prácou mnohých priekopníkov.

Karel Herford, zakladateľ pražského ústavu Ernestínum, sa venoval štúdiu mentálneho postihnutia a usiloval sa viesť chovancov k práci prostredníctvom ručných prác a pracovnej výchovy. Preto zriaďoval košikárske, stolárske a knihárske dielne. Pracovalo sa v záhrade a na poli. Vyzdvihoval dôležitosť telesnej výchovy a spevu pre rozvoj mentálne postihnutých. V Belgicku David Ovid Decroly zriaďuje pozorovacie triedy, v ktorých sa uplatňuje komplexné výchovné pôsobenie, pomocou ktorého sa deti pozorujú pri hre a učení. V európskej pedagogike významné miesto patrí Marii Montessori, ktorá nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly, dodnes používaný súbor pedagogických pomôcok, známy ako „Montessoriovej výchovný materiál“. Tento materiál je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovanie matematiky a vyučovanie pre praktický život.

Situácia na Slovensku do roku 1945

Na Slovensku sa počiatky starostlivosti o postihnutých líšili od podmienok v Čechách, keďže v Rakúsko-Uhorsku platili odlišné zákony. Po vzniku ČSR v roku 1918 prešlo z Uhorska do československej správy na Slovensku iba 5 ústavov pre postihnutých, všetky s vyučovacím jazykom maďarským. Všeobecný rozvoj špeciálnej pedagogiky u nás nastal až v 2. polovici 20. storočia. Väčšinou ostávali postihnutí v domácej starostlivosti. Zlepšenie nastáva od polovice 20. storočia.

V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky ako Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925) a Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932). Na Slovensku Špeciálnu pedagogiku a starostlivosť o mentálne postihnutých značne ovplyvnili najmä po vzniku ČSR hlavne českí priekopníci, boli to Herford, Čáda, Zeman. František Čáda bol zakladateľom českej pedopatológie. Bol iniciátorom troch veľkých zjazdov, ktoré boli venované starostlivosti o mentálne postihnutých.

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku

Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku bol zriadený v roku 1932 v Žiline. Jeho sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržať ich pri živote. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.

Školstvo pre mentálne postihnutých do roku 1945

Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, ktorú založil a viedol Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon 86/zn o pomocných školách). Jestvovali len Učebné osnovy a výchovné smernice škôl pre deti úchylné (r. 1928-ministerstvo školstva).

Časopisectvo v špeciálnej pedagogike do roku 1945

Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej ČSR. Celoštátne vychádzal časopis „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“ a „Nápravná pedagogika“. Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy.

Príprava špeciálnych pedagógov do roku 1945

Príprava špeciálnych pedagógov sa v priebehu 19. a najmä 20. storočia výrazne menila. Spočiatku sa musel ten, kto pracoval s postihnutými v ústave, či ako učiteľ pomocnej školy, vzdelávať sám, na vlastné náklady a prevažne samoštúdiom. V Rakúsku, v r. 1875 a v Uhorsku v r. 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí. Neskôr absolvovali školenia - kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia, až dvojročného, ktoré zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav a pripravoval poslucháčov pre spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči (začiatkom 20. storočia). Tu študovali aj niektorí slovenskí špeciálni pedagógovia.

V Čechách sa učitelia pomocných škôl školili v kurzoch organizovaných prevažne spolkami. Skladali odborné skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky. Aj na Slovensku však spolky realizovali rôzne kurzy, napr. „Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku" uskutočnil 10. - 16. 10. 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici. Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od r. 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti na základe platnosti Skúšobného poriadku učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých. Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách (ústavoch) pre úchylnú mládež z r. 1937.

Rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých po 2. svetovej vojne

Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku výrazný rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. V roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Neskôr sa premenovali na Špeciálne základné školy. Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika. V r. 1969 bola založená „Spoločnosť pre špeciálnu a liečebnú výchovu na Slovensku“ - organizácia odborníkov v oblasti špeciálnej a liečebnej pedagogiky.

V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave. Vzdelávanie pedagógov pre mentálne postihnutých zohrávalo významnú úlohu. Do roku 1967 to bolo štúdium popri zamestnaní. Od roku 1967 to bolo riadne vysokoškolské vzdelávanie dennou aj externou formou. Organizovalo sa na Filozofickej fakulte v Bratislave, od roku 1972 v Trnave, a od roku 1986 opäť v Bratislave a až dodnes.

Tabuľka: Počet osobitných škôl na Slovensku

Časopisectvo v špeciálnej pedagogike po roku 1945

V roku 1957 - 1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špecifickú starostlivosť“. Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „Otázky defektológie“. Neskôr sa premenoval na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“.

Príprava špeciálnych pedagógov po roku 1945

Po vojne v r. 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku. Pedagogická fakulta UK v Bratislave (rovnako ako fakulta v Prahe) zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako 2-semestrové nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa ale otvorilo až v akad. roku 1949/1950. Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie zamerané v jednej skupine na prípravu učiteľov škôl pre mládež duševne alebo sociálne chybnú; v druhej skupine pre mládež telesne alebo zmyslovo chybnú. Súčasťou štúdia bolo aj absolvovanie predpísanej praxe. Štúdium sa ukončovalo štátnou skúškou s písomnou (klauzúrnou) a ústnou časťou z pedagogickej defektológie, nápravnej pedagogiky, špeciálnej defektológie s didaktikami a metodikami zvolených špecializácií. Podmienkou na pripustenie na štátnu skúšku bolo riadne ukončené vysokoškolské štúdium učiteľstva (pre intaktných).

V r. 1959 vysoké školy pedagogické zanikli. Štúdium defektológie sa od 1. 1. 1960 začalo realizovať ako trojročné nadstavbové na pedagogických inštitútoch. Na štúdium sa prijímali iba učitelia so spôsobilosťou pre niektorý stupeň škôl a s 2-ročnou praxou. V 3. ročníku štúdia sa diferencovali podľa špecializácií.

Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dňa 1. 10. 1967. Inštitút zahŕňal katedru špeciálnej a liečebnej pedagogiky, katedru patopsychológie a sociálnej patológie, katedru biológie a somatopatológie. Vedúcim Inštitútu v r. 1969 - 1972 bol doc. Predmerský, CSc.

Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky v Bratislave sa od akad. r. 1967/68 realizovalo ako 5-ročné denné štúdium v špecializáciách: somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia, liečebná pedagogika (pre ťažkovychovateľných, mala učiteľský a terapeuticko-výchovný smer). Prvé dva ročníky štúdia boli spoločné, v 3. ročníku si študenti zvolili špecializáciu. Štúdium bolo odborné a zlučovalo v sebe vychovávateľské aj učiteľské zameranie s výnimkou liečebnej pedagogiky. Absolventi špeciálnej pedagogiky mali byť uplatniteľní v rezorte školstva, sociálnej starostlivosti, zdravotníctva, spravodlivosti, vnútra a kultúry. Štúdium sa končilo obhajobou diplomovej práce a štátnou záverečnou skúškou zo zvolenej špecializácie. Absolvent mohol ďalej po ukončení štúdia v rámci rigorózneho konania získať doktorát (PhDr., PaedDr.).

Inštitút v r. 1972 zanikol a jeho úlohy prebrala znovuotvorená Pedagogická fakulta UK v Bratislave so sídlom v Trnave (do r. 1986), potom opäť v Bratislave. So zánikom Inštitútu a sťahovaním fakulty súviseli aj organizačné zmeny, ktoré zasiahli katedry. V Inštitúte vznikla ako jedna z 3 katedier Katedra špeciálnej a liečebnej pedagogiky. V r. 1970 došlo k rozdeleniu a vznikla samostatná katedra špeciálnej pedagogiky a katedra liečebnej pedagogiky (1970 - 1981). Neskôr sa obe katedry znovu zlúčili (1981 - 1986). Od r. 1986 opäť existovala samostatná katedra špeciálnej pedagogiky a vznikla katedra špeciálneho vychovávateľstva. Prvým vedúcim katedry bol doc. PREDMERSKÝ, CSc. (1967 - 1972), druhým prof. Juraj BRŤKA, CSc. (1972 - 1979), tretím prof. Štefan VAŠEK, CSc. (od r. 1979 s krátkymi prestávkami až do r. 2005). Pre zaujímavosť katedra špeciálnej pedagogiky mala v r. 1989 20 pracovníkov.

Koncom 60. a v 70. rokoch 20. storočia sa okrem denného štúdia ponúkalo aj štúdium špeciálnej pedagogiky popri zamestnaní (ako rozširujúce 3- alebo 2-ročné štúdium v rôznych variantoch - v rámci neho sa vyškolilo pomerne veľa psychopédov).

V akad. roku 1977/78 došlo k zmene štúdia špeciálnej pedagogiky na pedagogických fakultách v ČSSR - štúdium sa realizovalo ako 4-ročné integrované štúdium učiteľstva a vychovávateľstva pre školy a zariadenia pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť. V rámci tohto štúdia bolo možné študovať psychopédiu ako špecializáciu.

Ďalšia zmena nastala v akad. roku 1980/81 pod vplyvom nového vysokoškolského zákona č. 39/ 1980 nadväznej vyhlášky, kde sa spresnili a zjednotili podmienky, priebeh aj záver vysokoškolského štúdia. Vysokoškolské štúdium špeciálnych pedagógov sa začalo realizovať v dvoch odboroch - učiteľstvo pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť (UMVOS) a vychovávateľstvo pre osoby vyžadujúce osobitnú starostlivosť (VOVOS). Toto štúdium bolo koncipované ako 4-ročné denné alebo 5-ročné diaľkové, pričom sa študovalo v tzv. trojkombinácii: dve povinné špecializácie (logopédia, psychopédia) a jedna voliteľná (somatopédia, tyflopédia, surdopédia, etopédia). Táto koncepcia štúdia bola rovnaká na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, Pedagogickej fakulte UK v Prahe aj Pedagogickej fakulte UP v Olomouci.

V 80. rokoch Pedagogická fakulta UK v Bratislave ďalej zabezpečovala aj ďalšie vzdelávanie špeciálnych pedagógov v podobe iných foriem štúdia špeciálnej pedagogiky (ŠP), kde bola značnou mierou zastúpená aj psychopedická problematika:

• rozširujúce štúdium ŠP pre učiteľov všeobecnovzdelávacích alebo odborných predmetov s VŠ vzdelaním (trojročné popri zamestnaní),
• rozširujúce štúdium ŠP pre dielenských učiteľov a majstrov odbornej výchovy (2-ročné popri zamestnaní),
• rozširujúce štúdium ŠP pre učiteľky materských škôl (2-ročné popri zamestnaní),
• rozširujúce štúdium ŠP pre absolventov stredných pedagogických škôl so spôsobilosťou pre 1. stupeň ZŠ (2-ročné popri zamestnaní).

Vývoj po roku 1989

K ďalšej zmene vysokoškolskej prípravy špeciálnych pedagógov došlo v r. 1990. Zmeny boli dôsledkom rozsiahlych spoločenských zmien v období po „nežnej revolúcii" v novembri 1989. Dňa 4. 5. 1990 bol prijatý nový zákon o vysokých školách, ktorý zmenil postavenie vysokých škôl voči ministerstvu školstva - vysoké školy sa stali samosprávnymi (teda už nie centrálne riadenými MŠ SR).

Od akad. r. 1990/91 sa teda na bratislavskej Pedagogickej fakulte UK začalo štúdium špeciálnej pedagogiky podľa novej koncepcie, a to ako 5-ročné denné aj externé štúdium v odbore pedagogika mentálne postihnutých (jednoodborová), a denné štúdium v odboroch pedagogika telesne a zdravotne postihnutých (v kombinácii najčastejšie s učiteľstvom pre 1. st. ZŠ), pedagogika zrakovo postihnutých (v kombinácii), pedagogika sluchovo postihnutých (v kombinácii), logopédia (klinická logopédia), pedagogika emocionálne a sociálne narušených (vychovávateľský smer), a ako (staro)novinka po niekoľkých rokoch pribudla liečebná pedagogika. Pedagogika mentálne postihnutých ako jednoodborové štúdium, ktoré sa s ničím nekombinovalo bola koncipovaná tak, aby pripravila absolventov súčasne pre vychovávateľské, učiteľské aj diagnosticko-poradenské kompetencie vo vzťahu k mentálne postihnutým.

Neskôr (1995) sa tieto odbory zlúčili pod jeden odbor, a to študijný odbor Učiteľstvo pre špeciálne školy so špecializáciami: pedagogika mentálne postihnutých (PMP, jednoodborová), pedagogika telesne a zdravotne postihnutých (PTZP, v kombinácii), pedagogika zrakovo postihnutých (v kombinácii), pedagogika sluchovo postihnutých (v kombinácii). Zároveň vznikol študijný odbor špeciálna pedagogika - neučiteľské štúdium (pripravoval so zameraním na diagnostiku a poradenstvo).

Okrem denného a externého štúdia bolo možné pedagogiku mentálne postihnutých študovať aj v rámci ďalšieho vzdelávania pedagogických pracovníkov (podľa vyhl. č. 42/1996 Z.z.) aj v podobe 2-ročného rozširujúceho štúdia pre učiteľov a ako súčasť rozširujúceho štúdia špeciálnej pedagogiky pre vychovávateľov, učiteľky materských škôl a pre majstrov odbornej výchovy.

Súčasnosť

V súčasnosti sa podľa zákona NR SR č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov zabezpečuje príprava špeciálnych pedagógov v tzv. trojstupňovom štúdiu - v bakalárskom stupni, v magisterskom stupni a v doktorandskom stupni štúdia, ktoré môže mať charakter denného prezenčného, alebo externého dištančného štúdia.

Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.

Inkluzívne vzdelávanie je proces, ktorý umožňuje deťom a žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežných školách spolu so svojimi rovesníkmi. Tento prístup podporuje sociálnu integráciu a rozvoj sociálnych zručností.

Špeciálna andragogika je relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Hedviga Gregušová sa venuje aktuálnym otázkam kvality života dospelých osôb s mentálnym postihnutím. Helena Kusá sa venuje štruktúre a povahe sociálnych vzťahov dospelých s mentálnym postihnutím. Blažena Urbanová sa venuje dospelosti u ľudí s mentálnym postihnutím. Tomáš Slovák sa zaoberá možnosťami špeciálnopedagogických intervencií u dospelých osôb s mentálnym postihnutím. Helena Kusá sa venuje špeciálnej andragogike a dospelým ľuďom s mentálnym postihnutím. Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.

Metodologické aspekty v pedagogike mentálne postihnutých

Empirické spracovanie zvolenej problematiky v pedagogike mentálne postihnutých je dôležité pre získavanie relevantných poznatkov a overovanie účinnosti rôznych intervencií. V rámci empirickej časti záverečných prác sa často využíva kvantitatívny výskum.

• Kvantitatívny výskum sa zameriava na meranie a štatistické spracovanie dát.
• Kvalitatívny výskum sa zameriava na hĺbkové porozumenie skúmaného javu. V pedagogike mentálne postihnutých sa využíva na skúmanie osobných skúseností jednotlivcov s mentálnym postihnutím, na identifikáciu ich potrieb a na získavanie informácií o ich pohľade na svet.

Špecifické prístupy a metodiky

Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne špecifické prístupy a metodiky, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivcov. Medzi najčastejšie patria:

• Individualizovaný prístup: Každý jednotlivec s mentálnym postihnutím má svoje špecifické potreby a schopnosti. Preto je dôležité prispôsobiť výchovné a vzdelávacie metódy jeho individuálnym potrebám.
• Štruktúrované učenie: Štruktúrované učenie poskytuje jednotlivcom s mentálnym postihnutím jasné a predvídateľné prostredie, ktoré im pomáha orientovať sa a učiť sa nové veci.
• Multisenzorické učenie: Multisenzorické učenie využíva rôzne zmysly (zrak, sluch, hmat, čuch, chuť) na sprostredkovanie informácií. Tento prístup je účinný najmä u jednotlivcov s ťažkým mentálnym postihnutím.
• Komunikačné stratégie: Komunikácia je kľúčová pre rozvoj sociálnych zručností a integráciu do spoločnosti. Pedagogika mentálne postihnutých využíva rôzne komunikačné stratégie, ako napríklad augmentatívnu a alternatívnu komunikáciu (AAK).

Trendy v špeciálnej andragogike

Špeciálna andragogika sa neustále vyvíja a reaguje na nové poznatky a výzvy. Medzi súčasné trendy patria:

• Podpora celoživotného vzdelávania: Celoživotné vzdelávanie je dôležité pre všetkých, vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na vytváranie príležitostí pre celoživotné vzdelávanie a rozvoj.
• Využívanie moderných technológií: Moderné technológie môžu byť cenným nástrojom pre vzdelávanie a rozvoj jednotlivcov s mentálnym postihnutím. Špeciálna andragogika sa zameriava na využívanie moderných technológií na podporu vzdelávania a integrácie.
• Spolupráca s rodinou a komunitou: Spolupráca s rodinou a komunitou je dôležitá pre úspešnú integráciu jednotlivcov s mentálnym postihnutím.

Vymedzenie základných pojmov

• MR (Mentálna retardácia): Najširšie označenie ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie. Je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie IQ pod 70, prejavuje sa to už v útlom detskom veku. Delí sa na oligofréniu a demenciu.
• MP (Mentálne postihnutie): Viaceré kritériá - najčastejšie: z hľadiska etiologického, symptomatologického, závažnosti - stupňa MP, schopnosti učenia, vzdelávania. Najširší, najvšeobecnejší strešný pojem. Označuje všetkých jedincov s IQ pod 85 aj MR a hraničné pásmo. Spoločensky akceptovateľnejší pojem. Postihnutie nie je ustálené, nemenné a definitívne ukončené a daný stav sa dá zlepšovať.
• Psychopédia: Vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Jej predmetom je skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a socializácia postihnutých. Pojem pochádza z gréckych slov psyché (duša) a paideia (výchova). Psychopédia sa študuje na pedagogických fakultách univerzít a absolventi tohto štúdia sa nazývajú psychopédi.
• Oligofrénia: Slabomyseľnosť, je to obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (súvisia s poškodením mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť).
• Demencia: Neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia, úrazov po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testmi inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu platí hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

1. Debilita - ľahká mentálna retardácia (IQ 50-70): Je vychovávateľná a vzdelávateľná. Deti navštevujú špeciálnu školu. Dva typy: eretická forma (nekľud, pohyblivosť) a torpídna forma (pomalosť, apatia).
2. Imbecilita - stredná mentálna retardácia (IQ 35-49): Výrazné obmedzenie schopnosti človeka. Pokladajú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky: primitívne myslenie, oneskorená reč, manuálne nezručný, agramatická reč, poruchy výslovnosti. Výchova: osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluha, základné spoločenské návyky - nesamostatný, stála starostlivosť.
3. Idiocita - ťažká a hlboká mentálna retardácia (IQ 0-34): Nie je vzdelávateľná a vychovávateľná. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny: genetické, v tehotenstve, ožiarením.

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi.

Downov syndróm (popísaný Darwinom v r. 1866) je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu. Napodobňujú, dajú sa ľahko zlákať na hlúposti.

tags: #ako #sa #v #minulosti #chapala #pedagogika