Špeciálna pedagogika patrí v najširšom význame do sústavy vied o človeku a v užšom význame do systému pedagogických vied. V rámci nich tvorí samostatný vedný odbor, zaoberajúci sa teóriou a praxou výchovy, vzdelávania a edukácie jedincov s mentálnym, senzorickým, somatickým postihnutím alebo narušenými komunikačnými schopnosťami, či psychosociálnym narušením alebo z dôvodu iných špecifických daností, porúch učenia, správania, mládeže a dospelých. Patria sem aj jedinci s výnimočným nadaním a talentom či inými špecifickými potrebami.
Predmetom špeciálnej pedagogiky je skúmanie podstaty a zákonitostí edukácie postihnutých, narušených či jedincov s inými špecifickými potrebami z aspektu etiológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie, reedukácie, ako aj profylaxie neadekvátneho vyrovnania sa s postihnutím, narušením či inými špecifickými danosťami.
Cieľom špeciálnej pedagogiky v praxi je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých alebo narušených jednotlivcov tak, aby sa čo najskôr a čo najdôkladnejšie vnútorne vyrovnali so svojím defektom a aby sa napriek obmedzeniam, ktoré z neho vyplývajú, čo najpozitívnejšie prispôsobili a zaradili do spoločnosti.
Špeciálna pedagogika ako vedný odbor predstavuje relatívne ucelený, integrovaný a vnútorne diferencovaný, logicky usporiadaný systém vedeckých poznatkov o špeciálnopedagogických javoch a procesoch, ako aj o ich vzájomnej interakcii, ktorá sa buduje na základe výsledkov vedeckovýskumnej činnosti. Špeciálnopedagogickými javmi sa rozumejú také kategórie a ich nositelia, ako napríklad postihnutie, postihnutý jedinec, narušenie, narušené dieťa, špecifické potreby, ťažkovychovávateľnosť, ťažkovychovávateľné dieťa. Špeciálnopedagogickými procesmi sa rozumejú aktivity ako napríklad špeciálna edukácia, výchovná rehabilitácia, korekcia, stimulácia, reedukácia, kompenzácia.
Vymedzenie základných pojmov
- Defekt: Nedostatok, chyba, chýbanie, úbytok určitého orgánu alebo funkcie daného orgánu, ktorý môže mať formu orgánovú (vývinové chyby, úraz, choroba) alebo funkčnú (porucha orgánovej funkcie). Vyskytuje sa v oblasti psychickej, senzorickej či somatickej, dôsledkom čoho jedinec vyžaduje špeciálnu starostlivosť. Synonymom defektu je termín postihnutie, viac používané v školskej terminológii.
- Defektivita: Porucha integrity človeka, t.j. jednoty organizmu a prostredia, ktorá sa prejavuje poruchou spoločenských vzťahov medzi defektným jedincom a jeho spoločenským prostredím.
- Porucha/Narušenie: Vyjadruje odchýlku od normy. Získava sa počas života a má reparabilný charakter, vyskytuje sa v pestrejšej škále.
- Chyba: Vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt.
- Mentálna retardácia (MR): Najširšie označenie ľudí s poruchami intelektu. Je to stav zastaveného, neúplného vývinu, vývinová porucha integrácie.
- Mentálne postihnutie (MP): Označuje všetkých jedincov s IQ pod 85 vrátane MR a hraničného pásma. Je to spoločensky akceptovateľnejší pojem.
- Postihnutý: Jedinec trpiaci nejakým druhom trvalého telesného, duševného, mentálneho, zmyslového alebo rečového poškodenia, ktoré mu bez špeciálnej pomoci znemožňuje splniť požiadavky bežného vzdelávacieho procesu.
- Handicap: Záporný dôsledok defektu na činnosť postihnutého jedinca, znevýhodnenie.
- Anomália: Relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v oblasti somatickej či psychickej, alebo v ich kombinácii.
- Osoby so špeciálnymi potrebami: Relatívne heterogénna skupina osôb, ktoré sa z nejakého dôvodu výrazne odlišujú od bežnej populácie (napr. deti s poruchami správania alebo učenia, talentované a nadané deti).
- Zdravotne postihnuté dieťa: Deti choré, ale nie postihnuté mentálne, telesne alebo zmyslovo.
- Deviácia: Týka sa správania, čím sa jedinec stáva nápadným, odkláňajúcim od normy.
- Psychický deficit: Nedostatok, chýbanie v psychickej oblasti.
Dôsledky pôsobenia patogénnych faktorov sa prejavujú vo vývinových anomáliách:
- Ustrnutý vývin: Dôsledok pôsobenia patogénnych faktorov.
- Oneskorený vývin: Má reverzibilný (vrátny) charakter vtedy, ak je poskytnutá včasná lekárska, špeciálno-pedagogická alebo sociálna intervencia.
- Prerušený vývin: Dôsledok pôsobenia patogénnych faktorov, kedy sa vývin orgánu alebo funkcie náhle spomalí, alebo úplne preruší.
- Pochybený vývin: Anomália vývinu, pri ktorej orgán alebo funkcia, alebo ich časti.
Postihnutie spôsobené patogénnymi faktormi poznáme ako ireparabilné (celoživotné, relatívne trvalé) alebo reparabilné (dieťa sa dostane vývinom do normy alebo blízko normy včasným zistením a zásahom).
Postihnutie je špeciálnopedagogický jav, ktorého nositeľom je postihnutý jedinec. Je funkciou súčinnosti ireparabilných patogénnych faktorov, kompenzačných mechanizmov a motivácie. Postihnutie možno chápať ako relatívne trvalý, ireparabilný stav jedinca v kognitívnej, komunikačnej, motorickej alebo emocionálno-vôľovej oblasti, ktorý sa manifestuje signifikantnými ťažkosťami v učení a sociálnom správaní sa.
Narušenie je funkciou súčinnosti reparabilných patogénnych faktorov, kompenzačných mechanizmov a motivácie.
Viacnásobné postihnutie je multifaktoriálne, multikauzuálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a vzájomným prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu prítomných postihnutí a narušení.
Systém špeciálnej pedagogiky a jej podsystémy
Systém špeciálnej pedagogiky zahŕňa systemom usporiadané poznatky o teórii a praxi edukácie postihnutých, narušených jedincov alebo jedincov so špecifickými potrebami. Dajú sa zoskupiť do subsystémov podľa viacerých kritérií.
Systém špeciálnej pedagogiky vo všeobecnom zameraní:
- Všeobecné základy ŠP - termíny, pojmy, predmet, systém.
- Historiografia ŠP - odboru, inštitúcií, vzdelávania ŠP.
- Metodológia ŠP - metodológia výskumu, diagnostika.
- Filozofia Š. výchovy - teoretické východiská, interpretácia, explanácia.
- Teória komunikácie postihnutých - náhradné komunikačné systémy, informačný kolobeh.
- Výchovná rehabilitácia - zásady, metódy edukácie, metodiky predmetov.
- Náuka o špeciálnych školách a zariadeniach - systém, riadenie.
- Komparatívna ŠP - komparácia edukačných systémov, teoretických koncepcií.
- Špeciálna pedeutológia - ďalšie vzdelávania, uplatnenie sa.
Systém ŠP podľa druhu a stupňa špeciálnej edukačnej potreby:
- Pedagogika mentálne postihnutých (Psychopédia): Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie mentálne postihnutých osôb, vrátane osôb s viacnásobným postihnutím. Objektom sú osoby od raného veku až po starobu.
- Pedagogika zrakovo postihnutých (Tyflopédia): Skúma osobitosti edukácie zrakovo postihnutých, ktorí majú v dôsledku zníženej alebo nulovej priepustnosti optického kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem zrakových informácií.
- Pedagogika sluchovo postihnutých (Surdopédia): Skúma osobitosti edukácie sluchovo postihnutých, u ktorých je v dôsledku zníženej priepustnosti sluchového kanálu výrazne znížený alebo znemožnený príjem sluchových informácií, čo limituje komunikáciu prostredníctvom hovorenej reči.
- Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených (Somatopédia): Skúma osobitosti edukácie jednotlivcov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva a jednotlivcov s výraznými zmenami v zdravotnom stave.
- Pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou (Logopédia): Zaoberá sa teóriou a praxou edukácie jedincov s narušenými komunikačnými schopnosťami.
- Pedagogika psychosociálne narušených (Etopédia): Zaoberá sa výchovou a vzdelávaním jedincov s poruchami správania a psychosociálnym narušením.
- Pedagogika nadaných a talentovaných: Zaoberá sa špeciálnymi edukačnými potrebami výnimočne nadaných a talentovaných jedincov.
- Pedagogika s viacnásobným postihnutím: Zameriava sa na edukáciu jedincov, u ktorých sa súbežne vyskytuje viacero druhov postihnutia.
- Pedagogika s poruchami učenia a správania: Zaoberá sa jedincami so špecifickými poruchami učenia a správania.
Pedagogika mentálne postihnutých
Pedagogika mentálne postihnutých je vedným odborom špeciálnopedagogických vied, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou špeciálnej edukácie a edukatívnej (re)habilitácie mentálne postihnutých osôb. Objektom pedagogiky mentálne postihnutých sú osoby s mentálnym postihnutím od raného veku až po starobu. Podľa Baja (in Bajo - Vašek, 1994) je psychopédia (pedagogika mentálne postihnutých) vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých osôb a mentálne postihnutých osôb s viacerými chybami. Ako vedný odbor pozostáva z teoretického základu, metodológie, histórie odboru, z teórie vyučovania a teórie výchovy. Predmetom psychopédie je tiež psychopedická diagnostika a skúmanie prejavov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia.
Historický kontext pedagogiky mentálne postihnutých
História starostlivosti o mentálne postihnutých siaha do dávnej minulosti. Prvé zmienky o inštitúciách pre postihnutých sa objavujú v stredoveku, kde pri kláštoroch vznikali azylové zariadenia. Tieto zariadenia, financované z darov a almužien, poskytovali charitatívnu činnosť a základnú starostlivosť jednotlivcom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozvojom humanizmu sa začala objavovať požiadavka na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí.
V 18. storočí vznikali prvé ústavy pre nepočujúcich a nevidiacich vo Francúzsku a neskôr aj v ďalších krajinách. Tieto ústavy predstavovali prvé zariadenia, kde sa postihnutí systematicky vyučovali. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z Francúzska a Nemecka.
V Československu neexistovali osobitné právne normy pre deti s mentálnym postihnutím a neboli ani školopovinné. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon č. 86/1928 Zb. o pomocných školách). Existovali len učebné osnovy a výchovné smernice pre školy pre deti úchylné.
Moderná pedagogika mentálne postihnutých sa zameriava na individualizovaný prístup, inklúziu a podporu samostatnosti. Dôraz sa kladie na rozvoj kognitívnych, sociálnych a praktických zručností, ktoré umožňujú jednotlivcom s mentálnym postihnutím aktívne sa zapájať do života spoločnosti.
Charakteristika jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím
Jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím majú problémy so spracovaním informácií a porozumením svetu okolo seba. Ich úroveň bdelosti, ktorá je dôležitá pre učenie a vývin, býva narušená a majú ťažkosti byť v kontakte so svojím prostredím. Úroveň aktivity je tiež výrazne ovplyvnená a závisí od psychomotorických možností. Často sa vyskytujú prejavy stereotypného správania, ako je dávanie rúk do úst, škriabanie rúk alebo hryzenie predmetov. Títo jednotlivci majú problémy s dosahovaním, uchopovaním, udržaním predmetov a manipuláciou s nimi. Porozumenie hovorenej reči je slabé alebo žiadne a nie je u nich evidentná symbolická interakcia s objektmi. Vysielajú len slabé komunikačné signály, ktoré je náročné správne interpretovať. Bez ohľadu na vek títo jednotlivci žijú v zmenšenom svete a mnohé sa sústredí na priamy kontakt človeka s človekom. Je veľmi náročné dosiahnuť uspokojenie aj základných potrieb (Niehoff, 2007, Vítková, 2004).
Potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností
Napriek závažnosti a kombinácii jednotlivých druhov postihnutí a dôsledkov z toho vyplývajúcich je aj u tejto skupiny jednotlivcov potenciál pre učenie a osvojovanie nových skúseností. Aby mohol byť tento potenciál naplnený, je nevyhnutné dať týmto jednotlivcom príležitosť na interakciu s prostredím.
Technické prostriedky a interaktívne pomôcky
Technické prostriedky a interaktívne pomôcky sú kľúčové pre podporu učenia a rozvoja jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím.
Ovládače
Ovládače sú technické prostriedky, ktoré umožňujú jednotlivcom s ťažkým postihnutím dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich (Lancioni et al., 2008). Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie (Mechling, 2006). Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie (Mechling, 2006, Lancioni et al., 2007, Ware, 2003). Tiež sú schopní naučiť sa pracovať s jedným ovládačom alebo aj s viacerými ovládačmi naraz a vyberať si preferované stimuly (Lancioni et al., 2008). Pri výbere vhodného ovládača je dôležité zvážiť typ ovládača a spôsob, akým ho bude môcť konkrétny žiak aktivovať. V súčasnosti je na trhu mnoho druhov ovládačov rôznych veľkostí, farieb a úrovní citlivosti. Stimuly, ktoré žiak prostredníctvom ovládača vyvolá, musia byť pre neho dostatočne motivujúce a obľúbené. Pomocou ovládačov môžeme rozšíriť možnosti hry a voľnočasových aktivít, keďže je možné spájať ich aj s rôznymi hračkami alebo predmetmi bežnej potreby. Tiež sú dostupné počítačové programy na učenie sa príčiny a následku prostredníctvom ovládačov, ktoré majú v sebe zakomponované motivačné prvky, ako sú svetlo, zvuk, hudba alebo animácia (Mechling, 2006). Videá, ktoré majú pre jednotlivca osobný význam, môžu byť vhodným prostriedkom na učenie sa pracovať s ovládačom (Mechling, 2006).
Komunikátory
Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie (ako je stlačenie obrázka alebo iného symbolu na klávesnici) do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči (Lancioni et al., 2007). Sú prostriedkom alternatívnej a augmentatívnej komunikácie a využívajú sa na osvojenie komunikačných zručností u jednotlivcov, ktorí majú obmedzené možnosti vyjadrovania. Existujú rôzne typy komunikátorov, ktoré pozostávajú z viacerých tlačidiel s rôznymi obrázkami a symbolmi. Lancioni et al. (2007) vypracoval prehľad výskumov, ktoré sledovali efektivitu systému PECS (Picture Exchange Communication System - výmenný obrázkový komunikačný systém) a komunikátorov na schopnosť žiakov s mentálnym postihnutím prezentovať svoje požiadavky a želania. Výsledkom bolo, že žiaci sa naučili prostredníctvom komunikátora so zodpovedajúcimi obrázkami požiadať o obľúbené jedlo, nápoj alebo aktivitu.
Snoezelen miestnosti
Snoezelen miestnosti boli pôvodne určené jednotlivcom s ťažkým mentálnym a viacnásobným postihnutím ako miesto na relaxáciu, trávenie voľného času a spontánne získavanie nových skúseností vďaka svetelným efektom, hudbe, vôňam a rôznym materiálom na stimuláciu všetkých zmyslov. V súčasnej dobe sú neodmysliteľným prostriedkom podpory uvedenej skupiny jednotlivcov. Dnes je potenciál a možnosti využitia týchto miestností vyšší, a to aj z toho dôvodu, že sa do nich zakomponovali rôzne interaktívne prvky. Dieťa s ťažkým a viacnásobným postihnutím nemusí len pasívne sledovať a prijímať rôzne podnety, ale môže ich samo vyvolať a získať spätnú väzbu na vlastnú aktivitu. Viaceré klasické komponenty ako napríklad bublinkové valce alebo optické vlákna môžu byť teraz prepojené špeciálnymi ovládačmi s veľkými tlačidlami. Pomocou nich môžu jednotlivci meniť farbu vlákien alebo valca. Ovládanie je jednoduché a nevyžaduje veľké úsilie zo strany jednotlivca.
Existuje široká škála interaktívnych pomôcok, ktoré sa bežne nachádzajú v multisenzorických prostrediach, ale niektoré sú využiteľné aj v bežnom prostredí. Ide o rôzne interaktívne panely, pomôcky alebo hračky, ktoré reagujú na dotyk zasvietením svetla alebo zmenou farby. Verbálna komunikácia alebo v prípade našej cieľovej skupiny vokalizácia môže byť podporená inštaláciou komponentov, ktoré reagujú na zvuk napríklad zmenou farby. Svoje miesto majú aj pomôcky reagujúce aj na nepatrný pohyb. Podľa Salonen (2008) a Pagliana (2012) interaktívne pomôcky dávajú multisenzorickú spätnú väzbu a vytvárajú prostredie vhodné pre jednotlivcov s ťažkým a viacnásobným postihnutím. Pomocou interaktívneho zariadenia kontrolujú prostredie tým, že spôsobia, aby sa niečo udialo a zažijú pocit, že robia niečo samostatne bez pomoci druhej osoby. Spätná väzba prichádza okamžite, dáva jednotlivcovi zmysel a zároveň je pre neho odmenou za prejavenú aktivitu. Vedú jednotlivcov k tomu, aby porozumeli vzťahu medzi príčinou a následkom. Často sa využíva zvukovo-svetelný panel, ktorý reaguje na zvuk dieťaťa svetelnými efektmi. Ďalšie panely reagujú na dotyk (stlačenie tlačidla) a zobrazujú svetelné efekty. Iný nástroj, Soundbeam, vysiela ultrazvukový lúč a zachytáva akýkoľvek pohyb v rámci lúča alebo jeho prerušenie, čoho výsledkom je široká škála zvukov alebo hudba vyvolaná pohybom tela. Soundbeam je veľmi vhodnou motiváciou pre jednotlivcov, ktorí sú pasívni a je ťažké ich stimulovať.
Klasifikácia vyučovacích metód v špeciálnej pedagogike
Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkúvajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Vzájomnou kombináciou rôznych metód vzniká efektívny proces učenia, ktorý zohľadňuje ciele vzdelávania, potreby žiakov a konkrétne podmienky. Pojem metóda je odvodený od gréckeho slova „methodos“ (cesta, spôsob), čo naznačuje, že metóda je spôsob, pomocou ktorého sa dosahujú stanovené ciele. Pod vyučovacou metódou rozumieme zámerné usporiadanie obsahu vyučovania, činností učiteľa a žiaka, ktoré sa zacieľujú na dosiahnutie stanovených výchovných a vzdelávacích cieľov, a to v súlade so zásadami organizácie vyučovania.
Klasifikácia vyučovacích metód podľa etáp vyučovacieho procesu:
1. Motivačné metódy
Prvoradou úlohou je vzbudiť u žiakov záujem o učebnú činnosť. Je nesprávne chápať motiváciu len ako vzbudenie či udržanie záujmu žiaka o učebnú činnosť. Správna motivácia je základom aktívnej činnosti žiaka vo vyučovacom procese. Rozdeľujú sa na:
- Problém ako motivácia: Učiteľ upúta pozornosť žiakov na základe problému a potom vysvetľuje učivo.
- Priebežné motivačné metódy: Motivačná výzva (učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor), aktualizácia obsahu (učiteľ približuje a spája učivo s príkladmi zo života), pochvala, povzbudenie a kritika (významné prvky motivácie).
2. Expozičné metódy
Podľa toho, ako učiteľ vytvára u žiakov nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky, členíme expozičné metódy do týchto skupín:
- Dialogické slovné metódy: Rozhovor, beseda, dramatizácia.
- Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov: Demonštrácia, pozorovanie, manipulácia s predmetmi, laboratórna práca, hra ako metóda.
- Problémové metódy: Problémové vyučovanie, projekty.
- Metódy samostatnej a autodidaktickej práce: Samostatná práca s knihou, práca v laboratóriu, samostatné štúdium rôznej literatúry, samostatná práca s využitím rôznej techniky.
- Metódy mimovoľného učenia: Učiteľ je pre žiaka vzorom, pôsobiacim na všetku jeho činnosť.
3. Fixačné metódy
Opakovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Slúžia na to, aby sme proces zabúdania spomalili a naopak, posilnili proces zapamätávania. Rozdelenie fixačných metód:
- Metódy opakovania a precvičovania vedomostí a zručností: Ústne opakovanie žiakom, metóda otázok a odpovedí (katechizmová), písomné opakovanie, opakovací rozhovor, opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry, domáca úloha.
- Metódy precvičovania a zdokonaľovania zručností (motorický tréning): Zamerané na zdokonaľovanie technických, pohybových a umeleckých zručností.
4. Diagnostické a klasifikačné metódy
Plnia viaceré významné funkcie: motivačnú, didaktickú, výchovnú, spoločenskú a profesijnú, kontrolnú. Vo výchovno-vzdelávacom procese sa najčastejšie uplatňujú tieto diagnostické a klasifikačné metódy:
- Klasické didaktické metódy: Ústne skúšanie, písomné skúšanie.
Špeciálna andragogika mentálne postihnutých
Špeciálna andragogika je relatívne nová špecializácia v odbore špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na vzdelávanie dospelých s mentálnym postihnutím. Dôležitým cieľom pedagogiky mentálne postihnutých je podpora samostatnosti a sebaurčenia jednotlivcov. To znamená, že sa im poskytujú možnosti rozhodovať o svojom živote a aktívne sa podieľať na plánovaní svojich cieľov.
Školská integrácia detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami
K deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami možno pristupovať v dvoch polohách:
- Integrované vzdelávanie: Vzdelávanie v bežných základných a stredných školách.
- Relatívne segregované vzdelávanie: Vytváranie špeciálnych inštitúcií, ktoré existujú v SR a vytvárajú sa pre jednotlivé druhy narušenia (podľa závažnosti).
Integrované vzdelávanie nie je vhodné pre každého. Pre 10 - 15% detí s kombinovaným narušením je lepšie špeciálne vzdelávanie. Po roku 1999 došlo k zrovnoprávneniu oboch foriem. V súčasnosti majú rodičia možnosť výberu. Školský zákon z roku 1984 určuje, aké majú deti s postihnutím možnosť výberu vzdelávania. Sú to:
- Špeciálne školy (podľa druhu).
- Individuálna forma integrovaného vzdelávania (dieťa má individuálny plán minimálne z jedného predmetu - je to v normálnych školách).
- Vzdelávanie v špeciálnych triedach zriaďovaných v bežnej škole (spravidla sa to robí pre rovnaký druh postihnutia, je požiadavka, aby bol učiteľ špeciálny pedagóg).
Individuálny plán vypracováva učiteľ a školský špeciálny pedagóg v tej škole alebo v poradni. Môže byť aj individuálne vzdelávanie (najmä u detí oslobodených od dochádzky do školy dané od riaditeľa školy) zo zdravotných dôvodov - škola musí pre dieťa minimálne v rozsahu 2 hodín týždenne zabezpečiť výučbu, keď je oslobodené od dochádzky, pri zdravotných dôvodoch musí byť vyjadrenie od lekára, toto vyjadrenie musia všetci akceptovať. Dieťa musí mať právne, sociálne a ekonomické podmienky, niekedy musí mať učiteľ asistenta, je potrebné zníženie žiakov v triede.
tags: #systemstrpedagogiky #mentalne #poastihnutych