Švédsky sociálny štát: Mýty, realita a výzvy

Švédsko je často uvádzané ako príklad sociálneho štátu, no jeho systém a vývoj sú zložité a plné paradoxov. Tento článok sa zameriava na komplexnú charakteristiku švédskeho sociálneho štátu, skúma jeho historické korene, súčasnú podobu, problémy a kontroverzie, a porovnáva ho s inými modelmi sociálneho zabezpečenia.

Úvod do konceptu sociálneho štátu

Sociálny štát je koncept, v ktorom štát aktívne zasahuje do života občanov s cieľom zabezpečiť ich ekonomickú a sociálnu pohodu. Hlavným cieľom je garantovať minimálnu úroveň životného štandardu, prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a ďalším sociálnym službám bez ohľadu na ekonomické postavenie jednotlivca. V kontexte teórie sociálnej politiky sa často spomínajú tri základné typy sociálneho štátu, reprezentované osobnosťami ako Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal. Každý z nich priniesol odlišný prístup k sociálnemu zabezpečeniu.

Historické východiská európskeho sociálneho zabezpečenia

Na formovaní sociálnej politiky v Európe mali zásadný vplyv tri významné osobnosti: Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Karl Gunnar Myrdal. Každý z nich prispel k rozvoju sociálneho štátu iným spôsobom.

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare States

Otto von Bismarck (1815-1898), známy ako zjednotiteľ Nemecka (1871), bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zavádzal poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. Bismarckov model priniesol niekoľko zásadných zmien: prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva, vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe, a náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát. Konzervatívny model (Nemecko) sa vyznačuje tým, že štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Je korporatívny, pracovno-výkonový, s prioritou uspokojovania potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.

William Henry Beveridge a liberálny model Welfare States

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii. Koncom roka 1942 predložil William Henry Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu. Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB) sa vyznačuje minimálnymi zásahmi štátu. Každý je sám o seba predovšetkým povinným a dobrovoľným poistením.

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare States

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností. Medzi jeho opatrenia patrili: zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť, zavedenie prídavkov na deti, zavedenie príspevkov na bývanie, vyučovanie a stravovanie v školách zdarma a všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť. Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. V európskom kontexte sa tak sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora.

Švédsky model sociálneho štátu: Sociálno-demokratický prístup

Švédsky model sociálneho štátu je často označovaný ako sociálno-demokratický model, ktorý sa vyznačuje univerzálnosťou, vysokou úrovňou sociálnych dávok a služieb a silnou úlohou štátu pri zabezpečovaní sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Švédska hospodárska politika, riadená dlhodobo Sociálno-demokratickou stranou, býva nazývaná "švédskym modelom socializmu", "Modelom spoločnosti verejného blaha". To všetko má vyjadriť základnú povojnovú orientáciu švédskej hospodárskej politiky, ktorá si zvolila svoju vlastnú špecifickú cestu medzi kapitalizmom a socializmom - politiku "tretej cesty".

Vývoj švédskeho modelu

Švédsko prešlo počas 20. storočia výraznou transformáciou od relatívne chudobnej krajiny k jednému z najbohatších a sociálne najvyspelejších štátov sveta. Tento vývoj bol spojený s rozsiahlymi reformami, ktoré posilnili sociálny štát. V roku 1932, počas hospodárskej krízy, sociálni demokrati presvedčili voličov o potrebe posilnenia štátu, ktorý mal prerozdeľovať väčšiu časť HDP, a rozhodli sa vybudovať takzvaný "domov ľudu" (folkhem). Švédsky model dostáva konečnú podobu až v rokoch 1929 - 1939. Vojnové obdobie pribrzdilo jeho realizáciu, a tak až obdobie od roku 1950 - 1968 znamená etapu výstavby novej spoločnosti. Začiatkom 50-tich rokov boli uskutočnené rozsiahle sociálne reformy - medzi najvýznamnejšie patrila reforma školstva a reforma starobných dôchodkov, v 60-tich rokoch nasledovala reforma starostlivosti o deti, zavedenie národného zdravotného systému a ďalšie. Tieto opatrenia znamenali starostlivosť vlády o občanov, na druhej strane však nezmyselne zaťažovali štátny rozpočet rastom verejných výdavkov. Švédsko sa zapísalo do dejín ako krajina, ktorá prvá na svete prakticky aplikovala koncepciu štátu blahobytu. Švédsky ekonomický model je synonymom modernej zmiešanej ekonomiky, v ktorom sa spája trhový systém s rozsiahlou štátnou intervenciou, ktorá vnáša do tejto sústavy ekonomickú a sociálnu stabilitu.

Hlavné znaky švédskeho sociálneho štátu

• Univerzálnosť: Sociálne dávky a služby sú dostupné pre všetkých občanov bez ohľadu na ich príjem alebo zamestnanie.
• Vysoká úroveň dávok a služieb: Švédsko poskytuje štedré sociálne dávky, ako sú podpora v nezamestnanosti (80% predchádzajúceho príjmu až na tri roky), materská dovolenka, prídavky na deti, príspevky na bývanie a rozsiahle zdravotné a vzdelávacie služby (vyučovanie a stravovanie v školách zdarma, všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť). Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa.
• Silná úloha štátu: Štát zohráva kľúčovú úlohu pri financovaní a poskytovaní sociálnych služieb.
• Vysoké dane: Financovanie sociálneho štátu si vyžaduje vysoké dane, ktoré sú jedny z najvyšších na svete. Švédsko má najvyššie verejné a sociálne výdavky k HDP, spojené s najvyšším zdaňovaním spomedzi krajín OECD.
• Negociačná ekonomika: V roku 1938 došlo k tzv. Saltsjöbadenskej dohode medzi zamestnávateľmi a odbormi, ktorá definovala pravidlá pre sociálny dialóg. Negociačná ekonomika znamená, že prostredníctvom rokovania sa dosahujú kompromisy, predchádza sa konfliktom, decentralizuje sa moc. Štátna moc je delegovaná na mnoho inštitúcií, ktoré sprostredkúvajú koordináciu a harmonizáciu konfliktných záujmov.
• Systém rezervných investičných fondov: Vláda poskytuje daňové úľavy zo zisku (až o 40%) tým firmám, ktoré obmedzujú investície v období vysokej konjunktúry a naopak investujú v období cyklického poklesu.
• Aktívna politika na trhu práce: Snaha o zabezpečenie plnej zamestnanosti priviedla Švédsko k najprepracovanejšej aktívnej politike na trhu práce na celom svete.
• Solidárna mzdová politika: Je založená na myšlienke, že nezávisle od odvetvia a miesta výroby náleží za rovnakú prácu rovnaká mzda. Vyrovnávanie miezd vykonávajú odborové organizácie prostredníctvom „mzdových úsporných fondov”.
• Rozsiahla sieť sociálnych služieb: Sú občanom poskytované buď úplne zdarma, alebo iba za nepatrnú, niekedy symbolickú cenu.

Sociálne inžinierstvo a jeho dôsledky

Sociálni inžinieri Gunnar Myrdal s manželkou Alvou navrhli dokončiť sociálny štát s tézou, že Švédsko má na to výbornú štartovaciu pozíciu. Švédsko, ktoré si vybralo cestu socializmu, počas dvoch generácií obrátilo mentalitu národa. Jednotlivcov hrdých na to, že nie sú pre nikoho príťaž, nahradila generácia totálne závislá od štátu, hodnotí A. Carlson. A obyvateľstvo si začalo užívať socialistickú predstavu o slobode.

Mýty o švédskom sociálnom štáte

Neexistuje otrepanejší mýtus „fungujúceho sociálneho systému“ než spomenutie švédskeho sociálneho štátu. Legenda švédskeho sociálneho štátu v sebe v skutočnosti kombinuje niekoľko mýtov.

Mýtus 1: Švédsko ako úspešná krajina vďaka sociálnemu štátu

Faktom bezpochyby je, že Švédsko sa v dvadsiatom storočí stalo príkladom hodným nasledovania. Nie je to však vďaka sociálnemu štátu. Tento zázrak začala priemyselná revolúcia, ktorá spustila vo Švédsku sériu trhových reforiem, ktoré nastavili vlastnícke práva mužov a žien, spravili pozemkovú reformu, zadefinovali akciové spoločnosti, znížili clá a zrušili mnohé obmedzenia obchodu ako aj privilégiá cechov. Spolu s tým boli vo Švédsku odstránené obmedzenia úrokov a povolené zakladanie bánk ako spoločností s ručením obmedzeným. Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Švédsko ho pocítilo cez prudký rast priemyslu, najmä vďaka mnohým vynálezom a podnikateľským úspechom. Švédsku vďačíme za vynálezy ako dynamit, guľôčkové lôžko, chladnička alebo slnečný ventil, ktoré viedli k zrodu najznámejších švédskych firiem ako Electrolux alebo AGA. Popri tom sa práve Švédsko stalo domovom ikon svetového priemyslu ako Volvo, Saab či Ericsson. Skoro všetky tieto giganty vznikli v 19. alebo na začiatku 20. storočia, dávno pred zrodom švédskeho sociálneho štátu. Švédsko si udržalo neutralitu v oboch svetových vojnách a v druhej polovici 19. storočia naštartovalo rozsiahle reformy, v ktorých dali voľnú ruku slobodnému trhu. Vďaka tomu sa mohli zviezť na vlne priemyselnej revolúcie. V rokoch 1870 až 1950 malo Švédsko najrýchlejší rast bohatstva na jedného obyvateľa na svete. Základ a zrod švédskeho úspechu teda nastal podstatne skôr a primárne vďaka protrhovým reformám, ktoré zo Švédska spravili model hodný nasledovania. Švédsku sa podarilo vyhnúť obom svetovým vojnám, takže infraštruktúra krajiny nebola po roku 1945, na rozdiel od Francúzska, Veľkej Británie či Nemecka, vôbec zničená. Vďaka týmto faktorom bolo Švédsko v roku 1970 podľa Medzinárodného menového fondu 4. najbohatšou krajinou na svete v príjme na obyvateľa, hneď za Švajčiarskom, Spojenými štátmi a Luxemburskom. Navyše, v roku 1950 malo Švédsko nižšie daňové zaťaženie a menší verejný sektor ako Spojené štáty či väčšina krajín v západnej Európe. Celkové daňové zaťaženie v tom čase tvorilo iba 19% hrubého domáceho produktu krajiny. Počas storočia medzi rokmi 1870 a 1970 sa produktivita (meraná v hrubom domácom produkte na hodinu) vo Švédsku zvýšila 17-násobne.

Mýtus 2: Udržateľnosť švédskeho sociálneho modelu

Sociálny štát vznikol v plnej kráse hneď po druhej svetovej vojne. Tento systém zaviedol penziu, zdravotné poistenie, rodičovské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa. Výsledkom bola aj zmena rodinnej politiky. Vznikol model dvoch živiteľov, matky a otca. S tým súvisela aj politika inkluzívneho verejného systému starostlivosti o deti v podobe predškolských zariadení. Výsledkom bol finančne náročný systém, ktorý sa snažil riešiť problém chudoby. Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977 v podobe výrazného deficitu verejných financií, ktoré sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch. Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol vývoj jeho verejného dlhu. Ten stúpol z 26% hrubého domáceho produktu v roku 1976 až na astronomických 84% o 20 rokov neskôr. Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny. Celkovo bola politika sociálneho štátu neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine. Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70. rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol stav, v ktorom náklady na zamestnávanie rástli podstatne rýchlejšie než umožňovala produktivita. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90. rokoch. V priebehu dvoch desaťročí medzi rokmi 1960 a 1980 sa verejné výdavky zdvojnásobili z 31% hrubého domáceho produktu na 60%. Táto expanzia na výdavkovej strane preto musela vláda kompenzovať zvýšenými daňami. Švédsko sa tiež prepadlo v rebríčku krajín v príjme na obyvateľa zo 4. miesta v roku 1970 až na 14. v roku 1991, pričom ho predbehli aj krajiny ako Rakúsko, Taliansko či Nórsko. Začiatkom 90-tych rokov bol počet pracovných miest v súkromnom sektore rovnaký ako v roku 1950, čo znamená, že čistý prírastok pracovných miest vo švédskych firmách bol nulový. Napriek tomu sa verejný sektor a byrokratický aparát štátu rozrástol v tom čase o milión pracovných miest. Týmto sa vyvracia aj druhý mýtus, že sociálny model v severských krajinách bol úspešným a dlhodobo udržateľným.

Mýtus 3: Schopnosť postarať sa o najchudobnejších

Úspešný sociálny systém má motivovať ľudí a pomáhať im dostať sa späť do pracovného procesu. Od polovice 90. rokov sa miera závislosti na tomto systéme drží pri úrovni 8 percent obyvateľstva. To značí že štyridsať rokov od svojho vzniku napriek najvyššej úrovni dane z príjmu na úrovni 80 %, nedokázal švédsky sociálny štát vytvoriť efektívny mechanizmus, ktorý by dokázal odstrániť chudobu bez toho, aby vytvoril vrstvu ľudí, od neho závislých. Cenou, ktorú za tento pokus krajina platila, bolo zdecimovanie rastu HDP na priemernú úroveň 1,6 % medzi rokmi 1975 až 1995. Domáci Inštitút pre výskum trhu napríklad prišiel k záveru, že afro-američania s najnižším príjmom v USA majú vyššiu životnú úroveň ako priemerná švédska domácnosť.

Problémy a kontroverzie švédskeho modelu

Napriek úspechom švédskeho sociálneho štátu existujú aj problémy a kontroverzie spojené s týmto modelom. Mauricio Rojas zo štokholmského Timbro Institutet definuje švédsky model ako maximalistický sociálny štát, ktorý si nárokuje určovať obsah dobrého života občana a privlastňuje si kontrolu inštitucionálnych nástrojov na jeho dosiahnutie. Štát si potom monopolizuje tie oblasti, ktoré považuje za svoje teritórium a politici s radosťou skloňujú zaklínadlá, ako rovnosť najvyšších štandardov, či blahobyt pre každého. Samozrejme bez adekvátnej protihodnoty a za cenu prerozdeľovania cudzích peňazí. Aj keď Rojasova definícia je pre zdravý rozum výstižná, potrebuje doplnenie. Švédsky model znamená prerozdeľovací štát s vysokou úrovňou vplyvu odborov, monopolom verejných služieb a zasahovania štátu do súkromnej sféry. Aby takýto model mohol fungovať, prerobil Švédsko na krajinu s najvyššími verejnými a sociálnymi výdavkami k HDP, spojenú s najvyšším zdaňovaním spomedzi krajín OECD.

Vysoké dane a ich vplyv na ekonomiku

Vysoké dane môžu mať negatívny vplyv na ekonomiku, pretože znižujú motiváciu k práci a podnikaniu. Firmy strácali konkurencieschopnosť na medzinárodných trhoch. Na prah únosnosti verejnej mienky sa zrejme dostanú ďalšie návrhy, ktoré švédsky kabinet avizoval v súvislosti s predložením návrhu budúcoročného rozpočtu. Zníži sa daň z príjmu, majetkové dane sa zmrazia a o polovicu má klesnúť aj daň z bohatstva.

Závislosť od štátu a strata motivácie

Kritici tvrdia, že švédsky sociálny štát vedie k závislosti od štátu a strate motivácie k práci a sebestačnosti. Jednotlivcov hrdých na to, že nie sú pre nikoho príťaž, nahradila generácia totálne závislá od štátu. Dávky v nezamestnanosti sa vyplácajú vo výške 80% predchádzajúceho príjmu, a to až po dobu troch rokov. Je zaujímavé, že kým v USA strávi priemerný zamestnanec na nemocenskom voľne ročne menej ako týždeň, vo Švédsku takmer štyri týždne.

Problémy na trhu práce

Švédska oficiálna miera zamestnanosti je nad 70 %, teda jedna z najvyšších v EÚ. Dôvod na optimizmus však nie je. Aj keď oficiálna miera nezamestnanosti je 6%, neobsahuje ľudí zapojených v plejáde vládnych programov, dôchodcov nútených odísť do predčasného dôchodku a študentov, ktorí by radšej zarábali. Navyše podozrivo veľkú časť pasívnej populácie s dlhodobým nemocenským voľnom štatistika pozná ako pracujúcu. Zamestnávateľov dusí regulácia a kolektívne vyjednávanie, v ktorom silné švédske odbory ťahajú za dlhší koniec. Minimálna mzda neexistuje, ale tlak na všeobecné uplatňovanie kolektívnych dohôd a odborárska nechuť k dočasnej práci a práci na polovičný úväzok, podpiluje malým firmám konár. Problémy so skrytou nezamestnanosťou najviac trápia mladých ľudí a neutíchajúci prúd imigrantov. V súčasnosti 10 % švédskej populácie a jedna sedmina pracovnej sily pochádza mimo hraníc severského štátu. Čo je horšie, integrácia prevažne moslimskej menšiny do väčšinovej spoločnosti je prakticky nulová. Počet prisťahovaleckých giet, plných pasivity a negatívnych sociálnych návykov stúpol z troch v roku 1990 na súčasných 157. Maximalistický sociálny štát im pomocnú ruku nepodáva. Neprekvapí, že pri tak vysokom daňovom a odvodovom zaťažení a nepružnosti trhu práce „lacné“ pracovné miesta nevznikajú. Nevznikajú ani zamestnávatelia. Švédsko má najmenej živnostníkov spomedzi krajín OECD a iba jedna z päťdesiatych najväčších švédskych firiem bola založená po roku 1970. Podľa štatistiky, ktorú uverejnil Economist, vo Švédsku vzniklo od roku 1950 v súkromnom sektore ledva stotisíc pracovných miest, vo verejnom sektore s krátkou prestávkou v deväťdesiatych rokoch ich vznikalo viac ako milión. Verejný rozpočet živí viac ako 30 % švédskej pracujúcej populácie. Ďalších 30% populácie poberá z rovnakého rozpočtu dávky.

Starnutie obyvateľstva a udržateľnosť

Švédsko čelí fenoménu starnutia obyvateľstva, čo predstavuje výzvu pre udržateľnosť sociálneho štátu. Do roku 2030 sa vo Švédsku zvýši počet ľudí v dôchodkovom veku o polovicu, pričom počet produktívnych narastie len o štyri percentá. Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977. Obdobie krízy švédskeho modelu (od roku 1973), ktoré trvá až doteraz. Ani švédska ekonomika sa nevyhla stagflácii, pri ktorej vláda nenašla účinnú zbraň. V druhej polovici 70. rokov sa prejavili negatívne dôsledky: veľkorysé pracovné zákonodárstvo - najdlhšia dovolenka a umožnenie pracovníkovi zostať doma i bez lekárskeho potvrdenia s plnou mzdou. Znižuje sa sklon k sporeniu - z dôvodu vysokého zdanenia. Tzv. "vzbura" daňových poplatníkov - je rozšírenou reakciou. Ľudia s vyššími platmi opúšťajú krajinu, ktorá ich postihuje vysokými daňami z príjmu a z majetku.

Kritika a alternatívne pohľady

Švédsky ekonóm Johnny Munkhammar kritizuje idealizovaný obraz švédskeho modelu. Poukazuje na to, že ekonomický úspech Švédska je výsledkom reforiem smerujúcich k voľnému trhu, nie k sociálnemu štátu. Zdôrazňuje problémy spojené s vysokým zdanením, reguláciami a silným postavením odborov na trhu práce. Munkhammar tiež upozorňuje na "skrytú" nezamestnanosť, ktorá je maskovaná štedrými nemocenskými dávkami a verejnoprospešnými prácami.

Súčasné reformy a budúcnosť švédskeho modelu

Švédsko si berie príklad z liberálnejších ekonomík. Pravicová vláda ohlásila reformy, ktoré majú postupne znižovať odvody zamestnávateľov a zvyšovať daňové úľavy pre pracujúcich. Pokúsi sa znížiť odvody a zaviesť vlastnú formu odvodového bonusu pre nízkopríjmové skupiny s cieľom vytvoriť pre nich šancu na zamestnanie. Siahne na dávky v nezamestnanosti, ktoré chce znížiť z 80 % na 65% pôvodného príjmu. K slovu príde aj deregulácia a opatrný predaj štátnych akciových podielov. Na prah únosnosti verejnej mienky sa zrejme dostanú ďalšie návrhy, ktoré švédsky kabinet avizoval v súvislosti s predložením návrhu budúcoročného rozpočtu. Zníži sa daň z príjmu, majetkové dane sa zmrazia a o polovicu má klesnúť aj daň z bohatstva. Na krk severanom dýchajú dynamicky rastúce pobaltské krajiny s atraktívnejším ekonomickým prostredím. Vážnejšie ohrozenie sociálneho modelu kvasí doma. Sociálny štát už nie je schopný slúžiť ako jednotiaci poriadok, ktorý išiel ruka v ruke so švédskou homogenitou a kolektívnou solidaritou. Prežívajúci sociálny štát prináša viac problémov, ako rieši.

Vplyv globalizácie

Globalizácia ovplyvňuje hospodársku politiku Švédska. Tvorcovia hospodárskej politiky musia rešpektovať globalizačné procesy ako objektívny jav. Globalizácia vytvára nové príležitosti, ale aj riziká. K úspechu v globalizačnom procese prispieva otvorenosť voči globalizácii kombinovaná so silným vzdelanostným, informačným a informačno-komunikačným zázemím ako aj aktívnym prístupom k formovaniu konkurencieschopnosti.

Štruktúrna politika

Štruktúrna politika predstavuje súbor hospodársko-politických opatrení a nástrojov zameraných na efektívnu alokáciu zdrojov v ekonomike.

tags: #svedsky #socialny #stat