Prvá svetová vojna, prebiehajúca v rokoch 1914-1918, bola jedným z najničivejších konfliktov v dejinách ľudstva, ktorá si vyžiadala milióny obetí a priniesla rozsiahle zranenia a postihnutia. Odhaduje sa, že počas nej zahynulo približne desať miliónov vojakov a päť až sedem miliónov civilných obyvateľov. Starostlivosť o zranených vojakov a civilistov sa stala obrovskou výzvou pre medicínu a spoločnosť. Na začiatku vojny bolo mobilizovaných asi 20 miliónov ľudí, tento počet sa však postupne zvýšil až na takmer 70 miliónov.
Dopad vojny na medicínu a zdravotníctvo
Nové zbrane, ako napríklad yperit, a zákopová vojna spôsobili, že okrem 10 miliónov mŕtvych vojakov zostalo aj osem miliónov vojnových invalidov. Táto situácia podnietila rozvoj nových odvetví medicíny a priniesla pokrok v oblasti rehabilitácie, chirurgie, anesteziológie a ošetrovateľstva. Vojnu zhodnotil rakúsky lekár v roku 1935 slovami: „Nikto nevyhral v poslednej vojne, iba medicína. Zvyšovanie vedomostí v tejto oblasti bolo jediným výťažkom ničivej katastrofy.“
Organizačné aspekty zdravotnej starostlivosti
V roku 1914, na začiatku vojny, bola sanitná starostlivosť o zranených pomerne dobre organizovaná. Vďaka tomu prežilo mnoho vojakov, ktorí by inak na fronte vykrvácali na následky zranení. Avšak, s pribúdajúcim počtom zranených a chorých sa zdravotnícky systém dostal pod obrovský tlak. Lazarety boli preplnené a chorých vojakov umiestňovali do veľkých hál, kde medzi živými často ležali aj mŕtvoly. Chýbala čistá bielizeň, lieky a čerstvé potraviny. Okrem toho sa aj vo vyspelých priemyselných štátoch prejavoval veľký nedostatok lekárov a zdravotníkov, dokonca aj hrobárov.
Rastúci pokrok v medicíne
Za ďalších 50 rokov dosiahla lekárska veda veľký progres, odborníci poznali napríklad úlohu mikroorganizmov. Tento fakt spojený s masovým nasadením delostreleckej paľby pomer medzi obeťami ochorení a nepriateľskej bojovej činnosti úplne otočil. Práve počas prvej svetovej vojny vznikali pre vojakov špecializované nemocnice a zariadenia - psychiatrické kliniky, epidemiologické centrá, sanatória pre mužov s pohlavne prenosnými chorobami či obete plynových útokov. K uspokojivým medicínskym štatistikám prispievali i ďalšie technické zariadenia a prístroje, napríklad rozsiahlejšie používanie röntgenových lúčov. Na západnom fronte sa v priebehu roka 1916 začala používať Thomasova dlaha, ktorá do konca vojny znížila mieru úmrtnosti na ťažké zlomeniny z 80 na 20 percent.
Španielska chrípka a jej dopad
Počas posledného roku prvej svetovej vojny vypukla pandémia španielskej chrípky, ktorá si vyžiadala desiatky miliónov obetí po celom svete. Predpokladá sa, že celkovo na ňu ochorelo až 500 miliónov ľudí na svete. Choroba sa šírila veľmi rýchlo, aj pomocou vojenských transportov.
Starostlivosť o vojnových invalidov
Po skončení vojny riešila väčšina krajín, ako ľudí s trvalým poškodením zdravia opäť začleniť do života. Nie vždy sa to podarilo. Mnohí zmrzačení vojnoví veteráni bez tváre po vojne prežili zvyšok života v ústavoch a na klinikách, kde sa stali objektom medicínskych výskumov. Pre väčšinu z nich bol nemožný návrat k pôvodným povolaniam a ich penzie často nestačili ani na prežitie. Už v roku 1917 sa v Bratislave uskutočnila výstava, ktorá mala pomôcť pri ich lepšom začlenení do života - prezentovala špeciálne dielne pre invalidov a ich výrobky.
Zajatecké tábory a zdravotná starostlivosť
Počas prvej svetovej vojny padlo do zajatia najmenej 7 miliónov vojakov. Najvypuklejším problémom bolo sociálno-právne postavenie vojnových zajatcov, predovšetkým zlepšenie ich životných podmienok, hygieny a zdravotníckeho zabezpečenia, v neposlednom rade aj spôsob repatriácie vážne chorých a ťažko zranených späť do vlasti, resp. zabezpečenia ich návratu do vlasti po vojne. Rakúsko-uhorské zajatecké tábory podliehali pod vojenské veliteľstvá, z ktorých jedno sídlilo aj v Bratislave. Ich hlavnou úlohou bol príjem, triedenie, ubytovanie, stravovanie a zabezpečenie zdravotníckej starostlivosti o zajatcov až do ukončenia vojny.
Očné zranenia a ich liečba
Úrazy očí sú vo vojnových konfliktoch mimoriadne časté a vážne. Napriek tomu, že oko zaberá len 0,1 % celkového povrchu tela, až 8 - 13 % zranení v boji v moderných vojnách na celom svete sa týka práve očí. Pri liečbe očných zranení je veľmi dôležité čo najskoršie odstránenie cudzieho predmetu z oka a podanie antibiotík. Postupom rokov sa oftalmologická starostlivosť výrazne zlepšila v každom smere.
Príkladom môže byť porovnanie dvoch obrovských explózií, ktoré sa zapísali do svetovej histórie:
- V roku 1917 sa v kanadskom Halifaxe zrazili dve nákladné lode naložené muníciou. Pri ich výbuchu bolo zranených 9 000 ľudí, viac ako 2 000 ľudí zomrelo. 592 pacientov malo poranené oči a 249 z nich muselo podstúpiť enukleáciu (odstránenie očnej gule).
- Pri katastrofickom výbuchu skladu hnojiva v prístave v libanonskom Bejrúte o storočie neskôr bolo 14 000 zranených, 219 obetí, 48 ľudí podstúpilo očnú operáciu a len štyria z nich museli podstúpiť okamžitú enukleáciu.
Nečakaný objav vojnovej medicíny
S cudzími predmetmi v oku je spojená aj história vývoja vnútroočných šošoviek, ktoré sa používajú pri operáciách na odstránenie sivého zákalu. Za týmto objavom stojí oftalmológ Harold Ridley, ktorý počas 2. svetovej vojny operoval pilotov anglickej kráľovskej letky Royal Air Force, ktorí utrpeli zranenia očí pri bojoch nad vzdušným priestorom južného Anglicka. Všimol si, že imunitný systém nereaguje na úlomky plexiskla v oku, na rozdiel od skla.
Vývoj plastickej chirurgie a anestézie
Prvá svetová vojna zohrala kľúčovú úlohu v rozvoji odboru plastickej chirurgie a modernej anestézie. Zo zákopov sa vracali zmrzačení vojaci, vo vnútri i navonok. Harold Gilles je považovaný za otca modernej plastickej chirurgie. V roku 1916 založil prvú britskú jednotku plastickej chirurgie, kde, ako píše portál The Independent, praktikoval, podľa jeho slov, „zvláštne nové umenie“ tvárovej rekonštrukcie pacientov, ktorí utrpeli ťažké zranenia a popáleniny.
Metóda pokus-omyl v plastickej chirurgii
Mladý chirurg Harold Gillies pracoval na západnom fronte, kde videl ničivé poranenia tváre a uvedomil si potrebu špeciálneho nového prístupu liečenia. V roku 1916 tak založil prvú britskú jednotku plastickej chirurgie v Cambridgeskej vojenskej nemocnici v Aldershote. Gillies našiel vo Francúzskych nemocniciach 200 pacientov, ktorým chcel v novootvorenej klinike pomôcť. V tom čase však po bitke na Somme bolo na kliniku plastickej chirurgie privezených vyše 2 000 pacientov s poraneniami tváre. Pomoc špecialistov potrebovali popálení námorníci i letci.
Gillies opísal vývoj plastickej chirurgie ako „zvláštne nové umenie“. Mnohé technológie boli vyvinuté metódou pokus-omyl a odrážali metódy používané v Indii pred sto rokmi. Hlavnou technikou vyvinutou Gilliesom bola transplantácia kože zo zdravých častí vojakovho tela. Jedným z prvých pacientov plastickej chirurgie bol delostrelec Walter Yeo, ktorému Gillies spravil akúsi „masku“ z kožného štepu cez tvár, ktorá mu vytvorila nové viečka. Potrebná bola i následná pooperačná liečba a rehabilitácia pacientov.
Gillies zohral významnú úlohu pri zakladaní špecializovaného oddelenia v nemocnici Queen Mary v Sidcupe v juhovýchodnom Londýne. To mala pri otvorení 320 lôžok. Do konca vojny ich bolo už 600 a bolo tu vykonaných 11 752 operácií. Rekonštrukčná chirurgia sa rozvíjala i po skončení vojnových nepokojov. Ešte v rokoch 1920 a 1925 bolo ošetrených asi 8 000 vojakov. Oddelenie uzavreli v roku 1929. Pacientov bolo treba zdokumentovať pred a po operácii. Fotil a podrobne ich nakreslil vyštudovaný lekár Henry Tonks.
Pokrok v anestézii
Operácie tváre a hlavy si vyžadovali nové spôsoby podávania anestetík. Počas vojnových rokov odbor anestézie pokročil v tom, akým spôsobom boli anestetiká podávané a kto ich podával. Začali byť na to špeciálne vyškoľovaní lekári, pričom predtým to robili mladší členovia chirurgického tímu. Anestézia bola založená na podávaní chloroformu a éteru, ale vyvinuté metódy, napríklad podávania cez gumovú trubicu z nosa do priedušnice, ktorú vyvinuli v nemocnici Queen Mary, sa používajú i dnes.
Úloha zdravotných sestier
Práca zdravotných sestier síce nemusí byť na prvý pohľad celkom viditeľná, ale len vďaka ich usilovnosti, úsiliu a odhodlaniu sa podarilo zachrániť státisíce ľudských životov. Zdravotné sestry vykonávali na bojisku aj v tyle mimoriadne náročnú a nebezpečnú službu. Rovnako ako vojakom v prvej línii, ani im sa nevyhýbalo bombardovanie, strelné zranenia či posttraumatická stresová porucha, ktorá stála život mnoho vojakov na fronte aj v "bezpečí" domova. Aj napriek všadeprítomnému riziku sa ale ženy nevzdávali. Mnohým raneným tak prinášali nádej na záchranu života aj v tých najzúfalejších okamihoch.
Realita poľných nemocníc
Na začiatku roku 1914 sa mnoho žien nechalo zlákať romantickou predstavou vojny, ktorá bola spájaná s prestížnym miestom pri Červenom kríži, ktorého uniformy symbolizovali hrdosť, odhodlanie a mimoriadnu významnosť. Zdravotné sestry ale už po príchode do poľných nemocníc zistili, že na vojne nič romantické ani v najmenšom nie je. Prostredie a klíma v okolí nemocníc bolo drsné a sestričky si neraz siahli na úplné dno vlastných síl. Takmer každý deň sa museli vysporiadať s novými výzvami, ako boli napríklad do tej doby neznáme infekcie zo strelného zranenia. Bojisko v prvej svetovej vojne bolo špecifické predovšetkým všadeprítomným bahnom, rozkladajúcimi sa telami a tiež hlodavcami, ktorí na mŕtvych vojakoch hodovali. Práve kvôli kombinácii útržkov znečistených uniforiem a bahnu v oblasti otvorenej rany dochádzalo k rozsiahlym infekciám. V tom čase ešte antibiotiká neexistovali, a tak si museli zdravotné sestry často poradiť po svojom.
Na ceste k PRVEJ SVETOVEJ VOJNE
Svojrázne postupy na fronte
Na fronte tak vznikol rad svojráznych postupov, ktoré sa pravidelne využívali. Jedným z nich bola transfúzia krvi. Tá sa vykonávala jednoduchým prepojením hadičky medzi pacientom a darcom. Niektoré sestry tiež zasypávali rany jodidom alebo soľou. Telo potom pevne obviazali a zranených vojakov prevážali veľa kilometrov do vojnových nemocníc.
Presun k frontovým líniám
Na začiatku vojny sa velitelia snažili sestričky udržať čo najďalej od vojnovej vravy. Z toho dôvodu ich umiestňovali do spomínaných vojnových nemocníc. Panoval totiž názor, že ženy do prvej línie nepatria a že v tyle budú v bezpečí. Prax ale neskôr ukázala, že zdravotné sestry dokážu v blízkosti prvej línie zachrániť oveľa viac životov. Došlo preto k presunu do poľných nemocníc, kde boli ženy zároveň menej chránené pred delostrelectvom.
Pracovný deň zdravotných sestier
Uvádzame tu príklad bežného pracovného dňa zdravotných sestier v nemocnici svätého Jána, ktorá bola neďaleko prebiehajúcich bitiek na Somme.
- Sestry pracovali striedavo na smeny. Denná smena začínala o 7:50 a trvala až do 20:00, ihneď potom nadväzovala smena nočná, ktorá končila nástupom dennej smeny.
- V prípade, že bolo v nejaký deň menej práce, bolo možné zdravotným sestrám poskytnúť 3 hodiny voľna navyše, bežne medzi 14. a 17. hodinou.
- Pracovný deň začínal prípravou raňajok pre pacientov a vydaním ranných liekov. Následne prevádzali sestry ranené do umyvární, kde sa vykonávala ranná hygiena. V prípade ťažkého zranenia umývali sestry pacientov priamo na nemocničnom lôžku.
- Ihned po kúpaní sa pacientom obväzovali rany, tento proces mohol trvať od pár minút až po dlhé hodiny. Všetko záležalo na rozsahu a mieste zranenia. U ťažkých prípadov sa obväzy mohli meniť aj niekoľkokrát denne, takže jeden zranený mohol viazať takmer celý pracovný čas jednej zdravotnej sestry.
- Popoludňajšia časť pracovného času sa niesla v zmysle základných potrieb pacientov. Zdravotné sestry, rovnako ako dopoludnia, zabezpečovali výdaj stravy, kúpele, preväzy a roznos zdravotníckeho materiálu.
- Pokiaľ popoludňajšiu smenu nenarušil príjem nových pacientov, potom mohli sestry pomáhať s písaním listov vojakov domov či sa venovať voľnočasovým aktivitám, ktoré umožnovali obrátiť pozornosť aj na niečo iné než len vojne a utrpenie. Zdravotné sestry sa vo veľkom venovali spevu, hudbe, divadlu, výletom do okolia, ale aj športovým aktivitám.
Príklady českých a slovenských sestier
Český ošetrujúci personál pôsobil na oboch stranách frontu. Pôvodne naše zdravotné sestry slúžili na strane Rakúska-Uhorska. Veľká časť sa tiež pridala do služieb Ruska na začiatku vojny v roku 1914.
Na strane Rakúsko-Uhorska
Z radov zdravotných sestier, ktoré pôsobili na strane Rakúsko-Uhorska, je známa napríklad dobrovoľníčka Evelyn Hrouda. Po absolvovaní základného kurzu sa dostala do haličského Rezervného špitálu. Odtiaľ sa na začiatku novembra roku 1914 presúva do nemocnice v meste Stryj, kde má na starosť príjem a prípravu pacientov na následný transport. Ďalšie skúsenosti potom získala v epidemickom zariadení v Opave, kde sa starala o ranených zo severného frontu.
V júli roku 1917 odchádza Evelyn na juhozápadný sočský front ku IV. maltézskej chirurgickej skupine. Čoskoro potom prichádza jedna z najväčších bitiek v tomto úseku frontu. Nemocnica sa plní obrovským množstvom zranených a umierajúcich vojakov. Evelyn sa tak v krátkom čase stretla s takmer všetkými druhmi zranení, vrátane vojakov s prestrelenou hlavou, pľúcami, paralýzou končatín a obete jedovatých plynov. Naozajstnou skúškou ohňom bol pre Evelyn príjem viac ako 900 ranených počas iba týždňa, z ktorých viac ako 300 pacientov vyžadovalo lekársky zákrok na operačnom sále. Nemocnici sa podarilo nápor zvládnuť iba v 10 zdravotníkoch (4 lekári a 6 ošetrovateliek). Evelyn sa v priebehu vojny vypracovala v mimoriadne precíznu a nenahraditeľnú zdravotnú sestru a pomohla zachrániť stovky životov.
Na ruskej strane
Pred vypuknutím vojny žila v Rusku početná komunita Čechov a Slovákov, ktorí v reakcii na vyhlásenie vojny hojne vstupovali do tzv. "Českej družiny", ktorá dala neskôr vzniknúť slávnym légiám. V rámci Českej družiny pôsobili aj českí zdravotníci. Známy je predovšetkým počin MUDr. Vladimíra Haeringa, ktorý v krátkom čase zriadil hlavnú nemocnicu s ôsmimi stovkami lôžkami. Veľký zlom nastal po odtrhnutí sa od ruského velenia, po ktorom plne vynikla práca českých a slovenských zdravotných sestier, ktoré sa starali o ranených v zdravotníckych vlakoch a zariadeniach na trase Transsibírskej magistrály.
Pre svoje mimoriadne výkony je známa ošetrovateľka a zdravotná sestra Marie Treťjaková Dostálová, ktorá sa zúčastnila záchranných prác už od začiatku vojny. Na jar roku 1917 pôsobila Marie v lazarete na rumunskom fronte, kde utrpela zranenie po výbuchu granátu. Ihneď po zotavení sa roku 1918 zúčastňuje jazdy s prvým sanitným zdravotným vlakom do Vladivostoku. Ten na ceste späť napadli boľševici a zachrániť sa spoločnými silami podarilo iba menšiu časť zranených. V roku 1919 odchádza Marie znova na front. Za chrabrosť, obetavosť a neuveriteľne statočné správanie je zdravotná sestra Marie Treťjaková Dostálová vyznamenaná vojnovým krížom, čsl. revolučnou medailou a zlatou medailou sv. Anny a sv. Juraja.
Červený kríž a jeho význam
Červený kríž sa zrodil v srdci švajčiarskeho obchodníka Henryho Dunanta (1828-1910) dňa 24. júna 1859, po bitke pri Solferine. Henry Dunant sa stal očitým svedkom situácie a bol ňou šokovaný. Namiesto plánovanej schôdzky s Napoleónom III zhromaždil obyvateľov blízkych dedín a zorganizoval pomoc a starostlivosť pre ranených. Dunant sa vrátil do Švajčiarska a napísal knihu „Spomienka na Solferino“, ktorú neskôr na svoje náklady vydal (1862). Knihu rozposlal vládnucim rodom Európy, vojvodcom, politikom, verejne angažovaným osobnostiam a priateľom. „Spomienka na Solferino“ mala veľký vplyv a návrhy z knihy dostali konkrétnu podobu - Červený kríž.
17. februára 1863 sa prvý krát zišiel výbor, ktorý prijal názov Medzinárodný výbor pre pomoc raneným. Po schôdzi Spoločnosti pre verejné blaho sa uskutočnila v októbri 1863 medzinárodná konferencia v Ženeve, ktorej sa zúčastnili odborníci zo 16 štátov. V priebehu konferencie sa prijal rozoznávací znak - červený kríž na bielom poli (obrátená švajčiarska vlajka). Jeho účelom bolo označiť a chrániť tých, ktorí sa starajú o zranených vojakov. V závere Medzinárodnej konferencie (1863) došlo k zriaďovaniu národných dobrovoľníckych spoločností. Počas I. sv. vojny sa ukázala potreba úzkej spolupráce medzi jednotlivými spoločnosťami Červeného kríža.
Henry P. Davison, prezident vojenského výboru Amerického Červeného kríža, na medzinárodnej zdravotníckej konferencii, ktorá sa konala v apríli 1919 v Cannes vo Francúzsku, navrhol zjednotiť spoločnosti ČK do jednej organizácie, ktorá by koordinovala aktivity. Liga spoločností Červeného kríža (od r. 1991 Medzinárodná federácia spoločností ČK/ČP) bola ustanovená národnými spoločnosťami Francúzska, Veľkej Británii, Talianska, Japonska a USA dňa 5. mája 1919, so sídlom v Paríži. Jej úlohou bolo zlepšiť zdravotný stav ľudí žijúcich na územiach postihnutých štvorročnými konfliktami. Ďalším cieľom bolo zjednotiť existujúce spoločností Červeného kríža a podporovať vznik nových. Medzi hlavné aktivity patrilo tiež organizovanie a koordinácia pomoci obetiam prírodných katastrof a epidémií. Deň narodenia Henryho Dunanta - 8. máj - sa stal Svetovým dňom Červeného kríža.