Slovenský spisovný jazyk je jedným z najdôležitejších prvkov v procese formovania národa a jeho etablovanie je politicky, historicky a lingvisticky nesmierne dôležitá záležitosť. Spisovný jazyk je pilierom národnej identity a kultúry. Na Slovensku má jeho ochrana a rozvoj hlboké historické korene a je zakotvená v legislatíve. Tento článok sa zaoberá vývojom starostlivosti o spisovnú slovenčinu od prvých pokusov o kodifikáciu až po súčasnosť, s dôrazom na kľúčové inštitúcie a udalosti, ktoré formovali jej podobu.
Historické korene a prvé pokusy o kodifikáciu
Kultivovaný jazyk Slovákov sa formoval od 10. storočia, keď sa začala vyvíjať slovenská národnosť. Vo Veľkomoravskej ríši vznikal spisovný a kultivovaný jazyk veľkomoravskej národnosti - staroslovienčina. Na Veľkej Morave, ku ktorej patrilo aj jadro dnešného Slovenska, sa toto nárečie vyvíjalo na spisovný jazyk veľkomoravskej národnosti. Veľkomoravské tradície po vzniku uhorského štátu zanikli a Slovania sa v ňom vyvíjali ako slovenská národnosť. V období 10. - 12. storočia sa domáci jazyk v nadnárečovom styku používal veľmi obmedzene v cirkevnej praxi v kázňach, pri krstoch, spovedi. V 13. storočí nastalo nové obdobie, čo bolo po vzniku šľachtickej stolice. V stoličnej správe aj na súdoch bola úradným jazykom latinčina, v komunikácii so zemanmi sa používala slovenčina. Na začiatku 13. storočia po nemeckej kolonizácii prenikalo postupne do správy aj staré slovenské obyvateľstvo a toto prinieslo do rokovaní mestskej správy slovenčinu. Slovenčina sa stala už v 14. storočí nadnárečovým rokovacím jazykom. Bolo to v období, keď sa na Slovensku šírili aj prvé česky písané pamiatky so slovakizmami. Čeština sa stala spisovným jazykom Slovákov v 15. storočí.
Ako argument tým, ktorí tvrdia, že žiadne úradné rokovania ani listiny neboli v slovenčine (či češtine), aká sa v 13. - 14. storočí používala, sú vyhlášky, vydávané mestom v troch jazykoch - ako druhý jazyk bola slovenčina. Mestská kniha z rokov 1393 - 1405 potvrdzuje tiež, že v stredovekých Košiciach bola slovenčina druhým hovorovým jazykom obyvateľov a dorozumievacím jazykom kupcov bola nemčina. V slovenčine, čiže v reči, akou sa vtedy hovorilo, boli napísané aj testamenty mešťanov i kupcov. Kniha prísah z obdobia vlády Márie Terézie (i po nej) obsahuje slovenské prísahy pre členov rady a najvyšších úradníkov. V roku 1536 nastal prelom aj v jazykovom vývoji násilnou maďarizáciou. V 16. storočí sa rozvinula náboženská reformácia a tá zaviedla do bohoslužobnej reči namiesto latinčiny domáci jazyk. Na Slovensku sa rozšírilo používanie češtiny a tá sa ďalej slovakizovala. Vytvorila sa osobitná forma kultivovaného jazyka, tzv. kultivovaná slovenčina. Jej staršia podoba vznikla na západnom Slovensku. Západoslovenčinu používali v administratívno-právnych písomných dokladoch, v slovesnom umením mestskej a zemskej inteligencie a v inej rukopisnej literatúre. Po rekatolizácii v 17. storočí začali katolíci používať kultivovanú západoslovenčinu v náboženských spisoch.
Prvé snahy o normalizáciu ústnych a tlačených prejavov v slovenčine sa stretávame v druhej polovici 18. storočia v dielach kamaldulských mníchov, Jozefa Ignáca Bajzu či Hugolína Gavloviča. Prvé pravidlá slovenského spisovného jazyka Jazykovedno-kritickú rozpravu o slovenských písmenách vydal aj s pravopisnou príručkou v roku 1787 Anton Bernolák v latinčine. Až do 19. storočia nebola slovenčina silným literárnym jazykom - v umeleckej a vzdelanej sfére dominovala latinčina a čeština. Napriek tomu si udržiavala výrazné ľudové kultúrne postavenie, ktoré sa stalo základom jej kodifikácie.
Bernolákovská a Štúrovská koncepcia
V dejinách slovenského jazyka sa vyprofilovali dve zásadné koncepcie spisovnej slovenčiny - bernolákovská a štúrovská. Prvým, kto sa pokúsil o uzákonenie spisovnej slovenčiny, bol Anton Bernolák. V roku 1787 vydal dve latinsky písané diela - Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách a Pravopis slovenského jazyka, v ktorých predstavil základy svojho jazykového systému. Bernolákova slovenčina vychádzala zo západoslovenského jazyka vzdelancov Trnavskej univerzity, no obsahovala aj prvky z nárečia Bernolákovej rodnej Slanice. Mala jednoduchší pravopis - nepoznala „y“ a všetky mäkké spoluhlásky označovala mäkčeňom. Napriek týmto zjednodušeniam sa však nestala spoločným spisovným jazykom všetkých Slovákov. Biblická čeština, ktorú evanjelici používali v bohoslužbách a literatúre, sa pre Slovákov stávala čoraz menej zrozumiteľnou.
1 faza SNO a Anton Bernolák
Preto sa Ľudovít Štúr už od 30. rokov 19. storočia snažil o vytvorenie jednotného spisovného jazyka, ktorý by spájal katolíkov aj evanjelikov. Štúr videl poslanie svojej generácie v príprave slovenského národa na plnenie tejto veľkej úlohy. Prvoradou úlohou, ktorej podriaďoval aj svoje učiteľské účinkovanie, bolo pripraviť mladú generáciu tak, aby zachovala ľud pri národnosti a obraňovala jeho záujmy. Pri výchove slovenského ľudu rozvíja Štúr viaceré herderovsko-heglovské myšlienky. Považuje život národov za večne živý a obnovujúci sa proces. Domnieva sa, že každá vznešená myšlienka a skutok žije v živote národa. Ľudovít Štúr k úsiliu zísť veľký počet stúpencov v pospolitom ľude pridružil už dávno pociťovanú potrebu povýšenia reči ľudu na spisovný jazyk a zjednotenie Slovákov na základe slovenského spisovného jazyka. Už od r. 1836, keď začal realizovať spomínanú prázdninovú prax študentov evanjelického lýcea, mal Štúr jasné, prečo treba povýšiť strednú slovenčinu za spisovnú reč. Okrem toho, že je na Slovensku najrozšírenejšia a najzachovanejšia, priniesol ďalšie nové dôvody v diele Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846), ako aj nové informácie o slovanskej kmeňovitosti a o potrebe ďalšieho duchovného spojenia s bratským českým národom. Hlavným dôvodom pre prijatie slovenčiny ako spisovného jazyka je pre Štúra skutočnosť, že Slováci sú kmeň (t. j. národ) a ako kmeň majú vlastné nárečie (t. j. jazyk).
Kľúčový moment prišiel 11. júla 1843, keď sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom. Dohodli sa na spôsobe, ako novú slovenčinu uviesť do praxe. 26. - 28. augusta 1844 bola slovenčina verejne vyhlásená za spisovný jazyk Slovákov na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši. Tento krok naštartoval rozvoj slovenskej literatúry a upevnil národné povedomie. Definitívne rozhodnutie o prijatí novej spisovnej slovenčiny padlo na „sednici“ kultúrnoosvetového spolku Tatrín (26. - 28. augusta 1844) v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde výbor uložil Štúrovi napísať gramatiku „čistej slovenčiny“. Vo svojej gramatike sa mal pridržiavať slovenčiny, ktorou sa hovorí v Liptove, pričom sa to motivuje tým, že táto slovenčina je „najodchodnejšia“, „najráznejšia“ a „najčistejšia“.
Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma, známa aj ako hattalovská kodifikácia, nahradila Štúrovu slovenčinu a bernolákovčinu a položila základy modernej podoby slovenského jazyka. Martin Hattala v nej zaviedol etymologický pravopis, ktorý viac rešpektoval historický vývoj slov. Reforma bola oficiálne prijatá v roku 1851 a jej výsledkom bola spisovná slovenčina výrazne podobnejšia tej, ktorú používame dnes. V roku 1902 vyšla Rukoväť spisovnej slovenčiny od jazykovedca Samuela Czambela. V 20. storočí sa na dotvorení modernej spisovnej slovenčiny významne podieľal Samuel Czambel. Vo svojej knihe Slovenský pravopis ustálil pravidlá pre „i/y“, „ä“, „ĺ“ a sformuloval aj rytmický zákon spolu s jeho výnimkami.
Slovenčina ako úradný jazyk a medzivojnové obdobie
Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa slovenčina po prvý raz vo svojej histórii stala úradným jazykom, oficiálne používaným na úradoch a v školách. V tomto období sa diskutovalo o slovenskom jazyku z hľadiska jeho používania v úradnom styku, či už v písomnom alebo rečovom prejave. Úradníci boli povinní navštevovať kurzy slovenského jazyka a podrobiť sa skúškam. Tí, ktorí nesplnili kritériá, mohli kurz ešte raz opakovať. Neúspešné skúšky mali dopad na služobné zaradenie. V roku 1931 zostavila pravopisná komisia jazykovedného odboru Matice slovenskej prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Tieto pravidlá reflektovali vtedajšiu teóriu o jednotnom československom spisovnom jazyku, čo vyvolalo ich rozsiahlu odbornú aj verejnú kritiku. Výsledkom úsilia o odstránenie českého vplyvu zo slovenského jazyka boli nové Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom, vydané v roku 1940 Maticou slovenskou.
Obdobie po druhej svetovej vojne a kodifikácia z roku 1953
Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť rozprúdila diskusia o potrebe úpravy slovenského pravopisu. Zvažovali sa možnosti, rozsah, ale aj dôsledky požadovanej reformy. Častou témou diskusií bola otázka radikálnych zmien v slovenskom pravopise (napríklad zrušenie písmen „ä“, „ô“, ako aj doteraz toľko diskutovaného „y“). Úlohu Matice slovenskej vo výskume a v starostlivosti o slovenský jazyk prevzala Slovenská akadémia vied a umení (SAVU). Jazykovedný ústav SAVU vypracoval v roku 1948 správu O reforme slovenského pravopisu, o dva roky neskôr bol poverený prípravou pravopisnej reformy a vypracovaním nových pravidiel slovenského pravopisu (PSP).
Príprava a diskusia o nových pravidlách
Jazykovedci zvážili rozsah reformy a dôkladne koncepčne pripravili celý proces tvorby nových pravidiel. Vo svojom návrhu upustili od požiadavky na radikálnu reformu pravopisu a prijali zásadu neuskutočňovať také zmeny, ktoré si nevyžadovala prax. Zamerali sa na zjednodušenie pravopisných pravidiel a poučiek. Odstránili puristické zásahy do spisovnej slovenčiny z roku 1940 a snažili sa dodržať fonologický princíp, s čím súviselo spresnenie niektorých pravidiel slovenskej výslovnosti. Pri príprave nových pravidiel spolupracovali aj s českými jazykovedcami, ktorí súbežne pripravovali reformu českého pravopisu. Výsledok kolektívnej práce vtedy už Ústavu slovenského jazyka SAVU pod vedením Štefana Peciara bol na jeseň roku 1952 predložený vo forme návrhu nových pravidiel na verejnú diskusiu. Diskusie sa viedli v tlači, ale aj priamo v pracovných kolektívoch za účasti pracovníkov ústavu.
Verejná diskusia a jej výsledky
Zaujímavé sú štatistiky tejto akcie:
- bolo rozposlaných 20-tisíc kusov návrhu;
- celkovo vyšlo vyše 40 článkov, diskusných príspevkov a správ o návrhu, resp. o výsledkoch diskusií;
- pracovníci ústavu viedli spolu 31 diskusií v kolektívoch;
- k návrhu prišlo 124 písomných pripomienok (73 od jednotlivcov, ostatné od kolektívov).
Návrh nových pravidiel bol verejnosťou prijatý väčšinou kladne. Výsledky diskusií boli zhodnotené na zasadnutí aktívu kultúrnych a vedeckých pracovníkov v júni v roku 1953. Definitívnu podobu novým pravidlám dali dve osobitné komisie vymenované vtedajším Zborom povereníkov: Komisia pre vypracovanie nového vydania PSP, Komisia pre záverečnú úpravu PSP. Posledné korektúry pred tlačou vykonal Ústav slovenského jazyka SAV (teraz Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV). Prvý náklad v počte 100 000 exemplárov bol pripravený na distribúciu v decembri 1953.
Zjednodušenie slovenského pravopisu
Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 podstatne zjednodušili systém slovenského pravopisu a priblížili ho k vtedajšej spisovnej výslovnosti. Z pomerne rozsiahlej reformy možno uviesť napríklad zmenu písania slovies v minulom čase z „-ly“ na „-li“ alebo úpravu používania predpôn „s-, z-, so-, zo-“ a predložiek „s, z, so, zo“ či kodifikovanie dvojtvarov. Nové pravidlá nadobudli platnosť 1. januára 1954, v školách o mesiac neskôr. Ďalšia zmena pravidiel prišla až v roku 1991, v súčasnosti je platné ich štvrté vydanie z roku 2013.
Súčasná kodifikácia a starostlivosť o jazyk
Slovenský spisovný jazyk je jedna z foriem národného jazyka. Pod pojmom kodifikácia (reglementácia, predpis, zjednocovanie), ktorou sa zaručuje celospoločensky jednotná podoba jazyka záväzná pre isté oblasti používania, rozumieme súbor pravidiel, ktoré sú obsiahnuté v kodifikačných príručkách. Záväznosť kodifikácie vyhlasuje orgán ústrednej štátnej správy, u nás je to Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy na úseku starostlivosti o štátny jazyk. V súčasnosti sú všeobecne platné a záväzné normy slovenského spisovného jazyka zahrnuté v štyroch kodifikačných príručkách pre pravopis, gramatiku a výslovnosť. Jednou z nich sú Pravidlá slovenského pravopisu, v ktorých sú uvedené všetky pravopisné a gramatické pravidlá správneho písania slov. Skúmaním a kodifikáciou slovenčiny sa zaoberá Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV. Nemalý podiel na tomto procese má aj Slovenská akadémia vied.
V opatrení ministerstva kultúry sú uvedené štyri základné kodifikačné príručky, ktoré sa opierajú o vedeckovýskumnú prácu jednotlivých odborných slovakistických pracovísk. Tieto príručky sú obsahovo diferencované a platia pre jednotlivé oblasti používania spisovnej slovenčiny:
- Pravidlá slovenskej výslovnosti a Pravidlá slovenského pravopisu pre oblasť správnej výslovnosti a správneho zapisovania zvukovej reči (pravopis),
- Krátky slovník slovenského jazyka pre oblasť slovnej zásoby a
- Morfológia slovenského jazyka pre oblasť tvaroslovia (skloňovanie a časovanie).
Okrem kodifikačných príručiek slúžia na lepšiu orientáciu v problematike a ako pomôcka pri výbere vhodných výrazov aj iné normatívne príručky, ku ktorým patrí napríklad Synonymický slovník slovenčiny a Slovník súčasného slovenského jazyka. Obsahujú výklad jednotlivých významov slov, ich synonymné výrazy, historické súvislosti.
Zákon o štátnom jazyku
„Slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky.“ Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle zákona o štátnom jazyku je na Slovensku štátnym jazykom slovenský jazyk, a to v jeho kodifikovanej podobe, ktorú na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR.
Kritika súčasnej koncepcie starostlivosti o štátny jazyk
Katedra slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave má závažné výhrady ku Koncepcii starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky, ktorú predloží minister kultúry vláde na prerokovanie a schválenie. Pracovníci tejto katedry považujú koncepciu za odborne neujasnenú, málo obsažnú a najmä nezodpovedajúcu súčasnému stavu a fungovaniu spisovnej slovenčiny v role štátneho jazyka, ako aj skutočnému stavu jej používania. Čitateľ sa môže oboznámiť s touto koncepciou na webovej stránke www.culture.gov.sk, kde prebieha verejná diskusia o štátnom jazyku.
Nepotrebná ochrana jazyka
Slovenský jazyk ako štátny jazyk Slovenskej republiky nepotrebuje obranu, ale ochranu - hovorí sa v závere Koncepcie. Slovenský jazyk však nepotrebuje ani obranu, ani ochranu. Viacerí naši jazykovedci už neraz pripomenuli, že spisovná slovenčina nie je skleníková rastlinka, ktorú treba chrániť pred vonkajšími vplyvmi. Myšlienka, že štát ju má ochraňovať, je prejavom nedostatočného zmyslu pre jazykovú realitu a nedôvery v prirodzenú schopnosť používateľov jazyka udržiavať spisovný jazyk v takom stave, aby vždy plnil všetky funkcie v súlade s ich potrebami. Úloha štátu v súčasnosti nespočíva v ochrane spisovného jazyka, ale v odstraňovaní prípadných prekážok pri jeho fungovaní všade tam, kde má domovské právo, pri jeho osvojovaní si občanmi s iným materinským jazykom, pri jeho slobodnom skúmaní a rozširovaní výskumných výsledkov a pri poskytovaní odbornej pomoci používateľom podľa ich potrieb. V demokratickej spoločnosti má štát dozerať len na to, aby vonkajšie podmienky fungovania, reprodukcie a rozvoja jazyka, ktorý sa prijal ako dorozumievací prostriedok verejného styku, nedeformovali rušivými javmi. Prekročenie takto vymedzeného rámca pôsobenia štátu vo vzťahu k jazyku, ktorý sa určil ako štátny, je prejavom štátneho dirigizmu v jazykovej politike, a ten je nezlučiteľný s jeho prirodzeným fungovaním v normálnych podmienkach. Tým, že sa hovorí o potrebe jeho ochrany, zdôvodňuje sa potreba silnejšieho centralizmu vo vzťahu štátu k tomuto jazyku.
1 faza SNO a Anton Bernolák
Dirigistický prístup
Dirigistický prístup k spisovnému jazyku sa výrazne prejavuje v kapitole o školstve a vzdelávaní. Navyše sa spája s bezobsažnou deklaratívnosťou a s ignorovaním poznatkov a skúseností z minulosti. Píše sa, že v prospech zlepšenia jazykovej výchovy a stavu jazykovej kultúry bude treba urobiť viacero závažných krokov. Ako majú tie závažné kroky vyzerať? Učiteľom slovenčiny s desaťročnými skúsenosťami sú tieto takmer patetické požiadavky, dobre známe z minulých rokov. Na skvalitňovaní a modernizácii vyučovania slovenčiny pracovali v nedávnej minulosti vynikajúci odborníci a vypracovanú koncepciu realizovali mnohí učitelia. A výsledok? Podľa koncepcie je žalostný. V nej sa vychádza z konštatovania nízkej úrovne jazykovej kultúry vo verejných oficiálnych prejavoch, ako je to formulované v predkladacej správe. A reakcia na to? Proklamuje sa skvalitňovanie výchovno-vzdelávacieho procesu a modernizácia koncepcie vyučovania. Je to pohyb v kruhu. Nespochybňujeme ideu skvalitňovania a modernizácie. V koncepcii je však odtrhnutá od reálneho života, a tvorcovia koncepčného materiálu ju chcú dostať na pozíciu centralizmu. Reálny život je však taký, že príslušné fakulty vychovávajú učiteľov slovenčiny na úrovni súčasného odborného poznania a tí permanentne skvalitňujú a modernizujú jazykovú výchovu. Nepotrebujú nijaké deklarácie zhora o potrebe skvalitňovania a modernizácie. Na výsledky školskej výchovy sa treba dívať z hľadiska normálneho používania spisovného jazyka prirodzeným a diferencovaným jazykovým spoločenstvom. Z tohto pohľadu sa nedá paušálne hovoriť o nízkej úrovni jazykovej kultúry vo verejných prejavoch. Prejavy sú aj z hľadiska kultivovanosti diferencované, čo je prirodzené, normálne, lebo to zodpovedá štandardnému stavu používania spisovného jazyka v obdobiach jeho rozvinutosti, ako aj štandardu v iných jazykových spoločenstvách. Súčasný stav si nevyžaduje „závažné kroky“ riadené z centra.
Diferencovanosť v chápaní jazykovej kultúry
Výrazným svedectvom centralisticko-dirigistického prístupu sú ďalšie dva momenty v koncepcii. Vyžaduje sa „pripraviť, schváliť a uviesť do praxe koncepciu výučby slovenského jazyka na pedagogických, filozofických, filologických fakultách…“, ako aj zavedenie ďalších opatrení na vysokých školách. Z toho vychádza, akoby fakulty univerzít neboli pracoviskami s vysokokvalifikovanými odborníkmi, ktorí najlepšie poznajú spoločenské potreby. Fakulty ako vrcholové odborné inštitúcie na autonómnych univerzitách musia odmietnuť požiadavku z „vyššieho“ centra, aby sa pripravila a schválila nejaká koncepcia. Dúfame, že za touto požiadavkou nie je predstava o akomsi centrálnom orgáne, ktorý koncepciu pripraví a schváli. Druhý moment sa dotýka informácii o stave jazykovej kultúry v Slovenskej republike, ktoré má ročne predložiť vláde minister kultúry. Aby sa vláda musela zaoberať stavom jazykovej kultúry v štáte, musel by sa narušiť normálny mechanizmus kultivovania spisovného jazyka. To sa však netýka kultivovania spisovnej slovenčiny, a preto niet dôvodu na osobitný dohľad najvyššieho výkonného orgánu. Aký bude teda obsah informácie ministra kultúry? Taký, aký vyplynie najmä z jazykovedného hodnotenia stavu jazykovej kultúry. Upozorňujeme však na to, že v slovenskej jazykovednej obci vládne výrazná diferencovanosť v chápaní jazykovej kultúry, takže aj prístupy k hodnoteniu jej úrovne sú značne odlišné. Máme odborné argumenty na tvrdenie, že obsah informácií o jej úrovni, do ktorej sa realisticky premieta verejný jazykový život spoločnosti, sa vyčerpá konštatovaním, že stav jazykovej kultúry verejného styku na Slovensku zodpovedá štandardu, ktorý sa vytvoril v novodobých dejinách fungovania spisovnej slovenčiny, ako i spisovných jazykov iných spoločenstiev.
Čo s používateľom?
Sprievodným príznakom centralisticko-dirigistického prístupu je mentorský postoj k používateľom spisovného jazyka. Odborníkom sa dostáva napríklad ponaučenie, že by mali chápať význam presnej terminológie pre rozvoj vlastného odboru a pre bezporuchovú odbornú i bežnú jazykovú komunikáciu. Toto pripomínať odborníkom znamená len potvrdzovať nedostatok zmyslu pre realitu. Tento moment zvýrazňuje pochybený myšlienkový podklad koncepcie. Spočíva v tom, že používateľov spisovnej slovenčiny treba riadiť, usmerňovať, pretože si neuvedomujú svoje objektívne potreby vo vzťahu k jazyku (napr. odborníci si neuvedomujú dôležitosť presnej terminológie). Na tento ideový podklad je napojené zveličovanie úlohy jazykovedcov v tejto oblasti. V tomto stanovisku nie je možné podať vyčerpávajúci rozbor koncepcie a predložiť celý komplex odborných argumentov v prospech jej odmietnutia. Zdôrazňujeme len, že tým neodmietame myšlienku systematickej starostlivosti o spisovný jazyk. Rozhodujúce však je, či sa predstava o nej utvorí na základe takého hodnotenia stavu jeho používania, ktoré vyplýva z poznania štandardného mechanizmu reprodukcie rozvinutého spisovného jazyka v normálnych podmienkach, a či sa vyvodí z hodnotiaceho postoja, do ktorého sa premieta isté želanie bez rešpektovania tohto mechanizmu. Kým v prvom prípade starostlivosť o spisovný jazyk spočíva v odstraňovaní možných rušivých vplyvov na normálne fungovanie tohto mechanizmu, v druhom prípade sa chápe ako direktívne zasahovanie do jazykového života. Vypracovaniu koncepcie starostlivosti o štátny jazyk musí predchádzať oveľa dôkladnejšia odborná príprava. Predložený dokument nezodpovedá skutočným potrebám občanov Slovenskej republiky, takže je neadekvátna a neprijateľná.
tags: #starostlivost #o #spisovny #jazyk