Komplexná starostlivosť o sociálneho pracovníka: Metódy, princípy a profesionalita

Sociálna starostlivosť je komplexná a dynamická oblasť, ktorá sa neustále vyvíja a prispôsobuje potrebám spoločnosti. Jej cieľom je zabezpečiť blaho jednotlivcov, rodín a komunít, ktoré sa ocitli v ťažkých životných situáciách. Tento článok sa zameriava na priblíženie sociálnej starostlivosti, jej priebeh, definície a metodologické aspekty, ako aj na kľúčovú rolu sociálneho pracovníka v tomto procese.

Metodologické základy sociálnej práce

Pre pochopenie sociálnej starostlivosti je nevyhnutné definovať základné pojmy, ktoré sa v tejto oblasti používajú:

• Metodológia: Veda, ktorá sa zaoberá pracovnými metódami, metodickými postupmi a metodikami.
• Metodika: Súbor pracovných metód, metodických postupov a techník, ktoré sa používajú v určitom odbore, vede, napr. v sociálnej práci.
• Metóda: Spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý začína prvým stretnutím s klientom a trvá až do skončenia práce s ním. Je to zámerný, cieľavedomý a uvedomelý postup pri práci alebo konaní.
• Technika: Návod na použitie metódy. Umožňuje klientovi v spolupráci so sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnuť.

V sociálnej práci sa využívajú rôzne metódy, ktoré sa používajú aj v iných vedných disciplínach, ako napríklad v psychológii, pedagogike a sociológii. Medzi klasické metódy patrí sociálna práca s jednotlivcom a sociálna práca so skupinou. Moderné metódy zahŕňajú sociálny manažment, sociálne projektovanie a sociálnu intervenciu. Medzi nástroje sociálnej práce patria sociálne služby, sociálne poradenstvo, sociálna starostlivosť, sociálna pomoc, sociálno-právna ochrana, penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť, sociálna prevencia, poistenie, supervízia, dávky, antiopresívne prístupy, negociácia, mediácia a náhradná rodinná starostlivosť.

Vývoj metód sociálnej práce

V počiatočných fázach formovania sa sociálnej práce ako vednej disciplíny neexistoval ucelený systém pracovných postupov. Používané postupy boli volené náhodne, na základe podobnosti so situáciami z iných oblastí (pedagogiky, psychológie) alebo intuitívne, na základe životných skúseností sociálnych pracovníkov. V tom čase neboli kladené požiadavky na vzdelanie sociálnych pracovníkov, až ku koncu tohto obdobia sa začala klásť väčší dôraz na profesionalitu. Dôležitým míľnikom bol francúzsky preklad diela M. Richmondovej v roku 1928. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa sociálna práca prestala v Európskej únii chápať ako dobročinná práca a začala sa profesionalizovať. Dôraz sa kládol na diferenciáciu funkcií sociálnych pracovníkov a na ich odborné vzdelávanie.

Sociálna diagnostika a sociálna diagnóza

Sociálna diagnostika je ucelený systém metód a postupov zameraných na získavanie a vyhodnocovanie informácií o klientovi s cieľom odhaliť príčiny, pre ktoré sa ocitol v sociálnej núdzi. Na rozdiel od lekárskej diagnózy, sociálna diagnostika sa zameriava na sociálne aspekty života klienta.

Sociálna diagnóza je výsledný produkt sociálnej diagnostiky - pomenovanie problému. Pojmy sociálna diagnóza a sociálna diagnostika zaviedla do sociálnej práce Mary Richmondová v 19. storočí v USA. V slovenskej terminológii ich zaviedla Mária Krakešová-Došková, ktorá sa inšpirovala Richmondovej prácou, ale jej prístup bol psychosociálny. Krakešová-Došková zdôrazňovala, že sociálny problém u mnohých klientov pramení z narušených vnútorných vzťahov a postojov klienta k jeho najbližšiemu okoliu.

Výsledkom sociálneho diagnostikovania je nielen odhalenie problému, ale aj jeho porozumenie a pochopenie. Správnosť diagnózy sa potvrdí v ďalšej etape riešenia klientovho problému. Proces diagnostikovania je prítomný počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom. Postupne sa v niektorých krajinách upúšťa od používania termínu sociálna diagnóza s odôvodnením, že má medicínsky akcent.

Anamnéza v sociálnej práci

Anamnéza je zisťovanie všetkých okolností, ktoré môžu mať súvislosť s problémom klienta. Slúži na získanie potrebných informácií o klientovi a jeho problémoch.

• Osobná anamnéza obsahuje základné informácie o klientovi od prenatálnej fázy po súčasnosť.
• V sociálnej anamnéze ide o oboznámenie sa so životom klienta v jednotlivých fázach života z hľadiska sociálneho. Zisťujú sa informácie o rodine, vzťahoch, vzdelaní, zamestnaní a sociálnom prostredí.
• Rodinná anamnéza je zameraná na získavanie informácií o rodine klienta, jej štruktúre, vzťahoch a histórii.

Rozhovor ako technika v sociálnej práci

Rozhovor je dôležitá technika v sociálnej práci, ktorá umožňuje získať informácie od klienta a nadviazať s ním vzťah. Je to však pracná a časovo náročná technika, ktorá vyžaduje spoluprácu vyškolených pracovníkov. Dôležité je poznanie osoby, s ktorou sa sociálny pracovník rozpráva, a to nielen jej intelektu a vedomostí, ale aj jej predpokladaného citového stavu. Dôležitý je čas a miesto rozhovoru. Rozhovory by sa nemali viesť v časovej tiesni a v rušivom prostredí. Sociálny pracovník by mal hneď v úvode vytvoriť dobrú klímu pozdravom a úsmevom.

Existujú rôzne typy rozhovorov, ako napríklad štandardizovaný, neštandardizovaný, pološtandardizovaný, hĺbkový, diagnostický, individuálny a skupinový rozhovor.

Taktika vedenia rozhovoru

• Taktika vedenia rozhovoru spočíva v uvoľnení napätia, ktoré pociťuje respondent, a v udržiavaní jeho pozornosti. Rozhovor musí mať svoju logiku a plynúť v logických náväznostiach.
• Pri otázkach by sa nemali používať slová ako "často" a "mnoho" a nemali by byť zložité a dlhé. Existujú rôzne typy otázok, ako napríklad uzavreté, otvorené, polootvorené, osobné, sugestívne, nepriame a projekčné otázky.
• Dôležité je aktívne počúvanie, ktoré znamená, že sociálny pracovník sa sústredí na to, čo klient hovorí, a snaží sa mu porozumieť. Neadekvátne počúvanie môže spôsobiť fyzickú a psychickú únavu.
• Usmerňovanie rozhovoru je dôležité, aby sa zamedzilo lamentáciám, sťažnostiam a osočovaniu. Sociálny pracovník musí rozpoznať protirečenia v príbehu klienta a všímať si skrytý zmysel jeho slov.
• Tolerancia je dôležitá, pretože sociálny pracovník si vypočuje názor klienta, nekritizuje ho, ale nemusí s ním súhlasiť.
• Plač klienta treba brať ako samozrejmosť a sociálny pracovník musí počkať, kým sa vyplače.
• Záver rozhovoru je rovnako dôležitý ako jeho začiatok. Sociálny pracovník musí pozorne počúvať klienta do konca rozhovoru, pretože najdôležitejšie informácie môže povedať na konci.
• V rámci spätnej väzby poradca informuje klienta, ako na neho pôsobilo jeho rozprávanie, jeho neverbálne prejavy a jeho problém.

Pozorovanie ako technika v sociálnej práci

Pozorovanie je technika zberu údajov, ktorá spočíva v zámernom a cieľavedomom sledovaní zmyslovo vnímateľných javov. Pri pozorovaní sa poradca zameriava na zachytávanie vonkajšieho správania klienta. Predmetom pozorovania sú motorické prejavy, komunikácia, emocionalita a sociabilita. O pozorovaní je vedený protokol, kde sú uvádzané informácie o výsledkoch pozorovania.

Definície a princípy sociálnej práce

Sociálna práca mala v každej krajine rozdielny vývoj, a preto neexistuje jednotná definícia. Slovenská definícia sociálnej práce z roku 1998 hovorí, že sociálna práca je špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú, a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov s využitím zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je činnosťou v prospech klienta (jednotlivca, rodiny, skupiny, komunity), ktorú je možné charakterizovať pojmami pomoc, podpora, sprevádzanie.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov prijala v roku 2000 definíciu, podľa ktorej profesia sociálnej práce podporuje sociálne zmeny, riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, ich delegovanie na ľudí, aby sa oslobodili, a tak rástol ich blahobyt. Nová definícia sociálnej práce z roku 2014 hovorí, že sociálna práca je praktická profesia a vedecký odbor, podporuje sociálnu zmenu, sociálnu súdržnosť, práva a slobodu ľudí. Zásady sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a rešpektovanie rozdielností sú základom sociálnej práce.

Základné poslanie profesie sociálnej práce zahrňuje podporu sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja, sociálnej súdržnosti a posilnenia práv a slobôd ľudí. Sociálna práca uznáva vzájomnú závislosť historických, sociálno-ekonomických, kultúrnych, politických a osobných faktorov, ktoré predstavujú možnosti alebo sú prekážkou pre ľudské blaho a rozvoj.

Zásady sociálnej práce

Všeobecnou zásadou sociálnej práce je rešpektovanie neodobrateľnosti hodnôt a dôstojnosti ľudských bytostí, neškodenie, rešpektovanie odlišnosti a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. Podpora a dodržiavanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti je motívom a dôvodom pôsobenia sociálnej práce. Profesia sociálnej práce uznáva potrebu, že ľudské práva musia byť v súlade s kolektívnou zodpovednosťou. Sociálna práca rešpektuje vzájomnú závislosť medzi ľuďmi a životným prostredím. Sociálna práca pokrýva prvú, druhú a tretiu generáciu ľudských práv.

Poznanie v sociálnej práci

Sociálna práca je medzidisciplinárna a aj naddisciplinárna a vychádza z množstva vedeckých teórií a z rozsiahleho výskumu. Využíva teórie iných humánnych vied vrátane komunitného rozvoja, sociálnej pedagogiky, administratívy, antropológie, ekológie, ekonomiky, vzdelávania, manažmentu, ošetrovania, psychiatrie, psychológie, verejného zdravia a sociológie.

Prax sociálnej práce

Pôsobnosť a poslanie sociálnej práce sa týka činnosti ľudí v interaktivite s ich prostredím. Participatívna metodológia, ktorá je podporovaná v sociálnej práci sa odráža v zapájaní ľudí a organizácií do riešenia problémov života alebo do zlepšenia života. Prax sociálnej práce obsahuje rad aktivít vrátane množstva foriem terapie a poradenstva, skupinovej práce a komunitnej práce, formulovanie politiky, analýz, podpory a politických intervencií. Holistické zameranie sociálnej práce je univerzálne, ale priority praxe sociálnej práce sú rôzne v jednotlivých krajinách.

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám.

Sociálna starostlivosť

Sociálna starostlivosť pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané, tzv. objektívne potreby občanov. Ide o súbor činností, ktorý môžeme charakterizovať predovšetkým pojmami: plánovaný, cielený, dlhodobotrvajúci, komplexný a individuálny prístup ku klientovi. Sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti. Klient, ktorý starostlivosť prijíma je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na: klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne).

Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti. Na jej podporu existujú sociálne inštitúcie, organizácie alebo občianske združenia, ktoré vytvárajú sociálnu sieť, prostredníctvom ktorej sa sociálna starostlivosť realizuje. Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:

• štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení,
• obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie,
• sociálna poisťovňa,
• úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR),
• cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie,
• občianske združenia,
• nadácie, spolky, ...

Sociálnu starostlivosť vo vnútri štátu môžeme chápať ako: určitý dohľad či patronát štátu nad osudmi svojich občanov, ak ide o vzťah štát - občan, alebo formu občianskej solidarity, ak ide o vzťah občan - občan. V minulosti na základe troch krokov dochádzalo ku vzniku verejnej sociálnej starostlivosti: chudoba, sociálna pomoc a verejná sociálna starostlivosť. Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. „Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.“

Sociálna pomoc

Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje: o tom v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje, volí si pomáhajúcu osobu.

Sociálnu pomoc chápeme ako: sociálna prevencia, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze v rátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky a to: jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Strieženec definuje sociálnu pomoc ako súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc sa nevzťahuje na formy susedskej či rodinnej pomoci. Ide o pomoc pri bežných životných situáciách predovšetkým náklady na potraviny, ubytovanie, oblečenie, hygienu, nábytok, kúrenie a osobné potreby bežného života napríklad na kultúrnom živote. Pomoc v osobitných situáciách je zameraná na vytváranie a zaisťovanie životných podmienok, preventívna zdravotnícka pomoc a pomoc v chorobe, pomoc pri plánovaní rodičovstva, pri resocializácii postihnutých, pomoc pri prekonávaní osobitných sociálnych ťažkostí, pomoc v starobe.

Úrovne sociálnej pomoci

V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:

1. Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
2. Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
3. Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.

Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti. V teoretickej rovine sa oblasť sociálnej pomoci zameriava na hľadanie odpovedí otázok: komu má byť pomoc poskytnutá, kedy máme ponúknuť pomoc, za akých podmienok je potrebné pomoc poskytnúť, prečo máme pomoc poskytnúť, ako ponúkať pomoc - voľba, druh, spôsob určitých postupov.

Sociálnu pomoc môžeme chápať ako štátom organizované, garantované, či poskytované formy sociálnej starostlivosti, a to aj vrátane štátom vytváraných podmienok pre realizáciu týchto činností v rámci neštátneho sektoru. V podmienkach slovenskej sociálnej práce je pojem sociálna starostlivosť vývojovo starší ako pojem sociálna pomoc, pričom znamená aj širší o... Základná právna úprava týkajúca sa oprávnení osôb konajúcich vo veciach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa nachádza v zákone č. 305/2005 Z. z.

Ludewigov model pomoci

Podľa K. Ludewiga, autora hamburgského alebo tzv. zákazkového modelu systemickej terapie, terapeutove pôsobenie možno zhrnúť do dvoch činností: potvrdzovanie (klienta) a otváranie (nového). Intervencie delí K. Ludewig na štyri základné typy pomoci, ktoré sú odrazom očakávania klienta:

1. „Pomôž nám rozšíriť naše možnosti“: dôvodom pomoci je chýbanie alebo nedostatok zručností. Pomoc sa realizuje poskytovaním poznatkov a vedomostí.
2. „Pomôž nám využiť naše možnosti“: dôvodom pomoci je vnútorné zablokovanie systému. Spôsobom pomoci je podpora existujúcej štruktúry.
3. „Pomôž nám znášať našu situáciu“: dôvodom pomoci sú neodstrániteľné problémy. Spôsobom pomoci je stabilizácia systému pomocou cudzej štruktúry.
4. „Pomôž nám odstrániť naše utrpenie“: dôvodom pomoci sú odstrániteľné problémy. Spôsob pomoci je prispieť k riešeniu (odstráneniu) problematického systému.

Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri => klient a sociálny pracovník. V praxi v rámci profesionálneho konania sociálneho pracovníka môžeme rozlíšiť osem spôsobov práce s klientom. Prvé štyri môžeme označiť ako kontrolu: objasňovanie, presvedčovanie, dozor, opatrovanie. Tieto spôsoby práce na základe klientovej žiadosti sa môžu zmeniť na ponuku pomoci v hociktorom okamihu (ak ju sociálny pracovník dokáže zachytiť a počuť). Zvyšné štyri spôsoby práce priraďujeme k činnostiam vychádzajúcim z princípu pomoci: sprevádzanie, vzdelávanie (návody a poučenie), poradenstvo, terapia.

Profesionalizácia sociálneho pracovníka

Oporou sociálnej práce je vedecké poznanie ľudského správania a sociálneho systému, čo jej umožňuje zasahovať práve tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia. Každá národná asociácia má svoju definíciu sociálnej práce, ale všetky zdôrazňujú význam pomoci, ktorá smeruje ku skvalitneniu života jednotlivcov, rodín, skupín, komunít a tým celej spoločnosti. Z pôvodne represívne orientovanej sociálnej práce zameranej na odstraňovanie a nápravu nežiadúceho vývoja sa v poslednom období preorientovala sociálna práca na preventívne aktivity, ktoré sú zamerané na predchádzanie nežiaduceho vývoja v spoločnosti.

Sociálna práca je v súčasnosti vo svete vnímaná ako multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti. Je to aj praktická činnosť, ktorá je zameraná na predchádzanie alebo úpravu problémov jednotlivcov, rodín, skupín, komunít, na riešení ktorých sa sociálni pracovníci podieľajú prostredníctvom organizovaných sociálnych služieb.

Charakteristiky súčasnej sociálnej práce

Napriek určitým rozdielnostiam súčasná sociálna práca je charakteristická tým, že má:

• verejný charakter - je dostupná pre všetkých občanov, občan o nej vie a v prípade potreby môže navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
• inštituciálnu formu - na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie => štátne, samosprávy, ako dôkaz pre garantovaných poskytovaných služieb pre klientov a mimovládne inštitúcie nahrádzajú tieto chýbajúce sociálne služby.
• preventívny charakter - sociálna práca má dve oblasti - oblasť prevencie a oblasť nápravy, resp. represie. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti (drogy, alkohol, tabakizmus, AIDS,...). Oblasť normotvorby pre ochranu občianskych, politických a sociálnych práv a sociálnej politiky (zdravotné, sociálne a dôchodkové poistenie). Sú to dve oblasti, ktoré určujú reálny život jednotlivcov a spoločnosti.
• pluralitu zdrojov - využívať všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.
• úzky vzťah medzi teóriou a praxou - samotná prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Na druhej strane teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov - sociálnych pracovníkov, čím skvalitňuje prax sociálnej práce pre riešenie sociálnych problémov klientov.
• premenlivý charakter - je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.

Vzdelávanie a kompetencie sociálneho pracovníka

Vedomosti sociálneho pracovníka vychádzajú z interdisciplinárneho poňatia sociálnej práce, z filozofického, psychologického, sociologického, etického, politického, právneho, ekonomického a iných prístupov. Sociálny pracovník k svojej činnosti potrebuje mať poznatky o konkrétnej spoločnosti. Musí ju poznať, rozumieť koncepcii vývoja spoločnosti, mať vlastný názor na vývojové trendy spoločnosti. Potrebuje poznať medzinárodné dokumenty, dohovory, ktoré Slovenská republika prijala, zákonodarstvo, na základe ktorého spoločnosť existuje a celú sieť starostlivosti o človeka.

Sociálny pracovník svojou činnosťou pomáha zlepšovať životnú funkčnosť jednotlivca, skupiny, komunity tým, že prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré sú takémuto riešeniu potrebné, a vychováva jednotlivcov k pocitu zodpovednosti za vlastnú sociálnu situáciu. Od prvého januára tohto roku platí, že sociálnu prácu môže v praxi vykonávať iba ten, kto ju vyštudoval. Môže to byť sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce v závislosti od získaného stupňa vysokoškolského štúdia. Tých, ktorí do začiatku roka pracovali ako sociálni pracovníci a nespĺňajú kvalifikačné predpoklady, sa zmena nedotkne, čo umožní aj naďalej využívať ich odborný potenciál.

Požiadavky na osobnosť sociálneho pracovníka

Osobnosť sociálneho pracovníka sa prirodzene prezentuje ako ideálny typ jedinca, ktorý disponuje s potrebnými profesionálnymi znalosťami a s pozitívnymi vlastnosťami, v ktorých nesmie chýbať:

• humánnosť,
• schopnosť pracovať v tíme,
• schopnosť sebainštrumentalizácie,
• iniciatívnosť a dynamičnosť,
• morálna integrita,
• sociálne cítenie,
• rešpektovanie súkromia,
• úcta k životu,
• zmysel pre humor a životný optimizmus.

K zásadným požiadavkám kladeným na sociálneho pracovníka určite patrí aj požiadavka jeho morálneho kreditu. Sociálne cítenie však nie v žiadnom prípade súcit. Empatické chápanie situácie, v ktorej sa klient ocitol umožňuje sociálnemu pracovníkovi zvoliť nielen optimálnu formu komunikácie s klientom, ale tiež aj optimálnu mieru pomoci.

Jazyk sociálneho pracovníka

Jazyk ako hlavný komunikačný prostriedok medzi sociálnym pracovníkom a klientom má byť zrozumiteľný. Pri výbere jazykových prostriedkov by mal sociálny pracovník prihliadať na úroveň jazykovej kultúry klienta. Sociálny pracovník nemôže prejavovať svoju profesionalitu používaním cudzích slov, a tým vytvárať prekážky vo vzťahu medzi ním a klientom. Jeho vyjadrovanie musí byť vecné, jasné a prispôsobené stavu klienta.

Schopnosť práce v tíme

Aj táto vlastnosť má byť súčasťou výbavy sociálneho pracovníka. Neustále bude pracovať s ľuďmi, ktorí sa sústreďujú na spoločné dielo, t.j., že sociálny pracovník bude spolupracovať s produktívnymi členmi skupiny, ktorí maximálne prispievajú k realizácii cieľa.

Schopnosť inštrumentalizácie

Schopnosť inštrumentalizácie, teda schopnosť využívať samého seba ako pracovný nástroj - inštrument predpokladá, že bude so svojimi vedomosťami, vlastnosťami, schopnosťami a zručnosťami disponovať tak, aby ich využil v prospech klienta. Od sociálneho pracovníka sa vyžaduje zaangažovanie sa do problémov klientov, široké spektrum osobných skúseností, flexibilita, otvorenosť pri vyjadrovaní citov, postojov, schopnosť mať nadhľad nad problémom a pod. Avšak osobnú zaangažovanosť musí mať pod kontrolou, čo si žiada tzv. kognitívnu sebadištanciu, čo znamená, že sociálny pracovník reflektuje svoje vlastné city, myslenie a samozrejme konanie a nenecháva sa ovplyvňovať tzv. citovou nákazou.

Komunikačné a kooperačné schopnosti

Vedieť iniciovať klienta k spolupráci je tiež profesionálnou kompetenciou. Podstatnou kompetenciou je podporovať klienta a viesť ho k samostatnosti. Tu sociálny pracovník pomáha klientovi prevziať zodpovednosť za vlastný život, učí ho kontrole vlastného konania, eliminácii správania vedúceho ku konfliktom a vedie ho k realizácii vlastných práv. Ďalšou požadovanou zručnosťou je komunikovať a kooperovať. Zmysel komunikácie v práci sociálneho pracovníka je daný potrebou nepretržitej interakcie s klientmi, kolegami, či inými odborníkmi. Ako jedna zo základných požiadaviek na výkon tejto profesie je znalosť verbálnej a nonverbálnej stránky komunikácie a schopnosťou nezaujatého, objektívneho hodnotenia informácií.

Reflexívna a sociálna kompetencia

Ak hovoríme, že sociálny pracovník získava reflexívnu kompetenciu, tak sa učí zachytiť a porozumieť procesu myslenia a emočným stavom klienta. „Reflexívna kompetencia je založená na schopnosti nestratiť a nepoprieť vývoj v jeho základných črtách, ale integrovať ho do svojej profesionálnej výbavy.“ (Levická, 2004). Sociálna kompetencia je schopnosť porozumieť vzniku a vývoju určitých sociálnych situácii v ich integratívnej súvislosti s určitým historickým vývojom spoločnosti a vedieť nájsť aj tie skutočnosti, ktoré v prítomnej realite spôsobujú vznik individuálnych problémov klientov.

Aktívna orientácia na vlastný odborný rast

Aktívna orientácia na vlastný odborný rast je základom na dosiahnutie a udržanie kompetencií. Sociálny pracovník je si vedomý dynamiky rozvoja sociálnej práce, jej zmien ako aj zmien klientov, preto je schopný riadiť svoj odborný a aj osobný rast. Využíva aj konzultácie s kolegami, aby problémové situácie zvládal profesionálne a včas. Pre sociálneho pracovníka je tiež dôležité zlepšovať si vlastné profesionálne kompetencie samoštúdiom.

Praktické aspekty práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník je v každodennom kontakte s obyvateľmi, poskytuje im informácie, rady, pomáhajú prekonávať rôzne náročné situácie, v ktorých sa ocitnú. Už pred nástupom občana do zariadenia získava a spracúva informácie o jeho sociálnej situácii, zdravotných ťažkostiach, rodinných pomeroch a spoločne s občanom sa snaží nájsť čo najlepšie riešenie jeho situácie. Ak je umiestnenie do zariadenia pre seniorov najvhodnejšou alternatívou, sociálny pracovník pokračuje v priebežnom získavaní údajov o obyvateľovi a v spolupráci s ostatnými zamestnancami pre neho vytvára čo najideálnejší program, aktivity, stanovuje individuálny plán rozvoja jeho osobnosti. Sociálna práca je dôležitá najmä v období adaptácie, kedy si obyvateľ zvyká na nové prostredie, nových ľudí, vtedy sa mu pomáha prekonať pocit vylúčenia z aktívneho života, pocit nepotrebnosti, straty zmyslu života.

Podľa Pavlovičovej (2008) komunikácia v rámci práce s klientom je iba jednou, aj keď veľmi dôležitou dimenziou. Okrem komunikácie sem zaraďuje aj interakciu a percepciu. Interakcia je vzájomné pôsobenie, organizovanie spoločnej činnosti, spolu práca, kooperácia, prípadne obojstranná pomoc alebo ochota k nej. Percepcia zahrňuje zase vzájomné vnímanie, poznávanie a pochopenie účastníkov vzťahu. Čím bohatšie je poznanie seba samého, tým bohatšie je poznanie iných a naopak.

Sociálny pracovník sa podieľa na organizovaní kultúrno - spoločenských akcií pre obyvateľov, ako aj na odvádzaní pozornosti od melanchólie a skepsy (spoločenské a športové hry, vedomostné súťaže, hádanky, tanečné zábavy). Práca sociálneho pracovníka je zameraná na to, ako poskytnúť kvalitnú starostlivosť o človeka po všetkých stránkach, o rozvoj osobnosti, potrieb a hodnôt pre ľudí, ktorí žijú v tomto zariadení. Sociálny pracovník si sústavne zvyšuje svoju odbornú spôsobilosť.

Individuálna a skupinová práca

• Individuálna práca s obyvateľmi je založená na individuálnom prístupe práce s každým obyvateľom. Prostredníctvom sociálnej diagnostiky a rediagnostiky sociálny pracovník zisťuje individuálne schopnosti, možnosti, potreby a záujmy každého obyvateľa a na základe týchto informácií stanovuje individuálny plán rozvoja osobnosti obyvateľa. Vždy berie ohľad na jeho zdravotný stav, sociálne a intelektové možnosti.
• Skupinová práca s obyvateľmi udržiava ich vzájomnú súdržnosť, podporuje schopnosť kooperácie, vzájomnej komunikácie a tolerancie rozdielnosti. Zároveň rozvíja ich tvorivé myslenie a zmysluplne napĺňa voľný čas.

tags: #starostlivost #o #socialneho #pracovnika