Filozofia ako starostlivosť o dušu: Od antiky po súčasnosť

Filozofia, vnímaná ako láska k múdrosti, odpradávna plnila úlohu nielen teoretického skúmania, ale aj praktickej starostlivosti o dušu. Tento článok sa zameriava na preskúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku, pričom poukazuje na rôzne filozofické prístupy k dosiahnutiu duševnej pohody a vyrovnanosti. Od antických ideálov až po moderné neurovedecké poznatky, filozofia ponúka bohatý zdroj inšpirácie pre pochopenie a zlepšenie kvality nášho života.

Filozofia ako terapia: Historický prehľad

Uvažovať o filozofii ako terapii nemusí byť vždy obvyklé, a to ani medzi samotnými filozofmi. Pre niektorých je filozofické skúmanie zamerané skôr na riešenie teoretických problémov, ako sú pravda, dobro a krása, alebo na večné zákonitosti univerza nezávislé od psychiky a subjektivity. Iní vidia filozofiu ako spojenú s hodnotami, etikou a mravným konaním v individuálnom a spoločenskom správaní. Terapeutické ponímanie filozofie môže evokovať dojem, že filozofia má čo do činenia s osobnými problémami filozofov, čo môže byť pre niektorých ťažko akceptovateľné.

Nedôvera k terapeutickému účinku filozofie však nepochádza len zo strany filozofov. Psychológovia, psychoterapeuti a iní liečitelia telesných, psychických a sociálnych neduhov môžu poukazovať na teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania v porovnaní s ich prepracovaným a kontrolovaným úsilím. Napriek tomu, práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu človeka k svetu i sebe samému, je mimoriadne dôležité.

Každá nevyriešená otázka, najmä tá filozofická, je človekom vnímaná ako problém, ktorý si vyžaduje zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede môže pôsobiť neurotizujúco, a preto hľadanie odpovedí a riešenia pálčivých existenciálnych otázok plní funkciu terapeutickej intervencie.

V tomto najširšom slova zmysle možno všetko filozofické skúmanie chápať ako antický ideál starostlivosti o dušu (epimeleia tés psychés), hľadanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete. Už pri zrode antického filozofovania Sokrates považoval celé filozofické úsilie za formovanie a staranie sa o seba samého - epimeleisthai sauton. Nielen Sokrates a Platón, ale aj rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanosť, či epikurejci hľadajúci blaženosť v hedoné, apatheii a ataraxii, sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešiť správnym životným postojom.

Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristická pre antický svet prekypovala najmä v stredovekom myslení, ktoré sa zameralo na eschatologické ciele človeka a trvalé dobro. Novovek objavil ďalší rozmer liečebného aplikovania filozofie, a síce oslobodzujúcu silu poznania. Popri riešení osobných súžení a neistôt, novovekí myslitelia začali vnímať celospoločenské pôsobenie filozofie ako akéhosi všelieku na individuálne, spoločensko-politické a právne problémy spoločnosti. V osvietenstve sa filozofia stáva dominantným odvetvím ľudského bádania. Jednou z kľúčových otázok filozofie v celom jej období bolo nájsť blaženosť a spokojnosť prostredníctvom múdrosti. Tým filozofia plnila úlohu terapeutického pôsobenia, ktorú neskôr preberá psychológia či iné humanitne orientované prístupy. Ale i po profilovaní sa výsostne terapeutických vied a konceptov filozofia neopustila svoju schopnosť riešiť základné existenciálne a osobnostné problémy, čo dokumentuje tak kríza existencie v medzi- a povojnovom období, ale i neutíchajúci záujem o filozofiu v súčasnom období.

Napriek tejto skutočnosti, praktické využitie filozofie ako terapie nebolo a nie je častým predmetom filozofických skúmaní.

Aristotelovské učenie o jednote duše a tela

Aristotelovské učenie prijíma učenie o tom, že duchovná duša je vnútorne formujúcim princípom tela. Telo a duša nie sú dve oddelené substancie, ale dva vnútorne konštitutívne princípy. Sú substanciálne spojené a tvoria úplnú substanciu jedného a celého človeka, čo predstavuje bytostnú jednotu človeka. S prenikaním Aristotelových spisov sa šíri jeho učenie o substanciálnej jednote duše a tela. Na Aristotela nadviazal Albert Veľký a Tomáš Akvinský.

Tomáš Akvinský odstránil pochybnosti o tvrdení, že duša je formou tela. Pochybnosť spočívala v tom, že keby funkciou duše bolo len byť formou tela, zdalo by sa, že by bola ohrozená transcendencia duchovnej duše, jej vnútorná nezávislosť na hmote a jej život po smrti. Rozlíšil podstatné formy, ktoré subsistujú (existujú) v sebe, a formy, ktoré nesubsistujú v sebe. Nesubsistujúce formy majú len funkciu byť životným princípom tela a umierajú s telesnou smrťou živej bytosti. Duchovná duša človeka má funkciu životného princípu, ale existuje (subsistuje) sama v sebe, tzn. je schopná existovať i bez hmotného tela. V hmotnom tele je schopná čisto duchovných úkonov, vnútorne nezávislých na hmote. Jej duchovný charakter prevyšuje jej funkciu v telesnom živote, i keď s telom tvorí substanciálnu jednotu, jednotu jedného a celého človeka.

Aristotelova definícia človeka znie: Človek je rozumný živočích. Rozumnosť patrí duši, živočíšnosť patrí telu. Podstatu človeka nemôžeme chápať len staticky ako minimálnu štruktúru, ale aj dynamicky ako princíp plnej realizácie a plného rozvinutia. Podstata človeka sa prejavuje v špecifickom spôsobe ľudskej činnosti, ktorá sa zásadne odlišuje od spôsobu činnosti iných vecí a živých bytostí. Rozdiel spočíva v tom, že u človeka ide o vedomé výkony, ktoré sami uskutočňujeme a prežívame.

Duch človeka je vnútorný konštitutívny princíp vedomého diania. Duša je vnútorný princíp, ktorý podmieňuje jednotu a celistvosť človeka. Duša je formujúci a bytostne určujúci princíp (morfé), ktorý robí celého človeka človekom, t.z. formuje hmotu v živé ľudské telo, oživuje ju a oduševňuje, teda podmieňuje akékoľvek životné dianie človeka.

• Telo je živým ľudským telom len „skrze“ dušu.
• Človek sa neskladá z tela a duše, ale z neformovanej prvej látky a z duše ako podstatného princípu, skrze ktorý sa látka stáva živým ľudským telom.

Duch ako duša tela - sami seba prežívame a chápeme ako konkrétny CELOK, ako jedného a celého človeka, nie ako zloženého z častí. Jednotu nášho bytia prežívame ako diferencovaný celok - celok človeka je heterogénny (rôznorodý), jednotu vytvárajú rôzne spôsoby bytia a činnosti.

Človek je predovšetkým hmotné teleso, ktoré je podrobené zákonom hmotnej skutočnosti ako každé iné teleso (zákonom priestoru a času atď.). Hmotné telo je však oživené, nie je to mŕtve teleso, ale má telesný život. V telesnom živote rozlišujeme vitálny a senzitívny život.

1. Vitálny (vegetatívny) život - máme spoločný s rastlinami (asimilácia živných látok, rozvíjanie života, upadanie a zanikanie až po smrť). Toto sa deje podľa vlastnej vitálnej zákonitosti, nie je riadené vedomím; dýchanie, krvný obeh, trávenie a iné funkcie orgánov sa dejú spontánne.
2. Senzitívny (zmyslový) život - spoločný so živočíchmi (zmyslové orgány,...).

Oblasť telesného života prekračuje ľudský, 3. duchovný život - človek vo vedomí svojho Ja vlastní sám seba, je „pri sebe“ a „pre seba“, myslením preniká a prekračuje zmyslové vnímanie, slobodným chcením sa odpútava od zmyslových pudov a disponuje sám sebou.

Celok je organizovaný, štruktúrovaný - rôzne stupne bytia a činnosti nie sú položené nad sebou ako „vrstvy“, každá vrstva sa neriadi svojou vlastnou zákonitosťou, ale tvoria celistvú štruktúru. Hmotné telo je vždy živé telo. Je mojím telom len tým, že ja ho mám, oživujem ho a riadim. Som telesná bytosť len ako živá bytosť. Telesný život človeka by nebol možný, keby človek nemal duchovný život. Som živá bytosť len ako duchovná bytosť.

Nižšie stupne bytia a života sú pozdvihnuté do vyššej dimenzie a sú v službe celku a zároveň nižší stupeň je vždy podmienkou vyššieho.

• Telesný život je možný len v hmotnom telese.
• Duchovný život je možný len pod podmienkou telesného a zmyslového života.

Je to vzťah podmienenosti, v ktorom jedno predpokladá druhé. Všetky štrukturálne prvky ľudského celku sú vo vzťahu vzájomnej podmienenosti. Celok je sústredený, koncentrický - celok sa vzťahuje ku stredu a realizuje sa zo stredu. Len tým je to živý celok, ako človek sám seba prežíva ako celok.

Živá bytosť pôsobí dovnútra, nevyvoláva účinok v druhom, ale sama v sebe. Život je vnútorná činnosť, nielen vyvoláva účinok v niečom druhom, ale pôsobí v sebe samom. Platí to o rastlinách, zvieratách. Ale u človeka sa koncentrácia stáva reflexiou, vzťahnutie činnosti ku stredu tu dosahuje duchovné vlastnenie seba. Stred reflektuje sám seba, je pri seba a pre seba, nadobúda vedomie a slobodu vlastnej činnosti.

V človeku formy života vytvárajú jednotu, navzájom sa prenikajú a podmieňujú. Človek má hmotné telo, ale aj vegetatívny, senzitívny a duchovný život spojený s vedomím seba a disponovaním sebou.

Aristoteles rozlišuje 3 duše: 1. rozumná, 2. živočíšna, 3. vegetatívna. Platón uznával 3 rôzne duše: 1. žiadostivá - princíp zmyslovej pudovosti, dychtiaci po potrave; má zabezpečiť základné fyziologické podmienky pre existenciu človeka ako živočícha (jedlo,...). Patria sem všetky pudy. Je umiestnená v bruchu, má čnosť miernosť. 2. odvážna (vôľová) - princíp snaženia o právo, moc a česť; sídli v hrudi, dynamizuje vnášanie dobra do reality, smeruje k činnosti. Pre túto dušu je typická čnosť statočnosť. 3. rozumná - princíp duchovného života, poznania, snaženia a chcenia; sídli v hlave, je to vzor dokonalého človeka, venuje sa rozumovému poznaniu, typická je čnosť múdrosť. Integrujúcou čnosťou je spravodlivosť. Tejto trichotómii je blízka trojica: TELO - nielen hmotné teleso, ale organické a živé telo, DUŠA - súhrn zmyslového života, DUCH - akékoľvek vedomé duchovné poznanie a chcenie.

Rôzne stupne bytia a života tvoria v človeku bytostnú jednotu. To predpokladá jednotný princíp, ktorý konštituuje človeka v jeho jednote a celistvosti. Musí to byť princíp duchovného života, ktorý robí človeka človekom, musí to byť duch.

Duchovná duša je formujúci, bytostne určujúci a utvárajúci princíp celého človeka i jeho telesného života. Je to čisto metafyzický princíp, ktorý neexistuje sám o sebe, ale len ako formujúca a bytostne určujúca funkcia, základ jednoty a pôvod ľudského života. Duchovná duša ako forma tela je to, čo zakladá bytostnú jednotu celého človeka.

Pre Aristotela je duša (psyché) prvá skutočnosť fyzického organického tela, živé telo má svoju skutočnosť len skrze dušu. Dualizmus je prekonaný - ide o vnútorný základ jednoty človeka. Duša riadi telesné dianie a rast, určuje jeho živú bytostnú štruktúru. Pramení z nej rozvoj vitálneho, zmyslového a duchovného života. Duša je vnútorným princípom živého celku človeka. Tvorí podstatu človeka.

Telo ako médium ducha

Duchovná duša si sama vytvára svoje telo v hmotnom médiu a v hmotnom tele sama seba uskutočňuje. Telo je bytostne telom duše a duše je bytostne dušou tohto tela. Obe tvoria bytostnú jednotu. Telo je sebauskutočnením ducha v hmote.

Ľudské telo je médium ducha, jeho činnosti a jeho vyjadrenia. Telo je médium činnosti, pokiaľ ľudský duch je činný v tele a skrze telo a túto činnosť sám seba uskutočňuje a dovršuje. Duša je viazaná na telo a môže sa duchovne uskutočňovať len v ňom.

Telo ako médium ducha - duch je prítomný a činný vo svete len skrze telo. Telesnosť je prítomnosť ducha vo svete. Telo ako médium vyjadrenia - telo je výraz, vonkajšie zviditeľnenie duše. To, čo sa v nej odohráva, sa prejaví na výraze tváre (radosť, smútok...), v gestách, reči.

Existuje však aj odpor média činnosti - telo nie je len poddajný nástroj ducha, neposlúcha ducha vždy a všade. Náš vedomý duchovný život neovláda všetky fyzické procesy. Existuje aj odpor média vyjadrenia - telesné je aj zahalením duchovného (za vonkajším výrazom skrývame to, čo myslíme a cítime...)

• Duchovná duša je konštitutívny formálny (formujúci) princíp tela.
• Toto formujúce pôsobenie duše bezprostredne neprežívame.
• Duša znamená niečo, čo je skôr než vedomé sebauskutočňovanie a čo ako také nikdy nevstupuje do vedomia.
• Duša je vnútorný základ ľudského bytia, čisto ontologická veličina, ktorú nikdy neprežívame, ale ktorú je nutné predpokladať ako podmienku prežívania seba.
• Duša je ontologický princíp, ktorý vnútorne zakladá celistvosť telesného a duchovného života.
• Ja - je transcendentálny princíp, ktorý podmieňuje jednotu vedomia a je základom duchovnej sebarealizácie.

Neuroveda a edukácia: Nové perspektívy

V súčasnosti sa do popredia dostávajú aj neurovedy, ktoré prinášajú nové poznatky o fungovaní mozgu a ich aplikácii v oblasti edukácie. Kognitívne vedy, interdisciplinárne odvetvie zaoberajúce sa kogníciou, prepájajú filozofiu, psychológiu, výpočtovú vedu, neurovedy, lingvistiku a antropológiu. Výskumy kognitívnych procesov ukazujú, že ľudská kognícia spočíva na biologických, sociálnych a kultúrnych základoch.

Kognitívna neuroveda skúma mozgovú činnosť pri kognitívnych procesoch, ako je myslenie, učenie sa a vnímanie. Hľadá odpovede na otázky týkajúce sa úlohy jednotlivých mozgových štruktúr pri spracovaní a uchovávaní informácií. Interdisciplinárny prístup predstavuje syntézu viacerých disciplín a otvára nový vedecký diskurz a možnosti vytvorenia nových vedeckých disciplín, napr. neuropedagogiky a neurodidaktiky.

Neuropedagogika a neurodidaktika zdôrazňujú dôležitosť aktívneho využívania mozgu pri vyučovaní a učení sa, ale aj človeka vôbec v procese celoživotného vzdelávania. Neuropedagogika sa chápe ako pedagogika 21. storočia, ktorá využíva poznatky o stavbe, funkciách a integrite mozgu. Zaoberá sa vplyvom stresov na rôzne typy pamäti, na vytváraní vlastných psychoemocionálnych postojov, ktoré optimalizujú priebeh učenia sa, efektívnosťou učenia sa. Poznatky učiteľa z oblasti neurovedy môžu významne zmeniť vyučovanie, vyučovacie stratégie učiteľov a prístup k žiakom.

Neuropedagogika a neurodidaktika sa usilujú zvyšovať úroveň výchovno-vzdelávacieho procesu, v ktorom by sa využívali poznatky kognitívnych vied o stavbe a funkciách mozgu, o zmyslových preferenciách, o rozdieloch mozgových hemisfér, o štýloch učenia a na tomto základe poznávať zákonitosti, mechanizmy a možnosti ľudského rozvoja. Umožňujú poznávať skutočné možnosti ľudského mozgu a preferencií v učení sa, zvyšujú potrebu vlastného zdokonaľovania a možnosti dosiahnutia úspechu v živote, zdôrazňujú rozmanitosť inteligencie a veľké individuálne rozdiely ľudských osobností a umožňujú individuálny rozvoj človeka prostredníctvom jeho vlastného, samostatného zdokonaľovania sa.

Neurodidaktika sa zaoberá jazykovou, matematicko-logickou, priestorovou, hudobnou, prírodnou, interpersonálnou, intrapersonálnou a pohybovou inteligenciou. Zdôrazňuje všetky druhy inteligencie a ich špecifickú pozíciu v mozgu. Každý človek má odlišnú kombináciu silnejších a slabších stránok týchto typov inteligencií. Preto neurodidaktika pripisuje význam poznania mozgu, aby následne človek vedel ako ho správne využívať a zdokonaľovať, ale tiež aby aj učiteľ vedel ako posilniť silné stránky počas vyučovacej hodiny. Ide napr. o zapájanie všetkých zmyslov do procesov poznávania a učenia sa, zvyšovania záujmu na sebavzdelávaní, cvičenie mozgu napr. prácou s viacerými informáciami.

Pre neuropedagogiku, ktorá apeluje na docenenie poznania mozgu vo vyučovaní má veľký význam motivácia. Mnohí neurovedci považujú motiváciu za dôležitú, pretože od dobrej motivácie závisia výsledky žiakov aj úspechov jedinca vôbec. Motivácia zohráva výraznú úlohu pri vytváraní sebadôvery jednotlivca. Neuroveda poukazuje na význam odmeny, pochvaly a úlohy dopamínu, pretože majú vplyv na motiváciu. Uvoľnený dopamín má vplyv na jasnosť myslenia a na aktivitu neurónov a naopak nedostatok dopamínu spôsobuje nedostatok aktivity neurónov a nízku aktivitu mozgu. Spitzer hovorí, že „ľudia sú vnútorne, od prírody motivovaní, nemôže to byť inak, keď tomu slúži veľmi efektívny systém „zabudovaný“ do ich mozgov. Ak by sme ho nemali, neprežili by sme. Tento systém pracuje sústavne, nemožno ho vypnúť, azda len vtedy, keď ideme spať.“

Významným činiteľom pre motiváciu je učiteľ. Neuropedagogika vyzdvihuje pozitívne hodnotenie, pochvaly učiteľa, ktoré sú pre každého veľmi účinné lebo majú veľký motivačný účinok. Podstatnými nie sú podľa Petláka vonkajšie stránky motivácie, metódy, prízvukovanie záujmu žiaka a pod. Rozhodujúcim pre motiváciu nie je „…premietač fólií, rôzne xerokópie alebo dokonca prezentácia v Power Pointe, ale učiteľ zaujatý svojim predmetom, učiteľ u ktorého je centrom záujmu jeho predmet a nie akési „triky vštepovania“ materiálu /učiva/…“

Na jednej strane je motivačným činiteľom učiteľ a na druhej strane skutočnosť, že motivácia je aj vnútorná a je mimoriadne spätá s činnosťou mozgu. Preto sa tu poukazuje na teóriu tzv. Mozgovokompatibilného vyučovania.

Mozgovokompatibilné vyučovanie

Mozog je paralelný priestor (pracuje komplexne ako celok - myslí, prežíva emócie, predstavuje si, povzbudzuje a pod.). Mozog každého človeka je jedinečný a štruktúra mozgu sa učením mení - štruktúra mozgu sa vplyvom prostredia, učenia dedičnosti líši. Preto nie je vhodné vyučovať všetkých žiakov rovnako. Pre efektívnu prácu každého žiaka je optimálne voliť diferencované prístupy, rešpektovať štýly učenia sa žiakov a vychádzať z ich záujmov a skúseností. Mozog je aktívny orgán, je nemožné zastaviť aktivitu mozgu, môžeme ju len usmerniť. Mozog chápe a pamätá si najlepšie, ak vedomosti a zručnosti sú uložené v prirodzenej, t.j. priestorovej a nie mechanickej pamäti. Pocit strachu a ohrozenia učenie spomalí a môže ho aj zastaviť. Učenie je posilňované výzvou, príťažlivosťou a oslabované ohrozením. Učenie má robiť radosť a byť príjemným. Z hľadiska poznatkov o mozgu môžeme povedať, že úspech spôsobí zvýšenú produkciu dopamínu a ten zasa pôsobí na ďalšie učebné a pamäťové procesy. A zvyšuje záujem, ktorý motivuje. Podľa teórie mozgovokompatibilného učenia treba vzbudiť záujem prostredníctvom problémových situácií, vytvoriť priestor pre vyjadrovanie názorov a skúseností žiakov, podporovať pozitívnu komunikáciu.

Mozgovokompatibilné učenie využíva výsledky neurovedy, ktoré dokazujú, že učenie mení fyzikálnu štruktúru mozgu, že štrukturálne zmeny vyvolávajú aj zmenu funkčnej organizácie mozgu, t.j. učenie organizuje a reorganizuje mozog, a že rôzne oblasti mozgu sú pripravené na učenie v rôznom čase. Učitelia by mali pomáhať vytvárať v mozgoch žiakov čo najviac neurálnych sietí a posilňovať existujúce neurálne siete a mali by čo najviac spojiť výučbu s reálnym životom. R. Cloniger poukazuje na 3 vášne mozgu: vyhľadávanie nového, vyhľadávanie uspokojenia a vyhýbanie sa nebezpečenstvu. Preto by sa učitelia vo vyučovacom procese mali usilovať o uspokojenie týchto vášní mozgu hľadaním nových metód, ktoré podporujú aktivitu a kreativitu žiakov. Aktivity majú žiakov uspokojovať a tešiť.

Filozofia pre deti

Koncom 60. rokov 20. storočia profesor filozofie a logiky Mathew Lipman vytvoril program Filozofia pre deti, ktorého cieľom bol rozvoj myslenia ale aj rozvoj a kultivácia osobnosti v celku. Filozofia pre deti zasahuje v edukácii nielen oblasť rozvoja kognície, kreativity, angažovaného myslenia ale aj sociálnu a etickú oblasť, najmä rozvoj komunikačných schopností.

Lipman teoreticky nadviazal na psychológiu J. Piageta a L. S. Vygotského, pragmatizmus J. Deweyho, analytickú filozofiu G. Ryleho a filozofiu jazyka. Lipman artikuloval filozofickú edukáciu v kontexte rozvoja multidimenzionálneho myslenia, ktoré vytvára rovnováhu medzi kritickým, tvorivým a angažovaným myslením, rovnováhu medzi rozumom a afektivitou, medzi vnímaním a tvorením pojmov, medzi telesnosťou a psychikou. Filozofiu pre deti chápal ako nástroj rozvoja kritického myslenia pri spoločnom riešení problémov každodenného života ľudí. Dôraz kládol na praktické používanie schopnosti úsudku v každodennom živote, v čom videl nástroj posilňovania schopnosti žiakov analyzovať rôzne životné situácie. Pre predstaviteľa a zakladateľa programu Filozofia pre deti tak znamenala na jednej strane rozvíjanie kritického myslenia, ktoré vedie k správnemu zdôvodňovaniu výpovede, k stanovovaniu logických kritérií, správnej argumentácii a konaniu, na strane druhej zdôrazňovala tvorivé a angažované myslenie, ktoré kladie dôraz aj na emocionálny rozmer edukácie.

Filozofia ako spôsob života

Samotná otázka výchovy a vzdelania, toho čo sú a aký je ich význam, je otázka filozofická. Slovo filozofia pochádza z gréčtiny a bežne sa prekladá ako láska k múdrosti. Múdrosť pre starých Grékov nepredstavovala súhrn vedomostí, zručností, resp. informácií o určitom pozorovanom objekte. Bola najvyššou formou vedenia, porozumenia svetu a ľudského miesta v ňom. Filozofia predstavovala teoretický spôsob života, ako nazerania, vhľadu na to ako veci skutočne sú (nie ako si ich človek predstavuje alebo chce aby boli), bola sústredením sa na skúsenosť pravdy, smerovaním k Dobru, uskutočňovala v človeku areté - cnosť. Bola túžbou logu, myslenia po pravde, ktorú človek vyjadroval v reči a dialógu. Ten, kto je múdry, múdrc, ho sofos, bol tiež nazývaný pojmom sofistes, učiteľ, ktorý vedie filozofický spôsob života, filozofickú výchovu duše, vedie dialóg ako stretnutie pri tom, čo je skutočné, ako stretnutie v reči.

Celosvetová pandémia upozornila na dôležitosť starostlivosti - o seba, o naše psychické a fyzické zdravie, ale aj o iných, starších, chorých, o obete systému či klimatických katastrof. Boris Groys vo svojej knihe Filozofia starostlivosti (Philosophy of Care, Verso, 2022) tvrdí, že starostlivosť je typom práce, ktorá definuje našu epochu a odkrýva jej dlhú filozofickú tradíciu - od Platóna, cez Hegla, Nietzscheho, Bataillea, Heideggera až po Arendtovú či Bogdanova. Kto je subjektom starostlivosti? Máme sa starať o seba sami alebo dôverovať inštitúciám? Koncept starostlivosti sa v Groysovom texte stáva revolučným princípom, ktorý konfrontuje jednotlivca s dominujúcimi mechanizmami kontroly.

Odkaz Jána Patočku v českom filozofickom prostredí je živý aj vďaka podnetným a jedinečným pohľadom a sústavnej práci na vydávaní jeho archívnych spisov. Téma starostlivosti o dušu je úrodnou pôdou nielen pre hodnotenie reflexie vzťahu človek - život - svet, ale aj pre umenie, ktoré má pre Patočku vo vzťahu človeka a sveta zásadnú úlohu. Pre Patočku, umenie predstavuje jednu z kľúčových filozofických otázok. Na jednej strane je umenie súčasťou nášho sveta, na druhej strane ho mení. Vytvára si vlastný umelecký svet, má svoj jazyk a špecifické zákony, teda rôzne typy reflexií ľudského stavu vo svete. V dialógu s Patočkovým dielom hľadáme genezu pojmu starostlivosti o dušu v ústavách ľudského životného sveta, v mieste človeka vo svete a v dejinách, aby sme tieto štruktúry rozpoznali v umeleckom svete, ktorý je ľudským výtvorom. Odpoveď na otázku, do akej miery a ako môže človek pochopiť umelecký svet, sa skrýva v tých oblastiach ľudského života, ktoré priamo odkazujú na životný svet a predovšetkým na pochopenie jeho (a teda našej) historicity.

Genéza „starostlivosti o dušu“ sa začína lineárne s Patočkovým vysvetlením tohto pojmu ako konceptu, z ktorého vyrástla Európa, naše dejiny a antické vyjadrenie ľudskej slobody. Moderný pohľad na dušu, ktorý sa však, ako píše Josl, pre Patočku prevažne zameriava na sféru subjektu, teda toho, čo poznáme takpovediac najistejšie, skoro nespochybniteľne a priamo, opomína alebo nevidí ohrozenosť a rozpornosť ľudského bytia. Subjekt existuje pre Patočku v kontexte s tým, čo je mu nevlastné. Duša otvárajúca pojem subjektivity, možnosť vidieť samého seba v inom svetle, nevlastnícky prístup k pravde, ako i vzťah k neistému, prekonávajú nedostatky, ktoré sú v dôsledku novovekého chápania subjektu nekomplexné. Tento jednostranný uhol pohľadu, ktorý tak často vyčítal filozof pozitivizmu, nahrádza pochopenie dejín ako tých, ktoré určujú našu situáciu. Patočka chce, aby náš vzťah k dejinám nebol motivovaný teoreticko-praktickým úsilím, ale pochopením, že bez uvedomenia si nášho zakorenenia v dejinách nemôžeme porozumieť našim vlastným možnostiam. Tieto možnosti sa nám ukazujú nie skúmaním dejín na spôsob factum, ale ich nahliadaním ako deja.

Je treba podotknúť, že rýdzo teoretický vzťah k dejinám ako i dejinnosti je u Patočku zásadným problémom, pretože umelo ruší spojenie medzi vlastnou minulosťou a prítomnosťou, keďže vníma minulosť iba ako predmet pohľadu, výplň smerujúcu vľavo od bodu prítomnosti. Tento objektivizujúci pohľad, ktorý nám ponúka nezvnútornené uchopovanie dejín, chápe ako vyňatý zo súvislosti života, z jeho diania. Ako argument nesprávneho uchopovania dejín človekom, pre autora vystupuje Patočkovo tvrdenie zo spisu Několik poznámek o pojmu „světových dejin“, že človek o sebe nevie iba z reflexie, pretože jeho seba-pochopenie vyplýva z jeho bytia vo svete, spôsobu, akým v ňom „zaobchádza“ s vecami. Ide o motív Heidegerrovho „horizontu“, vnútri ktorého sa hýbeme ako existencie rozvrhujúce svoje možnosti.

Obmedzenosť reflexie vzhľadom na seba-pochopenie pripomína podľa autora i rámec sféry verejného, ktorá nás anonymne určuje. Podľa dialógu autora s filozofom má táto sféra za následok to, že strácame svoj život, nerozhodujeme v ňom sami a dávame sa často zastúpiť neosobnými mocnosťami, nakoľko existujeme vždy i v rámci sféry verejného a premisou sa tu stáva tvrdenie, že nakoľko je naša existencia prejavom neosobného anonyma, natoľko je naše bytie nedejinné. Z úvah vyplýva, že nejde o plné prebratie vlády anonymných mocí nad nami, ale mieru nášho uvedomenia či nevedomosti o tomto vplyve a teda i mieru pozostatkov bežných konštruktov vnímania, ktorými sú pôvodné skúsenosti brzdené alebo skryté. Anonymné moci ako napríklad tradícia, móda či štýl nás držia v opakovaní, ktoré spôsobuje, že vo svojom prežívaní nevybočujeme mimo istotu, nenachádzame nič nové, a tým pádom v tomto kontexte nemôžeme hovoriť o dejinách. Dejinotvorné sú práve opozície, ktoré k týmto mociam dokážeme vytvárať. Slobodu dosahujeme práve tým, že si dovolíme nepritakať, že prelomíme cyklické opakovanie prejavom tvoriacej aktivity slobodnej existencie.

Patočka už vo svojich raných úvahách v projekte o pojme evidencie z 1931 premýšľa o tvorivej túžbe človeka. Upozorňuje na rámec diania, ktorým je tvorivý vývoj, a tento tvorivý proces preňho neprechádza iba konštituujúcimi činnosťami individuality. Ide o neutíchajúce úsilie oslobodiť sa, zdôrazňuje však, že toto oslobodenie nemá charakter ľubovôle, preto nestačí „postaviť sa do stanoviska čistej invencie, teda do ‚tvorivého procesu ducha‘“. Je to práve naša dejinnosť, ktorá nám umožňuje oslobodiť sa od viazanosti k životu a pochopiť, že túto možnosť vôbec máme, čo pre Patočku znamená aj otras nadvlády anonymných mocí a ich problematizáciu. Tento akt pripomína ako vystúpenie zo sféry verejného anonyma a zároveň ho predstavuje ako jeden z bodov, ktoré je podľa Patočku potrebné dosiahnuť, aby sme v subjekte dokázali nachádzať zákony skúsenosti, ktorá umožňuje skutočnosti, aby vznikla.

Kapitola knihy nazvaná Cesta k Negatívnemu platonizmu odkrýva Patočkovu prípravu myšlienky previazanosti dejín a idey. Idea je preňho princípom dištancie, odstupu a tento odstup je výsledkom záujmu o ideu. Tento záujem sa však netýka iba mocí, ktoré má každodennosť nad osobou, ale týka sa i prekročenia individuality. Patočka v prednáškach Filosofie výchovy zaujal stanovisko, ktoré naznačuje, že milovať ideu znamená mať kľúč, ktorým si môžeme otvárať všetko, čo existuje. Vďaka tejto možnosti všetko vykladať môžeme nielen poznať všetko, čo je, ale môžeme odkrývať každé súcno a pýtať sa na jeho zmysel. Idea tu nie je definovateľná, znamená princíp dištancie voči každodennosti. Podľa Josla nám idea nielen otvára pohľad na aspekty vecí, ale je zároveň naším vyjadrením vzťahu k svetovému celku a takto nadobúda svoj pozitívny obsah i zmysel. Negácia pre Patočku znamená dať túto metafyziku do zátvoriek, ide mu o filozofickú otázku, ktorú chce smerovať k pôvodným skúsenostiam.

Ak by sme sa spýtali na hybnú silu, ktorá nám prepožičiava schopnosť zorientovať sa, určiť vlastnú polohu i na ceste za zmyslom umenia, odpoveď bude tkvieť v pojme duše, ktorý nie je u Patočku možné obísť takmer v žiadnej jeho téme. Duša je pre filozofa silou, ktorá umožňuje rozhodnúť sa, zaujímať určitú pozíciu či smer. Duša je pohyb, dráma, smer, je zdrojom výzvy, zdrojom otázky po zmysle bytia. Starostlivosť o dušu a duša nie sú dve rozdielne veci, a ukazuje sa, že pre Patočku ide o neustále otváranie reflexie ľudskej existencie, snahu o vytrvaní pri otázke. Doslova ide o apel, ktorý nám kladie naša smrteľnosť ako najvlastnejšia možnosť. Motív otvárania ľudskej existencie neodomyká dušu samu, ale možnosť pochopiť jej podstatu tým, že sa o ňu staráme, tak zotrvávame pri jej odomykaní.

Umenie je jedným z prejavov duše a v hľadaní genezy zmyslu umenia nachádzame odpoveď na výzvu po transcendencii. Sila k oslobodeniu sa prostredníctvom dištancie, ktorá svoj zdroj nachádza v duši a ktorá nám prepožičiava možnosť rozhodnúť sa, sa ukazuje ako negatívna idea a je dôkazom toho, že ľudské dejiny sú dejinami zápasu proti mociam, ktoré nás uväzňujú. Východiskom teda je, že ľudské dejiny sú dejinami duše.

Keď sa starostlivosť o dušu stáva východiskom Patočkových úvah o filozofii dejín, rozvíja tak zároveň výklad európskych duchovných dejín ako dejín, ktoré sa zrodili z problému zjavovania, a preto sa v tomto období filozofovi žiada nielen nový druh pohľadu na subjektivitu, ale aj na fenomén. To, čo je podľa Patočku potrebné znova premyslieť, je problém danosti sveta a na platforme jeho filozoficko-dejinného myslenia je jeho hlavný motív orientovaný na schopnosť duše vzťahovať sa k celku sveta a z tejto perspektívy žiť celistvo. Celá Patočkova filozofia dejín tak svoje ospravedlnenie nachádza nie vo vyššom skrytom či nedosiahnuteľnom princípe, ale v pojme duše.

Patočka vidí v umení „logickú“ podstatu z toho dôvodu, že hlavným prostriedkom starostlivosti o ňu je logos ako dialóg, ktorý aktualizuje schopnosti duše. V schopnosti transcendencie duše je však zároveň neustále prítomná možnosť ju stratiť. Výslovný vzťah k bytiu, tak ako k duši, získavame iba vtedy, keď pre nás stratí svoj zmysel, keď je tento zmysel otrasený a sproblematizovaný. Sústava našich významov, súvislosti a vzťahy človeka so svetom však vyrastajú prvotne z jazyka: „Domnievam sa, že v triáde duchovných mocí veda, umenie, filozofia, termín ‚osvetlený svet‘ najlepšie vystihuje práve charakter umeleckého jazyka.“

Rovnako ako nie sú dejiny iba udalosťami, ale tvorivým vývojom, platí to isté o umení, ktoré je pre Patočku bytostne dejinné a jeho charakter ako sebavedomia určitej životnej formy sa prejavuje aj v procese tvorby, v ktorej je možné sledovať určité úrovne či hĺbky reflexie. Interpretácia pôvodného zmyslu diela tu nie je objektivizovaná jazykom do takej miery, ako to je v prípade bežnej rečovej situácie. Jedným z dôležitých momentov je, že umenie na rozdiel od bežného jazyka nielen neprestáva hľadať svoj výraz, ale čím viac sa dostáva do pozornosti jazyka nie to, s kým sa hovorí, ale to, o čom sa hovorí, to, čo je sprítomňované rečou, tým viac sa umelecký jazyk od rečovej situácie, na ktorú je pôvodne viazaný, oslobodzuje. V umeleckom jazyku ide o podstatné, nie o realitu ani o podstaty sveta. To najdôležitejšie, čo však o umeleckom jazyku Patočka podľa Josla povie, je, že každý skutočný umelecký výkon je zároveň vyvolaním podstatných štruktúr sveta.

Odpoveď na otázku, čo sa nám to v umení teda zjavuje, má samozrejme niekoľko úrovní. Ich hlavnou linkou je, že umelecký výkon odhaľuje podstatné štruktúry, a teda ľudský vzťah k zjavovaniu a bytiu. Medzi momenty, ktoré podľa Josla toto zjavovanie v Patočkovom chápaní umenia odhaľuje, patrí jednak reflexia ľudského postavenia vo svete a s ním súvisiace možnosti i problematickosť (krisis) a jednak vzťah tohto postavenia k základu či celku (fysis). Práve z odhalenia týchto základných vrstiev môže autor tvrdiť, že hlboká skúsenosť s umením môže byť právom považovaná za starostlivosť o dušu sui generis a zároveň nezabúda patočkovsky dodať, že umenie je oblasťou zápasu o udržanie tejto schopnosti.

Umelecký svet v porovnaní so svetom filozofie či vedy nie je vyjadrený ako svet všeobecnej, ale svet konkrétnej možnosti. Tento motív nie je deklarovaný iba spredmetnením jazyka prostredníctvom jeho osamostatnenia od bežnej rečovej situácie, ale jeho schopnosťou zachytiť životný zmysel. Tento zmysel je výkonom, ktorý síce ponecháva anonymitu anonymitou tzn., že sú zdôraznené iba výsledky autorovho oduševňovania sveta, no zdôrazňuje podstatné výsledky umeleckej reflexie. Svet určitého života ukazujúci sa vo svojej problematickosti je pritakaním prítomnosti duše, deklaruje vedomie o jej prítomnosti.

Dôsledkom tohto umeleckého vzťahu k celku je zároveň vízia diela ako pravdy epochy. Dielo sa ako to, ktoré cíti, čo vyslovuje doba, ukazuje prostredníctvom stvárnenia postavy či jej osudu v slove, ktoré je výrazom sebe-porozumenia. Práve v slove sú podľa Josla pre Patočku prítomné podstatné momenty duše, jednak vzťah k fysis ako poslednému základu, teda vzťah k celku, jednak vedomie ľudskej problematickosti, duševná krisis, otras zmyslu.

Vlastné dejiny umenia, rovnako ako dejiny človeka, je možné chápať ako dejiny súvzťažne s momentom problematizácie a je ich možné písať práve od okamihu, kedy sa v umení mýtus stráca. Táto hlavná motivácia vnímania ľudských výtvorov je u Patočku platformou nielen pre prekračovanie rámca mýtického, a teda neosobného zmyslu, ale rovnako u filozofa rozvíja úvahy o vláde metafyzického zmyslu, ktoré sa v polemike s Ingardenom formujú vo význame metafyzických kvalít diela. V tomto dôsledku prichádza u Patočku k presvedčeniu, že skutočnou metafyzickou vrstvou je vrstva rekonštruovaných aspektov diela. Preto aj stvárňovanie a premeny štýlu umenia sú premeny v porozumení bytiu a ukazujú snahu komunikovať to, čo naozaj a od základu svet diela ovláda.

Za spracovanie a zvýraznenie týchto momentov zodpovedá umelec, keďže on je tým, kto vypovedá o vzťahu doby k najvyššiemu súcnu. Kým pre mýtického človeka zohráva úlohu zhoda s božským, ktoré prepožičiava s...

tags: #starostlivost #o #dusu #filozofia