Právo na zdravie je jednou z najdôležitejších ľudských hodnôt. Každý má právo na zdravé životné podmienky a zdravé životné prostredie, na ochranu zdravia, na zdravotnú starostlivosť a zodpovedajúcu pomoc v prípade choroby, ohrozenia chorobou, alebo ak je poškodenie zdravia trvalé. Pri uplatňovaní práv možno pacientov podrobiť iba takým obmedzeniam, ktoré sú v súlade s Deklaráciou ľudských práv.
Slovenský právny poriadok upravuje situácie, kedy je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj bez súhlasu pacienta. Špecifickým prípadom je starostlivosť o duševne chorých, kedy zákon umožňuje zásah do osobnej slobody a práva na súkromie. Tento článok sa zameriava na legislatívne aspekty starostlivosti o duševne chorých bez ich súhlasu na Slovensku.
Právny rámec
Práva pacientov v Slovenskej republike sú zakotvené vo viacerých zákonoch. Charta práv pacienta v Slovenskej republike je výberom najdôležitejších práv pacienta podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, jej cieľom je uľahčiť občanovi orientáciu v jeho základných právach v oblasti zdravotníctva. Charta práv pacienta v Slovenskej republike bola prijatá vládou Slovenskej republiky 11. apríla 2001.
Podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie je „zdravie stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody a nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia“. Pod ochranou zdravia treba chápať všeobecne prevenciu a primárnu prevenciu osobitne, ako i predchádzanie poškodenia zdravia. Jednotlivé práva pacientov v zdravotnej starostlivosti sa zakladajú na práve človeka na ľudskú dôstojnosť, na sebaurčenie a na autonómiu. Každý má mať právo na prístup k takému štandardu zdravotnej starostlivosti, ktorý je v súlade s právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike a so súčasným stavom lekárskej vedy. Právo na zodpovedajúcu kvalitu zdravotnej starostlivosť znamená, že práca zdravotníckych pracovníkov musí byť na vysokej profesionálnej úrovni.
Základným právnym predpisom upravujúcim poskytovanie zdravotnej starostlivosti je zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti.
Informovaný súhlas a výnimky
Inštitút informovaného súhlasu je najzákladnejším prvkom tak pre pacienta, ako aj pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Poučenie pacienta je v konkrétnych prípadoch nesmierne dôležité a výrazným spôsobom zapája pacienta do procesu liečby, pričom zvyšuje jeho právne a zdravotnícke vedomie. Informovaný súhlas zároveň poskytuje ochranu ošetrujúcemu lekárovi pred možnými právnymi následkami, ktoré môžu nastať v dôsledku poskytnutej/neposkytnutej liečby.
Otázka znie, či lekár môže, resp. musí poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj napriek tomu, že pacient s navrhovanou liečbou nesúhlasí. Existujú výnimky, ktoré pacienta chránia pred sebou samým a zároveň zohľadňujú záujem spoločnosti. Spomínané výnimky sú obsiahnuté v zákone č. 576/2004 Z.z.
Prvú výnimku, kedy je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez súhlasu pacienta predstavuje skutočnosť, že pacient je vo vážnom ohrození života, a teda pôjde o neodkladné poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na zdravotný stav pacienta teda nemožno získať tento súhlas včas, ale je zároveň možné jeho súhlas s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou predpokladať.
Nútená hospitalizácia
Ďalší zásah do integrity pacienta pri rozhodovaní o poskytnutí zdravotnej starostlivosti predstavuje nútená hospitalizácia, resp. nútené prevzatie do ústavnej starostlivosti a to bez pacientovho súhlasu. Zákon striktne obmedzuje prevzatie pacienta do ústavnej zdravotnej starostlivosti bez jeho súhlasu na 3 situácie.
Nútená hospitalizácia, alebo nútené prevzatie do ústavnej starostlivosti, veľkou mierou zasahuje do základných práv pacienta ako je sloboda pohybu alebo osobná sloboda. Je dôležité, aby prevzatie podliehalo prísnej kontrole a vylúčilo sa tak svojvoľné obmedzenie práv pacienta. Zdravotnícke zariadenie, ktoré pacienta prevezme, má povinnosť do 24 hodín oznámiť túto skutočnosť okresnému súdu, v obvode ktorého sa zariadenie nachádza. Súd v podobných prípadoch rozhoduje na základe výpovede ošetrujúceho lekára, výpovede pacienta a zdravotnej dokumentácie pacienta. Ak je pacient prevzatý do ústavnej starostlivosti, súd do 5 dní uznesením rozhoduje o prípustnosti prevzatia a v prípade, ak je prevzatie odôvodnené, následne do 3 mesiacov rozhodne o prípustnosti držania v ústavnej starostlivosti. V prípade, ak zistí, že držanie je neprípustné, umiestnená osoba bude okamžite prepustená zo zdravotníckeho zariadenia. V opačnom prípade sa v uznesení uvádza aj doba, po ktorú bude daný umiestnený držaný v zdravotníckom zariadení.
Súd má povinnosť najneskôr do uplynutia 1 roka od právoplatnosti uznesenia znova „otvoriť vec“ a začať konanie o prípustnosti ďalšieho držania, samozrejme za predpokladu, že umiestnenie stále trvá. Umiestnený nemusí čakať na uplynutie tejto lehoty, sám môže podať návrh skôr (taktiež tak môže urobiť jeho zákonný zástupca, blízka osoba, resp. príbuzný).
V súvislosti s nútenou hospitalizáciou je dôležité pripomenúť rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 79/93, podľa ktorého obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Na dôkaz splnenia podmienky ohrozenia nestačí tvrdenie osoby alebo osôb, ktoré sa domáhajú prevzatia iného do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu.
Medzinárodné aspekty
Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (PZP) v Čl. 14 ods. 1 písm. c/ zakazuje, aby zdravotné postihnutie bolo dôvodom na zbavenie slobody.
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v rozhodnutí Winterwerp v. Holandsko (1979) rovnako ako v rozhodnutí ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985) konštatuje, že Dohovor neuvádza, čo sa má rozumieť pod slovami „duševne choré osoby“. Tento výraz podľa ESĽP nemá uzavretú definíciu a je prirodzené očakávať, že sa bude vyvíjať súčasne s vývojom psychiatrie ako vedy. ESĽP k vymedzeniu pojmu pristupuje negatívnym spôsobom, keď hovorí, že skutočnosť, že sa osoba správa v rozpore so spoločensky zaužívanými štandardami, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré vzbudzujú pohoršenie, ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou.
ESĽP vo veci X v. Fínsko 34806/04 zdôraznil, že nútené podávanie medikamentóznej liečby predstavuje vážny zásah do fyzickej integrity človeka a môže sa preto uskutočniť len na základe zákona, ktorý garantuje vhodné ochranné opatrenia proti svojvôli. V prípade X takéto ochranné opatrenia chýbali.
Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v čl. 6 ods. 3 platí, že ak v zmysle zákona dospelá osoba nie je spôsobilá vyjadriť súhlas vzhľadom na duševnú poruchu či chorobu, alebo podobné dôvody, zákrok sa môže vykonať len so súhlasom jej zástupcu, inštitúcie alebo osoby či orgánu ustanoveného zákonom. Daná osoba sa podľa možnosti zúčastní pri rozhodovaní o vyslovení súhlasu.
Čl. 7 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne ustanovuje, že s prihliadnutím na ochranné ustanovenia zákona vrátane dozoru, kontroly a odvolacieho konania môže byť osoba s ťažkou duševnou chorobou podrobená zákroku zameranému na liečbu duševnej poruchy bez jej súhlasu iba vtedy, ak by jej bez takej liečby hrozilo vážne poškodenie zdravia.
Detenčné ústavy
Duševne chorých pacientov s rizikovým správaním podľa Ministerstva zdravotníctva SR nestačí len izolovať od spoločnosti, ale vytvoriť im aj vhodné prostredie na ich liečbu. Poslanci Národnej rady (NR) SR posunuli do druhého čítania návrh legislatívy, ktorá upravuje spôsob poskytovania zdravotnej starostlivosti v detenčných ústavoch. Má sa v nich zabezpečiť osobitný liečebný režim pre duševne chorých pacientov s rizikovým správaním. Prvý detenčný ústav na Slovensku je v Hronovciach, do prevádzky by sa mal spustiť koncom roka 2022.
Dôležité princípy
Každý, kto rozhoduje o nútenej liečbe si musí uvedomiť jednu vec. To, že sa ľudia niekedy správajú zvláštne, majú svoje „rituály“ či dokonca zlozvyky, ktoré možno pôsobia obťažujúco, ešte neznamená, že patria na psychiatriu. Kľúčovým momentom je, či sú nebezpeční verejnosti (až v druhom prípade samému sebe).
Právna úprava týkajúca sa poskytovania zdravotnej starostlivosti umožňuje v osobitných prípadoch jej poskytnutie aj bez informovaného súhlasu pacienta. Z pohľadu ochrany osobnostných práv fyzickej osoby je nevyhnutné, aby zákonodarcom prijatá hmotnoprávna a procesnoprávna úprava podmienok „nútenej“ zdravotnej starostlivosti vykazovala nielen ústavnoprávnu konformitu, ale aby rešpektovala aj ducha Dohovoru o ochrane ľudských práv (Rím, 1950).
Najviac pertraktovaným dôvodom pre nútene poskytovanú zdravotnú starostlivosť je prítomnosť psychickej choroby pacienta, v dôsledku ktorej je pacient nebezpečný sebe alebo svojmu okoliu. Samotná existencia duševnej poruchy bez prítomnosti ďalších zákonom vyžadovaných symptómov neoprávňuje poskytovateľa zdravotnej starostlivosti fyzickú osobu zadržať a poskytnúť jej zdravotnú starostlivosť. Zákonnosť zadržania je determinovaná splnením nielen hmotnoprávnych znakov, ale rovnako dodržaním procesných podmienok detencie.
V zahraničných právnych úpravách je ochrana spoločnosti pred osobami s psychickými chorobami zabezpečená nielen ich detenciou, ale aj špeciálnymi obmedzeniami, ktoré sú efektívne a nedosahujú takú intenzitu zásahu do osobnostných práv pacienta. Platná a účinná právna úprava detencie v Slovenskej republike v určitých bodoch vytvára priestor pre jej zneužitie v neprospech pacienta. Uvedené si vyžaduje, aby zákonodarca spresnil dôvody pre detenciu a predovšetkým aby činnosť poskytovateľa podriadil kontrole iného nezávislého subjektu, ktorý posúdi, či navrhovaná liečba je v najlepšom záujme zadržaného pacienta.
