Starostlivosť cirkvi dnes: Historický pohľad a súčasné výzvy

Katolícka cirkev si už od prvopočiatkov svojej existencie všímala sociálne položenie človeka a slúžila ľudskej spoločnosti i na sociálnom poli. Pravda, hlavným poslaním Cirkvi bolo a je sprostredkovať ľuďom nadprirodzený život, večnú spásu. Boh chce spásu všetkých ľudí (1.Tim. 2,4), a preto poslal na svet svojho syna Ježiša Krista, aby svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním zaistil všetkým nadprirodzený život, večnú spásu. Cirkev ako nástroj a všeobecná svätosť spásy pokračuje v Kristovom diele vykúpenia. No nadprirodzená spása ľudí ako primárne poslanie Cirkvi zasahuje aj do pozemského života človeka a spoločnosti.

Sám Kristus hlásajúc evanjelium o Božom kráľovstve a Božej láske k ľuďom, na každom kroku prejavoval sociálne cítenie a starosť o sociálne položenie človeka. Už v prvých storočiach kresťanstva Cirkev v sociálnej oblasti kráčala v šľapajach Kristovho príkladu; v Kristovi nachádzala motiváciu k činnosti. Apoštoli popri evanjelizácii nestrácali zo zreteľa ani chudobných, ale im venovali potrebnú starostlivosť, a preto si pribrali na pomoc sedem diakonov, určiac im, aby sa starali o grécke vdovy (Skutky apoštolov 6,2-6). Vplyvom Kristovho evanjeliového posolstva prví kresťania i napriek rozdielnemu sociálnemu pôvodu všetko mali spoločné, predávali majetok, rozdávali ho chudobným podľa potreby jednotlivcov (Sollicitudo rei socialis, č. 13). Tak v prvých storočiach kresťanstva, ako aj v stredoveku Cirkev spájala svoju evanjelizáciu s charitatívnou činnosťou.

Počnúc štvrtým storočím sa stavali chudobince, sirotince a útulne pre pocestných kresťanov, postupne aj nemocnice, kláštory, školy a univerzity. Všetko to slúžilo po celý stredovek sociálnej starostlivosti a potrebám ľudí.

História charity na Slovensku

V čase vojny a bezprostredne po nej charita pomáhala utečencom a deťom, ktorí prišli o rodičov, hladujúcim, pátrala po nezvestných z vojny, starala sa o hendikepovaných a umiestňovala ich do odborných ústavov. Zdravotné poradne, zubné ambulancie pre deti, materské školy, domy pre opustené deti či útulky pre chudobných a nezamestnaných, ktoré charita vtedy založila, boli však po februárovom prevrate v roku 1948 poštátnené a vyvlastnené z rúk cirkvi, ktorú komunistický režim považoval za ideologického nepriateľa.

Charita mohla spravovať len domovy, v ktorých boli internovaní rehoľníci, rehoľníčky a kňazi vyššieho veku zo zrušených kláštorov, čo bolo v súlade so snahou štátnej propagandy popierať akúkoľvek existenciu chudobných, nezamestnaných či hendikepovaných v novozriadenom režime.

Až nežná revolúcia a pád totalitného režimu v roku 1989 umožnili opätovný rozvoj charitného diela. V roku 1991 rozhodla Konferencia biskupov Slovenska o obnovení činností charity v jednotlivých diecézach a postupne tak vznikali diecézne charity so sídlom v Bratislave, Trnave, Nitre, Žiline, Banskej Bystrici, Rožňave, Spišskej Novej Vsi, Prešove a Košiciach.

V roku 1995 sa (arci)diecézne charity právne osamostatnili a v súčasnosti tak tvoria konfederáciu 10 rovnoprávnych členov združených v Slovenskej katolíckej charite. Za dobu svojej existencie prispela charita výraznou mierou do rozvoja sociálnej a zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Založila 1. hospic a doteraz zastáva nezastupiteľnú úlohu v hospicovej starostlivosti, vedie detský domov pre nevyliečiteľne choré deti, jediný svojho druhu v neštátnom sektore, pomáha pri prírodných katastrofách, ako bolo tornádo na Morave, ale aj vo vojnou zmietanej Ukrajine a prenasledovaným kresťanom na Blízko východe. Už dlhé roky vnáša citlivosť do sŕdc ľudí voči útrapám blížnych, zmierňuje dopady chudoby vo väčších i menších mestách a resocializuje ľudí mimo spoločnosti.

„Minulosť dokazuje, že práve kresťanstvo má silu vnášať do spoločnosti zmierenie a nádej v akejkoľvek situácii. Úlohou charity je pomáhať tomuto hlasu a prinášať živú podobu evanjelia lásky v konkrétnych skutkoch pomoci,“ hovorí generálny sekretár Erich Hulman.

Pripomienka 95. výročia bude sprevádzať aktivity a kampane Slovenskej katolíckej charity počas celého roka. Pri tejto príležitosti charita spúšťa nový e-shop s ponukou výrobkov z krajín, v ktorých prebiehajú jej humanitárne a rozvojové projekty, a ponukou výrobkov tvorených v charitných zariadeniach na Slovensku. E-shop bude k dispozícii od konca januára.

Sociálne učenie cirkvi

Sociálne učenie Cirkvi - je samostatná teologická disciplína. Svoje korene má v 19. storočí. Zbedačovanie robotníkov, ktoré nastalo s prudkým rozmachom industrializácie bolo pre Cirkev výzvou, aby odpovedala na takzvané sociálne otázky. Pápež Lev XIII. vytvoril svojou encyklikou „Rerum novarum“ 1891 základ pre samotné sociálne učenie Cirkvi, ktoré je dnes označované aj ako kresťanská spoločenská náuka. Nasledujúce encykliky ďalej rozvíjali princípy formulované v tejto encyklike.

Základom sú tri princípy: podľa zásady osobnostného princípu sú ľudia na rozdiel od jednostranne individualistických alebo kolektívnych náuk samostatné osobnosti, ktoré sú ale spojené do spoločenstva. Podľa zásady solidarity nesú všetci zodpovednosť jeden za druhého navzájom. Podľa zásady subsidiarity majú jednotlivci alebo malé skupiny na rozdiel od nadradených organizačných jednotiek prednostne právo a povinnosť organizovať si svoje záležitosti samostatne.

Katolícke sociálne učenie usiluje o sociálne dobro človeka, stvoreného na Boží obraz a vykúpeného Kristom. Prameňom sociálnej náuky sú prirodzený rozum a nadprirodzené zjavenie. Toto učenie sa teda opiera o prirodzený mravný zákon a o Kristovo evanjelium. V duchu Kristovho evanjelia a prostredníctvom rozumovej analýzy sa formulujú základné etické princípy, ktoré majú usmerňovať ľudské konanie v sociálnej, politickej, hospodárskej a kultúrnej oblasti života.

Ústredným princípom katolíckeho sociálneho učenia je ľudská osoba, jej dôstojnosť a práva. Dôstojnosť človeka má svoj pôvod v Bohu, ktorý ho stvoril na svoj obraz a povolal ho k nadprirodzenému životu. Pokiaľ ide o princíp spoločného dobra možno ho jednoducho opísať takto: Spoločné dobro je súhrn spoločenských podmienok, umožňujúcich a napomáhajúcich plný rozvoj ľudskej osobnosti všetkých členov spoločenstva. Do spoločného dobra patria tak hmotné, ako aj duchovné dobrá. (Porov. Gaudium et spes, č. 26)

Princíp solidarity sa výstižne odzrkadľuje v zlatom pravidle u evanjelistu Matúša: „Všetko, čo chcete aby ľudia robili vám, robte aj vy im!“ (Mt. 7,12). Príklad stelesnenej solidarity a lásky voči ľuďom ukázal Ježiš Kristus. On sa solidarizoval s nami; ako Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť; stal sa človekom, trpel a zomrel za nás. Podľa jeho príkladu sa majú jedni ujímať druhých a pomáhať jeden druhému. Takto solidarita pramení v láske k Bohu a blížnym.

Princíp subsidiarity označuje pomocný zákrok väčších sociálnych organizmov na prospech menších sociálnych skupín alebo jednotlivcov. Ide tu o všeobecné pravidlo, pri ktorom pomoc, podpora vychádza od vyššieho smerom k nižšiemu, napr. od štátu k rodine, pričom nadriadená autorita alebo vyššie spoločenstvo rešpektuje iniciatívu podriadených skupín a jednotlivcov.

Katolícke sociálne učenie od pápeža Leva XIII. až po súčasného pápeža Jána Pavla II. zaznamenalo značný teologický pokrok a rozkvet. Zaslúžilo sa o to jedno celé storočie početných cirkevných dokumentov so sociálnou tematikou, ktoré publikovali pápeži a ku ktorým sa pridružuje i Druhý vatikánsky koncil.

Súčasné aktivity katolíckej cirkvi na Slovensku

V súčasnosti rímskokatolícka farnosť Čaj pokračuje vo svojej činnosti ako súčasť Rožňavskej diecézy. Základnou činnosťou farnosti je slávenie bohoslužieb, najmä svätých omší. Sväté omše sú centrom duchovného života veriacich a príležitosťou na stretnutie sa s Bohom a s ostatnými členmi komunity.

Farnosť sa venuje aj katechéze, teda náboženskej výchove detí, mládeže a dospelých.

Aktivity farnosti:

• Sväté omše
• Katechéza
• Odpustové slávnosti
• Prvé sväté prijímanie
• Birmovanie
• Farské misie
• Modlitbové stretnutia mužov
• Ďakovanie za úrodu
• Evanjelizačné semináre
• Rožňavská Novéna

Farnosť sa aktívne zapája do charitatívnych aktivít a pomáha ľuďom v núdzi. Dôkazom toho je aj zbierka pre vojnových utečencov z Ukrajiny, ktorú organizuje Diecézna charita v Rožňave.

Rímskokatolícka farnosť Čaj je súčasťou Rožňavskej diecézy, ktorá združuje farnosti v regióne. Diecéza zabezpečuje koordináciu činnosti farností, poskytuje im podporu a usmernenie.

Biskupi Slovenska pozývajú všetkých k spojeniu sa v modlitbách a k vyjadreniu solidarity s trpiacimi následkom zemetrasenia v Turecku a Sýrii. Aj my sa so Svätým Otcom bez prestania modlíme - je názov najnovšieho slova pastiera, ktoré napísal rožňavský biskup Mons. Stanislav Stolárik.

Príklady aktivít Rožňavskej diecézy:

• Zbierka pre vojnových utečencov z Ukrajiny
• Evanjelizačný seminár s katolíckym misionárom Josephom Sunnym
• Rožňavská Novéna

V Podunajských Biskupiciach sa dnes, 27. marca, verejnosti oficiálne predstavilo nové účelové zariadenie cirkvi - Viventi. „Viventi znamená živý/žijúcemu,“ vysvetlil arcibiskup Stanislav Zvolenský vo svojom príhovore. Zdôraznil tiež nevyhnutnosť pomáhať seniorom prežiť krajší život a vyzdvihol hodnotu dôstojnosti ľudského života. Riaditeľka Viventi Zuzana Bošnáková spolu so svojou zástupkyňou Evou Šmidovou predstavili poslanie zariadenia a jeho komunitný rozmer. Viventi už niekoľko mesiacov poskytuje služby klientom a snaží sa vytvárať prostredie, v ktorom sa budú cítiť ako doma.

Zdravotná starostlivosť a kresťanská teológia

Zdravotná starostlivosť ako ju poznáme dnes má svoje korene aj v kresťanskej teológii. V polovici tretieho storočia po Kristovi zasiahla Rímsku ríšu veľká epidémia moru pri ktorom zahynula približne tretina obyvateľov. Tieto epidémie neboli vtedy ničím neobvyklým. Obyvateľstvo sa však viac-menej iba bezmocne prizeralo na vyčíňanie týchto chorôb. Väčšina ľudí často nechávala chorých napospas svojmu osudu a z miest sa stávali vyľudnené miesta duchov.

Kresťania boli v tom období prenasledovanou a nenávidenou skupinou, ktorá bola navyše obviňovaná z toho, že spôsobili smrtiace epidémie. Dôvod bol jednoduchý - kresťania odmietali prinášať obety pohanským bohom. Cyprián, ktorý bol veľkou duchovnou a intelektuálnou autoritou, prehlásil: „Nie je nič pozoruhodné na tom, ak si vážime iba svoj vlastný ľud. Mali by sme milovať aj svojich nepriateľov.“

Ani kresťania však nevedeli zastaviť ničivé epidémie, no to, čo ich často odlišovalo od ostatných bola osobitná starostlivosť o blížneho. Gary Ferngren, odborník na dejiny medicíny a zdravotnej starostlivosti píše: „Nemocnica bola svojím pôvodom a koncepciou výrazne kresťanskou inštitúciou, zakorenenou v kresťanských konceptoch charity a filantropie.“ Niet pochýb o tom, že zdravotná starostlivosť existovala aj pred kresťanstvom. Nekresťania mali stáročnú tradícia lekárskej vedy a techniky. Mike Aquillina uvádza, že Gréci a Rimania mali miesta-chrámy, kde sa chorí chodili modliť a prinášať obety v nádeji na vyliečenie. Inštitúcia, ktorá sa v starovekom rímskom svete najviac približovala dnešnej nemocnici sa volala valetudinarium.

S príchodom kresťanstva sa však pomaly začala meniť mentalita a kurz celej rímskej spoločnosti. Cirkevný historik Eusebius, ktorý žil v 4. storočí, píše o kresťanoch, že sa starali o chorých, starých, vdovy a siroty, ktorí neboli z ich vlastného rodu, ale všetkých, ktorí potrebovali pomoc. Podobného názoru bol paradoxne aj rímsky cisár Julián Odpadlík, ktorý sa snažil v polovici 4. storočia oživiť pohanstvo a prikázal svojim kňazom, aby sa starali o chudobných a chorých, pretože kresťania vo svojej starostlivosti o týchto ľudí boli voči nemu veľmi úspešní. Kresťania, ktorí sa nebáli prenasledovania, neboli motivovaní nejakou filozofiou, ale Kristovou osobou a jeho učením.

Jeho liečba bola v prvom rade duchovná, až potom telesná. Liečil nielen svojich známych a priateľov, ale každého bez ohľadu na jeho pôvod, majetok alebo spoločenské postavenie. Ježiš Kristus dal poverenie uzdravovať aj pre svojich učeníkov. Či to bol svätý Peter alebo Pavol, obaja apoštoli mohli z Ježišovej moci liečiť.

Od dôb vlády cisára Konštantína na začiatku 4. storočia už kresťanstvo nebolo marginálnym a utlačovaným náboženstvom, ale silou, ktorá formovala celú rímsku spoločnosť. Približne v tom čase svätý Efrém počas hladomoru v Sýrii dal vybudovať rozsiahle zdravotnícke stredisko na liečbu chorých. Zbožná Fabiola založila v Ríme prvú veľkú nemocnicu. Podobne známym sa stal aj svätý Bazil, ktorého nemocnicu v Cézarei prirovnávali k divu sveta.

Nemocnica sa tak stala istým zhmotnením kresťanskej lásky, pohostinnosti a milosrdenstva. Výstavba nemocníc pokračovala ďalej aj v stredoveku. Kresťania budovali nemocnice aj po objavení Nového sveta za Atlantickým oceánom. Medzi najznámejšie patrí nemocnica Jesús Nazareno Hospital v Mexiku založená Hernanom Cortézom v 16. storočí. V americkom štáte Minnesota nájdeme známu Mayo Clinic, ktorú založili františkánske rehoľné sestry. Nemocnica je tak jedným z plodov kresťanskej kultúry, ktorá výrazným spôsobom formovala západnú civilizáciu.

Výzvy pre cirkev na Slovensku

Aj tento rok máme na Slovensku novokňazov, je ich však najmenej v histórii Slovenska. Faktom je, že slovenský klérus starne a kňazov v aktívnom veku bude menej. Ak sa nezmení súčasný trend, o pätnásť rokov, teda v roku 2040, bude v diecézach chýbať oproti dnešku niekoľko stoviek kňazov v produktívnom veku.

Pred cirkvou na Slovensku tak stojí viacero výziev, ktoré by mali nielen biskupi, ale aj kňazi a veriaci postupne riešiť, premýšľať o nich a pripravovať sa na ne.

Kto sa postará o starých kňazov?

Slovensko čaká v najbližších rokoch výrazný nárast počtu starých kňazov, o ktorých sa bude musieť niekto postarať. Napríklad o 15 rokov budú v dôchodkovom veku všetci kňazi vysvätení do roku 2000, teda z obdobia, keď ich bolo najviac.

Iste, aj dnes sa niektorí kňazi na jeseň života vracajú do rodnej obce, kde žijú napríklad v dome po rodičoch alebo so súrodencom. Iní vypomáhajú vo farnostiach a bývajú na fare, ďalší končia v domovoch sociálnych služieb.

Otázne však je, či diecézy budú mať personálne aj finančné kapacity, aby zvládli starostlivosť o toľko kňazov v dôchodkovom veku, koľko ich bude o pár rokov. Ak duchovný vo výslužbe nebude mať kam ísť a nebude sa mať kto o neho postarať, biskup ho nebude môcť nechať na ulici a situáciu bude musieť riešiť.

Iste, nie všetci budú potrebovať opatrovateľskú službu, možno len niekoho, kto im nakúpi, zabezpečí obed, uprace, operie, odvezie ich k lekárovi, donesie lieky a podobne.

Aj z rozhovorov s kňazmi vyplýva, že dnes sa nad tým diecézy a biskupi príliš nezamýšľajú. Väčšinu súčasných slovenských diecéznych biskupov tento problém ešte nezastihne, a tak možno nemajú motiváciu riešiť to, navyše šéfovia diecéz riešia akútnejšie problémy, ktorých nie je málo.

Určite to však bude výzvou pre mladšiu generáciu biskupov, ktorá pomaly nastupuje. Dnešní 50-roční biskupi už túto situáciu naplno pocítia a iste sa to nebude dať vyriešiť zo dňa na deň.

V prípade Gréckokatolíckej cirkvi, kde sú kňazi väčšinou ženatí muži, vyvstáva aj otázka, kto sa postará o kňazské vdovy. Tento problém priznal v rozhovore pre Svet kresťanstva aj prešovský arcibiskup Jonáš Maxim. Stáva sa totiž, že keď zomrie ženatý kňaz, starostlivosť o jeho manželku, prípadne nezaopatrené deti, zostane na pleciach rodiny. Kňazské rodiny totiž bývajú na fare, platy kňazov nie sú vysoké a mnohí majú čo robiť, aby uživili rodinu.

Keď kňaz zomrie, žena zrazu nemá kde bývať, pretože na fare ostať nemôže, a ak má aj nezaopatrené deti, je to problém.

„Tak ako sú ony oporou pre svojich manželov, musíme aj my byť oporou pre ne. A zvlášť pre kňazské vdovy, tu vnímam veľké resty, ktoré sa budem snažiť napraviť. Nejde len o ženy v dôchodkovom veku, ale aj o matky dospievajúcich detí, keď im otec zomrie v mladom veku,“ povedal pre Postoj minulý rok vladyka Jonáš.

Ďalšia skutočnosť je, že nie všetci kňazi budú chcieť prežívať jeseň života v sociálnych zariadeniach. Antonín Randa, ktorý prostredníctvom organizácie Cesta 121 pomáha kňazom v Českej republike, hovorí, že každý kňaz na otázku, kde chce prežiť starobu, odpovie, že „v niečom domácom, kde má kamarátov“.

„Bolo to nejaké nóvum a vidieť, že už aj biskupstvá začínajú myslieť ekonomicky a uvedomujú si, že starí kňazi majú potreby a bude im ich treba zaistiť aj iným spôsobom ako v domove,“ opísal v nedávnom rozhovore pre Postoj situáciu za Moravou.

Cestou tak môže byť aj hľadanie uplatnenia pre starých kňazov. Mnohí kňazi dôchodcovia už aj dnes vypomáhajú vo farnostiach a snažia sa byť užitoční. A tak pred diecézami stojí výzva, ako v budúcnosti umožniť aj kňazom seniorom naďalej slúžiť. Ich pomoc bude určite neoceniteľná, hlavne keď povolaní ubúda.

Rušenie farností

Dnes ešte takmer všetky farnosti majú farára alebo správcu farnosti, no s počtom klesajúcich povolaní to tak určite nebude. Ak sa v najbližších rokoch nezvýši násobne počet mužov, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do seminára a stať sa kňazmi, biskupi nebudú mať dostatok duchovných, aby personálne obsadili všetky farnosti.

To znamená, že diecézy budú musieť rozhodnúť, ktoré farnosti zlúčia a ktoré zachovajú, prípadne neobsadia, ale budú spravované ex currendo. V praxi to znamená, že jeden kňaz bude spravovať viacero farností, kam bude len dochádzať. Bežné to je nielen v Českej republike, ale napríklad už aj v Rožňavskej diecéze.

Náročné bude aj rozhodovanie, v ktorej farnosti už nebude bývať kňaz, s čím súvisí aj menší počet omší, ťažšie zastihnuteľný duchovný a to, že viac zodpovednosti bude aj na laikoch.

Reštrukturalizácie počtu farností sa však vo svete dejú. Jedným z príkladov je americká diecéza Buffalo, ktorá v roku 2024 rozhodla o tom, že 160 farností zlúči do 79. Dôvod bol jednoduchý - menej kňazov, rehoľníkov aj veriacich. Diecéza bola nútená zatvoriť aj bohoslužobné miesta. Zo 196 ich ostalo 118.

Príčinou boli aj finančné ťažkosti spôsobené súdnymi spormi týkajúcimi sa zneužívania duchovnými. Bude mať kto aj o 20 rokov udržiavať kostol v takmer každej dedine? Bude mať kto kňazovi otvoriť dvere chrámu?

Čas laikov

Na Slovensku to v mnohých diecézach a farnostiach fungovalo dlhé roky tak, že kňaz v dedine bol nielen duchovný otec a správca farnosti, ale aj učiteľ náboženstva, hlavný organizátor farských pútí, táborov a výletov, „stavbyvedúci“ pri všetkých opravách v kostole a na fare, človek, ktorý pripravoval deti aj dospelých na sviatosti, farský matrikár, kronikár a často aj ekonóm.

Iste, mnohým kňazom to vyhovovalo a aj dnes sa nájdu duchovní, ktorí chcú mať všetky tieto veci pod úplnou kontrolou a laikov k ničomu nepustia. Inde sa to už mení a kňaz by chcel laikov viac zapojiť, no tí sa do služby vo farnosti nehrnú, lebo sú naučení, že ide o úlohy pána farára alebo pána kaplána.

„Pri klesajúcich počtoch kňazov a rastúcich nových výzvach ešte intenzívnejšie vystupuje do popredia nevyhnutnosť spolupráce medzi kňazmi a laikmi. Od jej kvality bude na konci dňa závisieť omnoho viac ako od samotných počtov kňazov,“ napísal pred časom kolega Imrich Gazda.

Diecézy by sa už dnes mali zamýšľať nad kvalitnou formáciou laikov, ktorí budú pripravovať iných na sviatosti, budú vedieť pomôcť s opravou chrámu alebo z vlastnej iniciatívy zorganizujú farský výlet.

Kňazi by sa zasa nemali kŕčovito držať všetkého a viac dôverovať osvedčeným laikom, pozývať ich do spolupráce a nebáť sa delegovať veci. Veď mnoho dobrého, čo sa vo farnosti urobí, tam ostane aj po odchode kňaza.

Aj dnes sa stáva, že kňazi sú viac stavbári, animátori voľného času, ekonómovia alebo učitelia ako vysluhovatelia sviatostí. Laik si však do spovednice nesadne, nezájde k chorým so sviatostným pomazaním a ani neodslúži omšu. Sú situácie a miesta, kde je kňaz nenahraditeľný, a je škoda, ak tam chýba iba preto, že robí službu, ktorú by radi prevzali ochotní veriaci.

Zatváranie seminárov

Nedostatok kňazov postupne otvára aj ďalšiu nepopulárnu výzvu. Diecézy skôr či neskôr budú nútené zredukovať počet seminárov. Zatvoriť seminár sa zatiaľ odvážil len banskobystrický biskup Marián Chovanec v roku 2019. Odvtedy sa jeho budúci kňazi formujú v Nitre.

V tomto meste sú momentálne aj bohoslovci z Bratislavy, Trnavy, zo Žiliny a, samozrejme, z Nitry. Bohoslovci z Bratislavy a Trnavy sú však v seminári pod Zoborom len dočasne, keďže na Kapitulskej ulici v hlavnom meste sa budova pre bohoslovcov opravuje.

Do Nitry sa v roku 2023 dočasne presťahovala aj výučba bohosloveckej fakulty. V roku 2023 sme písali aj o tom, že vízia je, že v hlavnom meste bude jeden seminár pre západnú cirkevnú provinciu.

Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského aj z dôvodu šetrenia a po odporúčaní Kongregácie pre katolícku výchovu v roku 2014 chce koncentrovať výučbu na jedno pracovisko. Fakulta totiž zabezpečovala výučbu aj v Nitre a aj v Bratislave.

„Biskupi západnej provincie sme sa stretli a zvážili, že je primerané k počtu našich bohoslovcov, aby sme v nasledujúcom období zjednotili naše semináre do jedného spoločného,“ hovoril vo februári 2023 v TV Lux bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský.

Vtedy však vystávala otázka, či seminár ostane v Nitre alebo bude v hlavnom meste. Pri klesajúcom počte bohoslovcov nejde len o ekonomickú otázku, ale aj o kvalitu výučby. Je dôležité, aby budúci kňazi mali čo najlepšiu formáciu a formovali sa viacerí spoločne.

Na východe krajiny je seminár na Spiši aj v Košiciach a gréckokatolícky v Prešove. Otázkou pri spájaní seminárov bude zaiste aj možnosť zabezpečiť bohoslovcom kvalitné vzdelanie na teologickej fakulte. Ak by bol o výučbu dostatočný záujem od laikov, potom by mohli mať diecézy kňazské semináre aj s menším počtom mužov.

V kuloároch sa objavil aj názor, že v prípade spájania seminárov na východe by sa riešila dilema. Ak by sa bohoslovci presťahovali na Spiš, využili by sa priestory v Spišskej Kapitule a cirkevná budova v centre Košíc by sa dala využiť aj komerčne. Na druhej strane Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorá zabezpečuje výučbu v Košiciach aj v Kapitule, sídli v metropole východu, a tak by dávalo väčší zmysel, aby sa budúci kňazi formovali práve tam.

Lenže v Spišskej Kapitule by ostala veľká budova seminára prázdna a na iné účely by sa využívala ťažšie. V každom prípade počet prvákov aj nových prihlášok do seminára na Spiši aj v Košiciach naznačuje, že táto otázka ešte niekoľko rokov môže ostať otvorená, no na druhej strane nie je žiadna istota, že to tak bude dlhodobo.

Pozvanie mladých ku kňazstvu

V súvislosti s nedostatkom povolaní je dôležité, aby mladí ľudia videli krásu kňazského a zasväteného života. „Dnes už nikto nepríde a nezaklope na bránu kláštora,“ to sú slová viacerých rehoľníkov, s ktorými sme v poslednom čase robili rozhovor.

„Koľko mladých ľudí vstupuje do dospelosti bez toho, aby sa niekedy vážne v modlitbe zamysleli nad tým, čo od nich Boh žiada? Koľkí nemajú nikoho, kto by ich takýmto rozlišovaním previedol? Rozlišovanie povolania sa často chápe ako prostriedok zvýšenia či uľahčenia kňazských povolaní, čo je samo osebe v poriadku. Autentické rozlišovanie je však nevyhnutnou súčasťou každého kresťanského života a je neoddeliteľné od práce učeníctva,“ píše Stephen P. White v texte Budúcnosť Cirkvi: Rozlišovanie povolania a kríza kňazských povolaní.

Od niektorých kňazov počuť aj námietku, že dnes sa bojíme mladých ľudí opýtať, či neuvažovali v živote aj nad cestou kňazstva alebo zasväteného života. Dnes sa o cirkvi často píše a hovorí viac negatívne a s obľubou sa vyťahujú škandály. Výzvou pre cirkev a kňazov je dnes byť viac aj na sociálnych sieťach, kde mladí trávia radi čas, a tam im ukazovať aj túto cestu. Pár pozitívnych príkladov máme, ale to nestačí. Inšpirovať sa však máme kde.

Mnohí kňazi aj po rokoch s radosťou spomínajú na farárov, ktorí ich ešte ako miništrantov oslovili príkladným životom, a to ich natoľko ovplyvnilo, že sami začali premýšľať nad seminárom.

Keby sa na základe takýchto príkladov rozhodol v každej diecéze vstúpiť do seminára každý rok len jeden muž, bol by to zaiste úspech. A napokon to najdôležitejšie.

tags: #starostlivost #dnesnej #cirkvi #v #tejto #oblasti