Charakteristika správania a starostlivosti o dieťa s mentálnym postihnutím

Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím, či už mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým, predstavuje pre rodinu náročnú životnú situáciu. Táto situácia so sebou prináša psychické vypätie a fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj pre blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stres spojený s oznámením diagnózy je nemenný fakt. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je nevyhnutné vytvárať podnecujúce podmienky a zabezpečiť dostatočnú opornú sieť, ktorá pozostáva z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií, ktoré pomáhajú skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodnených.

Psychické dopady na rodinné fungovanie

Starostlivosť o dieťa s postihnutím je pre rodičov stresujúca situácia, s ktorou sa vyrovnávajú odlišne. Pre mnohých rodičov predstavuje táto situácia zlomovú životnú krízu, spojenú s trýznivým pocitom nenaplneného očakávania zdravého dieťaťa. Pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú často vystriedané strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa. Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci.

Fázy zmierenia sa s realitou

Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa. S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny, ktoré môžeme rozdeliť do niekoľkých fáz:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením.
2. Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu.
3. Fáza viny a hnevu: Keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny.
4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: Rodičia si často kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje.
5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie.
6. Zmeny fungovania rodiny: Rodičia sa vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa.
7. Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťa boli v rovnováhe.
8. Fáza rozvratu: Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku.
9. Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov.

Mentálne postihnutie a jeho charakteristika

Mentálna retardácia, alebo retardácia intelektového vývinu, je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Mentálne postihnutie nie je choroba, ktorá sa vylieči, ale trvalý stav. Trvalé poškodenie mozgu alebo vrodené anomálie spôsobujú človeku s hendikepom obmedzenia v každom smere bez zlepšenia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky: funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom a znížená schopnosť adaptability.

Definícia mentálneho postihnutia podľa medicínskeho modelu uvádza:

• Oslabená koncentrácia, krátkodobá pamäť, problémy s učením, chápaním abstraktných myšlienok.
• Znížená schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Stupne mentálnej retardácie

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

1. Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)

• Ide o najmenej závažné postihnutie.
• Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami.
• V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené.
• Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.
• IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
• Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci.
• Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou.
• Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy.
• Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach.
• Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú.
• Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie.
• Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti.
• Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.

2. Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)

• Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov.
• U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku.
• Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa.
• Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.
• Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné.
• Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia.
• Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet.
• Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný.
• Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly.
• Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami.
• Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie.
• Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
• Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba.

3. Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)

• Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení.
• Často sa pridružia iné postihnutia.
• Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované.
• U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu.
• Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu.
• Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok.
• U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.
• Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky.
• Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
• Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

4. Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20)

• Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky.
• Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť.
• Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.
• Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja.
• Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2-krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300-krát.
• Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať.
• Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie.
• Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

Mentálne postihnutie je vrodený stav vyznačujúci sa obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodého pôvodu, ale vždy ide o nezvratné funkčné alebo organické poškodenie mozgu. Niekedy však ich príčinu vzniku nevieme definovať. Na jednotlivca môžu pôsobiť v rôznych etapách jeho vývinu, pričom môžu spôsobiť kombinované aj viacnásobné postihnutie. Mentálny problém môže vzniknúť počas tehotenstva, pôrodu alebo po narodení dieťaťa.

1. Teratogénne vplyvy v prenatálnom období

Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma). Dôvodom môže byť aj nadmerné užívanie alkoholu, alebo iných omamných látok počas celého obdobia tehotenstva.

2. Vrodené faktory

Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm). Jedna štvrtina jednotlivcov s mentálnym postihnutím má detekovateľné chromozómové abnormality.

3. Perinatálne poškodenie mozgu

Počas pôrodu môže poškodenie vzniknúť organickým alebo mechanickým poškodením mozgu, nedostatkom kyslíku. Tiež predčasný pôrod a nízka pôrodná hmotnosť dieťaťa môžu viesť k rozvoju mentálneho postihnutia. Počas perinatálneho obdobia môže vývoj centrálnej nervovej sústavy dieťaťa poškodiť predovšetkým neobvyklá záťaž.

4. Postnatálne poškodenie mozgu

Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve. Medzi negatívne vplyvy počas postnatálneho obdobia radíme náhle vonkajšie udalosti, ktoré vedú k narušeniu celistvosti organizmu, či ochorenia spôsobujúce mozgové lézie. V dobe po narodení dieťaťa môžu budúce ťažkosti spôsobiť zápal mozgu spôsobený mikroorganizmami, úrazy hlavy a iné. Ďalšími rizikovými faktormi sú infekcie mozgu ako tuberkulóza, japonská encefalitída, či bakteriálna meningitída.

5. Sociálne podmienená mentálna retardácia

Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok. Svoj vplyv majú tiež sociálne faktory, najmä deprivácia. Týka sa väčšinou rómskych občanov a sociálne slabých rodín. Rodičia v hmotnej núdzi, bezdomovci, rodičia s asociálnymi sklonmi (alkoholici, závislí na drogách) môžu zapríčiniť, že narodené zdravé dieťa sa zanedbaním výchovy, vzdelania, sociálnych návykov, stane v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka.

Príznaky duševných porúch u detí

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Práve včasné rozpoznanie a správna intervencia môžu výrazne zlepšiť kvalitu života dieťaťa a jeho rodiny. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.

Emocionálne a behaviorálne zmeny

• Častý plač bez zjavného dôvodu: Dieťa často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
• Smútok a strata záujmu: Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu.
• Úzkosti: Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
• Poruchy príjmu potravy: Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku. Často držia hladovky či nebezpečné diéty.
• Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
• Bipolárna afektívna porucha (BAP): Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia.

Hyperkinetická porucha pozornosti (ADHD)

ADHD je skratkou Attention Deficit Hyperactivity Disorder, čo v preklade znamená hyperkinetická porucha pozornosti. V súčasnosti je najčastejšou poruchou psychického vývinu detí do 14 rokov. Podľa Medzinárodnej klasifikácii chorôb (MKCH-10) je zaradená do kategórie diagnóz F90-F98, čo sú poruchy správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas dospievania. ADHD sa prejavuje hyperaktivitou, impulzivitou a deficitom pozornosti. Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmych rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti. U detí s mentálnou retardáciou sa objavujú najmä prejavy porúch pozornosti, ale tiež zvýšená agitácia a impulzívnosť. Technicky vzaté môže byť u týchto detí diagnostikované ADHD, ak sú ich prejavy výraznejšie než by zodpovedalo mentálnej retardácii.

Poruchy autistického spektra (PAS)

Autizmus alebo porucha autistického spektra, PAS (angl. Autism Spectrum Disorder, ASD) je neurologická a vývojová porucha, ktorá zasahuje oblasť interakcie k ostatným ľuďom, komunikáciu voči okoliu a správanie k ostatným ľuďom. Autizmus je pervazívnou vývinovou poruchou, zasahujúcou do viacerých funkčných oblastí života. Je definovaný abnormálnym oneskoreným vývinom, ktorý sa prejavuje pred dovŕšením tretieho roku života. Je charakteristický abnormalitami vo všetkých troch oblastiach psychopatológie: vo vzájomnej sociálnej interakcii, komunikácii a v obmedzenom, stereotypne sa opakujúcom správaní.

Hodnotenie kvality života a podpora dieťaťa

Rodičia majú o svojom dieťati vedieť čo najviac. Poznanie podstaty postihnutia svojho dieťaťa pomôže rodičom lepšie porozumieť a pochopiť ho. Informácie je lepšie hľadať u špecialistov, alebo u ľudí, ktorí majú dlhšie skúsenosti so starostlivosťou o postihnuté dieťa. Hodnotenie kvality života rodiny ako aj samotného človeka s postihnutím, ktorý je súčasťou tejto rodiny, je veľmi náročné, nakoľko si vyžaduje nazeranie na ľudské fungovanie v širšom kontexte.

Najväčší vplyv na ďalší osobnostný vývoj dieťaťa s postihnutím má jeho vlastná rodina a rodinní príbuzní, ktorí sú s nimi v denno-dennom kontakte a majú podiel na vytváraní prostredia, v ktorom dieťa s postihnutím vyrastá. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takého dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite.

,,Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a snahu zrealizovať výchovný program pri náležitom uspokojovaní jeho emocionálnych potrieb. Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon, vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik, úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času.

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.
• Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Pomoc a terapia

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa.

Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie poskytuje komplexnú psychologickú, diagnostickú, výchovnú, poradenskú a preventívnu starostlivosť deťom najmä v oblasti optimalizácie ich osobnostného, vzdelávacieho a profesijného vývinu, starostlivosti o rozvoj nadania, eliminovania porúch psychického vývinu a porúch správania. Deťom so zdravotným postihnutím poskytujú starostlivosť centrá špeciálno-pedagogického poradenstva.

Psychoterapia

Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.

Farmakoterapia

Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Farmakoterapia môže byť pre mentálne postihnuté deti s ADHD tiež prínosná. Medzi pozitívne efekty patrí predĺženie rozsahu pozornosti, zlepšenie sebamonitorovania a skvalitnenie pozornosti. Percepcia, mimika a reč tela lepšie zodpovedajú situácii, deti prestanú byť sústavne v pohybe a namiesto neartikulovaných zvukov sa u nich objavuje viac motivácie a potešenia z práce. Stimulanciá majú málo vedľajších efektov, ktoré možno ovplyvňovať znižovaním dávky, zmenou času užívania alebo zmenou lieku.

Snoezelen

Snoezelen je jednou z terapeutických možností, hoci zatiaľ nie je možné overiť efektivitu týchto terapií. Sú pozorované pozitívne efekty u detí s ADHD, je však len málo informácií o dlhodobých účinkoch a prenose efektov do bežného života. Terapia v Snoezelen miestnosti začína menším počtom podnetov, napríklad tlmeným osvetlením a vodnou posteľou, jemnou hudbou a bublinkovým valcom. Deti musia dostať príležitosť miestnosť preskúmať a vždy pri uvedení nového podnetu by mali presmerovať pozornosť. Záťažové deky alebo vaky naplnené penovými guľôčkami sa často používajú na prikrytie celého tela. Mnoho detí považuje pocit tlaku na tele za veľmi príjemný. Pri každom ďalšom pobyte sa pocit novosti postupne vytráca, a preto je dôležité pri každom pobyte ponúknuť niečo nové, čo ich na určitú chvíľu upúta.

Správanie mentálne postihnutého dieťaťa

Častokrát až zmeny v správaní upozornia rodičov, vychovávateľov a učiteľov na možnosť zníženia intelektových schopností jedinca. Ľudia s ľahkým a stredne ťažkým stupňom mentálneho postihnutia sa v bežných situáciách správajú obdobne ako bežná populácia. Rodičia a vychovávatelia hodnotia často svoje dieťa ako rozbehané, s malou výdržou pri činnosti, so zníženou dávkou koncentrácie alebo ako tvrdohlavé či neposlušné. Až dôkladné psychologické vyšetrenie môže ukázať, že vonkajšie prejavy správania dieťaťa sú dôsledkom nerovnomerného vývinu dieťaťa.

U ťažších foriem intelektového postihnutia sa môžu deti prejavovať tzv. sebapodnecovaním ako je plieskanie rukami, grimasovanie, pľuvanie, stereotypné pohyby, prehnanou gestikuláciou alebo vykrikovaním, nadmerným smiechom, plačom alebo inými prejavmi. Vážnejšou poruchou správania je sebapoškodzovanie, napr. búchanie hlavou, vytrhávanie si vlasov, škrabanie, alebo pichanie do očí. Pri všetkých druhoch poruchy správania je potrebná adekvátna výchova, ktorá spočíva v nácvikoch sebaobsluhy a základov sociálnej zručnosti.

Pri odstraňovaní nevhodného správania sa postupuje pozitívnym posilňovaním. Formy spozitívňovania nesprávneho správania sú rôzne a treba ich aplikovať individuálne podľa postihu jednotlivca. Poruchy správania si treba všímať, reagovať na ne a postupne ich odstraňovať. Pedagógovia, psychológovia, vychovávatelia a rodičia musia vyvinúť maximum úsilia pri odstraňovaní negatív správania. Tento proces je dlhodobý, usmerňovanie a činnosť, ktorá s ním súvisí, treba neustále opakovať, aby sa dieťa preladilo na pozitívne formy správania.

Mentálne postihnutie a spoločenské normy

Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty - byť mladý, krásny, bohatý, zdravý, vzdelaný, úspešný, mocný. Mentálne postihnutí ľudia majú limity vo vzdelaní, kariére či úspechu, čo znamená odlišovať sa od týchto ideálov. Pre ochranu občanov so stredným a ťažkým mentálnym poškodením je často nutné zbaviť ich spôsobilosti na právne úkony a súdom ustanovený poručník (príbuzný, riaditeľ zariadenia) rozhoduje a preberá zodpovednosť za ich konanie.

Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy so správaním, komunikáciou, rozhodovaním sa, so zvládaním každodenného života. Ich hendikep vyžaduje nevyhnutnú pomoc rodičov, v dospelosti pomáhajúcu osobu. Napriek všetkým obmedzeniam a rôznym zvláštnostiam sú ľudia s mentálnym postihnutím predovšetkým ľuďmi, ktorí majú prakticky rovnaké potreby ako všetci ostatní a tiež právo na ich uspokojovanie. Mnohí z nich môžu žiť relatívne samostatným a nezávislým spôsobom života. Môžu pracovať, nadväzovať partnerské vzťahy, cestovať, športovať a venovať sa ďalším záujmovým činnostiam. Nájdete medzi nimi tiež hudobné, výtvarné a športové talenty, ktorých výkony sú niekedy až prekvapivo porovnateľné s výkonmi nadaných nepostihnutých jedincov.

tags: #spravanie #mentalne #postihnuteho #dietata