Výchova je neoddeliteľnou súčasťou ľudských dejín a jedným zo základných znakov, ktoré odlišujú život v ľudskej spoločnosti od života iných živých bytostí. Pedagogika, resp. pedagogické myslenie, vzniká na určitom stupni spoločenského vývoja štúdiom a zovšeobecňovaním skúseností z prípravy detí a mládeže na život, na účasť na vytváraní materiálnych a duchovných hodnôt.
Pojem pedagogika má svoj základ v starogréckom slove paidagogos (pais - dieťa, agein - viesť). V historickom kontexte klasickej gréckej výchovy bol slovom paidagogos označovaný vzdelaný otrok, ktorý sa staral o syna svojho pána, sprevádzal ho do školy, dozeral na neho pri hrách a učil sa spolu s ním. Zo starej gréčtiny sa tento výraz preniesol do antickej latinčiny slovom paedagogus, avšak už mal aj rozšírený význam. Slovo paedagogus malo význam nielen ako otrok - sprevádzač, ale malo už aj význam učiteľ a vychovávateľ. Z latinčiny bol výraz paedagogus prevzatý do väčšiny indoeurópskych a iných jazykov, v ktorých boli vytvorené jeho rôzne podoby. Predmetom pedagogiky je výchova, t.j. pedagogika sa zaoberá všetkým tým, čo vytvára a determinuje proces výchovy v konkrétnom prostredí a v konkrétnej situácii, na základe ktorých prebiehajú také činnosti medzi zúčastnenými, že pri nich dochádza k učeniu sa na strane konkrétneho subjektu. V skutočnosti je predmet pedagogiky neobyčajne rozsiahly a rôznorodý. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že na opísanie samotného pojmu pedagogika existuje viacero definícií.
Výchova v tradičnej pedagogike sa používa v širšom alebo užšom význame. Výchovu v širšom význame nazývame zámerné, plánovité a cieľavedomé rozvíjanie osobnosti jedinca, ktoré sa skladá z dvoch základných zložiek a to zo vzdelávania a výchovy v užšom zmysle slova. Výchova v užšom význame je výchova dobrých mravov a dobrej morálky. Patrí sem sexuálna výchova, výchova k rodičovstvu a k manželstvu, výchova k mieru. Výchova je zložitá komplexná ľudská činnosť, ktorá sa zameriava na dosiahnutie zmien v telesnom a duševnom vývine jednotlivca a v jeho správaní. Vzdelávanie je proces uvedomelého, cieľavedomého a aktívneho osvojenia poznatkov a skúseností najrôznejšieho obsahu človekom a tiež aj utváranie celkového postoja človeka k svetu a k životu, proces dosahovania vzdelanie. Výchova ako zámerná a cieľavedomá činnosť vzniká na určitom stupni spoločenského vývoja. Cieľom vzdelávania v súčasnosti je všestranný rozvoj osobnosti človeka najmä schopnosť učiť sa, schopnosť prispôsobovať sa rýchlo meniacim sa podmienkam života.
Klasifikácia pedagogických vied
Pedagogické vedy je možné klasifikovať podľa rôznych hľadísk:
- Vekové osobitosti objektu výchovy - tzv. ontogenetické hľadisko (predškolská pedagogika, pedagogika školského veku, stredoškolská pedagogika, vysokoškolská pedagogika, pedagogika dospelých).
- Spoločenská činnosť, ktorej pedagogické aspekty sa skúmajú - tzv. činnostné hľadisko (pedagogika športu, vojenská pedagogika, pedagogika voľného času).
- Charakter výchovného zariadenia a osobitosti jeho výchovných postupov - tzv. školské hľadisko (predškolská pedagogika, školská pedagogika).
- Etapy spoločenského vývoja - tzv. historické hľadisko (dejiny pedagogiky).
Súčasná klasifikácia rozdeľuje pedagogické vedy do dvoch skupín:
- Fundamentálne vedy o výchove - poskytovanie teoretického základu rôznych úrovní a oblastí spoločenského vedomia (edukačná biológia, psychológia, sociológia, kultúrna antropológia, ekonómia, história).
- Apikatívne vedy o výchove - aplikácia poznatkov fundamentálnych vied do procesu výchovy o manažérske náuky o riadení výchovy a vzdelávania (náuka o edukačnom plánovaní, financovaní, správe, manažmente, politike), o Antropologické náuky o riadení učenia (pedagogika - učiteľstvo, vychovávateľstvo, poradenstvo, andragogika - teória výchovy a vzdelávania dospelých, geragogika - teória výchovy a vzdelávania gerontov).
Sústava pedagogických vedných disciplín a ich charakteristika
Pedagogika sa vyvinula v Grécku a je to veda o výchove, ktorá patrí do skupiny vied o človeku a spoločnosti. Pochádza z gréckeho slova paidagogos (pais - dieťa, agoge - viesť). Pedagóg bol vzdelaný otrok, ktorý viedol deti do škôl. Neskôr sa pedagógmi začali nazývať ľudia, ktorí prichádzali do styku s výchovou, predovšetkým učitelia a vychovávatelia. Škola plnila hlavne poslanie výchovno-vzdelávacej inštitúcie. Pedagogika je veda o výchove človeka a zaoberá sa otázkami výchovy. Výchova ako osobitná spoločenská činnosť vznikla a vyvíjala sa spolu s ľudskou spoločnosťou. Vznikla z praktických potrieb, z potrieb nastolovaných spoločenským vývojom, z objektívnych potrieb, z príčin, ktoré si vynútili cieľavedomé rozvíjanie pedagogiky. V najstarších dobách sa pedagogika definovala ako veda o výchove dorastajúceho pokolenia a táto definícia sa udržala veľmi dlho.
Medzi hlavné pedagogické disciplíny patria:
- Všeobecná pedagogika (základy pedagogiky) - základná pedagogická disciplína, ktorá sa usiluje o systematizáciu a interpretáciu základných pedagogických javov, zákonitostí a noriem. Jej obsah delíme na metodologickú časť (zaoberá sa metodologickými problémami, ktoré sú spojené s pojmami, ide v nej najmä o to, čo je predmetom pedagogiky, ktoré metódy sa používajú a vzťah k iným vedám) a všeobecnú teóriu výchovy (skúma základné pedagogické kategórie, aké funkcie má výchova pri rozvoji jedinca, ktoré činitele fungujú vo výchove a akými princípmi je riadená výchova).
- Dejiny pedagogiky - je to skúmanie vývoja pedagogických teórií a vzdelávacej praxe. Skúmajú vývoj výchovy ako spoločenského javu, vývoj pedagogických koncepcií, vývoj vzdelávacích zariadení, ich organizáciu a riadenie.
- Porovnávacia pedagogika - disciplína s dlhou históriou, je zameraná na popis, analýzu a vysvetľovanie vzdelávacích systémov a problémov.
- Filozofia výchovy - disciplína, ktorá sa pokúša objasňovať najpodstatnejšie problémy spojené s úlohou edukačných procesov spoločnosti.
- Sociológia výchovy - zaoberá sa sociálnymi aspektmi výchovy, miestom a funkciou výchovy v spoločnosti, vzťahmi objektov a subjektov, štruktúrou a funkciou výchovných inštitúcií. Témy sociológie výchovy: postoj k vzdelávaniu, aký je vzťah medzi rodinou a školou, aká je angažovanosť rodičov, aké je prostredie v rodine alebo škole.
- Pedagogická antropológia - je to veda, ktorá objasňuje, ako sa správanie ľudí odlišuje podľa toho, v ktorom type kultúry žijú. Snaží sa vysvetľovať, aké sú spôsoby správania, zvyky, hodnoty a všíma si kultúru chápanú ako celistvý systém hodnôt.
- Pedagogická psychológia - programovo študuje psychologické základy výchovy v najrôznejších podobách. Analyzuje podmienky, priebeh a výsledky výchovy a vzdelávania, skúma človeka, jeho činnosť, učenie a najmä formovanie osobnosti.
- Špeciálna pedagogika - je to obor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou rozvoja výchovy a vzdelávania jedincov, ktorí sú postihnutí rôznymi nedostatkami: zmyslové (logopédia-reč, surdopédia-sluch, tyflopédia-zrak), duševné, poruchy správania (etopédia).
- Sociálna pedagogika - aplikované odvetvie pedagogiky, ktoré sa zaoberá výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny mládeže a dospelých. Je zameraná na pomoc rodinám s problémovými deťmi, na skupiny mládeže ohrozené drogami a jedincov prepustených z väzby.
- Pedagogika voľného času - zaoberá sa činnosťou školských a iných zariadení, ktoré zabezpečujú edukáciu vo voľnom čase. Zaoberá sa teóriou a výskumom toho, ako súčasná mládež trávi voľný čas (inštitúcie - školské družiny, kluby, ZUŠ, jazykové školy a rôzne strediská pre voľný čas detí a mládeže).
- Andragogika - veda o výchove dospelých, vzdelávanie dospelých, zaoberá sa starostlivosťou o dospelých. Vzdelávanie dospelých označujeme termínom - periodické, ďalšie, nepretržité vzdelávanie.
- Všeobecná didaktika - je to teória a veda o procesoch učenia, ale aj vyučovania. Tento predmet vymedzil J. A. Komenský - rozpráva, že didaktika je umenie ako učiť všetkých všetkému.
- Pedagogická diagnostika - je to disciplína, ktorá sa zaoberá teóriou a metodológiou diagnostikovania v učebnom prostredí. Metodológia - veda o spôsoboch riadenia. Diagnostikovanie v pedagogike je spojené so zisťovaním príčin a podmienok konkrétnej úrovne žiaka. Najrozvinutejšou oblasťou v pedagogickej diagnostike je zisťovanie a meranie školských výkonov - testy. Uplatňujú sa najmä didaktické testy - nástroj, ktorý meria výsledky vzdelávania.
- Teória riadenia školstva - objasňovanie aktivít, ktoré sa vzťahujú k plánovaniu, organizovaniu a kontrole činnosti rôznych inštitúcií, ktoré tvoria vzdelávací systém.
- Pedagogická prognostika - je to vedecká teória o vytváraní budúceho modelu vývoja vzdelávania. Metódy môžu byť objektívne (operuje s určitými dátami vo vývojových trendoch) alebo subjektívne (opierajú sa o výpovede subjektov o budúcom vývoji).
Špeciálna pedagogika verzus sociálna pedagogika
Sociálna pedagogika má svojím obsahom najbližšie k pedagogike osôb s poruchami správania a emócií, ktorú považujeme za subdisciplínu špeciálnej pedagogiky, a snaží sa profilovať od 90. rokov minulého storočia. Špecifiká obidvoch vedných disciplín tkvejú práve v predmete ich skúmania, pričom cieľová skupina je spoločná.
Sociálna pedagogika sa zameriava predovšetkým na prostredie a jeho činitele, na skúmanie ich pôsobenia a dopad na vznik rizikových skupín detí a mládeže. Na druhej strane špeciálna pedagogika sa zaoberá symptómami správania sociálne rizikových alebo ohrozených subjektov, ich edukáciou, resp. reedukáciou či resocializáciou. Nakoľko problematika edukácie osôb s poruchami správania a emocionality je zložitá a komplexná, je nutná a prospešná kooperácia týchto disciplín pre naplňovanie cieľov. Vďaka vzájomnému prepojeniu poznatkov sa zvyšuje efektivita intervencií i preventívneho pôsobenia.
V posledných dvadsiatich rokoch sa udialo mnoho zmien (legislatívne i metodické), ktoré ovplyvnili aj pedagogiku žiakov emóciovo a sociálne narušených. V súčasnej dobe sa postupne stierajú aj hranice odboru, na poli ktorého pozorujeme prienik ďalších disciplín, ako je napríklad aj sociálna pedagogika či sociálna práca. Táto špeciálnopedagogická disciplína má konkrétne vo svojej náplni práce diagnostiku, prevenciu, intervenciu a edukáciu detí s rizikovým a antisociálnym správaním. Jej cieľovou skupinou vo všeobecnom, širšom význame je celá spoločnosť, lebo do popredia stavia prevenciu. V užšom slova zmysle ju tvoria jednotlivci s poruchou správania alebo s problémami v správaní.
Sociálna pedagogika sa vymedzuje ako hraničná disciplína pedagogiky, ktorá sa zaoberá širším okruhom problémov spojených s výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny detí a mládeže. Medzi tieto problémy patria predovšetkým poruchy rodiny a rodičovstva, náhradnej výchovy, týrané, zneužívané a zanedbávané deti, delikvencia a agresia mládeže, drogové závislosti, detská prostitúcia a pornografia, dodržiavanie práv dieťaťa, resocializácia a reedukácia trestaných osôb.
Tieto dve disciplíny niekedy laická verejnosť mylne pokladá za identické alebo si ich zamieňa. Niektorí považujú sociálnu pedagogiku za akýsi pododbor špeciálnej pedagogiky a konkrétne sa zaoberá iba deťmi s poruchami správania. Na inom mieste je zas uvádzané, že sociálna pedagogika je len iný názov pre etopédiu. Preto je potrebné bližšie si popísať hlavné spoločné a rozlišujúce znaky obidvoch disciplín, ktoré fungujú samostatne, ale navzájom si svojimi poznatkami a skúsenosťami môžu byť nápomocné, preto je ich spolupráca nevyhnutná.
Rozdiely a prepojenia
Kraus (2001) uvádza, že medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou existuje špecifický vzťah. Konkrétne jedna časť špeciálnej pedagogiky (pedagogika detí s poruchami správania) korešponduje úzko so sociálnou pedagogikou. Niektorí špeciálni pedagógovia sú dokonca presvedčení, že „etopédia“ bola násilne pripojená k špeciálnej pedagogike, čo spôsobilo istú oklieštenosť tejto disciplíny, pretože problematika a otázky náhradnej rodinnej a inštitucionálnej starostlivosti, sociálnej prevencie či poradenstva nemajú potrebný sociálny rozmer. Z tohto dôvodu špeciálna pedagogika hľadá túto sociálnu oporu a odpovede na svoje otázky práve v sociálnej pedagogike. Aktuálne sa práve v súčasnej dobe javí táto okolnosť najmä v súvislosti s tendenciami integratívneho a inkluzívneho vzdelávania.
Cieľ i predmet sociálnej pedagogiky je oveľa všeobecnejší a širší vzhľadom k špeciálnej pedagogike. Dotýkajú sa v podstate celej populácie v porovnaní so špeciálnou pedagogikou, ktorá sa výlučne zaoberá vybranou skupinou jednotlivcov. Takisto sa odlišujú v použitých metódach, ale čo sa týka cieľovej skupiny, objavuje sa prienik, určitá skupina je spoločná tak pre sociálnu, ako aj pre špeciálnu pedagogiku.
Podľa Zákona č. 245/2008 Z.z. za žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia považujeme žiaka pochádzajúceho z prostredia, ktoré sa vyznačuje takými sociálnymi, rodinnými, kultúrnymi a ekonomickými podmienkami, ktoré iba minimálne alebo v žiadnej miere neprispievajú k celkovému rozvoju osobnosti dieťaťa, konkrétne k rozvoju vôľových, mentálnych i emocionálnych vlastností dieťaťa. Tiež ide o prostredie, ktoré je nedostatočne podnetné a nepodporuje proces jeho socializácie. I keď sa obe disciplíny prelínajú v oblasti pôsobenia na rovnakú cieľovú skupinu, predsa sa usilujú nezasahovať si do vlastných kompetencií a obe pracujú s daným jednotlivcom z iného hľadiska využívajúc iný prístup, postup, metódy a pod.
Z. Bakošová (2005), vychádzajúc z Prochádzkovej (1996), považuje za spoločný základ skúmanej vedy (špeciálna pedagogika) a vednej disciplíny (sociálna pedagogika) pedagogiku, pojmoslovie (kompenzácia, prostredie, prevencia...), záujem o rovnakú cieľovú skupinu, riešenie spoločných otázok ohľadom vzťahu integračného procesu a sociálneho prostredia. Avšak, čo sa týka cieľovej skupiny, popisuje aj aktivity, pri ktorých sa sociálny pedagóg venuje aj deťom s postihnutím, ktoré sú centrom záujmu najmä špeciálnej pedagogiky. U ťažšie postihnutých detí hľadá možnosti aspoň parciálnej socializácie, resp. ovplyvňuje postoje verejnosti k ľuďom zdravotne postihnutým a znevýhodneným prostredníctvom vzdelávania a rôznych komunikačných prostriedkov (Bakošová, Z., 2005).
Vzhľadom k metódam je ešte vhodné podotknúť, že metóda reedukácie je v oboch disciplínach inak uchopená v závislosti od druhu postihnutia či poruchy. V doslovnom preklade znamená prevýchovu (re-znovu, späť; educatio - výchova), ale berúc do úvahy inú skupinu, ako sú sociálne a emocionálne narušení jednotlivci, chápeme jej obsah aj ako súhrn aktivít, ktoré sú zamerané na rozvoj slabšie vyvinutých funkcií, na úpravu porušených funkcií či orgánov, ale aj na eliminovanie nežiaducich dôsledkov predchádzajúcej výchovy. Hovoríme tak o reedukácii (rozvíjanie a používanie) hybnosti, zraku, sluchu a u psychosociálne narušených o úprave vytvárania stereotypov (Vašek, Š., 2006). Reedukácia v rámci pedagogiky emocionálne a sociálne narušených znamená snahu rozvinúť nevyvinuté osobnostné vlastnosti a zmeniť ich spoločensky žiaducim smerom, a to pomocou pedagogických metód a prostriedkov (Hoferková, S., 2014).
Pokiaľ ide o skúmanie a modifikáciu sociálneho prostredia, z ktorého jednotlivci s poruchami správania a emocionality pochádzajú a ktoré je zdrojom ohrozenia a narušenia, môžeme hovoriť o sociálno-pedagogickom prístupe. Ak však k problému pristupujeme z hľadiska symptómov a prevýchovy, ide skôr o špeciálnopedagogický prístup (Průcha, J., 2006). Határ (2010) zdôrazňuje, že vznik, vývin a rozvoj nežiaducich prejavov správania u dieťaťa je podmienené vplyvom endogénnych i exogénnych činiteľov, a preto je pre osobnosť jednotlivca najvhodnejšia a najoptimálnejšia kooperácia oboch odborníkov, ktorí k nemu pristupujú zo svojho uhla pohľadu a každý mu je nápomocný v jeho celkovom fungovaní a vývine.
Typy intervencií:
- Sociálno-pedagogická intervencia: ide o taký postup sociálno-výchovných opatrení, kedy sociálny pedagóg najprv intervenuje do sociálneho prostredia (tzv. pedagogizácia prostredia), z ktorého dieťa pochádza, kde sa snaží podnecovať pozitívne vplyvy a zabraňovať vplyvom negatívnym, a tak nepriamo pôsobí na osobnosť dieťaťa cez jeho prostredie.
- Špeciálno-pedagogická intervencia: špeciálny pedagóg postupuje opačným smerom, resp. od jednotlivca k sociálnemu prostrediu. Viac sa zameriava na prácu s dieťaťom s cieľom úspešne ho reintegrovať do jeho sociálneho prostredia (školského, rodinného, rovesníckeho), a tak cez osobnosť dieťaťa ovplyvňuje nepriamo prostredie.
Legislatívne ukotvenie a uplatnenie sociálnych pedagógov v SR
Profesionálna úloha sociálneho pedagóga bola na Slovensku legislatívne ukotvená zákonom č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní. Hoci od jeho zaradenia medzi odborných zamestnancov škôl a školských zariadení uplynulo viac ako desaťročie, stále ide o pomerne novú a v školskej praxi i laickej verejnosti málo známu profesiu. V základných školách sa vyskytuje zriedka a v stredných školách len výnimočne.
Nárast sociálno-patologických javov v spoločnosti v posledných desaťročiach, voči ktorému nebola imúnna ani mladá generácia, si vyžiadal zvýšenie efektívnosti prevencie na viacerých úrovniach a jej profesionalizáciu. V rámci celospoločenského systému prevencie zohrávajú významnú úlohu školy a školské zariadenia výchovného poradenstva a prevencie, ktorých úlohy v oblasti prevencie vymedzuje od roku 2008 aj zákon č. 245/2008 Z. z. Mnohé školy majú veľký problém so správaním niektorých žiakov pochádzajúcich spravidla z dysfunkčných rodín.
Na neuspokojivú situáciu upozornila aj Správa o stave školstva na Slovensku a o systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja, ktorú vypracovalo MŠVVaŠ SR v roku 2013, kde sa v Úlohe RŠ-6-3 - Zvýšiť bezpečnosť v školách a školských zariadeniach uvádza: „Za výrazný problém školstva považujeme ohrozovanie bezpečnosti detí a žiakov, pedagogického a nepedagogického personálu škôl (šikanovanie žiakov, napádanie učiteľov zo strany žiakov alebo ich zákonných zástupcov).“ V Správe sa ďalej píše: „Veľkým problémom a zároveň príčinou agresívneho správania sa javia narušené sociálne vzťahy v triedach, podceňovanie závažnosti náznakov agresívneho správania detí a žiakov pri riešení týchto problémov, resp. pri odstraňovaní ich príčin, sa zamestnanci sťažujú na minimálnu dostupnosť služieb a odbornej pomoci (terapeuticko-výchovná činnosť zariadení výchovného poradenstva a prevencie) konkrétnych prípadoch psychického zlyhania pre deti, žiakov a zamestnancov škôl (prípady zvýšenej agresivity, šikanovania, vyhrážania sa fyzickými útokmi).“ V Správe sa poukazuje na nárast požívania alkoholu a iných drog aj u žiakov nižších vekových kategórií.
Takými odbornými zamestnancami sú práve sociálni pedagógovia, ktorí preventívnu činnosť zameranú na žiakov majú aj legislatívne vymedzenú v zákone č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch v § 24 a sú pre sociálno-výchovnú činnosť v škole pripravovaní v rámci vysokoškolského štúdia. Vyhláška č. 437/2009 Z. z., ktorou sa ustanovujú kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné požiadavky pre jednotlivé kategórie pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, umožňuje vykonávať funkciu školského sociálneho pedagóga aj absolventom magisterského štúdia sociálna práca. Mnoho odborníkov to však nepovažuje za vhodné riešenie, keďže príprava sociálnych pracovníkov počas vysokoškolského štúdia je zameraná iným smerom, a preto by na pracovnej pozícii školský sociálny pedagóg nemali pôsobiť. V období od 90-tych rokov 20. storočia si bola príprava sociálnych pedagógov a sociálnych pracovníkov navzájom blízka v dôsledku vplyvu nemeckého modelu vzťahu sociálnej pedagogiky a sociálnej práce, avšak vtedy patrila sociálna práca do oblasti pedagogických vied a sociálna pedagogika bola v nej viac zastúpená. Pre vývoj sociálnej práce v posledných desaťročiach je typické vzďaľovanie sa od pedagogiky a jej amerikanizácia, podobne ako v iných krajinách.
Štúdium špeciálnej pedagogiky a možnosti uplatnenia
Študijný odbor Špeciálna pedagogika sa riadi Sústavou študijných odborov vydanou rozhodnutím Ministerstva školstva SR č. 2090/2002-sekr. zo dňa 16. decembra 2002. Predpokladá sa, že absolvent ukončil prvostupňové štúdium v študijnom odbore Špeciálna pedagogika, alebo v niektorom príbuznom študijnom odbore.
Možnosti uplatnenia absolventov:
- Vychovávateľ pre špeciálne výchovné zariadenia (1. stupeň VŠ).
- Učiteľ špeciálnych škôl a poradenský pracovník (2. stupeň VŠ).
- Vedecko-výskumný pracovník (PhD. - Special education doktor - 3. stupeň VŠ).
Učiteľ pre špeciálne školy a poradenský pracovník je spôsobilý pre edukačnú prácu (výchova, vyučovanie a vzdelávanie) v špeciálnych školách, triedach a pri individuálnom (domácom) vyučovaní. Je teoreticky a prakticky pripravený na dosahovanie pozitívnych zmien vo vývine vzdelanosti a vychovanosti detí a mládeže so špeciálnymi edukačnými potrebami. Je teoreticky a prakticky pripravený pre tímovú prácu v rámci komplexnej rehabilitačnej starostlivosti a pre spoluprácu s rodinou.
Špeciálny pedagóg - Philosophiae doctor - PhD. - ovláda vedecké metódy výskumu v oblasti špeciálnej edukácie detí, mládeže a dospelých so špeciálnymi edukačnými potrebami. Prvý stupeň vysokoškolského vzdelávania pozostáva vždy z kombinácie dvoch špeciálnopedagogických zameraní (z jednotlivých disciplín špeciálnej pedagogiky) a obsahuje 180 ECTS kreditov. Cieľové zameranie programov je na vychovávateľskú profesiu. V študijnom programe Špeciálna pedagogika - poradenstvo sa spája 1. a 2. stupeň. Pri medziodborovom štúdiu sa odporúča odbor 1.1.5 Predškolská a elementárna pedagogika v rovnomernom rozložení odborov.
Študijné programy 2. stupňa vysokoškolského štúdia so štandardnou dĺžkou 2 roky sa tvoria kombináciou dvoch učiteľských špeciálnopedagogických zameraní, alebo v kombinácii jedného učiteľského zamerania so špeciálnopedagogickým poradenstvom, či medziodborovo s elementárnou a predškolskou pedagogikou. Programy majú teda učiteľské, alebo učiteľsko-poradenské zameranie. Absolventi sú spôsobilí pre profesiu učiteľstvo pre špeciálne školy, alebo poradenský pracovník. Program musí obsahov 120 ECTS kreditov. Študijné programy sa líšia najmenej 1/5 rozsahu programov navzájom, t.j. najmenej v rozsahu 24 ECTS kreditov. V programe poradenstvo sa spája 1. a 2. Študijný program 3. stupňa vysokoškolského vzdelávania obsahuje pomer študijnej a vedeckej časti študijného programu 1:2.
Časť populácie vzhľadom na svoje mentálne, senzorické, somatické alebo sociálne danosti vykazuje špeciálne edukačné potreby. Tieto môžu adekvátne saturovať len cielene pripravovaní odborníci. Špeciálna pedagogika v PL, liečebná pedagogika v MR, Sonderpädagogik v NSR, defektológia v Rusku a Bulharsku. Absolventi odboru Špeciálna pedagogika (1. stupeň) získavajú prehľad o základoch špeciálnej pedagogiky ako integrovaného vedného odboru, ako aj o jej jednotlivých špecializáciách - tak, že vždy v rámci programu vybranej špecializácie sú tieto poznatky a zručnosti podrobnejšie. Celý prvý stupeň je charakteristický tým, že mimoriadny dôraz sa kladie na teóriu špeciálnej výchovy, čím je tento stupeň prípravou pre vychovávateľské aktivity. Poznatky sú doplnené pomocnými vedami akými sú pedagogika, psychológia, sociológia, patobiológia, patopsychológia, sociálna patológia a ďalšie.
Kvalifikačné predpoklady a preradenie
S ohľadom na kvalifikačné predpoklady a možnosť preradenia zamestnankyne, ktorá pracovala ako sociálny pedagóg, na pozíciu špeciálny pedagóg, je dôležité posúdiť jej dosiahnuté vzdelanie a prax. Pani ukončila VŠ 2. stupňa na Trnavskej univerzite, Pedagogickej fakulte v študijnom odbore Pedagogika, v študijnom programe Sociálna pedagogika a vychovávateľstvo v máji 2016. Následne v roku 2019, dňa 11.10.2019, absolvovala kvalifikačné vzdelávanie o špeciálnopedagogickej spôsobilosti a štátnu skúšku zo špeciálnej pedagogiky, z pedagogiky psychosociálne narušených, z teórie výchovy a prevýchovy, zo špeciálnej diagnostiky a prognostiky. Strednú školu ukončila na Pedagogickej a sociálnej akadémii v študijnom odbore Sociálno-výchovný pracovník. Do roku 2017 pracovala 2 roky ako vychovávateľka, potom ako sociálny pedagóg. Celková prax je 7 rokov a 360 dní, z toho bola pani na MD a RD 2 roky a 102 dní, takže pedagogická prax je 5 rokov a 258 dní. Na základe uvedeného je možné predpokladať, že kvalifikačný predpoklad pre špeciálneho pedagóga spĺňa.
tags: #specialna #pedagogika #a #socialny #pedagog