Sociálny systém vo Švédsku: Mýtus a realita

Diskusie o sociálnom štáte sa často spájajú so Švédskom a prípadne aj s ostatnými škandinávskymi krajinami. Mnohí akademici, politici a ekonómovia deklarujú úspech týchto režimov, ktoré podľa nich dokázali spojiť demokratické hodnoty s princípmi sociálneho štátu s dlhodobým hospodárskym rozvojom. Preto je dôležité venovať téme sociálneho štátu v Škandinávii cielenú pozornosť a oprieť sa o skutočné preukázateľné skúsenosti tohto systému.

Myšlienka sociálneho štátu ako úspešne realizovaného a udržateľného systému je závislá od príbehov jeho zavedenia v praxi. Švédsko je často uvádzané ako príklad sociálneho štátu, no jeho vývoj a súčasná podoba sú predmetom mnohých diskusií a analýz. Tento článok sa zameriava na charakteristiku švédskeho sociálneho štátu, jeho historické východiská, problémy a kontroverzie, ako aj na porovnanie s inými modelmi.

Úvod do sociálneho štátu

Sociálny štát je koncept, v ktorom štát zohráva kľúčovú úlohu pri ochrane a podpore ekonomickej a sociálnej pohody svojich občanov. Zabezpečuje minimálnu úroveň životného štandardu, prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu a ďalším sociálnym službám bez ohľadu na ich ekonomické postavenie.

Historické východiská sociálneho zabezpečenia

Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti:

• Otto von Bismarck
• William Henry Beveridge
• Gunnar Myrdal

Otto von Bismarck a konzervatívny model

Otto von Bismarck, známy ako zjednotiteľ nemeckej ríše, bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky. V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zaviedol poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby.

William Henry Beveridge a liberálny model

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe. Vo Veľkej Británii k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti. Koncom roku 1942 Beveridge predložil návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu. Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, t. j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu. Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima.

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model

Karl Gunnar Myrdal, ekonóm a poslanec švédskeho parlamentu, sa zameral na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností. Medzi jeho opatrenia patrili:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť
• Zavedenie prídavkov na deti
• Zavedenie príspevkov na bývanie
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť

Myrdalov model uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora.

Zlaté roky Švédska pred zavedením sociálneho štátu

Východiskom pre mýtus úspechu Švédska je obdobie ekonomického rastu, ktoré pripravilo pôdu pre zavedenie sociálneho štátu. Obdobie medzi rokmi 1870 až 1970 sa vo Švédsku označuje za zlaté roky. Produktivita v tomto období vzrástla 17-násobne. Tomu sa priblížili iba Japonsko (16-násobok) a Fínsko (14-násobok). Výsledkom bol prerod z krajiny s príjmom na obyvateľa na úrovni 40 až 50 % Spojeného kráľovstva počas prvej polovice 19. storočia na prosperujúcu krajinu.

Faktory hospodárskeho rastu

Rast hospodárstva Švédska je pripisovaný viacerým faktorom. Prvým odrazovým mostíkom bola vysoká miera industrializácie, ktorá začala vo Švédsku prinášať svoje ovocie v polovici 19. storočia. Bola naštartovaná reformami na podporu slobodného podnikania a zmenami umožňujúcimi budovanie zdravých trhových inštitúcií. Prvou takou reformou bola pozemková reforma z konca 18. storočia.

Vplyv pozemkovej reformy

Tieto reformy pozitívne vplývali na tvorbu motivácií v oblasti pôdohospodárstva. Nastavenie vlastníckych práv a zefektívnenie ich využívania stálo za prudkým zvyšovaním poľnohospodárskej produkcie. Zabezpečené vlastnícke práva a stabilná a nízka miera zdanenia v porovnaní s feudálnym zriadením dali roľníkom mieru istoty, ktorú potrebovali na rozvoj využívania svojej pôdy.

Ďalšie opatrenia na podporu trhu

V nadväznosti na to zaviedlo Švédsko ďalšie opatrenia na vytvorenie stabilného trhového prostredia, ktoré viedli k prudkému nárastu inovatívnosti a podnikateľských aktivít. Bolo to odstránenie obmedzení úrokov a povolenie zakladania bánk ako spoločností s ručením obmedzeným.

Industrializácia a inovácie

Výsledkom týchto reforiem bola prudká industrializácia Švédska, vedená najmä vynálezmi a podnikateľskými aktivitami. S ohľadom na počet obyvateľov, Švédsko dokázalo priniesť svetu veľa vynálezov, vrátane dynamitu, guľôčkového lôžka alebo chladničky. Z týchto vynálezov vznikli spoločnosti ako SKF, AGA alebo Electrolux. Okrem toho sa Švédsko stalo domovom viacerých úspešných výrobných firiem, medzi ktoré patria Volvo, Saab alebo Ericsson. Takmer všetky švédske giganty vznikli v období 19. a začiatku 20. storočia, dávno pred zrodom švédskeho sociálneho štátu. Položili tak základ ekonomického úspechu, kvôli ktorému sa ostatné krajiny začali otáčať smerom k Švédsku. Základ a zrod švédskeho úspechu teda nastal podstatne skôr a primárne vďaka protrhovým reformám, ktoré zo Švédska spravili model hodný nasledovania.

Neutralita a mier

Posledným aspektom úspechu Švédska bol fakt, že sa táto krajina vyhla obom svetovým vojnám, ako aj ďalším konfliktom. Švédsko je totiž krajinou s najdlhším neprerušeným obdobím mieru. Nebolo súčasťou žiadneho konfliktu od roku 1809. Švédsko tak za svoj úspech vďačí politike voľného trhu, vynaliezavosti svojich občanov a úspešnému vyhýbaniu sa vojne.

Zrod a vývoj sociálneho štátu vo Švédsku

Problém prišiel so zmenou tohto trendu v momente začatia budovania sociálneho štátu. Zrod sociálnych štátov v krajinách západnej a severnej Európy v povojnovom období bol dlhodobý proces s pomalým začiatkom od konca 19. storočia a skokovým rastom po druhej svetovej vojne. Tak to bolo aj v prípade Švédska. Počas 20. storočia Švédsko prešlo transformáciou od relatívne chudobnej krajiny k jednému z najbohatších a sociálne najvyspelejších štátov sveta. Tento vývoj bol spojený s rozsiahlymi reformami, ktoré posilnili sociálny štát. V roku 1932, počas hospodárskej krízy, ľavica presvedčila voličov o potrebe posilnenia štátu, ktorý mal prerozdeľovať väčšiu časť HDP. Sociálni demokrati sa rozhodli vybudovať takzvaný domov ľudu - folkhem.

Prvé kroky k sociálnemu štátu

Prvé základy boli položené v roku 1891, kedy vláda začala prispievať na dobrovoľné poistenie pre prípad choroby. Výrazným krokom bolo zavedenie povinného dôchodkového systému v roku 1913 a dávky v nezamestnanosti pre chudobných obyvateľov o rok neskôr. Toto bol však iba začiatok, ktorý vláda sociálnych demokratov doviedla do dôsledkov v povojnovom období.

Princípy sociálneho štátu v povojnovom období

Princípom tohto systému v povojnovom období bolo vytvorenie systému paušálnych dávok na báze občianstva, financovaného z daní, univerzálne dostupné sociálne a zdravotnícke služby a schémy na ochranu príjmov pokrývajúce všetkých pracujúcich. Základom tohto systému sa stalo presvedčenie, že blahobyt (sociálne zabezpečenie) jednotlivca je zodpovednosťou spoločnosti ako celku.

Ideologická hegemónia sociálnych demokratov

Švédski sociálni demokrati mali v krajine ideologickú hegemóniu od konca druhej svetovej vojny. Prejavilo sa to aj v podobe spoločenskej hegemónie, ktorá začala tvarovať spoločnosť podľa vlastného obrazu. Základnými princípmi v spoločnosti sa tak stali univerzalizmus a dekomodifikácia, teda deklarované „oslobodenie života jednotlivcov od závislosti na trhu“. Sociálni inžinieri Gunnar Myrdal s manželkou Alvou odpozorovali, že problémy Švédska sa začali ešte v 19. storočí sériou sociálnych reforiem. Navrhli dokončiť sociálny štát s tézou, že Švédsko má na to výbornú štartovaciu pozíciu. Tvrdili, že ak sa sociálny štát nepodarí vybudovať práve tam, tak nikde. Švédsko, ktoré si vybralo cestu socializmu, počas dvoch generácií obrátilo mentalitu národa.

Politika plnej zamestnanosti a sociálne poistenie

Kombinácia univerzálnosti sociálneho systému Švédska s dekomodifikáciou si vyžaduje však politiku plnej zamestnanosti, ktorá by takto štedrý systém vedela udržať. To znamená, že poskytovanie sociálneho zabezpečenia je postavené na systéme sociálneho poistenia pre pracujúce obyvateľstvo, čo financuje sociálne služby a podporu. V praxi tento systém priniesol penziu, zdravotné poistenie, rodičovské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa.

Zmena rodinnej politiky

Výsledkom bola aj zmena rodinnej politiky. Rodinný model muža, živiteľa, sa nahradil modelom dvoch živiteľov, matky a otca. S tým súvisela aj politika inkluzívneho verejného systému starostlivosti o deti v podobe predškolských zariadení. Výsledkom bol finančne náročný systém, ktorý sa snažil riešiť problém chudoby.

Kríza švédskeho sociálneho a ekonomického systému

Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977 v podobe výrazného deficitu verejných financií. Tie sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch.

Rast verejného dlhu a devalvácia koruny

Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol rast verejného dlhu. Ten stúpol z 26 % HDP v roku 1976 na vyše 84 % v roku 1996. Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny.

Regulácie pracovného trhu a rast nákladov

Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70-tych rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol podstatne rýchlejší rast nákladov na zamestnávanie než produktivity práce. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90-tych rokoch 20. storočia. Kríza sa dostavila v podobe výrazného deficitu verejných financií, ktoré sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. Celkovo bola politika sociálneho štátu neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine.

Kultúra závislosti a spoločenské problémy

Posledným aspektom, ktorý bol na švédskom sociálnom systéme kritizovaný, bol aspekt spoločenský. Podľa rôznych kritikov tento systém vytvoril kultúru závislosti, ktorá nebola predtým vôbec znakom švédskej spoločnosti. Generácie vyrastajúce v tomto systéme si zvykli na to, že ich blahobyt je zodpovednosťou spoločnosti, a že si príspevky od štátu zaslúžia. Príkladom tohto trendu je aj fakt, že miera poberateľov sociálneho zabezpečenia v krajine vzrástla medzi rokmi 1989 až 1994 z 5,9 na 8,1 percenta, čo je úroveň, kde sa približne drží doteraz. Jednotlivcov hrdých na to, že nie sú pre nikoho príťaž, nahradila generácia totálne závislá od štátu. Od polovice 90. rokov sa miera závislosti na tomto systéme drží pri úrovni 8 percent obyvateľstva. To značí, že štyridsať rokov od svojho vzniku napriek najvyššej úrovni dane z príjmu na úrovni 80 %, nedokázal švédsky sociálny štát vytvoriť efektívny mechanizmus, ktorý by dokázal odstrániť chudobu bez toho, aby vytvoril vrstvu ľudí, od neho závislých. Cenou, ktorú za tento pokus krajina platila, bolo zdecimovanie rastu HDP na priemernú úroveň 1,6 % medzi rokmi 1975 až 1995. Týmto sa vyvracia aj mýtus, že sociálny model v severských krajinách bol úspešným a dlhodobo udržateľným. Švédsky sociálny štát teda rozhodne nie je tým úspechom, z ktorého by si iní mali brať príklad.

Problémy s prisťahovalectvom

To sa stalo problematickým najmä v kontexte rozvoja diskusií o prisťahovalcoch a spoločenských problémoch a nepokojoch. Aj samotní švédski sociálni demokrati si začali uvedomovať spoločenské dopady štedrého sociálneho štátu, ktorý prilákal do krajiny množstvo prisťahovalcov. Centrom týchto problémov bolo mesto Malmö, v ktorom je takmer polovica obyvateľstva migrantmi alebo deťmi migrantov. Spoločenské problémy viedli k stavu, kedy v tomto meste bola miera vrážd na úrovni 3,4 na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo v rámci Švédska je toto číslo na úrovni 1,1, na Slovensku 1,5, v Českej republike 0,6 a v Nórsku 0,5 vrážd na 100 000 obyvateľov (všetky údaje za rok 2017). Tento trend viedol k zvyšovaniu podpory extrémistických hnutí, ktoré ohrozujú stabilitu demokratického systému.

Tabuľka: Miera vrážd na 100 000 obyvateľov (2017)

Reformy a návrat k ekonomickému rastu

Švédsko sa však dokázalo zo svojej minulosti do značnej miery poučiť. Potrebovalo na to ale dôjsť na pokraj krízy, kedy začali samotní Švédi požadovať reformy. Snaha švédskej vlády nájsť cestu naspäť z ekonomickej krízy viedla k vytvoreniu Lindbeckovej komisie. Tá mala pripraviť návrhy reforiem na návrat k ekonomickému rastu, ktorý Švédsko zúfalo potrebovalo. Na ilustráciu, v roku 1995 malo Švédsko 20 rokov s priemerným rastom HDP (fixných cien, v parite kúpnej sily) na úrovni 1,6 %, výrazne pod úrovňou OECD alebo EÚ-15. Lindbeckova komisia priniesla reformy, ktoré pomohli dostať Švédsko znova na prvé miesta z hľadiska rastu HDP ako aj v oblasti rastu disponibilného príjmu a produktivity.

Okresanie sociálneho štátu

Časť reforiem spočívala v okresaní štedrého sociálneho štátu. To viedlo k vytvoreniu nového dôchodkového systému, z dôvodu zvyšujúcich sa nákladov kvôli vyššiemu podielu starších obyvateľov. Reforma bola nevyhnutná aj kvôli nízkemu ekonomickému rastu a faktu, že starý systém stratil štedrosť pri plošnej aplikácii, ktorou bol definovaný. Cieľom nového systému bolo vytvoriť udržateľný systém s ohľadom na mieru ekonomického rastu a s prepojením medzi príspevkami do systému a benefitmi.

Zmeny v poistení v nezamestnanosti a sociálnych službách

Systém poistenia v nezamestnanosti sa tiež stal dobrovoľným, hoci dostáva podporu zo strany štátu. Ľudia bez poistenia dostávajú finančnú asistenciu. Tento systém v súčasnosti pokrýva 90 percent pracujúcich. Sociálne služby sa dostali pod správu lokálnej samosprávy a poskytujú individuálnu a rodinnú starostlivosť a ošetrovateľstvo a starostlivosť o starších ľudí a ľudí so zdravotným postihnutím.

Znižovanie miery prerozdeľovania a daňového zaťaženia

Tieto zmeny umožnili postupné znižovanie miery prerozdeľovania (z úrovne 71,7 % verejných výdavkov k HDP v roku 1993 na 55,1 % v roku 2000, z ktorej ešte mierne klesla na súčasných približne 52 percent) a pokles daňového zaťaženia. To sa stalo problémovým najmä v období vysokej miery globalizácie a vysokej miere daňovej konkurencie.

Daňová reforma storočia

Predchádzajúci daňový systém výrazne zdaňoval bohatých ľudí hoci firemné dane zostávali na relatívne nízkej úrovni. Zmena v tomto systéme nazvaná „daňovou reformou storočia“ bola zavedená v roku 1991. Najvyššia úroveň dane bola znížená z 80 % na 50 %. Došlo aj k zjednodušeniu systému, vďaka ktorému až 85 % daňovníkov nemusí podávať daňové priznanie. Tí platia len lokálnu daň z príjmu na úrovni 30 %. Podobne aj všetok podnikateľský príjem sa zdaňuje na úrovni 22 %.

Reforma verejných financií

Podobne sa začala aj zmena v oblasti reformy verejných financií. V roku 1997 sa zaviedlo pravidlo, ktoré prinútilo Švédsko mať v priemere minimálne 2 % prebytok rozpočtu počas obdobia hospodárskeho cyklu. Toto pravidlo sa neskôr zmiernilo na 1 % prebytok. Za iba 15 rokov využívania tohto pravidla padol verejný dlh na úroveň takmer 30 % HDP.

Výsledky reforiem

Výsledky reforiem na seba nenechali dlho čakať. Z krajiny na chvoste rebríčkov rastu HDP sa stala krajina, ktorá žiari nielen v porovnaní s krajinami Európskej Únie ale aj celej OECD.

Súčasný sociálny systém Švédska

Dnes máme vo Švédsku trhovú ekonomiku, ktorá má prvky sociálneho štátu. Ide tak o akýsi zmiešaný model kapitalizmu a socializmu. Preto si nemyslím, že by dnes mala byť naša krajina nejakým vzorovým príkladom sociálneho štátu, lebo sa v minulosti ukázalo, že veľmi nefungoval. Je to už len akýsi mýtus. Naša krajina a občania sú bohatí skôr z iných dôvodov.

Ekonomická sloboda a pracovný trh

Z ekonomického pohľadu je naše hospodárstvo veľmi slobodné. Pravidelne sa umiestňujeme na popredných priečkach rebríčka ekonomickej slobody v rámci celého sveta. Veľmi špecifický a unikátny je aj švédsky pracovný trh v porovnaní s ostatnými vyspelými štátmi.

Štruktúrovaný pracovný trh

Švédsky pracovný trh je veľmi štruktúrovaný. Zástupcovia zamestnancov a zamestnávatelia sú primárne v zhode a nedochádza medzi nimi k nejakým zásadným bojom či stretom. Obe strany totiž chápu, že pokiaľ si má krajina zachovať svoje bohatstvo, tak musí zostať konkurencieschopná v rámci globálneho obchodu. Firmy a odborári rovnako vnímajú dôležitosť produktivity práce. Švédsko je najviac odborárska krajina na svete. Viac ako 70 percent zamestnancov je združených v odboroch. Odborárski predáci si preto uvedomujú, že majú zodpovednosť za celú spoločnosť. Dokážu vyjednávať so zamestnávateľmi a vedia, kde sú reálne hranice ich požiadaviek. Náš pracovný trh s veľkým podielom ľudí v odboroch popiera mnohé štúdie, ktoré konštatujú, že odbory a produktivita sa navzájom vylučujú. V tomto sme svetová výnimka.

Súkromný sektor v sociálnom systéme

Do sociálneho systému, ktorý bol v minulosti štátny, respektíve verejný, sme pustili súkromný sektor. Vo Švédsku dnes existuje a funguje mnoho firiem, ktoré poskytujú sociálne služby. Dnes rodičia dostávajú vouchery, ktorými platia za školy svojich detí. Zároveň si môžu vybrať, do ktorej školy dajú svojich potomkov. V oblasti poskytovania starostlivosti o starších občanov funguje mnoho súkromných poskytovateľov, ktorí si navzájom konkurujú. Náš verejný sociálny systém prešiel liberalizáciou a dnes vďaka súkromnému sektoru funguje oveľa lepšie. V 1. kapitole, § 2, ods. 2 švédskej ústavy sa deklaruje, že základným cieľom verejnej činnosti je osobné, ekonomické a kultúrne blaho jednotlivca, čo má konkrétne znamenať osobitnú povinnosť (särskilt ålliga) verejnej správy zabezpečovať právo na prácu, bývanie a vzdelanie a podporovať sociálnu starostlivosť a zabezpečenie (social omsorg och trygghet) a dobré životné prostredie. Tento základ švédskej sociálnej politiky a švédskeho chápania sociálnej spravodlivosti sa premieta do celého radu špecifík, charakterizujúcich jej vykonávanie všetkými orgánmi verejnej správy, vrátane obcí. Na národnej úrovni za plnenie týchto úloh zodpovedá predovšetkým Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí (Socialdepartement). Výkon sociálnej politiky je v pôsobnosti štátnych agentúr, medzi ktoré patria najmä Štátny úrad sociálneho poistenia (Riksförsäkrinfverket), ktorý dohliada na všeobecné poistné pokladne (allmän főrsäkringskassan), Štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci (Socialstyrelsen) a Švédska národná rada pre ústavnú starostlivosť (Statens institutionsstyrelse). Významná časť sociálnej politiky (s výnimkou štátneho sociálneho poistenia - Försakring) je vykonávaná regionálnou (kraje) a miestnou (obce) územnou samosprávou. Vo Švédsku je 21 krajov a 290 obcí, ktorých organizačné usporiadanie a činnosti sa môžu čiastočne odlišovať. Otázky zdravotníctva sú potom predovšetkým v pôsobnosti krajov (lan). Preto kraje zodpovedajú aj za medicínsku rehabilitáciu, vrátane poskytovania technických kompenzačných pomôcok (vrátane - napríklad - tlmočníckych služieb pre nepočujúcich).

Rola obcí v sociálnej sfére

Obce (kommunen) vo Švédsku tak, ako ich poznáme dnes, sú výsledkom komunálnych reforiem, ktoré v tejto krajine prebiehali v niekoľkých etapách od polovice 20. storočia. Počas spomenutých reforiem došlo k amalgamizácii, t.j. k spojeniu niekoľkých malých obcí do jednej väčšej municipality, čím sa posilnil základný stupeň územnej samosprávy. Činnosť obcí vo Švédsku sa riadi predovšetkým zákonom o obecnej samospráve (Kommunallag). Najvyšším orgánom obce je občanmi volené obecné zastupiteľstvo (kommunfullmäktige), ktoré jediné má právo rozhodovať vo veciach, kde vystupuje obec ako zmluvná strana, resp. kde to určuje zákon. Určuje predovšetkým celkovú stratégiu rozvoja obce, schvaľuje miestne dane a obecný rozpočet (pričom platí, že prostriedky z rozpočtu obce možno poskytnúť inej osobe - fyzickej alebo právnickej - len vtedy, keď to má oporu v zákone). Zastupiteľstvo podľa zákona rozhoduje o záležitostiach, týkajúcich sa zásadných otázok alebo inak dôležitých vecí obce, najmä cieľov a zásad činností, rozpočtu, daní a iných dôležitých finančných otázok, organizácie a činnosti komisií, volieb výborov a návrhu ich členov a náhradníkov, volieb auditorov a ich náhradníkov, základov finančného odmeňovania volených predstaviteľov, výročných správ a referend. Rozhoduje okrem iného aj o vytvorení jednotlivých komisií a volí ich členov. Všetky ostatné úlohy môže zastupiteľstvo zveriť do rozhodovacej pôsobnosti týchto komisií. Komisie tvoria výlučne poslanci, preto môžu mať komisie aj rozhodovacie právomoci a zodpovedajú najmä za vecnú a odbornú stránku riadenia rôznych oblastí, čo je dôvod, na základe ktorého sú do nich volení poslanci s prihliadnutím na svoju odbornú kvalifikáciu. Sociálnu oblasť pokrýva v obci sociálna komisia (Socialnämnd), ktorej zákon o sociálnych službách (Socialtjänslag) ukladá v 3. hlave §1 "podrobne sa zoznamovať so životnými podmienkami v obci, ... informovať o sociálnych službách v obci, prostredníctvom činnosti spočívajúcej vo vyhľadávaní osôb ktoré potrebujú pomoc a iným spôsobom rozvíjať predpoklady pre kvalitné životné podmienky, zodpovedať za starostlivosť a služby, informácie, poradenstvo, podporu a ošetrovanie, finančnú pomoc a ďalšiu pomoc rodinám a jednotlivým osobám, ktoré to potrebujú". V rôznych obciach pritom tieto výbory majú niekedy aj pri rovnakom zameraní rozdielne názvy, napr. Socialfőrvaltingen, Socialtjänsten, Vard och omsorg, Social service, Socialkontor atď. Každá komisia zároveň riadi prácu vykonávanú pracovníkmi príslušných oddelení obecného úradu (kommunstyrelse), ktorý administratívne zabezpečuje chod obce. Komisia pre sociálne záležitosti riadi prácu vykonávanú pracovníkmi Oddelenia sociálnych vecí (Sveriges 2014). Obce si niekedy vytvárajú tiež komisie pre mládež, ktorý má na starosti okrem sociálnej starostlivosti o mládež aj školské otázky, inokedy si vytvárajú napríklad samostatný výbor pre pomoc starším občanom a pod. Aj oddelenie sociálnych vecí je často krát ďalej členené na rôzne úseky, kde každý úsek zodpovedá za konkrétnu činnosť. Jedným z takýchto úsekov je napríklad Úsek sociálnych vecí pre deti a mládež, ktorý zodpovedá za pestúnske rodiny, dočasné domovy, domovy starostlivosti alebo bývania a pod.

Zákon o sociálnych službách

Sociálnu oblasť v pôsobnosti obcí upravuje niekoľko zákonov. Zákon o sociálnych službách je len rámcovým zákonom, čo znamená, že obci iba ukladá povinnosť poskytovať sociálnu pomoc a podporu pre všetkých jej obyvateľov, nehovorí však o tom, aké typy služieb a opatrení má obec poskytovať. Obec sa teda sama rozhodne, akým spôsobom bude poskytovať a rozvíjať sociálne služby a ostatné opatrenia. Sociálna pomoc má byť k dispozícii každému, kto ju potrebuje. Zákon o sociálnych službách zveruje túto oblasť plne do pôsobnosti obcí. Pritom už v § 1 sa zdôrazňuje kľúčová rola sociálnych služieb v celej švédskej sociálnej politike, spočívajúca najmä v individuálnom charaktere ich poskytovania (na rozdiel od univerzalizmu systému sociálneho poistenia a štátnych dávok). Zákon o sociálnych službách ukladá obciam v rámci úloh ”povinného sektoru” vyplácať sociálne dávky a poskytovať inú sociálnu pomoc a tým plniť ciele ekonomického a sociálneho zabezpečenia, rovnosti životných podmienok a aktívnej účasti na živote obce. Zákon o sociálnych službách je síce kľúčovým zákonom pre oblasť sociálnej pomoci v pôsobnosti obcí vo Švédsku, existuje tu však aj celý rad ďalších zákonov, ktoré sa dotýkajú sociálnej pomoci a ktoré - na jednej strane často (aj keď nie vždy) priamo obciam neukladajú nejaké osobitné úlohy (t.j. fakticky odbremeňujú obce prinajmenšom od povinnosti plnenia úloh, vyplývajúcich z týchto zákonov), na druhej strane obce môžu prevziať povinnosti, vyplývajúce z týchto zákonov, do svojho dobrovoľného sektora. Napríklad Zákon o osobitných službách pre osoby s intelektovým hendikepom ukladá povinnosti krajom, no obce môžu prevziať podľa čl. 7 tohoto zákona povinnosti, vyplývajúce z tohoto zákona do svojho dobrovoľného sektora pre osoby, trvalo žijúce na ich území. Môžu byť však na ne aj delegované (t.j. zahrnuté do povinného sektora) pre osoby trvalo alebo aj prechodne bývajúce na ich území na základe čl. 12 tohoto zákona: v takom prípade musí byť uzavretá medzi okresom a obcou uzavretá dohoda, ktorá ešte podlieha schváleniu štátom. Podobný mechanizmus sa týka aj zákona o podpore a službách pre osoby s funkčným postihnutím, ktorým sa rozšírila pôsobnosť krajov, vyplývajúca z predchádzajúceho zákona aj na osoby autistické a na ďalšie osoby s takými častými alebo trvalými fyzickými alebo mentálnymi poruchami, ktoré im znemožňujú viesť bežný spôsob života. Rozvoj a poskytovanie sociálnych služieb by malo byť prispôsobené miestnym podmienkam. Existujú rôzne sociálno-kultúrne a ekonomické podmienky (vrátane zdrojov), ktoré musia brať obce do úvahy pri rozhodovaní o rozsahu a typoch poskytovaných služieb. Z toho dôvodu môže byť štruktúra sociálnych služieb a iných opatrení v jednotlivých obciach veľmi rozdielna. Pôsobnosť obcí v sociálnej sfére sa týka predovšetkým starostlivosti o deti, starostlivosti o starších občanov a o občanov zdravotne postihnutých, ale okrem toho zahŕňa aj programy pre ináč vymedzených jednotlivcov a rodiny. Obce majú pri plnení úloh v sociálnej oblasti relatívne veľkú voľnosť pri zosúlaďovaní zákonom stanovených cieľov so skutočnými potrebami vlastných občanov. Ako sme už uviedli vyššie, obce sú v zmysle zákona o sociálnych službách povinné vyplácať sociálne dávky a poskytovať inú sociálnu pomoc. Nárok na sociálny príspevok (socialbidrag) je v právnej úprave, platnej od 1. 1. 2002 zmenený jej rozdelením na podporu živobytia (§ 6b) a inú pomoc (§ 6f). Podpora živobytia pokrýva základné potreby jednotlivca a zahŕňa ”štátnu normu” - najnižšiu štandardnú čiastku, o ktorej rozhoduje každoročne vláda a ktorá pokrýva šesť položiek rozpočtu (jedlo, ošatenie a obuv, zábava a voľný čas, jednorazové tovary, zdravie a hygiena, noviny - telefón - TV poplatky) - plus niektoré individuálne podmienené výdavky (bývanie, spotreba elektriny v domácnosti, doprava do zamestnania a zo zamestnania, poistenie domácnosti, lekárska starostlivosť, urgentná zubná starostlivosť, okuliare, členské v odboroch alebo poistenie v nezamestnanosti). Ako doplnok k podpore živobytia má obec možnosť, nie však povinnosť, poskytnúť všeobecnú pomoc v inej forme (§ 6g), ako navýšenie na to, čo bolo nad rámec § 6b, napr. nábytok a vybavenie, splácanie dlžôb a väčšie zubolekárske zákroky. § 6 ustanovuje, že pomoc má zabezpečiť jednotlivcovi rozumný životný štandard. Koncepcia ”rozumného životného štandardu” nie je bližšie definovaná ani v zákone ani v prípravných prácach k zákonu. Musí byť odhadnutá na základe času a podmienok, za ktorých osoba žije s potrebou pomoci. Vo Švédsku pritom neexistuje celoštátne zákonom stanovené životné minimum ani existenčné minimum. Od roku 1991 vyhlasuje Národný úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci (Socialstyrelsen) každoročne jednak hranice existenčného minima (jednu sadzbu pre určenie výživného, inú sadzbu pre účely oslobodenia od daní; nejde teda o existenčné minimum v zmysle zabezpečenia základných potrieb človeka), jednak hranicu životného minima, stanovenú pre potreby určovania sociálnych dávok pre deti vo veku 0-3 roky, 4-10 rokov a 11-20 rokov, pre dospelú osobu, žijúcu v spoločnej domácnosti, ďalej pre jednočlennú domácnosť a pre dvojčlennú úplnú domácnosť (manželov, druha a družky). Pokiaľ ide o starostlivosť o zdravotne postihnutých, z veľkej časti je zabezpečovaná centrálne - prostredníctvom Štátnej rady pre otázky zdravotne postihnutých (Statens handikappråd - SHR), ktorá je tiež vládnou agentúrou. Sú v nej zastúpené organizácie zdravotne postihnutých , vecne príslušné ministerstvá, Švédske združenie krajov, Švédske združenie obcí, organizácie zamestnávateľov a pod. Počet zdravotne postihnutých sa vo Švédsku odhaduje na 400 tisíc - toľko členov majú organizácie a spolky postihnutých. Štát poskytuje finančné granty organizáciám zdravotne postihnutých: na celoštátnej úrovni pôsobí 30 ”strešných” organizácií, celkove je vo Švédsku cca 1200 organizácií a spolkov zdravotne postihnutých (čiže v priemere štyri v každej obci). Štát poskytuje však predovšetkým granty na krytie nákladov, vznikajúcich v súvislosti s poskytovaním služieb zdravotne postihnutým. Poskytuje príspevky napríklad aj neziskovej výrobnej organizácii SAMHALL, ktorá zamestnáva cca 30 tisíc zdravotne postihnutých v podnikoch, ktoré má táto organizácia v každom kraji (a v rámci kraja má v priemere 14 dielní) - príjmy z predaja výrobkov pokrývajú približne polovicu nákladov, druhú polovicu dopĺňa štát. Okrem toho však úrady práce poskytujú zdravotne postihnutým občanom pracovnú rehabilitáciu, rekvalifikácie, príspevky na úpravu pracovného miesta a na osobitné pracovné pomôcky, ako aj úhradu mzdy pre osoby, asistujúcich pri zamestnávaní zdravotne postihnutých. Pri podpore zo strany štátu najčastejšie ide o opatrovateľskú službu, prípadne aj dopravnú službu. Štát uhrádza obciam náklady na opatrovateľky, každej obci poskytuje určitý paušálny príspevok na každého poberateľa invalidného dôchodku a pod. Pokiaľ ide o dopravu, telesne postihnutý platí pri použití akéhokoľvek dopravného prostriedku len cenu, akú by platil pri použití vlaku II. triedy - 35% rozdielu ceny platí štát, zvyšok dopláca obec. Štát však poskytuje ťažko zdravotne postihnutým aj priame príspevky, ktoré im umožňujú získavať sociálnu pomoc od jej verejných či súkromných poskytovateľov, prípadne reguluje vytváranie podmienok života pre adresátov sociálnej politiky aj inými nástrojmi: Od 70. rokov je vo Švédsku platný stavebný zákon v znení, podľa ktorého každá budova, novopostavená v krajine (nielen z verejných, ale aj zo súkromných prostriedkov), musí byť bezbariérová.

Odbory a ich rola

Tradiční odborári, ktorí zastupujú robotníkov, teda manuálne pracujúcich ľudí, tradične veľmi úzko spolupracujú so sociálnymi demokratmi. Aj keď to prepojenie je oveľa menšie oproti 70. a 80. rokom minulého storočia. A potom máme odborárov, ktorých členovia sú predovšetkým z radov duševných pracujúcich. Tí sú striktne apolitickí. Zakladajú si na svojej nezávislosti.

Migrácia a trh práce

Švédsky trh práce nedokáže zamestnať všetkých migrantov, ktorí u nás skončili. Hlavnými dôvodmi sú jazyková bariéra, nízka kvalifikácia a nedostatočná adaptácia na švédsky pracovný trh. Švédsky sociálny štát stojí na masívnom zdanení tamojšieho obyvateľstva, horná sadzba dane z príjmu činí 61,85 percenta. Švédsky sociálny systém, jeden z najštedrejších na svete, je dlhodobo neudržateľný. Okrem zvyšujúcich sa finančných nákladov bude v nasledujúcich rokoch zápasiť aj s nedostatkom zamestnancov vo verejnom sektore. Voľby totiž pred dvoma týždňami skončili patom, v 349-členom parlamente drží 144 kresiel koalícia Sociálnych demokratov, Ľavicovej strany a Zelených. Ďalších 143 mandátov získali Umiernená strana, Kresťanskí demokrati, Liberáli a Strana stredu, ktoré tvoria opoziční blok. A 62 miest obsadila po historickom úspechu extrémistická strana Švédski demokrati. Analytici sa zhodujú, že povolebné rokovania budú dlhé a nevylučujú ani možnosť predčasných volieb. Od prelomu tisícročí boli na tému udržateľnosti švédskeho sociálneho štátu napísané desiatky štúdií a ich výsledky napospol nie sú príliš pozitívne. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že súčasný model nie je udržateľný. Úrad švédskeho generálneho audítora navyše vydal minulý rok správu, podľa ktorej sa vládne odhady dlhodobého výhľadu sociálneho systému značne líšia od prognóz expertov. Správa tiež zdôraznila zvýšenú potrebu štátnych dotácií. Okrem rastúcich výdavkov zamestnáva systém stále viac a viac ľudí. Aj keď Švédsko prijalo počas utečeneckej krízy najviac ľudí zo všetkých krajín EÚ (v prepočte na počet obyvateľov) a jeho populácia by sa aj z tohto dôvodu mala počas nasledujúcej dekády zväčšiť o desať percent, pre pokrytie potrieb verejného sektora v súčasnej podobe to stále nie je dosť. Pokiaľ nedôjde k vytvoreniu širokej pravoľavej koalície, najpravdepodobnejším scenárom je vláda s priamou alebo nepriamou podporou Švédskych demokratov, ktorí sa proti migrácii jasne vymedzujú.

tags: #socialny #zakon #vo #svedsku