Charakter dnešnej postmodernej spoločnosti prináša so sebou okrem pozitívnych zmien aj nárast sociálnopatologických javov. Za nežiaduci a neprístupný fenomén súvisiaci s neuspokojivými sociálnymi vzťahmi možno v prípade adolescentov považovať aj prejavy negatívnej agresivity. Každý jedinec je do istej miery vybavený agresivitou, ktorá predstavuje schopnosť organizmu mobilizovať sily k dosiahnutiu nejakého cieľa či schopnosti vzdorovať ťažkostiam. Môže mať aj pozitívny vplyv, ak slúži napríklad k posilňovaniu autority či sebavedomia. Problémom sa stáva, ak sa prejavuje násilím, a to so zámerom ublížiť a poškodiť iný organizmus (človeka, zviera) alebo neživý predmet. Vtedy hovoríme o agresii.
Nech už na mladistvého agresora nazeráme z hľadiska jeho osobnosti, veku či vývojovej úrovne, vždy narážame na mimoriadnosť tohto problému. Ten totiž nie je len súkromnou záležitosťou jednotlivcov, ale naopak, verejným problémom, ktorého riešenie má viesť k nekonfliktnému vývinu detí a mládeže.
Agresívne správanie sa prejavuje absenciou udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, v dôsledku čoho jednotlivec nechápe význam prispôsobenia sa štandardnému sociálnemu očakávaniu a nepociťuje vinu za porušenie noriem, ktoré sú jedným z dôležitých faktorov sociálneho kapitálu.
Prevencia sociálnopatologických javov
Prevencia (profylaxia) predstavuje v najširšom slova zmysle posilňovanie pozitívnych podmienok a vplyvov spoločenského systému (výchovno-vzdelávacieho systému, právneho systému, morálky, socializácie atď.). Ide o systém opatrení zameraných na znižovanie, prípadne vylúčenie rizika výskytu určitých životných situácií, stavov, procesov, javov negatívne pôsobiacich na človeka alebo skupiny ľudí, pod vplyvom existujúcich životných, pracovných, sociálno-ekonomických podmienok a spôsobu života.
Typy prevencie
- Primárna (Univerzálna - Generálna) prevencia: Zameraná na celú populáciu všeobecne ako aj na špecifické podskupiny, napr. adolescenti (školské protidrogové programy, ponuky alternatív pre voľný čas, protifajčiarske kampane a pod.). Môžeme ju charakterizovať ako prvotné predchádzanie ohrozujúcim javom. Predpokladá štrukturovanie priaznivých podmienok pre telesný, intelektuálny, psychický a sociálny vývoj jednotlivca. Myslíme tým vytváranie, získavanie a upevňovanie príslušných vedomostí, zručností, návykov smerujúcich k podpore zdravia a k pestovaniu zdravého štýlu života.
- Sekundárna prevencia: Zameraná na populáciu (subpopuláciu) v podmienkach zvýšeného rizika. Predstavuje konkrétnejšiu formu prevencie, ktorá nie je zameraná na celú populáciu, ale smeruje na ohrozené skupiny obyvateľstva (ohrozenie spôsobené prostredím, narušenými vzťahmi v rodine, spôsobom života rodiny, ktorého súčasťou sú drogy, neúspechmi v plnení cieľov a v uspokojovaní ambícií, pracovným preťažením spojeným s trvalým stresom, dlhodobou nezamestnanosťou, osobnostnými predpokladmi a ďalšie).
- Terciárna prevencia: Zameraná na jednotlivcov, ktorí prejavujú špeciálne znaky a symptómy alebo prejavujú znaky závislosti. Po zlyhaní primárnej a sekundárnej prevencie, ak už samotnému aktu násilia prišlo, nastupuje terciárna prevencia, ktorá má za úlohu predchádzať zhoršeniu stavu už vzniknutých problémov a porúch. Jej úlohou je zabezpečiť, aby sa dieťaťu viac neubližovalo a minimalizovali sa vzniknuté dôsledky. Terciárnu prevenciu zakladáme na pomoci, nie represii, ale prevýchove a resocializácii, terapii a práci s rodinou. V nej sa musia spojiť všetky zúčastnené profesie v synergickom pôsobení na túto sociálnu patológiu. Cieľovou skupinou terciárnej prevencie sú ľudia už s existujúcimi problémami, ktorí okrem toho, že ohrozujú seba, predstavujú vážne riziko aj pre svoju rodinu a najbližšie okolie.
Prevencia vo vývinových obdobiach
Sociálno-patologické javy sú špecifické v tom, že majú dlhú genézu a vo väčšine sa dostávajú do centra pozornosti až vtedy, keď nadobudnú neprimerané rozmery a stávajú sa vážnym spoločenským problémom. Účinná prevencia by mala vychádzať zo špecifických potrieb jednotlivých cieľových skupín.
- Od narodenia do 1 roka: Dieťa v tomto veku je vo všetkom podstatnom závislé na dospelom človeku.
- Od 1 do 3 rokov: Dieťa sa začína duševne oddeľovať od dospelého človeka a presadzovať svoju vôľu. Myslenie tohto veku je zamerané na seba, magické a fantastické. Správanie rodičov by malo byť pokojné a vrelé.
- Od 3 do 6 rokov: Aj keď rodičia ostávajú najdôležitejšími osobami, začína väčšina detí prenikať do širšieho sveta mimo rodinu (škola, rovesníci). Dieťa skúma okolie, hra mu pomáha zisťovať, čo je skutočnosť a čo nie. Jeho správanie sa dostáva v priaznivom prípade do súladu s autoritou rodičov, získava cieľ a zmysel. Už v tomto veku je dôležité začať dieťaťu vštepovať, že zdravie je dôležitá hodnota a že zdravie je nutné chrániť.
- Od 6 do 12 rokov: Dieťa tohto veku sa učí mnohým potrebným zručnostiam, učí sa vychádzať s rovesníkmi, zapájať sa do skupiny, duševne pracovať a uspokojovať svoje telesné i duševné potreby. Informácie poskytované deťom tohto veku by mali byť veľmi konkrétne. Je potrebné pokračovať v zdôrazňovaní hodnoty zdravia a vštepovať prianie byť zdravý. Postupne je nutné stanovovať pravidlá a zrozumiteľne ich vysvetľovať. Cielená prevencia zameraná proti škodám spôsobeným alkoholom, tabakom a inými drogami by mala v tomto období už prebiehať.
- Od 12 do 22 rokov: Tento vek je náročný. Dochádza k dozrievaniu telesnému a duševnému. Objavuje a rozvíja sa schopnosť riešiť problémy, rozhodovať sa, abstraktne myslieť, vytvárať hypotézy. Rámec rodiny si dospievajúci dopĺňa ďalším rámcom rovesníkov a priateľov. Pre mladých ľudí tohto veku je dôležitá skupina rovesníkov, tá im môže pomôcť sa alkoholu a drogám vyhnúť, alebo naopak predstavuje bezpečie. Dospelý sa môže ponúkať ako zdroj informácii, zároveň by ale mal povzbudzovať k samostatnosti a sebadôvere. Prevencia v tejto skupine je zásadne dôležitá, pretože býva obzvlášť ohrozená. Zneužívanie alkoholu alebo drog v dospievaní môže viesť k rýchlemu vytvoreniu návyku.
Význam rovesníckej skupiny v prevencii
Po jedenástom roku veku narastá význam rovesníckej skupiny a rovesníckych vzťahov. Vzťahy s rovesníkmi majú pozitívny vplyv alebo môžu byť začiatkom zasvecovania do zakázaných, neznámych či nebezpečných životných polôh. Izolovanosť alebo samota je nepríjemná, mať kamaráta, patriť do partie je naliehavou potrebou. Hodnotou sa stáva úspech v partii a vydobytie pozície. Práve puberta a adolescencia sú veľmi citlivé obdobia pre rozvoj rizikového a problémového správania pretože dochádza k výrazným telesným, psychickým a sociálnym zmenám vo vývine jedinca. Toto obdobie je spojené s telesným a duševným dozrievaním. Puberta je dramatickou premenou tela aj duše. Zmeny prebiehajú nielen v oblasti fyziognómie, ale tiež v zmysle hľadania autonómie. Jedinec sa vzpiera autoritám, vstupuje do konfliktov s rodičmi či učiteľmi. Každý jedinec hľadá sám seba vo vzťahoch s druhými, začína sám seba inak prežívať. Premena je sprevádzaná krízami, konfliktami, zmenami nálad, názorov. S rovesníckou skupinou súvisia subkultúry, ktoré podtrhujú inakosť mladého človeka alebo skupiny.
Peer programy v prevencii
Základným princípom peer programov je aktívna účasť vopred pripravených rovesníkov. Význam anglického slova peer je ale širší než len rovesník. Je to niekto, s kým sa cieľová populácia môže stotožniť. Význam tu má nielen vek, ale aj sociálna situácia, zamestnanie a ďalšie okolnosti. Ak sa cieľová populácia s nositeľmi preventívneho programu stotožní, pomerne ľahko získané zručnosti a postoje uplatní v praxi.
Príťažlivosť rovesníckeho peer programu spočíva hlavne v tom, že ho uskutočňujú priamo žiaci a študenti. Aktéri programu musia byť vyškolení a tiež musia mať negatívny postoj k drogám, resp. musia byť čistí. Účastníci peer skupín pomáhajú rovesníkom formulovať odmietavé postoje k drogám a rozvíjať také sociálne zručnosti, ktoré nedovolia podľahnúť ich tlaku. Účasť žiakov na programe by mala byť dobrovoľná. Peer program by nemal byť jednorazovou akciou. Rovesnícke programy majú aj svoje riziká.
Peer programy sa od iných preventívnych programov líšia a predstavujú netradičnú formu, ako získať pre život dôležité a potrebné informácie. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že všetky potrebné vedomosti odovzdáva rovesník, teda jedinec rovný účastníkom programu. Vybraní žiaci základných a stredných škôl prejdú výcvikom, ktorý predchádza práci, ktorá sa od peer aktivistov očakáva. Príprava sa zameriava na sociálno-psychologický výcvik, na získanie potrebných znalostí a zručností súvisiacich s prevenciou sociálno-patologických javov.
Takto vyškolení peer aktivisti sú pripravení na prácu so skupinou svojich rovesníkov, ktorým predávajú svoje znalosti, pomáhajú rozvíjať sociálne kompetencie a uvedomiť si vlastné pocity a názory, zoznamujú sa s možnými rizikami, ale aj s určitými výhodami, ktoré rizikové správanie so sebou prináša. Cieľom peer programu je odovzdať prostredníctvom diskusií, názorových prístupov, kooperatívnych hier či zážitkových techník pravdivé informácie, nič nenariaďovať, do ničoho nenútiť, ale pomôcť pri možnosti výberu, kedy musí každý sám posúdiť, čo je pre neho lepšie. Od samotnej štruktúry programu sa očakáva aktívne zapojenie účastníkov. Tí majú dostatok priestoru pre diskusiu a vyjadrenie svojich názorov a pocitov. Svoje presvedčenia môžu porovnávať s ostatnými, pred ktorými by ich mali dokázať obhájiť, prípadne môžu zmeniť svoj názor.
Užívanie drog patrí medzi rozšírené sociálno-patologické javy a týka sa čoraz väčšieho počtu žiakov aj základných škôl. Dôležité postavenie v protidrogovej prevencii má práve škola, ktorá by mala poznať a používať efektívne metódy a postupy protidrogovej prevencie. Zistená neznalosť tejto oblasti u žiakov vedie k výmene neadekvátnych informácií medzi žiakmi, ktorí sa o drogách nedozvedajú od kompetentných, ale od spolužiakov alebo kamarátov. Práve spolužiaci alebo kamaráti často zveličujú alebo prikrášľujú pozitívne zážitky s drogami. Peer programy sú v tejto oblasti dobrou voľbou, aj na základe vyjadrení samotných aktérov prevencie. Mali by byť realizované systematicky, teda v pravidelných intervaloch a z dôvodu osvety by do nich mali byť zahrnutí žiaci, rodičia a pedagógovia.
Terapeutické prístupy v prevencii
Jednou z možností pomôcť deťom a dospievajúcim je istá forma modifikovaného sociálno-psychologického tréningu vychádzajúceho z úrovne vývinu a vývinových potrieb detí a dospievajúcich - intervenčný program. Účelom tohto programu je poskytnúť odborníkom, ktorí sa zaoberajú prácou s deťmi, praktickú príručku ponúkajúcu techniky, cvičenia, hry a postupy, ktoré podporujú proces sociálneho učenia.
Druhy terapií
- Arteterapia: Je využívanie výtvarného umenia a výtvarnej tvorby v procese terapie, umožňuje chorým vyjadriť svoje posolstvo inou než verbálnou cestou, ktorá im dáva príležitosť prijať informácie o sebe, o svete iných ľudí a súčasne objavovať svoje možnosti. Arteterapia môže byť receptívna a produktívna. Receptívna arteterapia je vnímanie umeleckého diela vybraného s určitým terapeutickým zámerom arteterapeutom. Cieľom je lepšie pochopenie vlastného vnútra, poznávanie pocitov a prežívania iných ľudí, vcítenie sa do umeleckého diela. Zmysel vstupu arteterapie do výchovy vidia v kultivácii emocionálnej a hodnotovej sféry detského vnútorného sveta. Arteterapia by mala sprostredkovať východiská pre životné záťažové situácie. Výtvarná činnosť je pre deti jedným z najprirodzenejších vyjadrovacích prostriedkov.
- Terapia hrou: V liečebnej terapii ide o cielené využívanie hry, ktoré je spojené s poruchami vývinu, zdravia alebo nepriaznivými životnými okolnosťami. Cieľom je u detí podporiť prirodzený vývin a vytvoriť podmienky pre dosiahnutie potrebných zmien v správaní a postojoch. Pre dieťa je hra najprirodzenejším prostriedkom pre poznanie, učenie, pre vyrovnávanie sa so smutnými zážitkami, ale aj bolestnými skúsenosťami. Hra je postavená na skutočnosti, ale súčasne sa odohráva v imaginárnom svete.
- Muzikoterapia: Môžeme zaradiť do arteterapie - liečby umeleckými prostriedkami. Muzikoterapia sa dnes stáva dôležitou súčasťou rôznych programov komplexnej starostlivosti v rámci prevencie i práce s postihnutými či narušenými jedincami. Muzikoterapia je liečebno-výchovná metóda, keď pomocou hudobnej aktivity alebo hudobnej percepcie zvolenej podľa individuálnych potrieb sa jedinec vyjadruje tak, aby to malo pre jeho somatické, psychické alebo sociálne postihnutie čo najprirodzenejší efekt. Ide o pôsobenie hudby v oblasti prevencie, diagnostiky a terapie, so zámerom zlepšiť, upraviť alebo udržať jeho stav. Najrozšírenejšou formou muzikoterapie je počúvanie hudby - receptívna muzikoterapia, ktorá umožňuje relaxáciu, oddychovanie, kultúrne vyžitie, koncentráciu. V muzikoterapii sa používajú tradičné aj netradičné hudobné nástroje, ale môžu to byť aj predmety, ktoré vydávajú rozličné zvuky.
- Dramatoterapia: Predstavuje komplex prístupov a metód, v ktorých sa dramatické prostriedky využívajú na emocionálne ozdravenie, na utlmenie nežiaducich postojov a v správaní. Využívajú sa rôzne formy hrania divadla - psychodráma, sociodráma, bábkové divadlo, rolové hry, pantomíma, tanečná dráma, ktoré majú výchovné zameranie. Významnú úroveň predstavuje hranie divadla, ktoré si vyžaduje ochotu spolupracovať, systematickú prácu na sebe, prijať zodpovednosť za svoju rolu a celkový výsledok. Dramatoterapia pomáha získať vnútornú motiváciu, schopnosť lepšie sa orientovať vo svojich problémoch, nadhľad, ale aj posun vo vnímaní a prežívaní, sebarealizáciu.
- Ergoterapia: Je základným prostriedkom pre diagnostiku i terapiu. Vychádza sa zo skutočnosti, že každý zmysluplný pohyb je výsledkom zložitých intrapsychických procesov, na ktorých sa podieľa vždy celý človek. Predpokladom je zvnútornenie informácií, ich zhodnotenie vo vzťahu k sebe, motivácia, sebahodnotenie k daným možnostiam, očakávania úspešnosti a tiež pochopenie významu svojho konania a svojej životnej reality. Činnostná terapia nie je tréningom, ale príležitosťou objavovať vlastné možnosti. U detí sa približuje k terapii hrou.
- Biblioterapia: Je metóda psychoterapie využívajúca čítanie na liečebné účely. Čítanie pomáha účelne využívať voľný čas, prekonávať depresívne stavy a duševné krízy, riešiť vnútorné či psychické konflikty. S rozvojom biblioterapie sa čoraz častejšie začínajú používať aj terapeutické rozprávky. Rozprávka pomáha dieťaťu odkryť rôzne možnosti správania, umožňuje mu stotožniť sa s hlavným hrdinom a prežívať množstvo nových emócií a príhod. Na čítanie je vhodný taký výber kníh, ktorý rešpektuje záujem klienta, ale musí mu zároveň otvárať nové možnosti. Neskôr sú pre čítanie vhodné tie knihy, ktoré otvárajú nové rozmery v rozhľade, vzbudzujú záujem o svet v jeho rozmanitosti a ovplyvňujú spôsob jeho myslenia.
Sociálny kapitál a agresivita adolescentov
Rizikové správanie adolescentov sa prejavuje výraznou absenciou udržiavať sociálne väzby. Cieľom tohto textu je preto poukázať na potenciálnu súvislosť medzi agresívnym správaním a nedostatkom sociálneho kapitálu ako jedného z dôležitých faktorov napomáhajúcemu redukovať prejavy negatívnej agresivity. Referenčným rámcom sociálnych väzieb, v ktorom sú recipročne komunikované, je rodina, škola a susedské prostredie.
Teória sociálneho kapitálu si získala pozornosť predovšetkým v sociologickej literatúre a hoci existujú rozličné perspektívy štúdia pojmu, bádatelia sa zhodujú v tom, že sociálny kapitál je základom sociálnych väzieb a vzťahov, generujúcich kooperáciu osôb, dôveru a reciprocitu. Sociálny kapitál predstavuje sieť vzťahov, vďaka ktorým trávime viac času s druhými a zdieľame s nimi spoločné hodnoty. Sociálny kapitál má individuálny aj kolektívny aspekt - „privat face a public face“, ktorý sa rozlišuje z hľadiska nositeľov - „majiteľov“ sociálneho kapitálu. Individuálny sociálny kapitál prináša benefit jednotlivcovi, kolektívny sociálny kapitál skupine (rodine, komunite, spoločnosti).
Už v roku 1916 Hanifan zistil, že deti pochádzajúce z rodín, ktoré disponovali sociálnym kapitálom, dosahovali v škole lepší prospech. Tento fakt potvrdili aj ďalší autori ako Coleman alebo Filzpatrick a Wright, ktorí okrem iného upozornili, že v prípade adolescentov nedisponujúcich sociálnymi vzťahmi s druhými osobami je viac pravdepodobné, že sa budú správať agresívne a vyhrážaním alebo fyzickými útokmi ohrozovať fyzické zdravie ostatných. Naopak, žiaci a študenti, ktorí majú sociálne väzby, sú aktívni v spoločensky konštruktívnych aktivitách a využívajú benefity sociálneho kapitálu, zahŕňajúceho normy dôvery, reciprocity a spolupráce, sa v oveľa menšej miere stávajú agresormi.
Jacobsovej pozorovanie poukázalo na dôležitosť sociálneho kapitálu ako prevencie voči rizikovému správaniu a rôznym formám sociálne deviantného vystupovania. V tejto perspektíve je nutné uvažovať aj o agresivite, ktorá sa stáva problémom, ak sa prejavuje v nevhodnej, nedostatočne socializovanej alebo deštruktívnej forme.
Kde sa tvorí sociálny kapitál?
Dôležitá je otázka, kde a ako sa sociálny kapitál tvorí a nadobúda a prečo je relevantným aspektom pre zdravý vývin a správanie sa adolescentov bez agresívnych prejavov? Vhodným priestorom životaschopných sociálnych sietí, ktoré sú pre adolescentov zároveň cestou k rovnocenným rolám v dospelosti, je rodinné, školské a susedské prostredie. V nich, v rámci procesu socializácie a vďaka nespočetným množstvom (správnych) rozhodnutí, ale aj ovládaním vlastnej agresivity a riešením rôznych konfliktov, adolescenti formujú svoje ciele a predstavy o budúcnosti. Takéto skúsenosti, predovšetkým v prípade, ak sú štandardy správania komunikované v rámci fungujúcich rodinných, školských a susedských vzťahov, im zároveň pomáhajú vytvárať sociálny kapitál.
Rodinné prostredie
Rodinné prostredie je dôležitým zdrojom vplyvu na vývin adolescentov a ich behaviorálnych schopností. Rodiny sú už tradične považované za hlavného činiteľa v procese prevencie sociálnopatologických javov a zároveň za dôležité miesto vzniku sociálneho kapitálu, ktorý vplýva na bezproblémové správanie adolescentov a formuje sa vo vzťahu rodič-dieťa. Sociálny kapitál adolescent získava predovšetkým vtedy, ak mu je zo strany rodičov venovaný dostatočný čas a pozornosť a zároveň, ak sú tieto dobrá ochotne a rovnocenne delené medzi všetkých členov rodiny. Dôležitá ja taktiež kvalita manželského vzťahu, ktorý je jednak podstatným prvkom rodinného sociálneho kapitálu, ale aj predispozíciou pre recipročnú relacionalitu charakteristickú stabilnými a dôvernými putami rodinných príslušníkov. Deti vychovávané len jedným rodičom majú v škole horšie výsledky, viac zdravotných a psychických problémov a častejšie sa dostávajú do stretu so zákonom. Neprítomnosť otca v rodine sa ukazuje ako jasný faktor podporujúci delikvenciu detí v rodine. Rodiny s mladými delikventmi sú označované ako chladné, s minimom rodičovského záujmu o deti. Takýchto rodičov deti označili ako pasívnych, odmietavých a nezainteresovaných na potrebách svojho potomstva.
Školské prostredie
Dobrým príkladom toho, ako môžu rodičia zvyšovať sociálny kapitál svojich detí, je zapojenie sa a aktívna účasť na živote školy, ktorú dieťa navštevuje, a to buď formálne alebo neformálne. Školy ako otvorené inštitúcie, ktoré chcú spolupracovať s rodičmi a miestnou komunitou, sú v demokratických krajinách už samozrejmosťou. Vzájomné očakávania o správaní sa adolescenta sú potom v takomto vzťahu výsledkom väzieb medzi pedagógmi, rodičmi a ich deťmi. Rodičia sú oveľa viac spokojnejší, ak vedia, že na ich dieťa dohliada iný rodič alebo učiteľ (supervízor), vďaka čomu sú adolescenti nepriamo nútení vyhýbať sa delikventnému správaniu. Rodičia v rámci týchto sociálnych sietí navyše nadväzujú spoluprácu aj s inými rodičmi, čím podporujú reciprocitu a dôveru, ktoré generujú sociálny kapitál jednak pre nich ako aj pre mladšiu generáciu. Učitelia zas, vďaka týmto sociálnym väzbám, získavajú o svojich žiakoch viac informácií ako keby neboli s rodičmi v kontakte. V prípade bezproblémového správania jednak pedagógom ako aj rodičom sa ponúka oveľa väčšia možnosť, aby adolescenta za jeho správania pochválili alebo odmenili.
Adolescenti môžu sociálny kapitál získavať aj mimo rodiny, a to investovaním a rozširovaním sociálnych vzťahov a nadväzovaním väzieb v školskom prostredí. Totiž, tak ako v prípade vzťahu rodiča k dieťaťu, ktorému venuje čas a pozornosť, aj väzby a zdieľané aktivity medzi spolužiakmi a dospelými sú rovnako dôležitým zdrojom ochrany adolescentov pred delikventnými tendenciami. Pripútanosť adolescenta ku škole kreuje situácie, v rámci ktorých sa študent cíti integrovaný medzi rovesníkov. Školské prostredie navyše poskytuje, či už priamo alebo nepriamo, možnosť aj pre získavanie sociálneho kapitálu. Naopak, pre mnohých adolescentov predstavuje škola problém a prináša prekážky súvisiace s neplnením si školských povinností a štandardov týkajúcich sa správania. Takéto situácie vedú tínedžera k frustrácii, zníženej sebadôvere, k vylúčeniu z kolektívu a aj k agresívnemu správaniu. Pocit zlyhania, zraniteľnosti, neschopnosti a izolácie spôsobuje problémy nielen vo vzťahu k spolužiakom, ale aj učiteľom. Študent môže nadobudnúť rôzne druhy predsudkov a pocit nespravodlivého zaobchádzania. Vhodným zdrojom ochrany pred agresívnym správaním sú kolektívne školské akcie a záujmové krúžky. Školské tímy, kluby a skupiny podporujú pocit vzájomnosti a motivujú študentov k pozitívnym cieľom.
Susedské prostredie
Dospievajúcu mládež ovplyvňujú prejavy agresivity, s ktorými sa stretávajú aj na mieste, kde žijú, teda vo svojom susedstve. Na druhej strane, susedské sociálne siete, do ktorých patria obyvatelia blízkych blokov či rodinných domov, ale aj lokálne inštitúcie ako napríklad centrá voľného času či miestna cirkev, často zohrávajú dôležitú úlohu pri redukcii agresívneho správania adolescentov. Putnam prikladá susedskému prostrediu pre vznik a udržanie si sociálneho kapitálu veľký význam. Adolescenti, ktorí disponujú zdravými susedskými vzťahmi, sú nielen menej agresívni, ale sa v aj v menšej miere stávajú obeťami agresivity. V rámci susedských vzťahov má pri znižovaní pravdepodobnosti fyzických a psychických útokov zo strany agresívnych páchateľov svoj význam dohliadanie rodičov a rovesníkov na druhých adolescentov. Keď sa adolescenti cítia na mieste, kde bývajú bezpečne, majú väčšiu tendenciu zapájať sa aj do aktivít lokálnych organizácií a inštitúcií, čím potenciálne zvyšujú svoj sociálny kapitál, z ktorého majú benefity nielen oni samotní, ale aj ich rodičia. Aktívna participácia napríklad v miestnej mládežníckej organizácii či cirkvi robí adolescentov zodpovednejšími a redukuje čas na škodlivé činnosti. Miestna cirkev ponúka adolescentom rôzne aktivity, ktoré im počas socializácie pomáhajú v sebareflexii a osobnostnom raste. Adolescenti, ktorí cítia, že náboženstvo je integrálnou časťou ich života, v ňom môžu nájsť zmysel vlastnej existencie, čo sa pretaví do spolupráce s inými. Tínedžeri, ktorí inklinujú k náboženstvu, sa vo väčšej miere snažia svoj život riadiť podľa morálnych hodnôt a tým redukujú delikventné či agresívne správanie.
Školský psychológ v prevencii
Hlavnou ideou prevencie je ovplyvňovať názory, postoje a správanie žiakov žiadúcim smerom k vytváraniu a formovaniu zdravého a bezpečného prostredia celej školy. Pred samotnou realizáciou prevencie školského psychológa na škole je dôležité najskôr zodpovedať si otázku, čo je vlastne jej cieľom. Preventívna činnosť ako taká, sa zameriava na široké spektrum oblastí, od eliminácie rizikového správania (šikana, fajčenie, konzumácia alkoholu, závislosť na internete apod.), predchádzania vzniku školských a výchovných ťažkostí až po rozvoj empatie, kooperácie, súdržnosti, asertívneho správania či tolerancie v sociálnej skupine. Výhodou prítomnosti školského psychológa priamo na škole je, že pozná školu zvnútra, pozná jednotlivých žiakov a dokáže z odborného hľadiska posúdiť špecifickú potrebu prevencie v určitej oblasti pre konkrétnu triedu.
Výsledok ucelenej a komplexnej preventívnej činnosti školského psychológa by mal byť indikátor toho, že žiaci získali pomocou nových vedomostí a zručností potrebné základy pre:
- schopnosť činiť samostatné a správne rozhodnutia,
- schopnosť vedieť riešiť problémy konštruktívnym spôsobom, prípadne požiadať o pomoc pri ich riešení,
- uplatňovanie optimálnych komunikačných zručností,
- primeranú odolnosť voči stresu, záťažovým situáciám,
- zvýšenie porozumenia o dôsledkoch rizikového správania (zdravotných, sociálnych) pomocou objektívnych informácií a získanie negatívneho postoja voči takémuto správaniu.
Preventívna činnosť sa zväčša realizuje prostredníctvom vybraného preventívneho programu. Ten všeobecne predstavuje ucelený nástroj, resp. strategický plán k dosiahnutiu stanoveného cieľa pomocou konkrétnych preventívnych aktivít, pričom má vopred zadefinovanú cieľovú skupinu, pre ktorú je vhodný a primárne určený. V súčasnosti existuje nespočetné množstvo kvalitne prepracovaných konkrétnych preventívnych programov s príslušným manuálom, ktoré odborníci odporúčajú a je možné ich v škole aplikovať v závislosti od charakteru určitého problému. Druhou alternatívou preventívneho pôsobenia na škole je zostavenie vlastného preventívneho programu s výberom aktivít na základe vlastného uváženia. Takýto program musí mať vopred definovaný cieľ, cieľovú skupinu, počet a postupnosť stretnutí. Použité metódy a techniky v programe môžu mať informačný (prednášky, diskusie, prezentácie…) alebo zážitkový charakter (hry, modelové situácie…). Tu však platí pravidlo, že program bude efektívny len v prípade, ak vybrané aktivity budú mať u žiakov úspech a budú pre nich „atraktívne“. Vychádzajúc z osobných praktických skúseností viacerých psychológov je možné konštatovať, že pre začínajúcich školských psychológov by bolo vhodné prevenciu realizovať skôr prostredníctvom overených preventívnych programov, nakoľko sa vo svojej práci ešte len orientujú a potrebujú načerpať praktické zručnosti a skúsenosti. V konečnom dôsledku je ukazovateľom úspešne realizovaného preventívneho pôsobenia v školskom prostredí pozorovanie pozitívnych zmien u účastníkov v oblastiach, na ktoré bola prevencia zameraná.