V súčasnosti, keď sa kladie dôraz na inovatívne prístupy k žiakom a ich aktivizáciu v procese edukácie, je nevyhnutné venovať sa tvorbe optimálneho edukačného prostredia. Toto prostredie by malo presahovať vzájomné pôsobenie medzi žiakom a učiteľom, interakcie medzi žiakmi navzájom a prekonávať rozdiely genderov, rasy, národnosti, kultúry, socioekonomického postavenia, hendikepov a všetkých ostatných individuálnych odlišností. V tomto kontexte zohráva sociálny vplyv v škole kľúčovú úlohu, a preto je dôležité definovať jeho význam a objasniť pozíciu sociálneho pedagóga.
Edukačné prostredie: Viac než len fyzický priestor
Edukačné prostredie nie je len o fyzických charakteristikách, ako je typ učebne, jej vybavenie, osvetlenie a akustika. Zahŕňa aj sociálnu, emocionálnu a kultúrnu zložku, ktorá významne vplýva na žiaka a jeho učenie. L. Ďurič chápe učenie ako formu činnosti, pri ktorej jednotlivec mení svoje správanie a vlastnosti pod vplyvom vonkajších podmienok a v závislosti od výsledkov konania. H. Grecmanová zdôrazňuje, že prostredie je objektívna realita so súborom faktorov, ktoré človeka obklopujú, majú pre neho význam a hodnotu a sú v interakcii.
Na základe aktuálneho stavu v našich školách, ktorý sa vyznačuje nízkou kvalitou sociálnych vzťahov, výskytom agresivity, minimálnou empatiou a zameriavaním sa len na výkon, je zrejmé, že sociálne prostredie v škole je obzvlášť dôležité. Sociálne prostredie tvoria jednotlivci, ktorí sú vo vzájomnej interakcii.
Tri dimenzie prostredia v škole
- Fyzikálne prostredie: Zahŕňa ergonomické parametre ako osvetlenie, priestorové dispozície, farby a nábytok. Štúdie neuropedagogiky a neurodidaktiky zdôrazňujú význam týchto atribútov. E. Jensen rozčlenil fyzikálne determinanty prostredia na sedenie, teplotu, osvetlenie, hluk a farby.
- Emocionálne bezpečné prostredie: Je charakteristické plným rešpektovaním emócií na vyučovaní. Emócie majú obrovský vplyv na správanie sa žiakov a učiteľov. Primárnou úlohou učiteľa je odhaliť emócie, ktoré žiaci prežívajú, pretože intenzívne ovplyvňujú proces a výsledok aktivity.
- Sociálne prostredie: Tvoria ho jednotlivci, ktorí sú vo vzájomnej interakcii.
Negatívny vplyv prostredia na žiaka
Charakter a kvalita prostredia v triede môže potláčať aktivitu žiakov v procese učenia sa. V súčasnej pedagogickej realite sa vyskytuje mnoho prípadov, kedy prostredie blokuje učenie, činnosť, či rozvoj sociálnych vzťahov.
Ako prostredie triedy môže negatívne vplývať na žiaka?
- Blok motivácie a tvorivosti: Nepodnetné prostredie znižuje atraktivitu vyučovania, demotivuje žiakov a znižuje ich záujem o učenie. Tvorivo-humanistický prístup zdôrazňuje, že nie je možné rozvíjať tvorivosť bez zabezpečenia dôverného a bezpečného prostredia, kde nie je prítomné ohrozenie výsmechom alebo ponižovaním.
- Nedoceňovanie vzťahov a nerešpektovanie emócií: Kvalita vzťahov medzi učiteľom a žiakmi, ako aj medzi žiakmi navzájom, sa stáva prekážkou učenia sa. Problematický vzťah medzi učiteľom a žiakom môže viesť k stresu z učenia, hodnotenia a ponižovania.
- Tradičné fyzikálne prostredie: Potláča a blokuje učenie sa žiakov, ich aktivitu a výsledky. Priestorový odstup učiteľa od žiaka má význam pri vyučovaní. Výskumy ukazujú, že intímna a osobná oblasť prispieva k lepším výkonom v učení.
Sociálny pedagóg: Kľúčová osoba v edukačnom procese
Vzhľadom na komplexnosť edukačného prostredia a jeho vplyv na žiakov, je nevyhnutné, aby v školách pôsobili odborníci, ktorí sa zameriavajú na sociálny vplyv a vytváranie optimálnych podmienok pre rozvoj žiakov. Sociálna pedagogika na Slovensku sa začala rozvíjať neskôr ako v Európe. Základy boli položené v 70. rokoch 20. storočia. (Hroncová, Emmerová, 2015).
Kto je sociálny pedagóg?
Sociálny pedagóg je vysoko kvalifikovaný odborník v oblasti prevencie, ktorý vie bezodkladne riešiť problémy a predchádzať situáciám, ktoré spôsobuje výskyt sociálno-výchovných problémov. Je odborníkom na sociálne prostredie, rozumie procesom vplyvu sociálneho prostredia na dieťa a na žiaka a dokáže posúdiť a vyhodnotiť jeho vplyv. Podľa J. Koláčkovej (2022) a N. Bizovej (2022) môže sociálny pedagóg predstavovať jeden z hlavných prvkov inkluzívneho vzdelávania a je súčinný pri riešení rôznych problémov a situácií v školskom prostredí. N. Bizová uvádza, že sociálne aspekty inklúzie sú explicitnou sférou činnosti sociálneho pedagóga.
Úlohy a kompetencie sociálneho pedagóga
- Prevencia: Sociálny pedagóg zameriava svoju činnosť predovšetkým na primárnu prevenciu, počas ktorej realizuje aktivity a programy zamerané na predchádzanie vzniku sociálno-patologických javov. Hroncová a Emmerová rozlišujú dve prevencie pred vyskytujúcimi sa sociálno-psychologickými problémami: primárna prevencia sa zameriava na celú populáciu, ktorá nie je zdravotne, sociálne ani inak riziková či narušená, zatiaľ čo sekundárna prevencia je zameraná na ohrozené skupiny obyvateľstva, netýka sa už všetkých. (Porov. Hroncová, Emmerová, 2015, In: Sociálny pedagóg v škole v teoretickej reflexii a praxi). Pôsobenie sociálneho pedagóga pokračuje aj v oblasti prevencie sociálnopatologických javov v inštitucionálnom prostredí.
- Poradenstvo: Poskytuje odborné poradenstvo žiakom, rodičom a učiteľom v oblasti sociálno-výchovných problémov. Absolventi sociálnej pedagogiky dokážu viesť sociálno - pedagogické poradenstvo.
- Intervencia: V prípade potreby zasahuje a rieši akútne sociálno-výchovné problémy žiakov.
- Podpora inklúzie: Pomáha pri integrácii žiakov so špeciálnymi výchovno-vyučovacími potrebami a zabezpečuje ich začlenenie do kolektívu.
- Spolupráca: Spolupracuje s ďalšími odbornými zamestnancami školy, ako sú školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia a výchovní poradcovia, s cieľom vytvoriť komplexný systém podpory pre žiakov. Ak v škole pôsobia viacerí odborní zamestnanci, ich vzájomné pôsobenie môže byť základom multidisciplinárnej spolupráce, ktorá sa realizuje v rámci multidisciplinárneho tímu, ktorého súčasťou môže byť aj sociálny pedagóg. Ide o rôzne veľké skupiny s vnútorne koordinovanou činnosťou. Veľkosť a zameranie multidisciplinárneho tímu závisí od toho, na aké problémy je zameraná jeho činnosť.
Legislatívny rámec pôsobenia sociálneho pedagóga
Sociálny pedagóg je v zmysle platnej slovenskej legislatívy odborným zamestnancom školy. Podľa § 23 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických a odborných zamestnancoch, spoločne so školskými psychológmi, špeciálnymi pedagógmi, terénnymi špeciálnymi pedagógmi, kariérovými poradcami, školskými logopédmi a liečebnými pedagógmi spadá do kategórie odborných zamestnancov. Jeho činnosť je vymedzená zákonom č. 138/2019 Z. z. o pedagogických a odborných zamestnancoch a vyhláškou č. 1/2020 Z. z. Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu o kvalifikačných predpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov.
Pre výkon profesie sociálneho pedagóga je potrebné absolvovať vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore učiteľstvo a pedagogické vedy. Legislatívne zmeny v rokoch 2008 a 2009 v školstve priradili sociálneho pedagóga k ďalším zložkám systému výchovného poradenstva a prevencie. Tento posun vytvára priestor pre výkon kvalitnej a efektívnej prevencie sociálnej patológie v školskom prostredí.
Novela školského zákona a novela zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, účinná od 1. januára 2025, priniesli viaceré podstatné zmeny týkajúce sa realizácie sociálnej práce v škole, ako aj postavenia sociálneho pracovníka a sociálneho pedagóga v škole. V školskom zákone je nový § 152b, ktorý definuje „sociálnu prácu v škole a školskom zariadení“. Tieto činnosti, vrátane sociálnej diagnostiky a poradenstva, môže vykonávať sociálny pracovník, ktorý už nie je kategóriou odborného zamestnanca podľa zákona č. 138/2019 Z. z., ale nepedagogickým zamestnancom školy. Bude môcť rozvíjať oblasť sociálnej práce v škole aj s ohľadom na to, že detí a rodín s rôznymi problémami pribúda. Na výkon sociálnej práce v škole a školskom zariadení sa tak vzťahuje zákon č. 219/2014 Z. z., ktorý upravuje sociálnu prácu a podmienky na jej výkon.
Oblasti pôsobenia sociálneho pedagóga
- Školy a školské zariadenia: Prevencia sociálno-patologických javov, riešenie problémov žiakov, poradenstvo pre rodičov a učiteľov.
- Centrá poradenstva a prevencie: Odborná pomoc a poradenstvo deťom, mládeži a rodinám v krízových situáciách.
- Komunitné centrá: Práca s miestnou komunitou, organizovanie sociálnych služieb a aktivít pre rôzne vekové kategórie.
- Centrá pre deti a rodiny: Práca so staršími deťmi a mládežou, zameriava sa na rozvoj ich osobnosti a prípravu na samostatný život.
- Iné sociálno-výchovné zariadenia: Pomoc a podpora deťom, mládeži a rodinám v rôznych životných situáciách.
V súčasnosti narastá potreba činnosti sociálneho pedagóga na školách pri zisťovaní čoraz viac vyskytujúcich sa sociálno - patologických javov v prostredí žiaka, v ktorom sa pohybuje. V Slovenskej republike stále na väčšine škôl a školských zariadení absentuje pozícia sociálneho pedagóga. Pritom jeho nevyhnutné pôsobenie ako odborného zamestnanca by malo byť pre školy samozrejmosťou. V posledných rokoch pozorujeme zhoršenie vzťahov medzi deťmi vo triedach. Samotné prostredie môže mať negatívny vplyv na vzdelávanie a správanie sa žiaka v škole.
Socializácia a jej vplyv na vývin osobnosti
Človek prichádza na svet ako biologická bytosť, ktorá je vybavená pomerne chudobným systémom vrodených reflexov a pudov. V priebehu individuálneho vývoja sa stáva spoločenskou bytosťou s bohatým registrom reakcií, ktorý mu umožňuje prispôsobovať sa zložitým podmienkam života v spoločnosti. K postupnej premene človeka z biologickej bytosti na spoločenského tvora dochádza v procese socializácie, t.j. zospoločenštenia, ktorý je sociálnym učením uskutočňovaným v interakcii ľudského organizmu so sociálnym a spoločenským prostredím.
Fázy socializácie
Socializáciu môžeme vymedziť ako všestranné a komplexné uvedenie človeka do spoločnosti. Pozostáva z dvoch fáz:
- Primárna (prvotná): Uskutočňuje sa v období detstva a dospievania a rozhoduje o utváraní základov osobnosti jednotlivca. Prevláda v nej jednosmerné pôsobenie spoločnosti (sociálnych skupín) na socializovaného jednotlivca a viac-menej pasívne prispôsobovanie sa jednotlivca spoločnosti. Hlavným cieľom tejto fázy socializácie je pripraviť jednotlivca na plnohodnotný život v dospelosti.
- Sekundárna (druhotná): Prebieha v období dospelosti a môžeme ju rozdeliť na socializáciu v produktívnom veku a v postproduktívnom období života dospelého. Ľudia sú v tejto fáze aktívnejší, hľadajú spôsoby, ako individuálne reagovať na pôsobenie sociálnych skupín i spoločnosti, prispôsobujú si svoje sociálne roly.
V priebehu socializácie, najmä v jej sekundárnej fáze, často dochádza k tomu, že jednotlivec vymení už osvojené vzory správania, normy, sociálne roly, poznatky a schopnosti za iné. Vtedy hovoríme o resocializácii. Rýchlosť a úspešnosť resocializácie závisí hlavne od dobrovoľnosti, osobnostných charakteristík, miery odlišnosti novej situácie a otvorenosti nového prostredia. Špeciálnym prípadom je reedukácia osôb s poruchami správania, resp. s patologickým správaním.
Rodina ako primárny socializačný činiteľ
Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja. Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. Ak chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin.
Pre zdravý vývoj dieťaťa je optimálne, keď má oboch rodičov. Toto je dôležité aj z hľadiska pôsobenia rodiča ako vzoru. Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správané modely, ktoré si odnáša dieťa do života ako dispozície, sklony. V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov: mladiství muži bývajú poznamenaní zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou; taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov.
Typy rodín a ich vplyv na deti
- Deti narodené mimo manželstva: Bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa.
- Deti polosiroty: Náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia.
- Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom rodičov: K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. V priemere sú deti z rozvedených manželstiev horšie adaptované.
- Deti z veľmi početnej rodiny: Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. Dôsledkom sú spravidla poruchy sociálneho správania v rôznych sférach - túlanie sa, záškoláctvo, asociálne správanie ap.
Škola ako sekundárny socializačný činiteľ
Škola, ako druhý najvýznamnejší socializačný činiteľ v živote dieťaťa, by mala predstavovať bezpečné prostredie s pozitívnou klímou, ktoré vo výraznej miere podporuje ochranu žiakov pred ohrozením a zároveň ich vedie k pozitívnym hodnotám, spoločensky prospešným a očakávaným formám správania. Postavenie školy predovšetkým v oblasti primárnej prevencie zohráva nesmierne dôležitú úlohu, čo je podmienené aj nárastom deviantného správania detí a dospievajúcich. (Porov. Hroncová, Niklová, Hanesová, Dulovics, 2020).
Obdobie školského detstva zahrňuje časový úsek od 6. až 7. do 10. až 11. roku života dieťaťa. Začína vstupom do školy a končí začiatkom puberty. Výskumy ukazujú, že pre vstup dieťaťa do školy je najvhodnejší vek šesť a pol roku. Vstupom do školy sa zásadne mení celkový spôsob života dieťaťa. Hrová činnosť ustupuje do pozadia, hlavnou činnosťou sa stáva učenie. Žiak sa musí prispôsobiť požiadavkám školy. V tomto štádiu postupne nastávajú zmeny v osobnosti, obzvlášť v rozvoji poznávacích procesov, rozvoji citov a vôle. Taktiež sa rozvíja myslenie, najmä pojmové myslenie. Žiak je ešte nesamostatný, submisívny a ovplyvniteľný. Významné zmeny nastávajú aj v socializácii žiaka, v rozvoji jeho sociálnych citov a vzťahu k okolitému prostrediu. Veľký význam má správny vzor. Učiteľ je nová autorita, preto predovšetkým na ňom spočíva zodpovednosť, aby usmernil zložité a protichodné chovanie žiakov. Osobnosť žiaka je tesne spätá s jeho školskou úspešnosťou. Žiak je v tomto období zameraný na okolitý svet, málo sa zaoberá sám sebou, je nekritický voči sebe, v jednaní je nerozvážny a jedná impulzívne.
Sociálne učenie a interakcia
Všetky druhy učenia, teda aj sociálne učenie človeka, sa uskutočňujú v sociálnych podmienkach. Podobne ako pohybové schopnosti a zručnosti, aj sociálne schopnosti a zručnosti sa dajú naučiť. Jedinec preberá do značnej miery štandardy skupín, s ktorými sa identifikuje, avšak objavuje sa u neho aj určitá miera rezistencie voči vyhasínaniu minulých skúseností. Podstatou sociálneho učenia je sociálna interakcia, ktorá predstavuje základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si tých foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú. Ide tiež o odnaučovanie takých spôsobov a vzorcov správania, ktoré iní ľudia vo väčšine prípadov odsudzujú alebo zakazujú.
Výzvy a riešenia v slovenskom školstve
V súčasnej dobe dochádza k viacerým zmenám, ktoré zároveň ovplyvňujú rozvoj a smerovanie sociálnej práce. Takouto oblasťou je aj prostredie školy a školských zariadení. Sociálne problémy vždy mali dopad na fungovanie žiakov v škole. Súčasná doba ukazuje, že výchovný proces na školách je čoraz ťažší, deti sú agresívnejšie a stále viac ohrozené sociálno-patologickými javmi, ktoré sa aj v čoraz väčšej miere vyskytujú u žiakov. Pribúdajú dysfunkčné rodiny, chudobné rodiny, deti závislých rodičov.
Prekážky a potreby
Na väčšine škôl a školských zariadení v Slovenskej republike stále absentuje pozícia sociálneho pedagóga. Pritom jeho nevyhnutné pôsobenie ako odborného zamestnanca by malo byť pre školy samozrejmosťou. Z množstva odborných zamestnancov, ktorých by mohla mať škola k dispozícii, školy mávajú poväčšine špeciálneho pedagóga, ak ho vôbec majú. Všetky vyššie spomenuté problémy na školách riešia buď výchovní poradcovia, alebo triedni učitelia. V súčasnosti ale triedny učiteľ nie je ani časovo a ani kompetenčne disponovaný, aby riešil dostatočne a úspešne tieto problémy.
Potenciál sociálnych pracovníkov v školách
Prax ukazuje, že sociálny pracovník by bol veľmi užitočný odborný zamestnanec školy, pretože by bol súčasťou školy, mohol by pracovať aj počas vyučovania, počas výchovných predmetov. Okrem toho vidím prínos sociálneho pracovníka v škole najmä v dvoch oblastiach:
- Bol by kompetentný aj na vykonávanie terénnej sociálnej práce s problémovými rodinami.
- Bol by neutrálnou osobou pri riešení konfliktov so žiakmi v škole, pretože nie je ani učiteľ a ani zainteresovaný rodič a môže pomôcť riešiť problém s určitým nadhľadom.
Nemalý prínos v práci sociálneho pracovníka vidím aj v tom, že by mal viac času na preventívne aktivity, nakoľko v súčasnosti sú koordinátormi zväčša učitelia na plný úväzok. Mesto Banská Bystrica má v rámci svojich aktivít v sociálnej oblasti vybudovaný systém sociálnej intervencie pre rôzne cieľové skupiny od novonarodených detí až po seniorsky vek. V Banskej Bystrici momentálne fungujú dve Nízkoprahové denné centrá pre deti a rodinu (KC) v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta, v ktorých sa primárna práca so školopovinným dieťaťom upriamuje na proces prípravy do školy a v druhom rade na aktívne a zmysluplné trávenie voľného času. Výsledky dvojročnej snahy upriamenej pozornosti na prípravu do školy sú skôr pozitívne a deti, ktoré sa programov zúčastňujú dosahujú v škole lepší prospech v 50% prípadoch, tí, čo si udržali prospech je 30% a v 20% si zhoršili prospech.