V literárnych dielach sa stretávame s rôznymi typmi postáv, ktoré plnia odlišné funkcie a prispievajú k celkovému vyzneniu príbehu. Medzi tieto typy patria aj sociálne typy postáv, ktoré predstavujú špecifickú kategóriu s charakteristickými znakmi a vlastnosťami. Tento článok sa zameriava na definovanie a charakteristiku sociálneho typu postavy, jeho význam v literárnom diele a jeho vývoj v kontexte rôznych literárnych období, predovšetkým so zameraním na tvorbu Jozefa Gregora Tajovského.
Čo je sociálny typ postavy?
Sociálny typ postavy je literárna postava, ktorá stelesňuje výrazné znaky niektorej časti národného spoločenstva a tieto znaky sa stávajú jej živým symbolom. Je to postava, ktorá reprezentuje určitú sociálnu vrstvu alebo skupinu a nesie typické vlastnosti, názory a správanie pre túto skupinu charakteristické. Sociálny typ postavy je teda nositeľom typických vlastností svojej sociálnej vrstvy.
Sociálne rozdiely medzi postavami sa v literatúre často zvýrazňujú, a to najmä v dielach so sociálnym zameraním. V niektorých prípadoch, ako napríklad v socialistickom realizme, sa tieto rozdiely môžu prejavovať aj ideologicky, kde sú postavy z robotníckej triedy zobrazované ako kladné, zatiaľ čo postavy z vyšších vrstiev ako záškodníci a vykorisťovatelia.
Funkcia sociálneho typu postavy v literárnom diele
Sociálny typ postavy zohráva v literárnom diele dôležitú úlohu. Prostredníctvom neho môže autor poukázať na spoločenské problémy, kritizovať sociálne nerovnosti alebo analyzovať vzťahy medzi rôznymi sociálnymi skupinami. Sociálny typ postavy môže tiež slúžiť na zobrazenie kultúrnych hodnôt, tradícií a zvykov určitej spoločnosti. Vďaka svojej reprezentatívnej funkcii môže sociálny typ postavy prispieť k hlbšiemu pochopeniu spoločenského kontextu, v ktorom sa príbeh odohráva.
Sociálny typ postavy verzus charakterový a idealizovaný typ postavy
Je dôležité rozlišovať medzi sociálnym typom postavy a inými typmi literárnych postáv, ako sú charakterový a idealizovaný typ:
- Charakterový typ postavy: je postava, v ktorej je skoncentrované veľké množstvo osobnostných vlastností, ktoré sú spojené jednou dominantnou charakterovou črtou. Príkladom je Lakomec od Moliéra, kde je hlavnou charakterovou črtou lakomosť. Stvárňuje dominantnú charakterovú črtu - typickú a skutočnú (napr. v realizme) alebo abstrahovanú/zovšeobecnenú (napr. v klasicizme).
- Idealizovaný typ postavy: je postava, ktorá je zobrazená idealizovane, s vyzdvihnutými kladnými vlastnosťami a bez negatívnych čŕt. Napr. postavy niektorých historických osobností v romantizme alebo idealizovaná kladná postava svätca alebo rytiera v stredovekej literatúre.
Jozef Gregor Tajovský a sociálny typ postavy
Jozef Gregor Tajovský, rodák z Tajova pri Banskej Bystrici, si toto miesto zvečnil aj vo svojom literárnom mene. Jeho dielo je hlboko prepojené so sociálnou realitou slovenskej dediny a s osudmi jej obyvateľov. Tajovský sa vo svojej tvorbe zameriava na zobrazenie postáv z rôznych spoločenských vrstiev, pričom s obzvláštnou pozornosťou sleduje životné osudy chudobných a utláčaných.
Jozef Gregor Tajovský je jedným z vrcholných predstaviteľov slovenského literárneho realizmu. Ako prozaik bol vedúcou osobnosťou druhej vlny slovenského literárneho realizmu a ako dramatik zakladateľom slovenskej realistickej drámy, pričom jeho hry sú aj v súčasnosti súčasťou kmeňového repertoáru slovenských profesionálnych aj ochotníckych divadiel. Vo svojich dielach nachádzal cestu k slovenskému ľudu a k jeho kultúre, pozorne vnímal život aj mravné hodnoty, no zároveň zobrazoval aj negatívne vlastnosti ľudí a ponuré aspekty života.
Životné skúsenosti formujúce spisovateľa
Tajovského pohľad na svet formovali nielen rodinné zázemie a výchova, ale aj spoločensko-politická situácia, v ktorej vyrastal. Pochádzal z rodiny remeselníka, no dôležitú úlohu v jeho živote zohral starý otec Štefan Greška, u ktorého našiel útočisko a pochopil mravné a sociálne hodnoty. Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie prostého dedinského človeka.
Počas štúdia na strednej škole v Banskej Bystrici bol svedkom násilnej maďarizácie, ktorá ho utvrdila v jeho národnom presvedčení. Krátke pôsobenie ako učiteľ bolo poznačené nezhodami s vrchnosťou kvôli jeho národnému cíteniu, čo ho napokon doviedlo k štúdiu na obchodnej akadémii v Prahe. Tu sa aktívne zapojil do činnosti študentského spolku Detvan. Po návrate pracoval ako úradník a oženil sa s Hanou Lilgovou, ktorá sa pod jeho vplyvom tiež začala venovať literatúre a stala sa známou pod menom Hana Gregorová.
Účasť v prvej svetovej vojne a pôsobenie v československých légiách mu priniesli nové životné skúsenosti, ktoré sa neskôr odrazili v jeho tvorbe. V roku 1915 bol povolaný k vojsku a odvelený na ruský front, kde však prebehol do ruského zajatia. V Bobrujsku roku 1917 vstúpil do česko-slovenských légií, bojoval s nimi proti nastupujúcej moci sovietov a bol redaktorom česko-slovenských Hlasov v Kyjeve.
Prvé prozaické diela a obraz dediny
Tajovského literárne začiatky sú spojené s prózou, v ktorej sa sústredil na zobrazenie života na dedine. Knižne debutoval zbierkami mravoučných poviedok Omrvinky, Z dediny (obe 1897) a Rozprávky (1900). V dielach ako Starého otca rozpomienky, Čarodejné drievce, Ferko a Jastraby vykresľuje realitu dedinského života, najmä z pohľadu chudobnejších vrstiev. Tieto prózy prinášajú nový pohľad na dedinu, ktorý sa vyznačuje predovšetkým sociálnou skutočnosťou.
V týchto začiatočníckych prózach nejde ešte o zložitejšiu fabulu, či kompozíciu, ale väčšina z nich má dokumentárny charakter. Spravidla ide o monografický analytický typ poviedky, ktorý sa stáva základným žánrovým útvarom Tajovského tvorby i neskôr. Rozprávanie autora sa koncentruje okolo určitej postavy, či príbehu. Príbeh rozpráva často niektorá zo zúčastnených postáv, prípadne vystupuje v poviedke i sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji. Uvedený kompozično-štylistický postup priameho rozprávania umožňuje autorovi v plnej miere využiť spôsob ľudovej hovorovej reči, zvyšuje emocionálnu pôsobivosť i vernosť umeleckého zobrazenia skutočnosti.
Metodologie Kvalitativního Výzkumu: Od Dat k Analýze
Portréty postáv v kontexte spoločenských väzieb
V prvom období svojej prozaickej tvorby sa Tajovský prejavil ako vynikajúci portrétista. Jeho diela sa vyznačujú silným esteticko-etickým nábojom, ktorý spočíva vo vykreslení postavy vo vzťahu k sebe samej, k iným postavám a k spoločenským väzbám.
V súbore poviedok z knihy Rozprávky sa objavuje ostrá kritika súvekých sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí. Napríklad v poviedke Pastierča zobrazil autor tragédiu "nerovnej" lásky medzi bohatým richtárovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi - Zuzkou. Spisovateľ v nej v umeleckej skratke podáva "filozofiu života" dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet.
Poviedky a črty z rokov 1902-1903 zhrnul Tajovský do knihy Besednice. V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. V dielach ako Horký chlieb, Na chlieb, Mišo, sa Tajovský vyznačuje dojímavým súcitom s trpiacimi a bezmocnosťou v riešení osobných problémov pri naprávaní krívd (Mamka Pôstková). Zároveň prejavuje istú dávku zhovievavosti k slabostiam svojich hrdinov (Umrel Tomášik). Postavy v Tajovského dielach sa usilujú o čistotu svojho mena, o česť a dôsledne si ju bránia.
Maco Mlieč: Typ zaostalého človeka
Príkladom sociálneho typu postavy je sluha Maco Mlieč z rovnomennej kriticko-realistickej monografickej poviedky. Maco pochádzal z najchudobnejšej vrstvy. Od 18-tich rokov pracoval u gazdu, neskôr už len za stravu, šatstvo, pálenku, tabak a prísľub, že ho gazda doopatruje až do smrti. Gazda mu nedával peniaze, a Maco nemal pocit že ho gazda využíva, pretože nepoznal svoje práva, pretože Maco nemal s čím porovnávať. Autor tu kritizuje jeho pasivitu, hoci s Macom sympatizuje. V tichosti znášal bolesť, ale nikomu sa nesťažoval, lebo nechcel obťažovať. Keď ochorel a zoslabol, nedalo by mu ani umrieť, keby sa s gazdom neporátal. Jeho jedinou túžbou bolo byť pochovaný uprostred cintorína a nie iba pod plotom, lebo tam pochovávali tulákov a samovrahov.
Keď sa Maco prišiel porátať s gazdom, jeho dobrota pohne aj gazdom, v ktorom sa odrazu ozvalo svedomie. Gazda však nestihne nič urobiť ani zavolať lekára, pretože Maco ráno umiera. Gazda mu vystrojil parádny pohreb, že ho celá dedina pochválila, no len sluhovia si šepkali „veď ho mal za čo pochovať“.
Hlavná myšlienka poviedky spočíva v tom, že autor kriticky poukazuje na sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť medzi bohatými a chudobnými a tiež tu kritizuje neuvedomelosť dedinského ľudu.
Kompozícia a štylistika poviedky Maco Mlieč
Poviedka má nasledovnú kompozíciu:
- príbeh dedinského sluhu sa začína stretnutím autora - rozprávača s Macom Mliečom
- rozprávač vysvetľuje prečo zachytil stretnutie s Macom
- prerozprávanie života Maca Mlieča od doby, kedy začal pracovať u gazdu až po jeho smrť - rozprávanie je v prvej osobe.
Konflikt je sociálny, založený na protikladnom zobrazení bohatého gazdu a chudobného sluhu, upozorňuje na vykorisťovanie. Je tu použitý prvok realizmu (využíva nárečové ľudové slová, napr.: pľúčnik, štiepalo, používa archaizmy: švíbalky (zápalky), dohán (tabak), vulgarizmy: hovädo). Prevažuje opis postavy, ktorý sa často mení na karikatúru, využíva porovnávací opis, z charakteristiky využíva nepriamu charakteristiku, ktorú stavia do opozície, napr.: ľudskosť a morálne vlastnosti Maca « jeho zanedbaný zovňajšok. Pre porovnanie psychiky postáv využíva vnútorný monológ vo forme úvahy. Autor zasahuje do deja ako rozprávač, v 1. os.
Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedľa seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.
Ďalšie sociálne typy a témy v Tajovského tvorbe
Tajovský sa neváha dotknúť aj ťažkých tém, ako je alkoholizmus a jeho dopad na životy ľudí. V poviedke o hluchej slúžke Apoliene odhaľuje následky alkoholizmu, pričom výsmešný postoj učňov k slúžke sa postupne mení na pochopenie a súcit. Apoliena ohluchla vďaka buchnátom od otca-alkoholika. Postupom času sa autor stále viac sústreďuje na spoločenské otázky života.
V poviedke Mamka Pôstková sa stretávame s rozprávaním bankového úradníka (autora) o ženičke, ktorá po halieroch spláca párkorunový dlh. Úradník jej niektoré splátky odpustí a niektoré zo súcitu zaplatí z peňazí boháčov. Pôstková dala všetko, čo mala, synovi alkoholikovi, ten ju týra. Je to malá, zoschnutá osôbka, tragická postava už na pohľad.
Horký chlieb prináša výjavy zo života vdovy po alkoholika Turjanky a jej troch detí. Aby matka uživila rodinku, ťažko pracuje, no vždy si nájde chvíľku na kontrolu drobných detí. V dielach Spod kosy, Tŕpky, Zbohom autor rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, ako napríklad zastaranosť, poverčivosť, konzervatívnosť.
Dramatická tvorba a analýza dedinskej duše
Tajovský sa venoval aj dramatickej tvorbe, v ktorej sa snažil oslobodiť ľudovú hru od moralizovania a folkloristickej ozdobnosti. Autor uskutočnil premenu dramatiky tým, že z nej odňal zastaralú moralizujúcu a výchovnú funkciu. Spočiatku sa venoval žánru veselohry, no neskôr sa preorientoval na vážne hry, ako Nový život, v ktorých budoval dramatické konflikty, dotýkajúce sa analýzy „duše“ dedinského človeka a ním vytváraných a rešpektovaných medziľudských vzťahov. Vrcholom tohto typu drámy sú Statky-zmätky. Medzi jeho jednoaktovky patria Matka, Tma, Hriech, V službe, v ktorých účinnou dramatickou skratkou a hlbokým ponorom do vnútra postavy odkrýva mnohé morálne a sociálne verejne zamlčiavané skutočnosti.
Statky-zmätky: Kritika spoločenských pomerov
Dráma Statky-zmätky je päťdejstvová hra, v ktorej autor kriticky zobrazil spoločenské pomery na dolnozemskej dedine. V centre deja sú bohatí bezdetní manželia Ondrej Palčík a jeho žena Mara, ktorí svoje majetkové problémy chcú riešiť za pomoci rodín Ľavkovcov a Kamenskovcov. Nahovoria chudobných Ľavkovcov, aby im dali syna Ďurka za vlastného, oženili ho so Zuzkou Kamenskou a oni im prepíšu po smrti svoj majetok. Plán sa Palčíkovi podarí, no keď Ďuro zistí, že išlo len o sľuby, začínajú sa rozbroje.
Po čase strpčí Zuzke život až do tej miery, že odchádza z domu Palčíkovcov a Ďuro si privádza k sebe druhú ženu Betu. Keď na gazdových meninách na popud chamtivej Bety žiada Palčíka, aby mu prepísal majetok a pre svojich rodičov pôžičku, Palčík odmietne. Sklamaná Beta opúšťa Ďura a Palčík ho v zlosti vyženie z domu. Jadro dramatického konfliktu teda v tejto hre tvorí zápas o majetok, vyostrovaný citovými krízami a nezhodami na jednej strane a charakterovými protikladmi na strane druhej.
Bohatí, no chorobne lakomí Palčíkovci nemajú detí a tak si vezmú do služby Ďura Ľavka a Zuzku Kamenskú z chudobných rodín. Sľúbia im, že ak sa zoberú a budú u nich drieť, prepíšu im svoj majetok. Po čase však vyjde najavo, že išlo len o plané sľuby a tak Ďuro odmieta ďalej slúžiť, trápi svoju ženu Zuzku a nájde si milenku Betu. Zuzka utečie k rodičom, nedokáže viac trpieť u lakomcov a súčasne znášať ponižovanie a nezáujem zo strany manžela. Autor tu zobrazuje citové následky túžby po majetku.
Matka: Príbeh dávnej lásky a spoločenských tlakov
Matka je jednoaktovka (hra v jednom dejstve). Ide o príbeh dávnej lásky Zuzky Holúbkovej a starého mládenca Ďura Boháča. Rodičia jej kedysi prikázali vziať si iného, no na Ďura nikdy nezabudla. Keď ovdovie, vrátia sa k sebe, no Zuzka sa bojí o povesť svojej dcéry Aničky. Tú si totiž jej snúbenec odmieta zobrať, ak si jej matka vezme Boháča (ich rodiny mali kedysi majetkový spor).
Reflexia revolučných udalostí v dramatickej tvorbe
Hry Smrť Ďurka Langsfelda, Blúznivci a Hrdina sa dotýkajú udalostí revolučných rokov a sledujú osudy slovenského povstalca, učiteľa Ďurka Langsfelda. V Blúznivcoch rozvádza tragický údel notára Messerschmidta pranierujúceho plané národovectvo. V dráme Hrdina zaznamenáva „hlas“ svedomia demobilizovaného vojaka Janka Mihálika, ktorý sa stal hrdinom proti svojej vôli.