Literatúra porevolučných a matičných rokov na Slovensku, po porážke revolúcie v rokoch 1848-1849, prešla novým vývojom. Sľuby o rovnoprávnosti národov Uhorska sa nenaplnili a Viedenská vláda zaviedla absolutistický režim. Prísny tlačový zákon, cenzúra a maďarizácia bránili rozvoju národného a spoločenského života. Po páde Bachovho absolutizmu (1859) a prijatí októbrového diplomu (1860) nastalo uvoľnenie režimu. V roku 1861 začal vychádzať politický časopis Pešťbudínske vedomosti, ktorý hlásal rovnoprávnosť národov Uhorska a stal sa organizátorom celonárodného memorandového zhromaždenia. Memorandum žiadalo uznanie slovenského národa a slovenského jazyka v rámci uhorského štátu. Z celého súboru požiadaviek sa uskutočnila iba nepatrná časť. Boli zriadené slovenské gymnáziá a v roku 1863 bola založená Matica slovenská, ktorá sa stala celonárodnou inštitúciou. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zanikli vyhliadky na spravodlivé riešenie postavenia slovenského národa. Uhorská vláda neuznávala Slovákov ako národ a začalo sa prenasledovanie slovenských národovcov a inštitúcií.
Literárny vývoj po revolúcii možno rozdeliť na tri obdobia: roky absolutizmu, uvoľnenie politického života a formovanie mladej literárnej generácie. Literatúra postromantizmu (1850-1870) predstavuje prechod medzi romantizmom a realizmom. Literatúra mladej nastupujúcej generácie sa odlišuje od romantických diel obľúbenými krátkymi prozaickými útvarmi, záujmom o bežné príhody zo všedného života, štýlom približujúcim sa hovorovej reči, novým typom hrdinu, častou sociálnou tematikou a humorom.
Realizmus a sociálny typ
Sociálny román zobrazuje spoločnosť, myslenie a konanie postáv v závislosti od sociálnych skupín. Tvorbou sociálnych románov autori dospeli k ustálenému typu literárnej postavy, ktorá sa označuje ako sociálny typ. Sociálny typ je literárna postava, ktorá stelesňuje výrazné znaky niektorej časti národného spoločenstva a tieto znaky sa stávajú jej živým symbolom. Je to postava, ktorá reprezentuje určitú sociálnu vrstvu alebo skupinu a nesie typické vlastnosti, názory a správanie pre túto skupinu charakteristické.
Postava sociálneho typu je nositeľom typických vlastností svojej sociálnej vrstvy (napríklad postavy z nižších vrstiev sú tvrdé, čestné, ale strpia aj poníženie od pánov, lebo vedia, kam sociálne patria). Sociálne rozdiely medzi postavami sa zvýraznili v socialistickom realizme, kde každý robotník musel byť kladnou postavou a napríklad bohatší gazda či fabrikant bol záškodník a vykorisťovateľ.
Západoeurópska literatúra sa zaoberala vzťahom medzi nízkou a vysokou literatúrou, pričom naturalizmus otvoril dvere do literatúry príbehom o sociálnej zvrátenosti, alkoholizme a telesnej i mravnej zakrpatenosti. Kultúra, veda a umenie sa osamostatnili a vyčlenili zo spoločenskej tradície, čo charakterizovalo pohyby v kultúre a zároveň viedlo k prudkému napredovaniu vo vede. Veda a umenie sa stali priestorom na experimenty, ktoré prehodnocovali dovtedajšie predstavy o svete, prírode, spoločnosti a človeku ako indivíduu. Po filozofii idealizmu sa na konci storočia presadzoval vo vede pozitivizmus, ktorý pestoval úctu k faktu, presnému pozorovaniu a experimentu.
Martin Kukučín a jeho román Dom v stráni
Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr) bol slovenský prozaik, dramatik a publicista, ktorý sa narodil v roku 1860 v Jasenovej a zomrel v roku 1928 v Pakraci v Chorvátsku. Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou „Na hradskej ceste“. Svojim dielom „Dom v stráni“ založil tradíciu dedinského románu.
Kukučín sa narodil v rodine slobodných sedliakov v dedine Jaseňová na Orave. Absolvoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom a viac rokov pôsobil ako učiteľ. Po maturite odišiel študovať medicínu do Prahy. Stal sa členom študentského spolku Detvan, kde sa zoznámil s darwinizmom, tolstojizmom a ruskou realistickou literatúrou. Dlžoby za štúdium ho donútili prijať miesto lekára na ostrove Brač. Oženil sa tam a s manželkou odišiel do Južnej Ameriky. Pôsobil medzi chorvátskymi vysťahovalcami v Chile až do roku 1922. Nasledujúcu zimu prežil v Martine a v ďalších rokoch žil striedavo v rôznych chorvátskych mestách, kde ochorel na zápal pľúc a zomrel v nemocnici v Pakraci. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1928 prevezené do Martina na Národný cintorín.
Vznik a kontext románu Dom v stráni
Dvojzväzkový román Dom v stráni je vrcholným dielom Martina Kukučína, ktorý písal v rokoch 1902-1903 a knižne publikoval v rokoch 1911-1912. Román uzatvára Kukučínovo tvorivé obdobie počas jeho pobytu na ostrove Brač. I keď je tematicky ukotvený v reáliách chorvátskeho života, literárne ohlasy zdôrazňovali jeho „slovenskosť“ a prepojenie s aktuálnymi problémami slovenskej literatúry. Román sa dával do súvislosti s románmi Kotlín od S. H. Vajanského a Rodina Rovesných od Jána Čajaka ml., takisto sa v ňom hľadal vplyv ruských realistických spisovateľov (napr. L. N. Tolstoj, F. M. Dostojevskij).
Kukučín sa na svoje majstrovské dielo cieľavedome a starostlivo pripravoval. Teoreticky sa zaoberal problémom veľkej epiky už v kritike Šoltésovej románu Proti prúdu (1894). Prakticky ho riešil vo viacerých rukopisných pokusoch. Spočiatku mal zámer napísať román zo slovenského prostredia (rukopisné torzo Syn výtečníka), ale po svojom pobyte na Slovensku v roku 1895, rozčarovaný slovenským hmotárstvom a martinským konzervativizmom, rezignoval na svoj projekt. V dochovaných rukopisných variantoch románu a v rukopisnom zlomku Zádruha sa dá sledovať, ako sa cez usvedčujúci detail prepracúva Kukučín k všeľudským problémom. Autor sa štylizuje do pozície objektívneho pozorovateľa, do ktorej ho predurčila nemožnosť priamo ovplyvňovať chod vecí. Hoci je román rozsiahly, pôvodne mal podľa autorovej výpovede dvojnásobnú dĺžku. Radikálna redukcia textu a jeho viacnásobné prepisovanie sa priaznivo odrazili na dokonalej skĺbenosti osemnástich kapitol románu do vygradovaného dejového celku, ktorý je budovaný ako klasická antická dráma s monumentálnou záverečnou scénou zomierania Mateho Beraca.
#Čitateľský denník: Martin Kukučín - Dom v stráni
Téma a idea románu
Téma románu sa sústreďuje na základné veci ľudského života: lásku a smrť. Kukučín zasadzuje príbeh do dalmatínskeho prostredia, kde zachytáva ľúbostné vzplanutie mladého statkára Nika Dubčića k dcére sedliaka Katice Beracovej. Ich verejné zasnúbenie vyvoláva nedôveru a nevôľu nielen u Katicinho otca Mateho a Nikovej matky Anzuly, ale aj u celej komunity. Sám autor zobrazuje vzťah mladých z rozdielnych spoločenských vrstiev ako narušenie prirodzených životných noriem. Idea románu vyjadruje nemožnosť spojenia dvoch svetov, sedliackeho a statkárskeho. Autor zároveň vyjadruje vlastné názory na spoločenské pomery na Slovensku a pristupuje k nim kriticky.
Hlavná myšlienka diela je rozpor medzi Težarmi (statkármi, zemianstvom) a sedliakmi. Kukučín tu podal pre neho netypický záver - nie je harmonický. Román je kronikou jedného roku života na dalmátskom ostrove Brač, kde Kukučín žil v rokoch 1894-1907. Život a konflikty v chorvátskom prostredí môžeme prirovnať aj k situácii na Slovensku, ku ktorému sa chcel autor priblížiť. Román zobrazuje v štyroch kompozičných celkoch, rámcovaných cyklom štyroch ročných období (jar, leto, jeseň, zima), vznik, stupňovanie, vrcholenie a nevyhnutný zánik ilúzii o možnosti preklenúť zábrany rozdielov rodu, majetku a tradície nezištnou láskou, ktorá stroskotáva na tvrdom odpore prostredia.
Kompozícia a štruktúra diela
Dielo sa rozčleňuje na dve časti a na osemnásť kapitol, ktoré idú chronologicky za sebou. Dej sa točí okolo lásky Nika Dubčića a Katice Beracovej. Ich láska rozvíri hladinu života oboch rodín, ale aj otázky týkajúce sa vzťahu oboch spoločenských tried: Nikovej matky, šory Anzuly a Katicinho otca, težaka Mateho Beraca. Obaja vplývajú na lásku mladých, sú jednoznačne proti nej. Napokon sa Niko s Katicou rozchádza kvôli nepreklenuteľnosti rozporov medzi sedliakmi a statkármi. Autor v diele rozvíja námet z prostredia dalmatínskej dediny, no možno v ňom postrehnúť aj obraz pomerov na slovenskom vidieku z konca 19. storočia. V popredí záujmu autora je problém lásky na podklade majetkových a stavovských rozdielností, zasadený do životného príbehu dvoch rodín. Napätie v ľúbostnom príbehu mladých ľudí z týchto rodín odzrkadľuje existujúce sociálne rozpory spoločnosti.
Kompozícia spočíva na dvoch priebežne sa preplietajúcich rovinách: na ľúbostnom príbehu milencov a obraze tlaku objektívnych zákonov ich životného prostredia. Celým románom sa tiahne odveký zápas medzi sedliakmi a zemanmi, ich rozdiely a uvedomenie si úpadku zemianstva a viera v pozdvihnutie ľudu. Mate na smrteľnej posteli hovorí svojej dcére: „Tráva nikdy neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu!“
Postavy a ich charakteristika
Román Dom v stráni predstavuje typické sociálne postavy, ktoré stelesňujú výrazné znaky svojej sociálnej vrstvy:
- Mate Berac-Pretur: Vážený sedliak, otec Katice a Matiji, je predstaviteľom otca - patriarchu. Je v úcte všetkých spoločenských vrstiev, cenia si ho za múdrosť a pracovitosť. Mate je klasický sedliak, silno pripútaný k pôde, pretože v pôde vidí jedinú obživu. Je to zidealizovaná postava, má všetky znaky kladného hrdinu. Vyznačuje sa múdrosťou, je hlava rodiny, tvrdo dodržiava tradície a nevie pochopiť mladú generáciu, ktorá odchádza za prácou do mesta. Je presvedčený, že medzi ľuďmi sa nedajú zotrieť spoločenské rozdiely. Tvrdí, že každý človek si má nájsť seberovného: „Nie sme rovnakí, ani nebudeme. Boh dal, že sú mocní, ktorí rozkazujú a sú nízki, ktorí poslúchajú.“ Nesúhlasí so vzťahom svojej dcéry s Nikom Dubčičom, celá rodina si ho váži pre múdrosť a otvorenosť.
- Katica Beracová: Najmladšia a najmilšia dcéra Mateho Beraca. Je roztopašná, samopašná, márnivá. Katica je krásna sedliacka dievčina. Slúži v meste. Dala slovo Paškovi Bobicovi, ale po čase zbadá, že k nemu nič necíti. Túži sa dostať do vyššej spoločnosti a v láske k Nikovi vidí možnosť, ako preniknúť do sveta pánov. Je vnímavá, cíti, že Nikova láska k nej sa vytráca. Oplýva závisťou a hnevom.
- Niko Dubčič: Mladý statkár, syn šory Anzuly, vychovávaný s láskou a porozumením. Má za sebou dosť pestrú mladosť. Pokiaľ nepoznal Katicu Beracovú, zviedol nejedno dievča. Úprimne sa zaujíma o jednoduchý ľud, rád by mu vlastenecky pomohol, ale neskôr pochopí, že nie je možné zobrať ženu z nižšej spoločenskej vrstvy a berie si za ženu statkárku Doricu. Niko pociťuje silnú vášeň, no na svoje prekvapenie zistí, že láska ku Katici ho nezblíži s ľuďom, naopak, vznikne ešte väčšia priepasť.
- Anzula: Vdova po kapitánovi Dubčičovi. Vydala sa za neho, hoci pochádzala zo zemianskej rodiny a on bol neurodzený. Vychovala syna, zo škôl ho zobrala, aby neochorel. Každý hľadá pomoc u nej, ale sa jej aj boja, vzbudzuje rešpekt. Vysoko si váži Mateho.
- Zandome: Zeman, Nikov priateľ, prefíkaný, predstaviteľ modernej podnikateľskej vrstvy. Snaží sa mladým pomáhať. Práve táto postava sa stáva nositeľom Kukučínových názorov.
- Paško Bobica: Priateľ Mateho, neskôr manžel Katice. Mladý, usilovný, ale nerozvážny sedliak. Miluje Katicu celým svojím srdcom a nenávidí Nika Dubčića.
- Jera: Manželka Mateho, matka Katici a Matiji. Nahovára Katicu poza chrbát otca, aby vytrvala vo vzťahu s Nikom, je lakomá a baží po peniazoch.
- Dorica Zorkovičová: Dcéra statkára, vychovávaná v ústave, aby bola hrdou partnerkou Nikovi. Je to nádherné dievča s krásnou postavou, ktorá v diele rozruší vzťah Katice a Nika.
Jazyk a realistické prvky
Jazyk diela je poznamenaný bračským prostredím a obsahuje srbsko-chorvátske výrazy, talianske a francúzske slová a nárečové slová. V porovnaní s predchádzajúcimi prózami tu dochádza k zmene autorského štýlu. Kukučín venuje výrazne väčší priestor opisom prírody. Živá hovorovosť ustupuje monologickosti a pátosu, prehovory postáv sú zbavené dialogického charakteru, lexika románu pôsobí knižne.
Realistické prvky v diele sa prejavujú v opisoch prírody, ktoré majú až dokumentárny charakter, v hlavnom hrdinovi, ktorý je mužom činu, a vo využívaní hovorových prvkov jazyka. Kukučín vo svojej próze venuje pozornosť i sociálnej problematike a konfrontuje idealistické spoločenské názory Nika s pragmatickým pohľadom jeho priateľa Zandomeho. Realistickými prvkami v diele je hlavne dej odohrávajúci sa v reálnom čase, mieste a spoločenskej situácii. Autor tu objektívne a živo zobrazuje spoločnosť na konci 19. a na začiatku 20. storočia. Ako väčšina autorov z prvej vlny realizmu na Slovensku, tak aj Kukučín spracováva vo svojom diele problém zemianstva, ktorý však neopisuje na slovenských príkladoch, ale na zemianstve v Chorvátsku, ktorého problémy sa zhodujú s tými na Slovensku. Využíva vynikajúcu psychologizáciu postáv, čo obohacuje význam celého románu.
Prehľad deja
Dej románu sa odohráva na dalmátskom ostrove Brač. Pod Grabovnikom v stráni žije rodina težaka Mateho Beraca. V dedine je hostina, na ktorú prichádzajú i jeho dcéry Matija a Katica. Na plese sa Katica zapáči synovi statkárky Šory Anzuly Dubčicovej - Niko Dubčic. Šora Anzula má však vyhliadnutú inú nevestu - Doricu Zorkovičovú, ktorá je v ústave pre výchovu mladých dievčat. Ani Mate Berac s týmto vzťahom nesúhlasí. Šora Anzula si ho váži a tak sa dohodnú, že mladým nebudú brániť a nechajú tomu voľný priebeh preto, že ak ešte počkajú a vydržia, aby sa ukázalo, či ide o skutočnú lásku. Žiarli iba Paško Bobica, chudobný mládenec, ktorý má Katicu veľmi rád.
Po čase sa vracia Dorica Zorkovičová a na obede u Dubčicovcov sa pričinením Šory Anzuly stretáva s Katicou. Katica spoznáva, že sa Niko zaľúbil do Dorice a preto dochádza medzi Katicou a Doricou k roztržke. Po oberačke ochorie Mate Berac a pri jeho smrteľnej posteli sa stretáva celá rodina - Dubčicovci aj Zorkovičovci. Katica sľubuje, že si vezme Pašku Bobicu - z lásky. Zbližujú sa všetci pohnevaní a rozuzľujú sa vzťahy. Mate napokon zomiera a celá rodina za ním žiali.