Sociálny štát za Adolfa Hitlera: výdobytok nacizmu alebo pokračovanie Weimarskej republiky?

Weimarská republika predstavovala kľúčovú etapu v moderných dejinách Európy. Vznikla po prvej svetovej vojne, ktorá si vyžiadala približne 2,5 milióna životov nemeckých vojakov a civilistov. Republika bola konštruktom Versaillskej mierovej dohody, ktorá mala zabezpečiť rekonštrukciu, spoluprácu a mier v Európe. Avšak, táto dohoda viedla k nestabilnému 20-ročnému obdobiu, ktoré vyústilo do ešte horšieho konfliktu. Dôsledky Weimarskej republiky sú dodnes viditeľné v geopolitických, politických a sociálnych aspektoch európskej spoločnosti. Téma Weimarskej republiky je aktuálna aj v súčasnosti, najmä kvôli dianiu vo svete, ako je vojna na Ukrajine, polarizácia spoločnosti a riziko vypuknutia ďalšieho svetového konfliktu.

Je dôležité porozumieť elementom, ktoré zapríčinili pád Weimarskej republiky a ako sa tieto elementy opakujú v súčasnosti, ako je napríklad odluka od centristických strán na krajné politické spektrá, ekonomická stagnácia a nedôvera obyvateľstva k politickým reprezentantom. Tento článok sa zameriava na analýzu sociálneho štátu za vlády Adolfa Hitlera, pričom sa pokúsi odpovedať na otázku, či bol sociálny štát výdobytkom nacizmu alebo len pokračovaním predošlej sociálnej politiky Weimarskej republiky.

Vznik a charakteristika Weimarskej republiky

Weimarská republika vznikla v zložitej situácii, keď Nemecko bolo na konci 1. svetovej vojny vojensky a ekonomicky vyčerpané. Krajinu ovládal generálny štáb OHL (Oberste Heeresleitung), ktorý sa snažil pokračovať vo vojne. Proti OHL sa vytvorila silná opozícia, ktorá bola za okamžité ukončenie vojny. Na čele opozície stáli sociálni demokrati (MSPD a SPD) a radikálnejšia strana USPD, z ktorej neskôr vznikla Komunistická strana Nemecka (KPD). KPD a sociálni demokrati reprezentovali najmä robotnícku skupinu obyvateľstva. Ďalšími politickými stranami opozície boli občianske strany ako Nemecká strana centrum (Zentrum), Nemecká demokratická strana (DDP) a Nemecká ľudová strana (DVP), ktoré zastupovali stredovú časť obyvateľstva.

Nemecký cisár Wiliam II. abdikoval z trónu a opozícia schválila v parlamente mier navrhnutý americkým prezidentom Woodrovom Wilsonom. Weimarská republika bola oficiálne založená zo strán SPD, Zentrum a DPP počas národného zhromaždenia v meste Weimar 6. februára 1919. Republika bola federatívna a skladala sa z 22 štátov a 3 slobodných miest. Parlament bol zložený z dvoch komôr: ríšskeho snemu (Reichstag) a ríšskej rady (Reichshofrat). Post cisára bol nahradený postom prezidenta, ktorý bol volený každých 7 rokov. Ústava Weimarskej republiky bola považovaná za najmodernejšiu v tom čase. Zaručovala základné ľudské práva a silný sociálny štát, ktorý garantoval príspevky a subvenčné balíky od zamestnávateľov k zamestnancom.

Versaillská zmluva a jej dopady na Nemecko

Nemecko sa spoliehalo na Wilsonov mierový plán, ale podmienky mieru boli pre Nemecko veľmi tvrdé. Nemecko muselo opustiť všetky okupované teritóriá, anulovať Brest-Litovskú zmluvu a rozpustiť letectvo a armádu. Taktiež muselo odovzdať Alsasko-Lotrinsko Francúzsku, územie Eupen-Malmedy Belgicku, provinciu Sársko špeciálnej komisii a demilitarizovať územie Porýnia a štátu Báden. Na východe muselo Nemecko odovzdať územie horného Sliezska a územie Poznaňu spolu so západným Pruskom Poľskej republike. V otázke reparácií muselo Nemecko zaplatiť 132 miliárd RM v ročných splátkach 2 miliardy RM. Nemecká delegácia bola zhrozená z podmienok, ktoré im boli predostreté. Pre Nemecký štát to znamenalo stratu 10 % svojej populácie, 13 % bohatých území a stratu politickej a finančnej hegemónie nad Európou.

Nástup Adolfa Hitlera a nacistická sociálna politika

Adolf Hitler sa 30. januára 1933 dostal legálne k moci, keď bol dosadený do funkcie ríšskeho kancelára prezidentom vtedajšieho Nemecka Paulom von Hindenburgom. Hitlerovo Nemecko bolo vedené mládím, v roku 1933, keď sa NSDAP chopila moci, bolo Goebbelsovi, šéfovi propagandy, tridsaťpäť rokov, Heidrichovi dvadsaťosem, Eichmannovi zodpovednému za organizovanie holokaustu dvadsaťšesť. Na začiatku svojej vlády predsedal koaličnému kabinetu, ale pomerne skoro sa mu podarilo od vlády odstaviť tých členov kabinetu, ktorí neboli členmi nacistickej strany.

Už 28. februára 1933 bolo po požiari budovy Ríšskeho snemu, z ktorého Hitler obvinil komunistov, vydané nariadenie, ktorým boli zrušené základné ľudské práva obsiahnuté vo Weimarskej ústave. Komunistická agitácia bola zakázaná a komunistická strana bola onedlho postavená mimo zákon. Okolo 10 000 sociálnych demokratov a komunistov bolo zatknutých a uväznených. Na základe Zmocňovacieho zákona z marca toho istého roku prevzala vláda všetku politickú moc. Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie (usmernenie do jednotného) celého politického a administratívneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života.

Hitler obdivoval sovietsky hospodársky systém a Stalina. Hitlerova sociálna politika bola čiastočne oportunistická a čiastočne ideologická. Pre Hitlera bolo dôležité, aby sa zlepšili podmienky pre spoločenský vzostup robotníkov. Čiastočne sa sociálna mobilita v Tretej ríši naozaj zvýšila. Hitlerov pohľad na svet sa dá opísať ako sociálny darwinizmus, ktorý sa odvíjal od pojmov slabosti a sily na jednej strane, a odvahy a zbabelosti na strane druhej. Komunistov Hitler obdivoval a bál sa ich z toho istého dôvodu. Vravel, že komunisti sú odvážni, rozhodní bojovníci a týchto ľudí treba získať pre nacistické hnutie. Sú to totiž fanatici a to bolo niečo, čo on pokladal za pozitívum. Meštiactvo naproti tomu pokladal za zbabelé, slabé, dekadentné a odsúdené na zánik.

Ekonomické a sociálne programy

Po nástupe Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 sa Nemecko na prvý pohľad stalo prosperujúcou krajinou. Nacisti dosiahli tento stav budovaním obrovskej modernej armády a pomocou verejných projektov, ako bola výstavba siete diaľnic. Koncom toho istého desaťročia mal prácu takmer každý, kto nebol v armáde alebo netrpel v sieti táborov.

Götz Aly poukazuje na to, že budovanie sociálneho štátu bolo predpokladom na to, aby nacistický štát fungoval. Technikami moderného prerozdeľovacieho štátu bolo možné udržať na uzde robotníctvo. Súhlas bol enormný, kritika mierna. Nacistické vedenie zaviedlo doposiaľ takmer neznámy termín dovolenka, zdvojnásobilo počet dní pracovného voľna, začalo rozvíjať masovú turistiku, dramaticky a pomerne rýchlo znížilo nezamestnanosť, vzbudilo ľudový záujem o vlastníctvo motorových dopravných prostriedkov.

Nacistický štát podporoval rodiny s deťmi, znevýhodňoval slobodných a bezdetných, chránil roľníkov pred nepriaznivými zvratmi svetového trhu a počasia. Zákon o odstránení starých dlhov mal zamedziť zbiedneniu národa, ba dokonca aj súdni vykonávatelia sa mali vyhnúť tvrdosti a bol im výslovne uložený sociálny cit. „Nemecko bude najväčším vtedy, keď tí najchudobnejší sa stanú najvernejšími občanmi,“ prehlásil Hitler. Po vypuknutí vojny bola zvýšená ochrana práv užívateľov bytov, majiteľom domov bola naopak uložená mimoriadna vojnová daň. Nesmeli byť súdne zabavované odmeny za nadčasy, dovolenku, vianočné a detské prídavky. Rodiny vojakov dostávali osemdesiatpäť percent doterajšieho príjmu a nezriedka si tak žili lepšie než v dobách mieru.

Rainer Zitelmann, nemecký historik, tvrdí, že Hitler bol prívržencom modernej priemyselnej spoločnosti a že socialistické alebo antikapitalistické prvky hrali v Hitlerovom svetonázore väčšiu rolu, než sa často predpokladá. Hitler sa pokladal za „národného socialistu“ a mal svoju predstavu o socializme, ktorá bola iná ako u marxistov. Štát mal hospodárstvu veliť a priemyselníci mali robiť to, čo im štát prikáže.

Financovanie sociálneho štátu

Hitlerovi obhajcovia uvádzajú „sociálny štát“ ako veľké plus jeho vládnutia. Okrem neľudskosti režimu pritom zamlčujú, že jeho „ekonomický zázrak“ vznikol na dlh a že mu dochádzali peniaze. Nemecký historik Götz Aly tvrdí, že vláda Adolfa Hitlera premenila štát na vražedný stroj, aby vyriešila chronickú finančnú krízu nacistického štátu. Režim si zaväzoval Nemcov stále novými sociálnymi výhodami a daňovými úľavami, pričom obeťou boli Židia a obyvateľstvo obsadenej Európy. Nacistické vedenie nepremenilo väčšinu Nemcov vo fanatikov a presvedčených nadčlovekov, ale v obyčajných užívateľov, z ktorých nemálo prepadlo zlatokopeckej horúčke.

Základný problém nemeckej vojnovej finančnej politiky spočíval v neustále stúpajúcej kúpnej sile obyvateľstva, pričom produkcia spotrebného tovaru naopak vytrvalo klesala v prospech zbrojárskeho priemyslu. Začal kvitnúť čierny trh, výmenný obchod a šírila sa inflácia. Kobylkové vyžieranie okupovaných krajín umožnené nadhodnotením ríšskej marky a zavedením bezcenných, takzvaných vojenských peňazí. Nemeckí vojaci posielali domov poľnou poštou milióny balíkov s kávou, špekmi, maslom, likérmi, hodvábom, vajíčkami, topánkami, medom a kakaom a pančuchami, kožuchmi, hodinkami, medikamentmi, nábytkom, šperkami, šatstvom, cigaretami, parfumami a kobercami.

Obzvlášť neveselou kapitolou je vyvlastnenie nemeckých Židov. Do konca roku 1937 podľa profesora Aly nebolo možné hovoriť o nejakom systematickom vyvlastňovaní, skôr išlo o stále lepšie organizovanú čiastočnú konfiškáciu. Totálne vyvlastnenie Židov prišlo až s pripojením Rakúska k ríši, zato však s plnou silou. Göring vtedy vysvetlil, prečo práve on sa musí zaoberať židovskou otázkou, hoci by s tým vraj radšej nemal nič spoločné. „Inak by som prirodzene nevedel, ako mám splniť svoj štvorročný hospodársky plán.“ Len takzvaná židovská pokuta ríši priniesla jednu miliardu ríšskych mariek, čiže jednorazové zvýšenie štátnych príjmov o šesť percent. V širokých vrstvách obyvateľstva to bolo kvitované s poďakovaním.

Veľké deportácie nemeckých Židov začali v októbri 1941. V Berlíne, Kolíne, Hamburgu alebo Frankfurte zničených bombardovaním bolo treba bytov pre Nemcov. Vybombardovaným nemeckým rodinám bola poskytovaná aj rýchla pomoc zo zabaveného židovského majetku, nábytok, bielizeň, kuchynské zariadenie, dokonca aj hračky. Prednosť samozrejme dostávali opäť rodiny s deťmi. „Dá sa tak povedať,“ uzatvára profesor Aly, „že ťažkosti so zásobovaním nemeckého obyvateľstva a snaha udržať jeho vysokú životnú úroveň a tým jeho spokojnosť podstatne urýchlili vyvraždenie európskych Židov.“

Kontinuita sociálnej politiky

Je dôležité poukázať na to, že niektoré prvky sociálneho štátu, ktoré boli zavedené počas nacistického režimu, mali svoje korene už vo Weimarskej republike. Ústava Weimarskej republiky zaručovala základné ľudské práva a silný sociálny štát. Už weimarská republika bola z hľadiska úrovne sociálnych transferov (takmer 5 % HDP) najsociálnejším štátom Európy. Nacistické Nemecko vyhlásilo, že „Nové Nemecko je štát, ktorý deklaruje noblesnú túžbu vytvoriť najlepší a najväčší sociálny štát na svete.“

Historik Norbert Frei uvádza vo svojej knihe "Štát pod taktovkou vodcu", že vznikla naozajstná a z časti dokonca pokroková sociálna politika. Ďalej píše, že: „Roľníci, robotníci, zamestnanci - státisíce mali po roku 1933 prvýkrát pocit, že ich niekto berie politicky vážne a chápe ich. Kedy sa v nemeckých dejinách dostalo ľudu toľko hlasnej, demonštratívnej pozornosti a sociálnej starostlivosti? Kedy inokedy štát tak dôkladne definoval oblasť politiky a tým aj svoju zodpovednosť za jednotlivca?“ Na druhej strane, propagandisticky tak veľmi využívaná výstavba sociálnych bytov v porovnaní s Weimarskou republikou dokonca znamenala drastický pokles z dôvodu zbrojenia. Ani Leyovu radikálnu reformu dôchodkového poistenia sa nepodarilo presadiť.

tags: #socialny #stat #za #hitlera